Koniec Blogu

Tento blog mi prirástol k srdcu a nie len on. Boli to aj vaše krásne komentáre, ktoré ma posúvali vpred, bola to láska k písaniu, ktorá nikdy neopadla. Ale myslím, že nastal čas dať tomuto blogerskému svetu koniec. Neviem či robím dobre, či mi to nebude chýbať... Takto to ale ďalej nejde, nikam by som sa neposunula, pretože som zostala stáť na jednom a tom istom mieste príliš dlho. V júni tak či tak odchádzam na tri mesiace do UK a nemala by som ani čas dopísať Troubles. Mrzí ma, že som to nedotiahla do konca a mrzí ma, že som sklamala hlavne Vás, moje najúžasnejšie čitateľky. Povedzme si však narovinu, blogy už nie sú to čo bývali...aspoň pre mňa nie. One Direction už nie je to čo bývalo...pre mňa nie. Viete, viac sa nenachádzam v tom svete, kde neexistujú žiadne problémy, kde odvšadiaľ znejú tóny pesničiek, kde ti vravia, že si krásna. To všetko bolo také pekné...Niekedy je možno lepšie rozlúčiť sa s niečím, čo bolo mojou súčasťou. A zostanú už len spomienky na krásne časy. Toľko vecí sa zmenilo. Všetko sa mení, aj keď nechcem aby sa to dialo.
Týmto príspevkom by som Vám chcela naozaj veľmi poďakovať za všetky vaše komentáre, za každé kliknutie na blog,za vašu podporu. Budem rada, ak sa na tento blog niekedy vrátite a zaspomínate na staré príbehy, na éru One Direction presne tak, ako to určite urobím ja. Aj keď Vás nepoznám, viem, že každá jedna je výnimočná osobnosť, ktorá to v živote dotiahne presne tam, kde chce. Z celého srdca Vám to želám, choďte si za svojimi snami. Aj ja si za nimi pôjdem a nezastaví ma nič v mojej ceste. Možno sa niekedy stretneme, svet je predsa malý :) .
Milujem Vás, patrí Vám jedno obrovské ďakujem a zároveň sa s Vami lúčim posledný krát. Prepáčte mi, ak som niekoho mojím rozhodnutím sklamala.
           Majte sa pekne :)
                     - Andrea.

Troubles.-65.kapitola

Kapitola venovaná Mišelke s odkazom : ,, Good times gonna come, don't worry! :)...A nehnevaj sa na mňa, prosím. Vieš, že ja niekedy poviem aj to, čo nechcem :D "

Hope u Like It! Xx

       ,,Rozbil by som mu hubu, keby som mohol." Joe sa zamračí. Pozorujem, ako sa jeho jazva na tvári krčí a na čele sa mu vytvoria chvíľkové vrásky. V tmavých očiach sa mu odráža svetlo lampy, pričom prstami prechádza po okraji mobilu, ktorý leží len tak pohodený na jeho stehne.
           ,,Tak nehovor, Joe." Pokrútim hlavou a vzdychnem, keď si spomeniem na Zaynove oči, ktoré sa do mňa zabodávali celý čas kým som poslušne sedela za barom. Pousmejem sa nad pomyslením, že sa o mňa Joe bál, keď som sa neukázala doma. Jeho pohľad sprísnie v sekunde, kedy zachytí môj úsmev.

"Ľadová princezná"

Posledná kapitola bola publikovaná presne pred tromi týždňami a mňa to ničí. Ach jaj :/ Snáď cez víkend už KONEČNE bude. Len, nemám čas...
Napísala som niečo takéto...Mala som takú náladu, vyliala som si moje srdce a teraz ho idem vyliať na papier v podobe kresby :). Možno sa vám to bude páčiť a možno nie.

Bol December, žiaden lásky čas
A ona sa vynorila nad hladinou mora, chcela ma zlákať. Prekliať, očariť...
Nebol to sen, azda prisnil sa mi nejeden krát. Bol ohromujúci. Bol.
Dotkla sa mojej ruky a mňa ovalil šok. Z jej krásy, z jej inteligencie a skrátka...Ona.
Dotyk bol ľadový, odrážal charakter jej srdca. Vraj ľadová princezná. Áno, presne to bola.
Nemala city, nechala ma trpieť.
Odišla, zostal som sám.
A vlastne ani nie.
Ona tu bola.
Ukrytá hlboko, hlboko.
V mojej mysli.
Odíď.
Nestojím viac o tvoje chladné srce, ktoré nie je schopné milovať.
Zmizni.
Nestojím viac o tvoj smiech, ktorý láme celok môjho srdca. A ty sa pritom bavíš.
Maj sa.
Neprajem ti nič zlé, láska.
Tak prepáč, ty za nič nemôžeš.
To len tvoje chladné srdce, ktoré nedokáže milovať.
Nikdy nemilovalo.
Tak nič...
Nič.

Sorry, sorry, sorry

Baby prepáčte, nestihla som to a kapitolu som nenapísala :/
Jednak preto, že som nemala vôbec toľko času, ako som si predstavovala a jednak preto, že som to vymazala a začala písať odznova lebo som s tým nebola spokojená.
Dúfam, že kapitola tu bude čoskoro :)

Ďakujem Vám za to, že ma podporujete :)
Ľúbim vááás :)

My Diary: ,,Maybe?"

Práve som si uškrabla jazyk nechtom. Au. (Dá sa to vôbec?) No neviem, ale to je nepodstatné :D.
Tak som si uvedomila, že už som dlhú dobu nepridala "My Diary" a chýbalo mi to. Stále je o čom písať, no mojou výhovorkou je, že nemám čas. V skutočnosti má čas každý, len si ho musí dopriať.
Chýbajúúú mi vaše komentáre úplne že najviac a taktiež mi chýbajú časy, kedy boli časti poviedok každý druhý deň! To boli dávne časy, že? :D ...Ale nie, teraz vážne. Chuť písať je tu vždy, no v poslednej dobe (veľmi dlhá doba) ma premáha únava viac ako tá chuť písať. Už asi dva týždne sa chcem prinútiť pridať kapitolu, ale nejde to! Chcela som si vstúpiť do svedomia (a aj som to urobila) a povedať si: ,,Krista Andrea, preber sa! Vschop sa a napíš tých pár riadkov! Oni na to čakajú!" Nuž, tak som si pekne krásne otvorila word, začala písať scénku Sophie s Jackom (prezrádzam vám, fuck -.- ) lenže, po chvíli ma začali od únavy štípať oči a v hlave sa mi začal ozývať hlások ,,Jeb na to (prepáčte za výraz, ale naozaj sa to v mojej hlave ozýva takto vulgárne :D ), napíšeš to zajtra. Proste odlož ten mobil, polož ho na zem, nastav si budík na zajtra a spi! Prosím choď spať, aj tak už nevnímaš!" No a asi nemusím hovoriť, ako to skončí. Áno, presne tak ako si myslíte :D.
Ale nechcela som, aby bol tento príspevok o mojich výhovorkách (ktoré vlastne ani nie sú výhovorky, ale čistá pravda) ,ale o tom, ako si nažívam :D.

Troubles.-64.kapitola

V aute vyhráva moje zvonenie už asi po tretí raz a taxikár na mňa pozerá v spätnom zrkadlieku, hypnotizujúc  mobil, ktorý zvieram medzi roztrasenými prstami. Na displeji svieti Jackove meno, no je mi blbé ten hovor prijať. Vlastne ani neviem prečo. Vedľa mňa sa tisne John a premeriava si ma opileckým výrazom. Najradšej by som sa od neho vzdialila, ale na to sú priestory modrého Fordu až príliš tesné. No, aspoň že tu nie je Louis. Ale je v aute s Natashou, - dodá moje otravné podvedomie a ja si vzápäti predstavým, ako jej hlava klesá na jeho svalnaté rameno. Mobil stisnem medzi prstami o čosi silnejšie.

Troubles.-63.kapitola

Z Louisovho pohľadu

           ,,Zdravím, Anne. Joe je doma?" Kde inde by asi tak kurva bol?! V duchu nad mojou otázkou pretočím očami. Niekedy viem byť vážne kokot.
           ,,Oh, Louis...ahoj. Teba som tu nečakala." Pani Cluscherová sa usmeje a práve ten nevinný úsmev mi pripomenie jej dcéru. ,,Áno, áno...je doma. Len poď ďalej." Odstúpi odo dverí, nechávajúc dostatok priestoru na to, aby som popri nej prešiel dovnútra. Z nôh skopnem zablatené vansky a šedý sveter cez hlavu si položím na botník, aby som ho nemusel navláčať po dome.
           ,,Akurát varím čaj! Dáš si?" Zvolá z kuchyne, no sprostý čaj je to posledné, na čo teraz myslím.

Troubles.-62.kapitola

,,Sklapni, Zayn.“ Ak by sa dalo zabíjať pohľadom, práve teraz by ležal na zemi v kaluži krvi. Uškrnie sa a hlavu nakloní mierne doprava, pozorne ma skenujúc hnedými očami čokoládovej farby. Jeho pohľad mi tento krát neprišiel úprimný ani trochu a pokožkou mi prechádzali vlny chladu. Nakoniec uprie zrak na káble v mojich rukách a z úst mu unikne akýsi posmešný smiech.

Očakávajte novú kapitolu :)

Hey girls! :) Ja len že...konečne som v sebe našla stratenú chuť písať, tak vám oznamujem, že kapitola bude tento víkend :) ...Aby som vás trochu navnadila, tak tu je malá ukážka :P

,,Ako keby si ma nepoznal dosť dlhú dobu na to, aby si to nemal možnosť vedieť,“ dodá a opäť pozrie mojim smerom. Mierne sa zamračí, vzápätí sa rozhodujúc, pristúpiť ku mne. Snažím sa pôsobiť vyrovnane, ale keď sa končekmi prstov nechtiac ( alebo to možno spravil náročky ) dotkne tých mojich, mám čo robiť, aby som sa znechutene neodtiahla. Spomeniem si na to, ako násilnícky bozkával moje ústa a krk a taktiež to, aké to bolo nepríjemné. A potom prišiel Louis, ktorý ma vytiahol z kaše... Asi to tak malo byť, asi ma mal zachrániť, ale bol to zlomový moment. Vtedy som si totižto uvedomila, že k nemu cítim čosi neopísateľné a zároveň tak silné....

....Pokračovanie nabudúce! :D

Aktuálna situácia

Ahojte :)

Viem, všetci čakáte na novú kapitolu...
fajn, priznám sa, že som rozmýšľala o konci blogu, pretože chuť písať ma akosi opustila. No, nie tak celkom. Začala som písať novú poviedku, ktorá ma napadla v sne, ale určite ju na blog dávať nebudem, lebo nechcem mať rozpísané tri poviedky naraz. Túto si proste píšem len vtedy, keď mám chuť a keď chcem vyjadriť svoje pocity a myšlienky...je to tak trochu osobné.
Čo sa týka Troubles...Novú kapitolu mám rozpísanú, ale neviem v sebe nájsť chuť dopísať ju a nechcem sa do toho nútiť. Ja neviem...Možno nastal čas prestať s blogovaním aj keď si neviem predstaviť, že to všetko by som mala len tak zahodiť za hlavu. Chce to kratučičkú pauzu. Naozaj krátku, možno týždeň a možno tu budete mať novú kapitolu už zajtra, kto vie...

