Troubles.- 50.kapitola

„Dovoľ, aby som prevzala riadenie.“ Načiahnem sa k Louisovi a zväzok kľúčov mu vytrhnem z ruky. Nemohla by som nasadnúť do auta k šoférovi, ktorý nie je úplne triezvy. Pretočí nado mnou očami, poznamenajúc niečo o tom, že má dobré kontakty a keby ho chytili, “vôbec nič by sa nestalo“. Unavene otvorím dvere na strane šoféra a pohodlne sa usadím do mäkkých kresiel môjho starého auta. Otočím kľúčom a auto vydá strašidelný, ale za to dobre známy - zvuk štartovacieho motora.

„To je ale kraksňa.“ Neveriacky pokrúti hlavou a kútikom oka si všimnem, že sa ani neunúva zapnúť si bezpečnostný pás. Otvorím ústa, aby som ho pokarhala, ale nakoniec len mávnem rukou a vycúvam z parkoviska. Ľavú ruku presuniem k rádiu, no keď si uvedomím s kým tu sedím, nechám ju klesnúť na riadiacu páku.

„To sme dnes ale dopadli, čo?“ Zasmeje sa do ticha a hlavu si oprie o studené sklo okna. Jeho pera je rozbitá, presne ako moja a pod okom sa mu črtá nepekný farebný fľak. Veľavravne naňho pozriem a zabočím na ulicu, kde obaja bývame.

„Aj tak za to môžeš ty.“ Vyčítam mu. Obaja vieme, že mám pravdu. Už zase.

„Ani náhodou. Nemôžem za to, že priťahuješ samých kreténov. Ale ty áno.“ Šťuchne ma do pleca a potichu sa zasmeje.

„S jedným práve sedím v aute.“ Odbijem ho a on sa na moje prekvapenie zamračí.

„Myslím to vážne Sophie.“

„Veď aj ja