Všetko je teraz komplikované, všetko sa akosi zvrtlo...myslím v mojom živote. Zrazu som sa dozvedela toľko vecí, ktoré ma ovplyvnili a...Hah...Celý jeden rok som popierala jednu vec a zrazu sa dozviem, že som celý ten rok nevedomky klamala...No, dobre...nenazvala by som to klamaním...Bola to len moja nevedomosť, hoci všetci okolo mňa sa ma pokúšali presvedčiť o opaku, ale ja som uch nechcela  počúvať. Pamätáte sa na My Diary "Majáles" ? ...Tak to má niečo s tým....Mám veľa myšlienok, preto možno znovu na blog pribudne My Diary...Pomáha mi to, keď sa z mojich myšlienok vypíšem a vždy si pri tom aj niečo uvedomím, takže tak... :)

Takže, ďalšie kapitoly budú, všetko bude... Len čakajte.

Love You! :)

Troubles.-61.kapitola

Z Louisovho pohľadu

Amelia pretočí očami, akonáhle otvorí dvere a zbadá ma stáť na ich prahu. Pousmejem sa a skôr, akoby ich stihla zabuchnúť rovno pred mojou tvárou, bez pozvania preklznem dovnútra jej bytu. Z kuchyne vykukne hlava jej otca.

Troubles.-60.kapitola

60.Kapitola a príbeh ani v polovici, but who cares! Milujem vás za to, že ste to vydržali čítať <3

Tupo hľadím na dve šálky čaju položené na stole predo mnou a sledujem paru, ako stúpa nahor stále vyššie, až sa postupne vytráca. Na tvári sa mi zrejme zračí zúfalý výraz, pretože Joe sa mračí viac, ako keď prehral jeho obľúbený futbalový tým.

,Koniec. - Kapitola 5.

Elizabeth nemohla zastaviť úsmev, ktorý sa jej pohrával na tvári, keď zastala pred Klubom77. Z budovy pred ňou sa niesla hudba, zatiaľ čo Anne stála vedľa nej a k telu si pritískala čierny sveter. Bolo niekoľko minút po desiatej, čo znamenalo, že Ethan meškal a nechal ju tu čakať na chladnom nočnom vzduchu. Elizabeth naopak chladný vzduch neprekážal. Vedela, že za chvíľu sa aj tak ocitne v zadymených priestoroch a von sa tak skoro nedostane. Hoci sa to snažila poprieť aj sama pred sebou, nemohla sa dočkať, kedy sa konečne ocitne dnu v klube, usadí sa na pohodlnú stoličku a bude načúvať hudbe po zvyšok večera. Cítila, že tam patrí.

Troubles.-59.kapitola

Naozaj dúfam, že kapitola sa vám bude páčiť! :)

Telom mi prúdi vlna vzrušenia a strachu zároveň, keď zaparkujem na poloprázdnom parkovisku. Iste, všetci šli radšej peši, akoby ich mali na rohu chytiť policajti pod vplyvom alkoholu. Na jeho konci zbadám tri črtajúce sa postavy, ktoré by som spoznala kedykoľvek a kdekoľvek. Srdce mi udiera do hrudného koša čoraz prudšie a bolestivejšie...Sranda, myslela som si, že je zlomené.

Troubles.-58.kapitola

            Zastanem pred tehlovým domom Grace Rubinsovej, zatlačím do zelenej brány a prekĺznem dovnútra. Grace sa zohýna pri kvetináčoch a vedľa jej nôh leží vrece s hlinou.

            ,,Zdravím, Grace.“ Doširoka sa usmejem, keď sa otočí za mojim hlasom a z špinavých rúk pustí nejakú priesadu. Opätuje mi úsmev a pravou rukou sa zaprie o stenu garáže, následne sa stavajúc na nohy.

My Diary: ,,Chaos v hlave?"

Kedy tu bolo My Diary naposledy? ...Neviem.

Nemala som čas rozmýšľať o mojich pocitoch a o veciach, ktoré sa okolo mňa dejú.

A teraz ho zrazu mám a v hlave mi zavládol chaos.

Troubles.-57.kapitola

Zaklopem na dvere od vlastnej izby a nakuknem dnu. Louis ešte stále spí, a tak potichu prejdem ku skrini s oblečením, uterák si pritískajúc čo najtesnejšie k hrudi. Zvuk otvárajúcej sa skrine ho prinúti pootvoriť oči a potom sa mierne dezorientovane poobzerá okolo seba.

, Koniec . - Kapitola 4.

Prešlo niekoľko týždňov, keď Elizabeth opäť stretla Harryho.

Sedela na jednej z lavičiek malého parku a čakala na mamu, ktorá sa čo chvíľu mala vrátiť z obchodu. Harry na ňu takmer zabudol, čo sa o nej povedať nedá. Každý deň si pripomínala jeho hlas a jeho príjemné dotyky.

Troubles.-56.kapitola

Pýtali ste sa, kto bol ten chalan čo s ňou išiel na ošetrovňu. Nebojte sa, nikto podstatný to nebol :) V príbehu sa už pravdepodobne neobjaví.            

,,Panebože, Phi! Čo si to zase vyvádzala?“ Alicina ruka sa obtočí okolo môjho ramena, ako si stúpi za mňa do radu na jedlo. Pretočím očami, zrejme som dnes na škole témou dňa.

, Koniec . - .Kapitola 3.

            ,,Mala by som ísť domov, mama sa o mňa bude báť.“ Elizabeth od seba odtiahla pohár Martini práve vo chvíli, keď alkohol začal účinkovať. Anne sa zmätene pozrela na prázdne poháre.

            ,,Dokelu, Elizabeth...Ja som si myslela, že tu budeme celú noc. Pila som, nemôžem ťa hodiť domov.“ Anne raz šoférovala, keď bola opitá a nedopadlo to najlepšie. Pred očami si

Dnes do 20:30 by ste tu mali mať novú kapitolu ,, , Koniec . " :)
Zajtra Troubles? :)
Love U <3

Troubles.-55.kapitola

Prstami sa trochu bojazlivo dotknem chladnej kovovej kľučky a zatlačím smerom nadol. Dvere však nepovolia a kovová časť vyskočí opäť nahor, na svoje pôvodné miesto. Sú zamknuté. Odstúpim odo dverí o niekoľko krokov a postavím sa na špičky v snahe dovidieť do svetlom vysvietenej izby. Avšak je mi to nič platné. Jediné čo vidím vo vnútri domu, sú horné časti krémovej steny a luster visiaci zo stropu.

Ah, dopekla. Čo to tu stváram? Louis si predsa môže byť kde sa mu len zachce, mne to môže byť jedno. Ale nie je.

, Koniec . - Kapitola 2.

Hello my love!

Konečne mám notebook, takže môžem písať, písať, písať!!!

Ani neviete, aká som z toho rada a ako mi písanie tie dva týždne čo tu bol bratranec chýbalo J

Asi by ste tu radšej chceli vidieť Troubles, ale ako som už spomínala, toto som mala rozpísané, tak som to dokončila J

Nie je to dlhé, ale chcela som dať taký koniec, aký som aj dala...Viete, nech je to také...I dont know :P

Večer budem písať Troubles, tak sa môžete tešiť na novú kapitolu :)

Anne vstala od stola predtým, ako sa uistila, že to tu Elizabeth na chvíľku zvládne bez jej prítomnosti. Pobrala sa k baru, s plánom objednať im ďalší pohár Martini a následne sa oprela o hranu barového pultu.

Troubles.-54.kapitola

,,Čo ti ten hajzel urobil?" Rýchlo si rukami pretriem uslzenú tvár, no aj tak si Louis všimne moje slzy.
     ,,Ale nič, Louis." Pokrútim hlavou a vstanem z mokrej lavičky. Keby tak vedel, že Zayn nemá s mojimi slzami toľko spoločného ako práve on.
     ,,Čo nič? Asi neroníš slzy len tak pre nič za nič." Zamračí sa, silou mocou chce odo mňa dostať vysvetlenie.

Troubles.-53.kapitola

V tejto kapitole sa tie pohľady striedajú, tak snáď vám to nevadí :)

Z Louisovho pohľadu

 Potiahnem si z cigarety a z vrecka vyberiem mobil. Prejdem do kontaktov, pričom palcom zastavím nad Ameliinim číslom. Zamračím sa, z pľúc vylučujúc dym.

            ,,Ako môžeš byť taký pokojný?“ Natasha si sadne na kameň oproti mne a zaslzenú vreckovku vopchá do bočného vrecka na kabelke.

, Koniec . - Kapitola 1.

Uf baby...

Neviem čo sa so mnou stalo, ale písať Troubles mi robí nenormálne problémy. Absolútne sa do toho neviem vžiť a ak sa mám priznať, robím to len akoby...z povinnosti k vám. Musím sa do toho nútiť, čo ma strašne štve.

Troubles.-52.kapitola

 Na tanier naložím porciu špagiet a otočím sa k Joeovi, ktorý sedí za stolom a pozerá na mňa hladnými očami. Usmejem sa a položím ho rovno pred neho.

            ,,Som rada, že si opäť doma, Joe.“ Sadnem si oproti nemu a ruky si preložím cez seba. Váhavo pozdvihne kútiky úst.

            ,,Aj ja..asi.“ Asi? Snažím sa nedať najavo sklamanie, ktoré mi prebehne telom ako mrazivá vlna.

Troubles.-51.kapitola

„Sophie... Soph...“

    „Aaargh...“ Z pľúc vydýchnem vzduch a prevalím sa na druhý bok, zatiaľ čo matrac podo mnou sa prehne pod váhou ďalšej osoby. Ruku načiahnem za vankúšom, o ktorom predpokladám, že je niekde v blízkosti mojej hlavy, no pod bruškami prstov pocítim niečo mäkké. Izbu naplní tichý chlapčenský smiech a ja v priebehu niekoľkých sekúnd dobre viem, komu patrí. Prstami poklepe po mojej pokožke na ruke, čím ma donúti otvoriť oči. Teda, ak by som mala byť presná, donútil ma otvoriť len jedno oko. Druhé privreté viečko tisnem k pokrčenej obliečke periny.

Oznam

Hey guys! :)

Ospravedlňujem sa, že ešte nie je časť...Mám už zapísané tri strany vo worde, ale zatiaľ je to o ničom a nechcem pridávať o ničom krátku časť, preto to chcem rozpísať tak na 6-8 strán, aby top nebolo nudné :)

Chcela som to dopísať už včera, ale prišla ku mne kamarátka a nakoniec sme skončili pri filme až do deviatej večera, takže som nestihla napísať ani mäkké F.

Teraz idem do mesta povybavovať si ešte nejaké veci, neviem kedy sa vrátim, ale chcela by som tú časť pridať ešte dnes :)

Tak prosím buďte trpezlivé :))
Love ya! :)

Troubles.- 50.kapitola

„Dovoľ, aby som prevzala riadenie.“ Načiahnem sa k Louisovi a zväzok kľúčov mu vytrhnem z ruky. Nemohla by som nasadnúť do auta k šoférovi, ktorý nie je úplne triezvy. Pretočí nado mnou očami, poznamenajúc niečo o tom, že má dobré kontakty a keby ho chytili, “vôbec nič by sa nestalo“. Unavene otvorím dvere na strane šoféra a pohodlne sa usadím do mäkkých kresiel môjho starého auta. Otočím kľúčom a auto vydá strašidelný, ale za to dobre známy - zvuk štartovacieho motora.

Troubles.- 49.kapitola

Na líce si pritisnem kocky ľadu zabalené v sáčku a pohýbem boľavou sánkou. Raz sa ku mne chystal priblížiť Louis, no v polovici cesty si to rozmyslel, keď zbadal nahnevaný pohľad Lee, ktorá ma pozorovala z boxu naproti. V ruke stískala pohár mojita, presne taký, ako stál na barovom pulte predo mnou. Môj bol však po okraj naplnený, zatiaľ čo Lee už do seba sŕkala slamkou posledné kvapky tekutiny.

,,Páni, to musel byť teda poriadny náprah, “prehovorí chlapec, čo si sadá na stoličku vedľa mňa. S obdivom si prezerá moju napuchnutú peru a s malým úsmevom ruku priloží na sáčok s ľadom.

# Som späť!!!

Znovu sa hlásim do služby! :)
Konečne je po všetkom!!! Áááááách ....hneď sa cítim lepšie :3
Zajtra by tu mala byť nová kapitolka,kde bude účinkovať niekto,koho by ste možno nečakali :D Mám nutkanie pridať vám to sem,ale musím to ešte upraviť a nechcem to sem dávať s tisíc chybami.
Od dneska večera oficiálne vlastním sestrin notebook až do Septembra! :)) To znamená čo?
-No,že časti budú teraz stááále,stááále,stáááále! :) Snáď sa tešíte ako ja :)

Chcela som sa vám len ozvať,znovu povedať,že žijem.
...A že vás milujem! <3
........Zajtra teda kapitola,očakávajte! :)

Nestíhačky .__.

Ahojte baby :)

Chcela som sa vám ozvať,aby ste si nemysleli,že som na vás zabudla.To v žiadnom prípade!
Kapitolu mám už rozpísanú,len mám teraz toho vážne veľa...viete ako to chodí posledný "učiaci" týždeň.Každopádne,posnažím sa pridať čo najskôr to pôjde,nechcem aby ste na jednu kapitolu čakali týždeň :/
Dúfam,že sa na mňa nehneváte,ale vedzte,že ak by som ten čas mala,kapitola by tu bola každý deň :)

Majte pekný deň a ja dúfam,že zajtra alebo pozajtra stihnem pridať kapitolu. :)

Troubles.-48.kapitola

Z AMELIINHO POHĽADU:

Šaty mi tesne obopínajú trup a čierne vlasy spadajú na plecia.Pozorujem tekutinu sfarbenú do jemne ružova,ako naráža na okraj skleneného pohára,čo držím medzi prstami.Neznášam to tu.

,,Ahoj Lia."Za chrbtom sa ozve priateľský hlas,ihneď viem komu patrí.Obzriem sa a mimovoľne sa usmejem,keď ho zbadám odetého do čiernych jeansov a bielej košele s rukávmi končiacimi nad lakťom.Čierna náušnica v jeho uchu sa zaleskne,keď svetlo z drahých lustrov dopadne na jej povrch.

Troubles.-47.kapitola

,,O čom si sa so mnou chcel rozprávať?"Spýtam sa,keď sa za Adelaine zatvoria dvere.Louis odtiahne pery od porcelánovej šálky,ako by si až teraz spomenul,prečo som tu.Napokon však potichu vzdychne a šálku položí na stôl.

,,O Amelii.Mám pocit,že som to dosral..vieš,tá pusa s tebou."Pohľad odtrhne od podlahy a pozrie mi rovno do očí. ,,Mrzí ma to,naozaj ma to mrzí.Aj to s tou tequilou ...Zvrtlo sa to,neviem prečo...Ja len,je to zložité."Pokrúti hlavou,vidím,že hľadá tie správne slová.

,,Vysvetli mi to Louis.Aspoň sa pokús,pretože potom sa v tebe absolútne nevyznám."Rozhodím rukami.Viac nevydržím čakať.

My Diary: ,,Ach tí chlapi -.- "

Hello Guys!
Ja viem,zanedbávam vás kvôli nedostatku voľného času a štve ma to -.-
Ale mám DOBRÉ SPRÁVY! :)

Troubles.-46.kapitola

Z pohľadu Joea:

Voda jemne vrážala do mojich členkov a za sebou som počul zvonivý smiech.Všetko tu bolo dokonalé,pretože tu bola ona.

,,Ako sa to voláš?"Otočil som sa ku nej.Pery mala stále skrivené do širokého úsmevu a modré vlasy kontrastovali s jej tmavými očami.

Ospravedlnenie

Baby,naozaj sa vám strašne ospravedlňujem,že som nepridala kapitolu,ako som sľúbila.Teraz asi pôsobím vo vašich očiach ako tá,čo dáva prázdne sľuby,čo ma strašne mrzí a hnevám sa na seba.
Avšak,nerátala som s tým,že nám v škole naválajú toľko písomiek,esejí a prezentácií...+brigáda.Už včera som mala brigádovať,ale nestihla som to.Tak napríklad na dnes mám vypracovať 25 otázok z dejepisu,prezentáciu na geo na ekológiu a biológiu,tri slohy na slovenčinu,350 slovovú esej z angličtiny,úlohu z matiky (tú kašlem) a aby toho náhodou nebolo málo ,tak si dnes musím splniť moje brigádnické povinnosti,ktoré som mala mať splnené už včera.
Netuším,ako to chcem stihnúť do zajtra :( ...A ešte chcem dopísať kapitolu,aby už zajtra bola.
Snáď sa mi to podarí,a ešte raz sa ospravedlňujem,že vás nechávam v napätí.
A baby,naozaj vám krásne ďakujem za KOMENTÁRE <3

Troubles.-45.kapitola

Izbou sa ozve nepríjemný zvuk budíka,zároveň oznamujúci nový deň.Louis zamrnčí do vankúša a prevalí sa na druhý bok.

,,Vstávaj,spitina.Ide sa do školy."zavelím a mojím vankúšom ho udriem do hlavy,čím mu ešte viac rozstrapatím vlasy stojace na každú stranu.Pomaly tvár obracia na mňa a venuje mi zabijácky pohľad.Tak toto má byť tvoje poďakovanie za to,že som sa o teba včera postarala?Jeho nezdvorilé správanie mu však odpustím v tej chvíli,keď si všimnem jeho opuchnuté oči,výrazné kruhy pod nimi a bledú pleť.Už iba z jeho dneskajšieho výzoru by sa dalo ľahko odhadnúť,ako sa asi cíti.

My Diary: "Posledné dni..."

Ako ja ale  MILUJEM tento systém s názvom BLOGGER.
Teraz si kladiem otázku,prečo som si založila blog práve tu???
Nie,že by som ho nemilovala,to nie...Ja len že,stalo by sa niekedy niečo tomu Bloggeru,keby fungoval aspoň raz za čas na 100 % ?
Och,škoda slov... -________-

Aj vy milujete tie chvíľky,kedy vám úžasná pesnička bije priamo do uší,vy máte ten taký...pokoj v duši,o nič sa nestaráte a ste šťastné? :)
-Ja ich milujem.Sú vzácne.

Troubles.-44.kapitola

Kreslo na ktorom sedím je ošúchané, poznať na ňom prebdeté noci rôznych ľudí.Nemocničná izba je zahalená do tmy a jediné čo v tej tme rozoznávam,je silueta Joea,máličko osvietená mesačným svitom.Pokojné údery bratovho srdca sú zaznamenávané na jednom z prístrojov a z chodby cez zvukotesné sklo nás neustále pozoruje zdravotná sestra.Vnikla som sem nepozorovane,mala by ma vyhodiť.No na to asi nemá srdce,keď vidí v akom zúboženom stave sa práve nachádzam.Pramienky vlasov mám prilepené na uslzenej tvári a Joeovu ruku stískam tak pevne,ako by mi mal zmiznúť zpred očí už navždy.Navyše,stále cítim malinký vplyv tequily.

Troubles.-43.kapitola

Stredne veľký podnik vyplňajú  melódie vychádzajúce z dvoch veľkých reprákov a stoly s jednou nohou v strede sú rovnomerne rozmiestnené popri stene.Bar sa nachádza takmer pri vchode a je podsvietený na modro,vlastne ako celý podnik.Ukazovákom prechádzam po rohu nápojového lístka a zároveň sa snažím toto miesto niekam zaradiť.Nepríjde mi to ako bar,kam sa chodia opíjať teenageri,no zase ani ako slušný podnik.Možno je to niečo medzi tým.

,,Poprosím ťa dve zlaté tequily."Louis kývne na mladú barmanku a potom svôj pohľad presunie priamo na mňa.

,,Ale ja nepijem."zvraštím čelo a Louis sa pousmeje.Zakloní hlavu a potichu vydýchne,pričom si vyhrnie dlhé rukávy na šedom svetri.

I‘m so sorry

Lásky?
Nahnevali by ste sa veľmi,ak by časť bola až zajtra? :/
Totižto,ešte nie je v takom štádiu,v akom by som si predstavovala,hoci by za nejakú polhodku bola,ale ja som strašne vyčerpaná,úplne sa mi chce spať a to je iba 9:30.
A keby som sa premohla,musela by som sa do toho nútiť a to by potom nebolo napísané dobre. :)
Preto sa pýtam,či by som vás veľmi sklamala,ak by som pridala až zajtra?Naozaj ledva držím oči otvorené,ešte ma 3 hodiny doučoval chémiu J. (pochopia kto je J. tie,čo si čítali My Diary-Majáles) Tak držte mi zajtra palce,aby som dobre napísala písomku z chémie a z geo :)
Snáď sa nehneváte na mňa,časť bude aj tak dlhá :)

Xx

Ahojte baby :)
Sľúbila som vám novú kapitolu Troubles aj dnes,len neviem,či ju stíham dopísať v najbližších hodinách.Bude teda možno dnes v neskorých hodinách,alebo ak sa mi podarí dostať sa na net,tak ráno :)
Akurát to píšem a zaručujem vám,že sa máte na čo tešiť 3:) !!!!!

Budú tam prvé "pikantné" (nie,zatiaľ žiadny sex) scény v histórii Troubles. :D ...teda ak to ešte nezmením ;)

Troubles.-42.kapitola

Vietor rostrapatí Louisove vlasy,ako čo najrýchlejšie beží s loptou potácajúcou sa trávou,pričom sa ho snažia jeho spoluhráči zastaviť.Pripadá mi to nemožné,vždy ich nejakou kľučkou obíjde a sústredene pokračuje ďalej,až kým neprihrá spoluhráčovi,čo je a bližšie pri bránke.Onedlho lopta pristáva v sieti súpera a Louisov tým sa víťazoslávne škerí.

,,Oh,Alex...to bol naozaj lacinný gól."Ian podíjde ku chlapcovi,ktorý vzhľadom trochu pripomína Nialla.Jeho správanie je však úplne odlišné.Alex sa zasmeje a lakťom hravo šťuchne do Iana.

,,Že to hovoríš práve ty,kámo."popri tom,ako hovorí,si cez hlavu prevlečie kriklavo zelený rozlišovák,čím si postrapatí vlasy,ktoré mu inokedy priľahle dopadajú na čelo.Vedľa nich sa vzápätí ocitá aj Mike s

My Diary: ,,Majáles"

Ach,baby <3

Včera/Dnes som bola na Majálese a bolo úplne úžasne :3 Ja viem,že vás to nezaujíma,ale musím o tom rozpísať a stále je to niečo ako môj denník :D Je to celkom dlhé a koniec je rozpísaný vo vystrihnutých dialógoch,lebo sme sa rozprávali aj o iných blbostiach,ako napr. : semeno,pozvánka na sobotnajšiu žúrku a perverzné somariny :D

Takže išla som tam aj s mojimi deviatimi spolužiačkami a prišli sme tam a bola tam strašná nuda :D.Proste všetci ľudia len tak sedeli v krúžkoch na trávniku,hrala nejaká nezáživná kapela a my sme sedeli na trávniku,jedli DRU tyčinky a nudili sa...no a ešte sme sa smiali na takých dvoch babách,ktoré tancovali ako tie najväčšie kurvy :D a nesmiali sme sa na nich len my.

Troubles.-41.kapitola

Táto kapitola je...divná.Nie som s ňou spokojná -_- Neviem,či som si ňou nepokašľala plány,ale trvalo by večnosť,kým by som vymyslela niečo iné.
Snáď vám sa páčiť bude :)


Zo spánku ma prebúdzajú slnečné lúče,ktoré sa ešte stále čiastočne schovávajú za mrakmi a ja pomaly pootvorím oči.Chvíľku mi trvá,kým ma opäť nezavalí akási vnútorná ťažoba,smútok čo ma ťaží na hrudi.Najradšej by som opäť zavrela oči a prepadla sa do sveta,ktorý si riadim ja sama a možno by som sa opäť ocitla na lúke vo Violetinom tele.Nad touto predstavou sa zamračím a prinútim sa vyliezť z postele.Vlastne nie...nechcela by som opäť upadnúť do spánku,stále by sa mi mohlo snívať niečo nepekné.Bosými nohami dopadnem na podlahu a o niekoľko sekúnd na to,pocítim zimomriavky na

My Diary: ,, Ach.."

Moje najobľúbenejšie miesto :3
(Vždy sa potknem o tie schody ._.)

Aj vy tak strašne milujete čajovne? :3
Fakt,zistila som,že tam trávim pomaly viac času,ako doma :D
Ale nemôžem si pomôcť,je to také upokojujúce miesto,raz by som tam chcela zájsť aj sama a proste len...piť čaj a počúvať tie divné pesničky,čo tam hrajú :D /Ale vždy sa ehm..niekto ehm...privtrie :D  (nie že by mi to vadilo,mojich kamarátov milujem! :3 )
Konečne sa nejako prevŕtavam cez tieto dva týždne,ktoré boli...na hovno.Proste poznáte ten pocit,čo vás ťaží na hrudi a nemáte chuť smiať sa? ...To sa u mňa naozaj nestáva!
No dnes :3 ...dnes som mala takú dobrú náladu,sama neviem prečo....Dobre,tak viem prečo :D Niekto nadpozemský dnes vyzeral ešte viac nadpozemsky a to som ani netušila,že sa to pri jeho vzhľade dá! <3 ...Ale vidíte to,ako vám jeden človek rozjasní deň?A ja ho potom rozjasním niekomu inému? :) Vážne,ja som ho videla a potom sa sa začala usmievať a moja spolužiačka prišla do školy,tak som sa k nej rozbehla a poriadne ju objala :D A povedala,že som jej rozjasnila deň :DDD
Inak...som strašne zvedavá osoba a už DVA dni ma trápi,či oco kúpil novú kosačku -___- A on mi to nechce povedať,stále mi vraví,že sa nemám starať .___. (zožiera ma to!!!) :D Už som to skúšala vypáčiť od všetkých členov mojej rodiny,ale oni ma poslali tiež kade ľahšie a dobre sa na mojom vyzvedaní zabávajú ( fuck them all! :D )
Ďalej...už ma nudia pesničky,čo stále dokola počúvam,ale nemám ponatia,čo by som si mala pustiť :/ Došli nápady, youtube je mŕtvy :D
Takže som sa na chvíľu zbavila mojej závislosti zvanej HUDBA a prešla som na moju druhú závislosť a to sú príbehy! :3
Si predstavte,KONEČNE som našla poviedku,ktorá ma naprosto chytila a nemôžem sa od nej odtrhnúť :)))))) A začala som si čítať staré poviedky,ktoré som čítala pred dvoma rokmi a vždy keď ich čítam,spomeniem si na tie časy preležaných na tráve s čítaním Let's pretend it's love.
Viete,v poslednej dobe som strávila čas skôr písaním (teda iba písaním) a nečítaním ničoho,preto sa teraz môžem konečne ponoriť aj do príbehov,ktoré nepíšem našťastie ja :D
Keď už sme pri tých príbehoch,čo píšem ja,som deprimovaná,naozaj.
Blog upadá,mrzí ma to. Ale neviem,čo s tým mám robiť,zrejme mi nič nepomôže,veď som rátala,že raz s tým musím seknúť a myslím,že ten čas sa pomaly ale isto blíži.Viem,že Troubles. nie je boh vie aká poviedka,ktorá by vás dáko extrémne chytila,viem ani tieto keci vás nebaví čítať,ale....na čo to vlastne píšem? ....nemám sa s kým porozprávať.Nemám náladu písať Troubles.Ach jaj....
Blog mám rada,nechcem ho ukončiť,ale asi mi nič iné nezostane,prestali ste byť aktívne,takže si myslím,že už to nečítate.
Snáď sa to zlepší,možno sa nad tým zamyslíte,aj keď...no nič.

-BYE <3

Troubles.-40.kapitola

LOUIS:

Slzy zmáčajú biely vankúš,ktorý leží pod jej hlavou a jej útle telo sa natriasa pod náporom vzlykov,čo sa jej rynú z hrdla.Potichu vzdychnem.Viem ako sa cíti,prežíval som to pred dvoma rokmi tiež.

,,Sophie...zatvor oči,spi.Zajtra bude všetko opäť v poriadku,uvidíš."Zohnem sa k jej tvári a odhrniem pramienky vlasov,ktoré sú mokré od preliatych slz.

Troubles.-39.kapitola

V tejto kapitole je dôležitý pohľad Louisa,dozviete sa,prečo sa z časti správa tak,ako sa správa :) Tak snáď sa vám bude páčiť a potešíte ma viac komentármi,ako minule :)


Zastanem pri recepcii a nervózne si trem ruky o vzorované legíny.Hryziem si spodnú peru a očami vyplašene behám po sterilnej chodbe plnej pacientov.

,,Ty už si nepamätáš,kde má Joe izbu?"Louis zastaví svoj pohyb a nechápavo podvihne obočie.Hlasno vzdychnem.

,,Nie je to o tom,že by som si to nepamätala."No snažím sa predlžovať čas čo najviac to ide.Keď si predstavím,že už o chvíľu budem len bezmocne stáť pred jeho izbou,oťažievajú mi nohy a som neschopná pohnúť sa vpred.

My Diary: ,,Niečo do života"

Som typ človeka,ktorého fascinujú skutočné príbehy rôznych ľudí o rôznych udalostiach.Neviem,možno som divná,ale milujem zakázané veci.Teda...nie že by som ich robila.Ale proste cítim potrebu raz,aspoň raz v živote niečo také spraviť.V hlave mám imaginárny zoznam,hoci si to neuvedomujem,ale práve tam si premietam,čo už som vykonala a čo mi ešte zostáva vykonať.Možno o mne máte myľnú predstavu,ktorú som vám asi ponúkla ja sama,ale teraz som si uvedomila,že nechcem,aby ste ju mali.Aby ste ma videli v tom dobrom svetle ako milé neviniatko.Pretože to ja nie som.Čitatelia,ktorí ma majú na facebooku a píšem si s nimi,vedia,že ma často v piatok nenájdu online :D ...Milujem zábavu a robí blbosti,ale naučila som sa to neľutovať.Ale mám v sebe nejaký radar,ktorý mi vraví: stop,uz stačilo.Poznám proste hranice.
Proste...chcem umrieť s pocitom,že som vyskúšala naozaj všetko,i keď je to prakticky nemožné.Prečo sa vlastne zamýšľam nad vecami tohto charakteru?Priviedol ma k tomu jeden seriál s názvom "Väznený v cudzine" ,ktorý som si dnes poobede náhodou zapla.A vžila som sa do toho tak,až som mala strach za hlavnú hrdinku tejto konkrétnej epizódy.Ale viac než strach bol obdiv k nej.Bola taká rafinovaná,sebavedomá,mala odvahu.A to teda poriadnu.Ale,každá zábava musí raz skončiť.
Neviem,asi tento seriál nepoznáte,tak vám skrátene poviem,o čo šlo.
Hlavná hrdinka išla s kamarátom do cudziny.Nahovoril ju,aby niečo skúsila.Čo to malo byť?...Pašovanie hašišu do iných štátov/krajín/kontinentov.A ona mu kývla.Riskla to.
Išli do Nepálu,kde im nejaký podradní ľudia predali 2kg hašišu za tuším 150$,nie som si istá.Teraz prišla fáza,kde s tým musia prejsť cez letiskovú kontrolu.Takže,museli to zjesť.Predstavte si,že máte také množstvo pozabalovať do fólie a prehltnúť to.To dievča do seba napratalo 350 gramov s tým,že niečo aj vyvrátila,no musela to opláchnuť a zjesť znovu.Prichádzajú teda na letisko,pripravení na kontrolu,kde však zistí,že je z toho hašišu mimo,pretože keď ho balila,oblizovala si prsty.Začala sa jej točiť hlava a myslela,že odpadne rovno pred kontrolou.A teraz prichádza časť,kde som k nej cítila obdiv- odišla nazáchod,tvár si opláchla studenou vodou a snažila sa upokojiť.Pretože ak by neprešla cez kontrolu,no bolo by to v riti.A proste,to ako sa z hlboka nadýchla,v mysli na seba nakričala,aby sa vschopila a snažila sa upokojiť,hoci pomaly prestávala vnímať realitu,to by mnoho ľudí nedokázalo.A ona to dokázala.Prešla cez kontrolu a vymyslela niečo vázne rafinované.Zabalené kúsky hašišu viac neprehltali,ale schovávali do podprsenky,za opasok,do topánok.Myslím,že nejakých 8 mesiacov sa im darilo lietať z miesta na miesto a prechádzať cez kontroly.A vravím si,dopekla,takú odvahu by som teda nemala!
Ale prišiel deň,kedy sa s jej parťákom pohádala,lebo jej dal polovicu peňazí,ako mal dať.Odišiel od nej a už ho viac nevidela.Povedala si,že to zvládne sama.Všetko teda urobila tak,ako predtým  a vybrala sa na letisko,až na to,že v zlý dátum.O deň skôr.Tam ako krava urobila scénu,že to musí byť omyl (už vtedy som si myslela,že ju chytia a prehľadajú),ale nejako to potom vykecala a odišla späť na hotel.Od nervov si jeden kúsok hašiša vybrala z topánky a zapálila si ho.Zvyšok hodila do tašky.
Na ďalší deň sa teda vrátila,prešla kontrolou a pristála v Japonsku,kde mala prestúpiť na lietadlo,čo letelo do USA.Nevedela ale,kade má ísť a spýtala sa na to dboch pilotov,ktorých stretla.A ocitla sa na colnici.Tam jej prehľadali tašku a našli ten sprostý kúsok hašiša,čo fajčila deň dozadu.Tadadá a bola v riti.Dostala 5 rokov väzenia v Japonsku (ona bola s USA) a to len preto,že spravila takú sprostú chybu a zabudla dať ten jeden malý kúsok späť do topánky.No a posrala si život a to mala len 21 rokov.
Rozhodne si tento seriál zapnem aj nabudúce,je to vážne dobré!Odporúčam! :)

# 1 Rok :)

7.Apríla,2014

Áno,dobre viem,aký dátum je dnes...Ale,všetci ktorí ma poznajú vedia,že všade meškám...Je to naozaj zlý zvyk,ale nedokážem ho zmeniť.

Vidíte,zabudla som aj na narodeniny VLASTNÉHO BLOGU!A neodpustila by som si,keby som tento príspevok jednoducho vynechala,preto ho pridávam o 12 dní neskôr,ako by tu mal byť...ale to je detail,všakže?

Troubles.-38.kapitola

Ležím na pláži pred letným domčekom Louisovej mamy,no piesok tentokrát nie je studený,ale pokojne ma hreje na pokožke.Slnko osvetluje celú pláž a ja si všimnem,že mám na sebe biele šaty.Z vody sa vynorí Louis a vo svetle lúčov pôsobí božsky.Vlasy má rozfúkané vetrom a po snedej pokožke mu stekajú priezračné kvapky vody.Usmeje sa,keď zbadá,že ho pozorujem a vydá sa ku mne.O chvíľu už sedí v piesku vedľa mňa a so záujom si ma obzerá.

,,Aká bola voda?"spýtam sa a ruky rozpačito pokladám na moje stehná.

Toubles.-37.kapitola

Nervózne medzi zubami zvieram spodnú peru a popri tom,ako pozorne počúvam tón vytáčania maminho čísla,hľadím von oknom pozorujúc nepokojnú hladinu mora.Po piatom zazvonení to konečne zodvihne.

,,Sophie,zlatko?"v telefóne sa ozve mamin vyťažený hlas a mne sa do očí derú slzy.Cítim sa trochu detinsky,akoby som sa opäť ocitla v druhej triede na tábore,kde s plačom vytáčam mamine číslo z pevnej linky.

,,Mami."vydýchnem úľavou a snažím sa skrotiť moje divoko búšiace srdce,keď sa spýtam,ako je na tom Joe.

Troubles.-36.kapitola

Dlaň,ktorú kŕčovito zvieram medzi prstami,pôsobí chladne,no stále upokojúco.Neviem odhadnúť silu môjho stisku,no Alice po chvíli bolestne zamraučí.

,,Prepáč."poviem zastretým hlasom a automaticky naše dotýkajúce sa ruky rozpojím.Dlhou chodbou,ktorá na prvý pohľad pôsobí sterilne,sa ozýva tiché podupkávanie,čo spôsobuje moja podrážka nervózne dopadajúca na kachličky,zas a zas a v pravidelných zvukových intervaloch.

,,Sophie.Sadni si."Alice ma preskenuje pohľadom a hlavou kývne k červenej umelohmotnej stoličke nachádzajúcej sa vedľa automatu na kávu.Hlavou nesúhlasne pokývem tak horlivo,až ma pramienky vlasov švihnú do tváre.Neviem ako,ale o pár sekúnd na to sa ocitám na stoličke.Nepokúšam sa nad tým ani nejako pozastaviť,na to som až príliž nervózna a emočne rozhodená.

,,Nechceš bundu?Celá sa trasieš."Pohľad zodvihnem k riflovej bunde visiacej na konci Alicinho ukazováka a prekladám nohu cez nohu.

,,Nie je mi zima."Keď zbadám prichádzať Lee,hlavou sa mi preženie myšlienka,že tu viac nemôžem ostať.Mám pocit,že viac už neznesiem tie ľutujúce pohľady,ktorými som v posledných dvoch hodinách obdarovaná.Pripadám si,ako keby ma niekto zavrel do tmavej miestnosti bez okien,z ktorej niet cesty späť.Prudko sa staviam na nohy,viac neznesiem ten tlak tlačiaci ma na hrudi.Prudko sa nadychujem a keď ku mne Lee ustarostene načiahne ruku,bezhlavo sa rozbehnem chodbou.Hluk okolo mňa mizne,no zato sa rozozvučí v mojej hlave.Viem,že na mňa všetci pozerajú ako na blázna,ale tak sa predsa aj cítim nie?
Rozrazím masívne dvere únikového východu a nevšímajúc si chlad vpíjajúci sa do mňa cez pokožku,vybehnem hore kovovými schodmi.Až keď sa ocitám na samom vrchu nemocnice,vydýchnem si a privriem oči opierajúc sa o staré zábradlie.Snažím sa vytesnať strach,obavy a súženie zároveň, z mojej hlavy.Pred očami sa mi vybaví,ako Joe celý poviazaný obväzmi neprítomne ležal na tom až príliš bielom lôžku,napojený na rozličné hadičky a prístroje.Cez tvár sa mu niesla obrovská jazva,ktorá mu bude už navždy pripomínať tú nehodu.Tá jazva ma zrejme bude mrzieť viac ako jeho,teda ak...ak sa ...preberie.

,,Obleč sa."nadskočím,keď sa mi za chrbtom ozve Louisov,pre tentokrát vyčerpaný,hlas.Následne na pleciach pociťujem tiaž jeho koženej bundy a nepatrný dotyk jeho prstov na chrbte mojej ruky.O niekoľko sekúnd sa už opiera o zábradlie vedľa mňa a mračí sa na nočné mesto Doncaster,ktoré sa pred ním rozlieha ako keby ho držal rovno na dlani.

,,Všetci ťa hľadajú Sophie.Tvoja mama má o teba strach."Pozrie na mňa kútikom oka a pošúcha si ruky,keď si uvedomí,aká veľká zima tu vlastne je.

,,Veď vidíš,že som v poriadku."vzdychnem a prstami prejdem po mrazivom zábradlí.

,,Nie nie si.Poď,odveziem ťa domov."berie ma za ruku aj napriek mojim protestom a tiahne ma späť ku schodom.

,,J..ja nechcem ísť domov."zastanem a potiahnutím za ruku,ho zabrzdím v pohyboch.Nepatrne prikývne,keď zbadá môj vystrašený výraz a oboma rukami si prejde do vlasov,pričom sa mu tričko vyhrnie po bruchu nahor.

,,Fajn,ale tu nemôžeš zostať."na tvári sa mu vytvorí malý,takmer nebadateľný úsmev a pravú ruku vytrie pred seba,na čo ho za ňu chytám.Je to zvláštne,ale Louis je jediný,kto mi v tejto situácii rozumie,pretože ju už raz zažil a teraz ju zažíva znova.So mnou.Viem,že je ranený.Je ranený zo vnútra,preto to nikto nemôže vidieť.Zahrnie ma teplo,keď vkročíme do osvetlenej nemocničnej chodby,no bundu si nechávam ešte stále na sebe.

,,Najprv ale poď za rodičmi."povie prísne,a tak asi ani nemám inú možnosť,ako prikývnuť a kráčať za ním.

***

V aute sa vezieme mlčky a až teraz si uvedomím,že nemôžem zniesť ticho.Ruku načiahnem k rádiu,no skôr ako sa ho stihnem dotknúť,Louis mi chytí ruku a nesúhlasne pokrúti hlavou.Zmätene naňho zostanem pozerať s rukou ešte stálr vystretou vo vzduchu.

,,Nechcem počúvať hudbu."vysvetlí a volant zvrtne do druhej strany prechádzajú cez spleť semafórov.

,,Nemáš rád hudbu?"zamračím sa.Louis nevyzerá na to,že by sa o tom chcel baviť,tak pohľad sústreďujem k oknu,kde sa aj tak odráža jeho zamyslený výraz.Zrazu zisťujem,že cestu,ktorá sa rozprestiera pred nami,nepoznám.Narovnám sa na sedadle a všimnem si nahusto na seba natlačené bytovky,ktoré pôsobia akosi svojsky.

,,Prečo sme tu?"pochybovačne pozriem na vchod s číslom 5 a uvažujem,kto tu asi býva.

,,Idem Laure vyzdvihnúť nejaké veci."objasní mi Louis a ja až teraz registrujem,že Laura bola s Joeom.Avšak akôr,ako stihnem čo i len otvoriť ústa v pláne spýtať sa na Lauru,Louis otvára dvere a vystupuje z auta.Stroho ich za sebou zabuchne a ja už len vidím jeho postavu pohybujúcu sa ku vchodu.Pred vstupom do budovy si cez vlasy prebehne rukou a ja usudzujem,že to zrejme robí vždy keď je nervózny.S provokačnou myšlienkou,že Louis nemá rád hudbu,sa nahnem k veži a zatlačím do malého tlačidla na samom vrchu mechaniky.Auto sa rozozvučí jemnou,a povedala by som,že až smutnou,klavírnou skladbou.Prekvapene nadvihnem obočie nad Louisovým výberom cédečka a hlavu opriem o okno započúvajúc sa do melódie nesúcej sa autom.Zvláštne...na Louisa by som typovala Nirvanu alebo ACDC,jeho výber ma naozaj prekvapil.Klavír začína hrať pomaly,a ja cítim,akoby sa mi snažil niečo dôležité povedať.Niečo naliehavé,no potom sa zrazu rozhodne udržať to tajomstvo sám,až nakoniec tóny utíchnu a opäť sa ocitám v tme a tichu.Hlavne v tichu.

Z POHĽADU LOUISA:

Byt bez Laurinho smiechu,či už kriku,mi prichodí až príliš prázdny.Rozhliadnem sa po jej posteli,na ktorej sú pohádzané kopy oblečenia.Kľaknem si na kolená a posuniem sa pod postel,hľadajúc bielu obálku,ktorú musím odovzdať do zajtra Edwardovi.Nemám však ani tušenia,kde by ju Laura ukryla.Staviam sa na nohy a otváram jej šatník.Prakticky jej prehádžem celú izbu,no obálku aj tak nenachádzam.Zo zadného vrecka na jeansoch vyberám mobil a následne vytáčam číslo Nataly usudzujúc,že Laurine zmýšlanie pozná zo všetkých najlepšie.

,,Louis,kurva...nepoznáš hodiny?"Natalyn rozospatý hlas sa ozve v reproduktore môjho telefóna a vzápätí mi naozaj dôjde,že sú tri hodiny ráno.

,,Sorry,ale je to dôležité."odmlčím sa a pohľadom sa snažím stále nájsť nejaké miesto pre obálku.,,Kam by mohla Laura schovať bielu obálku?"

,,Prečo voláš mne a nespýtaš sa to rovno jej?"vyčíta mi zlostne.

,,Laura sa nenachádza v takom stave aby bola schopná niečo mi povedať.Takže?"prstom prejdem po kuchynskej linke a ignorujem jej udivený výdych.

,,Zase je zhulená?"Pretočím očami a zatnem sánku.

,,Kde je tá obálka?!"vyšteknem ignorujúc jej otázku.Naozaj nemám veľa času a v aute ma ešte aj čaká Sophie.

,,Skús sa pozrieť do krabice od cereálií."povzdychne a vzápätí ruší náš hovor.Zasypú ma výčitky svedomia,že som jej nepovedal,čo sa Laure naozaj stalo,no takto to bude lepšie.

Obálku nájdem v druhej krabici,a tak sa poberiem k dverám od bytu.Pohľadom zastanem na vešiaku s jej bundami a poslednýkrát vdýchnem špecifickú vôňu jej bytu predtým,ako ho opustím.V spomienkach zablúdim k vysmiatej Laure a k našemu prvému sexu.Ale ona nebola ako ostatné s ktorými som si užíval,pretože...pretože Laura si užívala so mnou,nie ja s ňou a to je najtažšie si priznať.A teraz je zrazu preč.Pri nej som mal pocit,akoby sme si jeden druhému nejakým zvláštnym spôsobom patrili,boli sme v podstate rovnaký.Ale naopak,obaja sme k sebe neprechovávali žiadne city,bolo to len čisto potešenie.No najhoršie je,že ju už nikdy neuvidím,nikdy nebudem počuť jej domýšľavé slová a smiech,ktorým zakrývala smútok.Na lícach pocítim slzy,no nezmetiem ich,akoby som to urobil inokedy.

Keď otvorím dvere na aute môjho otca,Sophie spí opretá o okno a v odraze pouličných svetiel jej obraz pôsobí pôvabne.Som rád,že spí,a tak nemôže vidieť slzy na mojej tvári.Potichu naštartujem a zapnem kúrenie.Uistím sa,že obálku mám zastrčenú za lemom nohavíc,následne vycúvam z parkovacieho miesta.Na čelné sklo začnú dopadať kvapky dažďa,a za tónov klavírnej skladby nerozmýšľajúc zvrtnem volant a odbočím na cestu vedúcu z mesta Doncaster.

Z POHĽADU SOPHIE:

Lúče svetla mi narážajú do zatvorených viečok a ja nespokojne zamrnčím,prehadzujúc sa na druhý bok.Zvláštne,snívalo sa mi,že som sa ocitla v nejakom prístave a dokonca by som prisahala,že ešte teraz môžem počuť vlny narážajúce na pevninu.

,,Dobré ráno spachtoš."Takmer sa skotúľam z postele,keď sa mi pri uchu ozve Louisov hlas.Doširoka roztvorím oči a zarazene hľadím na obraz predo mnou.Kde to dopekla som?!Od šoku len nemo otvorím ústa.

,,Alebo by som mal skôr povedať dobré popoludnie?"usmeje sa a na biely stolík,vedľa postele na ktorej ležím,položí chlieb natretý maslom a pohár čistej vody.

,,Čo to dopekla...Kde to sme?"vyplašene sa obzerám vôkol seba a snažím sa vybaviť si včerajšok.

,,Pokoj Sophie...Sme v letnom domčeku mojej mamy,naozaj to tu miluje."pokrčí plecami a pár krokmi sa ocitá pri balkónových dverách.,,Je tu krásne,však?"

Aj napriek môjmu hnevu a..a celkovo zmätku,ktorý práve prevláda v mojej hlave,musím priznať,že má pravdu.Hlavu natočím k oknu,ktoré sa nachádza hneď vedľa postele,a tak vidím slnko odrážajúce sa od hladiny mora,čo sa rozprestiera len niekoľko desiatok metrov predo mnou.Na pláži sa nachádza niekoľko ďalších domčekov,no myslím,že v túto dobu sú neosídlené.

,,Fajn,tak teda inak.Prečo tu sme?"nadvihnem obočie a trpezlivo čakám na jeho odpoveď.Rozstrapatí si vlasy-zase tie vlasy!!!-a vydýchne,akoby hľadal tie správne slová.

,,Potreboval som vypadnúť,na chvíľu si oddýchnuť od všetkého a od všetkých.A ty tiež.Prakticky si včera od Lee a Alice utiekla."vysvetlí a zatiahne za kľučku na balkónových dverách.Do izby sa nahrnie čerstvý morský vzduch a jemný vánok prečeše zamyslenému Louisovy vlasy.Je to pohľad hodný Boha,nie takého úbohého človiečika,akým som ja.

,,Potreboval si si od všetkých oddýchnuť a zobral si so sebou mňa-osobu s ktorou sa nemôžeš vystáť?...Hmm,zaujímavé rozhodnutie."skonštatujem na oko uznanlivo a potom na mňa dopadne vlna smútku,keď si uvedomým,odkiaľ ma sem vlastne Louis zobral.

,,Mal som ťa snáď spiacu vyhodiť z idúceho auta?Ver mi,plán nebol taký,že ťa zoberiem so sebou."odsekne a prudko zabúcha balkónové dvere,až preľaknuto nadskočím.

,,Fajn,takže nebude problém,keď ma dnes odvezieš naspäť domov."zazriem naňho,no on len pretočí očami.

,,Cesta do Doncasteru by trvala vyše troch hodín.Takže na to čo najrýchlejšie zabudni."otočí sa mojim smerom a pri pohľade na mňa sa mu divoko rozožiaria oči.

,,Najedz sa,ja budem vonku,keby si niečo potrebovala.Oblečenie máš opraté a zavesené v kúpeľni nad vaňou,ktorú iste po chvíle hľadania objavíš."OBLEČENIE?!!To akože moje?!Celá bledná nakuknem pod perinu a zisťujem,že na sebe mám len spodné prádlo.Vzápätí sa do mňa navalí horúčava a šokovaná jeho činmi nadvihnem hlavu a pozriem na Louisa,ktorému trhá kútikmi a následne cúva z izby.

,,Mimochodom,to vyzliekanie som si užil."prehodí pobaveným hlasom,zavrie za sebou dvere a mňa tu nechá ponížene ležať pod tenkou prikrývkou len v spodnom prádle.Strapaté vlasy si zasuniem za ucho a bruchom mi preletí roj motýlov hneď ako si predstavým,ako sa jeho končeky prstov šúchali po mojej nahej pokožke.Povzdychnem,potrasením hlavou túto predstavu vyhodím z mojej až príliš domýšľavej mysle a poriadne sa rozhliadnem po izbe.Nábytok je prevažne biely,alebo jemne ružový.Je starý,no zato naozaj krásny.Steny sú zdobené bielou tapetou pokrytou kvetmi jemne staroružovej farby a v rohu miestnosti sa nachádza biela skriňa oblúkovitého tvaru.Izba je malá,ale útulná.Je vidno,že dom tu stojí už dlho a interiér v ňom nebol zrejme nikdy menení.Viem,prečo si ho Adelaine zamilovala.Vyhrabem sa zpod periny a keď svoj odraz zbadám v zrkadle oproti,nesmelo si založím ruky okolo pásu a bosými nohami prejdem po drevenej podlahe zo svetlého dreva až ku skrini,ktorú otvorím dúfajúc,že v nej nájdem niečo použiteľné,kedže Louis by si isto veľmi vychutnával,ako trápne budem po celom dome polonahá hľadať kúpeľňu.A takú radosť mu nespravím.Šťastie stojí na mojej strane,a tak do ruky uchopím vešiak s jemne krémovými šatami,ktoré pôsobia tak nevinne a súčasne krásne.Od pása nadol sa ťahá len jemná pavučinová látka v niekoľkých vrstvách a vzhľadom na dnešné jasné počasie,si šaty môžem obliecť.V rýchlosti ich na seba natiahnem a pred zrkadlom ich rukami jemne povystieram.Hoci v tej skrini stáli asi dosť dlho,voňajú po kvetoch,typovala by som to na nejakú dosť dobre voňajúcu aviváž.Predkloním sa a vlasy si prečešem prstami,ako to niekedy robím,keď si ich nestíham učesať.Škvrkanie v bruchu mi oznamuje,že chlieb leží ešte stále nedotknutý na porcelánovom tanieriku,no najprv k perám priložím pohár s vodou a vďačne ju do seba lejem.Následne do ruky beriem chlieb a zamračene pohľadom prebehnem po izbe,hľadajúc môj mobil.Aj s chlebom sa vydám von z izby s úmyslom nájsť Louisa a opýtať sa,kde ho dal,potrebujem zavolať rodičom a spýtať sa ich,či sa už Joe prebral z kómy.Ak sa prebral-dodá moje podvedomie,no už len pri tej myšlienke sa mi slzy natlačia do očí.Schody zbehnem po dvoch,nevšímajúc si ako je zariadená táto časť domu a rovno z terasy vybehnem do studeného piesku,ktorý je ešte stále vlažný od včerajšieho dažďa.Louisa zbadám stáť blízko pri vode a zdá sa,že o niečom tuho rozmýšľa,pretože sa úpenlivo mračí,až sa mu po tvári tvarujú vrásky.Musím urobiť niekoľko krokov,aby som mohla stáť vedľa neho.

,,Louis?Potrebovala by som zavolať mojej mame,lenže neviem...-"jeho pohľad sa stretne s tým mojím a ja vidím bolesť odrážajúcu sa z jeho šedých očí.Prekvapene pootvorí ústa a pozorne si ma prezerá.

,,Tie šaty ti pristanú,hoci by som nikdy netypoval,že ich ešte na niekom uvidím."pousmeje sa a načahuje ku nim ruku,aby sa dotkol jemnej látky,ktorá spolu s mojimi vlasmi povieva vo vetre.

,,Oh,ja..."zakoktám sa,nevediac,čo na to povedať.Zrakom spočiniem na Louisovych silných rukách,ktoré však naopak tak jemne zaobchádzajú s látkou,až mi naskočia zimomriavky po celom tele.

,,Patrili Angele.Boli jej obľúbené a moje taktiež."smutne sa pousmeje a púšťa ich.

,,Oh,prepáč..nevedela som...-"
,,To je v poriadku Sophie.Si v nich krásna."preruší môj rozpačitý tok slov a pozorne sa mi zahľadí do tváre.,,Nie je ti zima?"všimne si mojej rozochvenej pokožky a ja hneď uhnem pohľadom.

,,To nie je spôsobené chladom."poviem váhavo a na pleci ucítim jeho dotyk.

,,Aj ty mi to robíš Sophie.Práve teraz."medzi prsty mi zovrie bradu a hlavu mi otočí jeho smerom.

,,Nemám rád,keď sa hanbíš a utekáš predo mnou pohľadom.Páči sa mi,keď si v rozpakoch a červenáš sa."pousmeje sa a keď pohľadom vyhľadám ten jeho,púšťa ma a zo zadného vrecka vyťahuje môj mobil.

,,Hľadala si ho,nie?"

Prepáčte,že tak neskoro,ale písala som to celý deň :D Snáď sa vám to teda páčilo a budem rada,ak ma obdaríte komentármi :)

!

Strašne sa ospravedlňujem,že som neaktívna,ale mám teraz také kostrbaté obdobie...Veci sa začali srať a...a tak.
Určite rátajte s novou časťou cez tento víkend :)
Prepáčte mi :)
Love ya Xx

My Diary: "Kecy,ale stále sú to kecy"

Helouuu,viem neohlásila som sa vám takmer (alebo je to viac?) týždeň,ale vec sa má takto.
Andrejôčka dostala 5ku zo štvrťročnej písomky z BIO (nie,vôbec som sa na tú písomku neučila dve hodiny...) a štvorečku taktiež zo štvrťročky z GEO,oh na tú som sa učila tak tri hoďky,čo je pri tej starej zoschnutej profesorke málo a predvčerom som sa učila na písomku z BIO 6,5 hodiny.A to naozaj nepreháňam.Haha pri tej profesorke som ešte nikdy nedostala 1-ku a dokonca pri nej nemal nikto ani len 2-ku na vysvedčení! -.-

Ale to neriešim :D.Rozmýšlala som,o čom idem napísať a rozhodla som sa,že opäť to bude kúsok mňa na papieri.

Keby som si položila otázku: Aká som?- odpovedala by som si asi takto:

Som hanblivá,sebavedomie si hľadám niekde pod postelou a hlavne- neviem prijímať komplimemty.
Dnes sme sa tak so spolužiačkami bavili o tom,čo by bolo,keby sme išli na inú školu ako kde sme teraz.A nejako sme sa dostali k téme: Prvé pocity zo spolužiakov.Nad touto témou sa musím pousmiať,pretože ma opísali ako záhadné pekné dievča so super štýlom (ha-ha-ha),ktoré sa s nikým nebavilo a preto nevedeli,či som namyslená,alebo tá záhadná :D
Pravdou je,že mám problém zoznamovať sa s novými ľuďmi a túto moju príšernú vlastnosť si plne uvedomujem a snažím sa ju nejako odstrániť,ale nejde to.Som proste až príliš hanblivá.Takže,vďaka tejto vlastnosti mali o mne úplne inú predstavu,ako v skutočnosti som.No a ...aká som naozaj,bez tej hanblivej (vraj) nedostupnej fasády?
V prvom rade sa na nič nehrám.Nemám komplexy z mojej postavy (jasné,niečo sa vždy nájde,ale nejako extra sa nad tým nepozastavujem) a tým sa vlastne snažím prijať to,ako vyzerám.Tým,že budem oplakávať moje chyby celý život,nič sa nezmení,akurát tak premrhám čas.Naučila som sa žiť s mojim strašným hlasom (je strašne nevinný,čo ma vôbec nevystihuje) a hlavne...dobre,toto je asi môj najväčší komplex,medzierka medzi zubami.Ale to predsa nie je celý svet,nie?Musím sa prijať takú aká som a taktiež to musia vedieť prijať aj ostatní.
Hmm...Vedela by som o sebe povedať,že mám zmysel pre humor,ale som strašná v rozprávaní vtipov /preto ich pochopiteľne nerozprávam/.Som prehnaný optimista,všetko sa snažím vidieť v tom lepšom svetle a nadchnem sa pre maličkosti.Z kamarátov a zo seba si často robím srandu,ale samozrejme,v dobrom slova zmysle.Keď nemám dobrú náladu (sú vôbec také dni?),väčšinou som ticho a zamyslená,no tá zlá nálada mi nikdy dlho nevydrží,pretože mám okolo seba ľudí,ktorí ma každý deň rozosmejú.
Keď plačem,vyzerám vraj ako Snoop Dog (ako sa to píše? :D ).Viem,toto bolo odveci,ale dokonca aj keď som ronila slzy,kamarátka ma dokázala rozosmiať týmto poznatkom a ja jej za to ďakujem.
Už som vybočila z témy,tak končím.Potrebovala som sa len po namáhavom týždni nepísania vypísať...To znie divne.Ale viete ako to myslím :D.

A aj vaše mamy sú tak strašne podozieravé? O.o ...akože zacítila zo mňa "divnú vôňu" (tak to ona nazvala :D ) a tak som to musela vykryť,že ma len objal na rozlúčku jeden chlapec.Áno,už je to podľa mojej mami/y môj frajer...Chcela som len vedieť,či aj u vás je to tak? :D
Troubles bude.Neviem kedy,ale bude.Niekedy v blízkej dobe :D

Troubles.-35.kapitola

,,Takže keď má rastlina zárodočníky,vyvíjajú sa v nej spermatozoidy a majú schopnosť pohybovať sa vo vode.A keď sú plemeníčky,tak majú samičiu pohlavnú bunku a vytvárajú vajíčka?"Alice si rukou zúfalo prejde do vlasov a zamračí sa na nákres,ktorý špeciálne pre ňu nakreslila Lee.

,,Presne naopak.V zárodočníkoch sa nemôžu vyvíjať spermatozoidy,prosím ťa.Veď si predstav...Plemeníčky-to sú samčie pohlavné orgány.Plemeníčky...hm...to je ako plameň,z čoho vyplýva,že muži sú zapálený pre sex a vypúšťajú spermatozoidy,ktoré sa pohybujú vo vode a tak sa dostávajú k vajíčkam zárodočníkov."Lee sa na tvári rozhostí spokojný úsmev.

,,Jasné!Sex vo vani!"Vykríkne Alice a vzápätí si dlaňou buchne po čele.Nepridám sa k ich spontánnemu sniechu,pretože by sme sa tú biológiu nenaučili ani za rok.

,,Nie som si istá,či sa ešte bavíme o rodozmene."poviem na oko pobúrene a zamračím sa,keď očami prebehnem text rodozmeny machu.

...

Baby!!!...Mňa asi jebne!!!
Tri dni...Posraté TRI DNI som písala novú kapitolu Troubles a ona sa mi VYMAZALA!!!Akurát som ju šla publikovať a surovo sa vymazala!!! Strašne ma to štve pretože som bola nadmieru spokojná,ako bola napísaná a teraz je proste fuč a ja to musím písať odznova!Úplne celé :(((  Asi sa rozplačem!
Ale hlavne ma mrzí,že som vás zase sklamala a tým pádom tu nemáte kapitolu :( Sľubujem,že sa ju pokúsim napísať čo najskôr ako to len pôjde...
Prosím,nehnevajte sa :/

Troubles.-34.kapitola

,,Čo tu robíš Louis?Nemal by si byť v škole?"Adelaine sa zamračí a ja rozpačito pozriem na svoje ruky visiace vo vzduchu.

,,To isté sa spytujem aj ja,čo sa týka jej."odfrkne a prepáli ma nahnevaným pohľadom.Akoby som snáď robila niečo zlé!Nemá žiadne právo osočovať sa na mňa!

,,Oh,Sophie...prepáč mu tú nezdvorilosť.Nevie čo je to slušné zachádzanie s dámou."celú dobu ho prísne prebodáva očami,zatiaľ čo on kútiky úst pozdvihne nahor a jazykom si prejde po spodnej pere.

,,Oh,ale ja tu žiadnu dámu nevidím."poznamená a až teraz si podrobne obzerá kuchárske knihy nesymetricky rozložené na stole.Jeho slová na mňa pôsobia ako neľútostivé päste udierajúce pod môj pás.

,,Už pôjdem."preklínam môj roztrasený hlas,ktorý mi vyklzne zpomedzi suchých pier a so sklonenou hlavou sa rýchlo pretlačím popri ňom.Medzi prsty uchopím pútko od tašky a rýchlym krokom sa ženiem ku vchodovým dverám.Vpred ma poháňa túžba byť na míle ďaleko od neho.Keď sa ocitám na chladnom vetre,mám pocit akoby som si jeho bičovanie do tváre zaslúžila.Preklínam sa,že som si na šedý sveter nič ďalšie neobliekla a ruky pevne omotám okolo pása,ako sa ženiem popri krajnici cesty rovno proti nemilosrdnému vetru.Pozorne sledujem moje topánky,ako jedna po druhej dopadajú na asfalt a občas pod nimi zaštrkocú malé skalky.

Vo vrecku mi zazvoní telefón a predtým,než sa rozhodnem prijať hovor,zhlboka aa nadýchnem v snahe nejako upokojiť hnev,ktorý vo mne nebezpečne vrie.Bez toho aby som sa unúvala pozrieť na meno volajúceho,prejdem ukazovákom po zelenom sluchádku na dotykovej obrazovke.

,,Sophie kde trčíš?Bez tvojej pomoci tú písomku z literatúry nenapíšem."Nickov hlas na mňa pôsobí ako upokojujúca vlastná mantra.

,,Ja...ehm...- zaspala som,už som na ceste."vykoktám zo seba prvú výhovorku,ktorá mi v tú ranu napadne a Nick následne pochybovačne zapradie do telefónu.

,,Takže zaspala,hmm?"Dopekla,neverí mi.

,,Za päť minút som tam."vychrlim zo seba a zložím skôr,ako by ma stihol obviniť z klamstva.

***

,,Takže dnes si na to sama."skonštatuje Lee a poukáže na okienko s výdajmi obedov.

,,Už to tak vyzerá."prikývnem a vlasy si zopnem do voľného drdolu,aby mi pri práci nezavadzali.Lee ma potlapká po pleci a vydá sa druhou cestou ako ja.Snažím sa vyhnúť mlákam na kuchynských dlaždičkách a s povzdychom pozriem na hromadu špinavého riadu,ktorý treba umyť.Do ruky pochybovačne beriem hadicu a púšťam slabý prúd vody namierujúc ho na riad.

,,Možno by si potrebovala pomoc."prázdnou kuchyňou sa ozve až príliž známy hlas a následne už Louis do ruky chytá druhú hadicu na umývanie.Neodpovedám mu,dokonca sa ani neobťažujem venovať mu krátky pohľad.

,,Mal by som sa ti ospraved-"

,,Nie Louis!Nič nehovor,dobre?Pretože potom neviem,ako sa budeš chovať nabudúce.Preto by som o tebe mala radšej tú horšiu verziu Louisa,aby som bola vždy pripravená na tvoje údery."poviem podráždene.

,,Takže toto je tvoja predstava o mne,Sophie?Nepoznáš ma.Nič o mne nevieš."zamračí sa s pohľadom upretým na mne,no ja len pretočím očami.

,,A kto ťa pozná Louis?"rozhodím rukami a presúvam sa k riadom o čosi ďalej.,,Dokonca ani tvoja vlastná matka o tebe dokopy nič nevie.Ale aspoň vie,čo od teba má očakávať."dodám miernejším hlasom rozhodnutá,že sa s ním nemá zmysel o niečom baviť.A už tobôž nie o ňom.Pravdou je,že sa v ňom nikto nevyzná,nie naozaj.Je krutý a správa sa neberúc ohľad aj na iných ľudí,nie len na seba.A už iba jeho prítomnosť mi vysáva energiu.

,,Príď na moju narodeninovú oslavu.Zaslúžiš si pozvanie,keď už si mame pomáhala piecť."jeho slová na mňa pôsobia ako facka a ja len neveriacky otváram ústa.

,,Už zase to robíš."osopím sa na neho a vypínam vodu.Gumičku si strhávam z vlasov a vzápätí sa otáčam na odchod.Louis odhodí hadicu a dobehne ma.

,,Robím čo?"nechápavo nadvihne obočie a čaká na moje vysvetlenie,lenže ja len beznádejne pokrútim hlavou.

,,Robím čo?!"v zlome sekundy má prsty obtočené pevne okolo môjho zápästia a chrbtom ma silno pritlačí ku stene,až zalapám po dychu.Snažím sa z jeho zovretia vymaniť bez toho,aby som mu opäť musela pripomínať jeho nepredvídateľne meniace sa nálady a názory.

,,Presne toto Louis!Nemôžeš manipulovať s ľuďmi tak,ako sa ti zachce!"skríknem a podarí sa mi vytrhnúť si ruku z jeho stisku.Ruky rýchlo pritisne ku stene tak,aby som mu nemohla újsť a ublížene na mňa pozrie.

,,Kurva...proste na tú sprostú oslavu príď.Moja mama trvá na tom,aby som sa ti ospravedlnil a doviedol na oslavu."povie cez zaťaté zuby,no ja si len posmešne odfrknem.

,,Odkedy robíš to,čo ti nakáže mama?"Hneď ako slová opustia moje pery,oľutujem to.Louisovi sa v očiach preženie iskra akéhosi...žiaľu?Vzápätí ma púšťa a otáča sa mi bokom,takže môžem vidieť jeho profil,ktorý je takmer dokonalý.Zuby zaborí do spodnej pery a následne ju vtiahne dnu.Je zamyslený a v tlmenom svetle školskej jedálne pôsobí zraniteľne.Na brade a v jej okolí mu z pokožky raší jemné strnisko a v okolí očí sa mu vytvárajú vrásky z mračenia.Až keď sa nám stretnú pohľady,uvedomím si,že ho uprene pozorujem a pod svetrom mi naskočia zimomriavky.Možno za to môže ten jeho chladný pohľad,ktorým si ma premeriava.Odvraciam od neho zrak.

,,To je...zložité."povie do ticha,čo spôsobí,že prekvapene otvorím ústa,no následne ich aj zavriem.Nemám k tomu čo povedať.Myslím,že som ho nejakým záhadným spôsobom ranila,ale on mňa predsa tiež.Nemala by som sa cítiť previnilo,nie?Tak prečo sa tak cítiš,Sophie?!

,,Ou."šepnem.Nie som si istá,či to počul,avšak tento jeho "zraniteľný" stav netrvá dlho.Rukou si pošúcha hruď a upraví šiltovku perfektne sediacu na jeho strapatých vlasoch, pričom sa mu vyhrnie tričko nahor a ja zbadám jeho vypracované brucho pokryté tetovaniami.Uškrnie sa,keď zaregistruje kam smeruje môj pohľad a vzápätí si tričko opäť zošuchne nadol.Do tváre sa mi nahrnie červeň a tak rýchlo otáčam hlavu na inú stranu.Jedálňou sa ozve jeho tichý,no za to pobavený smiech a keď hlavu otáčam opäť jeho smerom,zisťujem,že Louis odišiel.Zmätene zaklipkám mihalnicami.Čo sa to tu práve udialo?On je...On je ako aprílové počasie,ktoré sa mení každú hodinu.Raz prší,raz svieti slnko...niekedy nastane dúha.Ale pri ňom mi to počasie nikto nedokáže predpovedať.Nikto nevie,ako sa zachová...Či mi bude udierať päsťami pod pás,alebo sa mi bude ospravedlňovať za jeho správanie,alebo bude žartovať a doberať si ma.Je taký komplikovaný!

***

Cesta domov ubehne pomerne rýchlo,keď mi do uší vyhráva pieseň od Sharon Van Etten a jej Serpents a taktiež sa zamýšľam nad pozvaním na Louisovu oslavu.Možno že by som mohla ísť s Joeom...

Mykne ma,ked niečia dlaň dopadne na moje rameno a z uší si bleskovo vytrhávam sluchádka.Modrovlasé dievča sa pobavene zasmeje na mojej preľaknutosti a ja si ju vybavujem z jazzového klubu.Myslím,že sa volá Laura.

,,Toto mi už prosím ťa nikdy nerob."vydýchnem a iPod omotaný sluchádkami zastrčím za lem riflí.

,,Prepáč."pozrie na mňa previnilým pohľadom,no aj tak nedokáže ovládnuť kútiky úst,ktorými jej šklbá nahor.,,Nemala by si hudbu počúvať tak hlasno,vieš?Už asi tri minúty kráčam popri tebe a ty si si ma vôbec nevšimla."

,,Oh, a preto si sa rozhodla,že ma vystrašíš na smrť."pousmejem sa.Na Laure niečo je.Ona jediná z Louisových kamarátov na mňa nepôsobí zastrašujúco (ale teraz môj názor na ňu dôkladne prehodnotím),i keď jej vlasy žiaria modrou farbou a hruď jej zdobia tetovania v tvare lebiek.

,,Áno,tak nejako."uchechtne sa a vzápätí ruku prehadzuje priateľsky okolo mojich pliec.Chcela by som byť taká odvážna a nespútaná ako ona.Veď sa ani poriadne nepoznáme a ona sa ku mne správa akoby sme boli priateľky z detstva.Nevadí mi to však.

,,Vlastne som ťa len chcela pozdraviť."ruku z mojich pliec necháva sklznuť a padnúť do vzduchu a potom premýšľajúc prižmúri oči.,,Sophie..že?"Prikývnem.
Chvíľu kráčame mlčky popri sebe,no nemôžem si nevšimnúť jej úškrn,ktorý sa snaží zakryť.Mám pocit,že jej prišlo vtipné niečo v spojitosti so mnou.

,,Čo je?"nadvihnem obočie a podozieravo na ňu pozriem kútikom oka.

,,Povedz mi,že si mu nedala."zasmeje sa a medzi zuby vtiahne piercing zdobiace jej peru.Prekvapene na ňu vyvalím oči a sánku si musím hľadať niekde na chodníku.

,,Akože komu?''stále som vyvedená z miery .

,,Louisovi predsa.Chcel ťa ošukať a vieš...dostane všetko čo chce."mykne plecami,ako by mi práve oznámila nejakú banálnu vec.,,Tak sa pýtam,či už to urobil.Vkladala som do teba nádej,že mu nepodľahneš.Ako jediná,mimochodom."dodáva a čiernou converskou kopne do skalky,ktorá preletí chodníkom a končí v otvore kanála.Pozerám naň ako paralizovaná.Louis chcel...Čože?!...Áno,je pravda že ešte pred tým,ako som sa dala dokopy s...Niallom...mal ku mne veľmi blízko a dokonca mi zakazoval rozprávať sa s ním.

,,To ti povedal?Že sa chce so mnou...ehm...milovať?"vysúkam zo seba a následuje Laurin výbuch smiechu.

,,Tak to mi teda nepovedal."lapá po dychu a zastavuje,aby sa poriadne zasmiala.Nechápavo na ňu zostávam hľadieť a keď si končekmi prstov zotrie slzy v kútikoch očí,pretočím očami.

,,Chcel ťa pretiahnuť.Myslela som,že to naozaj urobí,ale ako vidím...Vzdal to."povie ešte so stále neschádzajúcim úsmevom na tvári.

,,Predsa ma nenávidí."zamračím sa na ňu.Teraz je pre zmenu prekvapená ona,no nepovie nič.

,,Kam vlastne ideš?"ozvem sa odbáčajúc od nepríjemnej témy,ktorá sa točí okolo ešte nepríjemnejšej osoby.

,,Za Joeom.Ideme sa previezť na motorke."povie natešene a predpokladám,že má čo robiť aby nezačala poskakovať a tlieskať ako malé natešené dieťa.

,,Hlavne nejazdite rýchlo ako blázni."pripomeniem jej a obe vstúpime na náš pozemok pred domom.

,,Rýchlosť je moje druhé meno."zažartuje a sebavedomo vkročí do vstupnej haly,kde si neunúva vyzuť vysoké kanady a rovno prejde do kuchyne za Joeom.Počkať-...takže on na tú Louisovu oslavu nemá v pláne ísť?

,,Čo je Phi?Vyzeráš nejako znepokojene."ohorok z cigarety posunie "nenápadne" za hriankovač a pozrie na mňa nevinným pohľadom.

,,Och,neznášam keď fajčíš vo vnútri domu."Zamračím sa a nadýchnem sa vône tabaku.,,Potom musím po celom dome zapalovať vonné sviečky."dodám a otvorím chladničku,odkiaľ následne vyberiem pokrájanú zeleninu.

,,Fajn,fajn...Ale neodpovedala si mi na otázku."Joe sa vyhupne na barovú stoličku a potľapká po druhej stojacej vedľa tej jeho,pričom vyzývavo pozerá na Lauru.

,,Len som zmätená."mávnem rukou na znak,že to má nechať tak a na sporák položím panvicu.

,,Chceš ísť na tú oslavu?"Prekvapením,že o tom pozvaní na Louisovu oslavu vie,takmer z doštičky vysypem všetku zeleninu.Joe len pretočí očami a povie,že Louis už sa mu stihol posťažovať.

,,Samozrejme,že tam nejdem."odpoviem jednoducho a napravím si sveter,ktorý mi sklzol z pleca.

,,Ale uvažuješ nad tým.To znamená,že polovica tvojho ja by tam chcela ísť."tentokrát sa ozve Laura.Pokrútim hlavou na znak nesúhlasu a premiešam zeleninu,ktorá sa spolu s kuracím mäsom ohrieva na panvici.

,,Tak mi ideme,nech sa prevezieme ešte za svetla."riekne Joe a Lauru strhne za ruku,vedúc za ním.

,,Užite si to."usmejem sa.Viem,že medzi nimi o nič viac ako o priateľstvo nejde,no aj tak by som bola rada,keby sa to zmenilo.Nikdy,naozaj nikdy som nevidela Joe zamilovaného.Priala by som mu to.Zaslúži si niečo voac,ako len malé či už veľké úlety Joea Cluschera.

*Tak,nová kapitola je tu,dúfam že sa vám páčila :) Dala som si s ňou celkom práce a som s ňou spokojnejšia ako s minulou :)
Čakáte to veľké BOOM,ale ešte stále neprišlo?...Tak si počkajte na ďalšiu :P Nehorázne sa teším na písanie novej kapitoly,pretože poznám svoje diabolské plány :D

Budem rada ak čo najviac ľudí zanechá po sebe komentár s názorom na túto kapitolu :)
Ľúbim vás baby moje <3

My Diary- "Neviem názov?"

(AK NIEKTO PREHLIADOL, "TROUBLES.-33.KAPITOLA"  ---->  TU )

Som prekvapená,že vás naozaj zaujímajú veci,ktoré sa dejú v mojom živote :) Vážne som nečakala,že vás to bude kvázi baviť čítať o...mne. Ale samozrejme,teší ma to a možno ma zaujíma váš názor na tento príspevok,lebo mám zmiešané pocity :P

   Príspevok sa týka jedného chlapca s ktorým som strávila niekoľko času a aj keď som nechcela,niečo ma k nemu priťahovalo...možno ten jeho skúmavý pohľad,ktorým sa na mňa tak často pozeral keď uvažoval mad mojimi názormi,ktoré boli často odlišné od tých jeho.Keď som toto písala (myslím,že to bolo v pondelok) tak som mala zmiešané pocity,pretože som vedela,že on by chcel niečo viac ako len priateľstvo(v tomto prípade s výhodami,keďže sa to "párkrát" trochu zvrtlo ;D ale za to mohol alkohol :D ) ale chcem aby ste vedeli,že teraz v tom mám ako tak jasno :D No,toto sú moje zmiešané pocity:

Troubles.-33.kapitola

Ahojte,prinášam vám novú kapitolu :)Čo by som vám tak k nej povedala? Asi sa vám bude zdať nudná,ale nazvime to...ticho pred búrkou :P Nezabudnite,že všetko má svôj dôvod :P Opäť je tu pohľad Amelie,možno niektoré už pochopia prečo.Nechcela som však,aby to bolo zase celé o Amelii,keďže to nie je hlavná postava poviedky :) 

Chcem sa poďakovať všetkým dievčatám,ktoré sú ochotné komentovať a potešiť ma :3 Naozaj mi vaše komentáre rozjasnia deň a bola by som rada,ak by ste znovu vyjadrili svoj názor :))) 

Rozhodla som sa,že už žiadne podmienky pre ďalšiu časť nebudú,pretože to robím hlavne pre seba a ak sa vám príbeh páči,okomentujete to aj bez nejakých podmienok :) Nevravím,že ma nemrzí,keď nevidím veľa komentárov,ale zmierim sa s tým,ak tu budú pekné nenútené komentáre od srdca :)

Mám vás naozaj rada <3 a ďalšia časť bude,keď budem mať čas písať,ale dovolím si povedať,že bude čoskoro,pretože sa v tomto týždni ani poriadne neučíme,lebo sú matury :) Tak sa posnažím čo najskôr ak budete chcieť ďalšiu :)

My Diary - "Happiness..."

Ahojte :) Prečo píšem tento príspevok?

..Neviem...mám chuť :) Posledné dva týždne boli úplne úžasné,akoby sa všetko zrazu zmenilo lúsknutím prsta a všetka úzkosť čo ma dlho sužovala,bola preč.Musím sa usmievať.Stále,nemôžem to zastaviť. :)
Prestala som sa zaoberať maličkosťami,ktoré mi každodenne znepríjemňovali život a poviem vám...wau :)

Troubles.-32.kapitola

Ahojte žienky :) Mrzí ma,že zase pridávam kapitolu takto neskoro,ale včera sa vyskytli...ehm...nazvime to veci,ktoré mi zabránili písať novú kapitolu :D 

V tejto kapitole je prevažne Ameliin pohľad,zatiaľ sa nezaťažujte prečo,pretože vám to nepoviem :D Ale je dosť dôležitý,i keď sa to nezdá :D (áno,rozbiehajú sa moje diabolské plány :D )

Ak by tu bol niekto,kto nevie,kto dopekla Amelia je,pripomínam,že je to roztlieskavačka,kamarátka Claudie a Michelle ( to sú tie tri potvory,ktoré v jednej z kapitol urážali Alice za to,že sa vyspala s Louim)

Tak,dúfam,že sa na mňa až tak nehneváte,ale naozaj nemám čas :/ 

Snáď sa vám kapitola bude páčiť a prosím,zanechajte komentár,keď dočítate :))

10+ KOMENTÁROV

Sophie:

Troubles.-31.kapitola

HEY GIRLZ! :) Ospravedlňujem sa,že už takmer týždeň nebola časť,ale viete ako to po prázdninách býva...tri písomky každý deň a nič okrem učenia sa nedá stihnúť -_-
ALE,časť je nakoniec tu a ja už sa teším na vaše komentáre :) Mimochodom,mám rozpísanú jednodielovku,ale netuším kedy ju dopíšem,kedže nemám čas :)
A ešte jeden dotaz: Páči sa vám vzhľad blogu,alebo ho mám zmeniť?
Užite si kapitolku ;)

10+ Komentárov 

Z Ameliinho pohľadu:

Na lyžičku naberiem ovsené vločky zmiešané so sušenými hrozienkami a následne ju vložím do úst.Nezáživne prežúvam,zatiaľ čo pozorujem ostatné dievčatá,ako sa prezliekajú zo spotených šiat do tesných topov,zvýrazňujúce ich prednosti.Povzdychnem a na rifliach posadených na páse si zapnem gombík.Na dózičke s jedlom zavriem veko a na nohy našuchnem čierne čižmy s vysokými podpätkami.Navlečiem sa do šedého kabáta,kabelku si prehadzujúc cez plece.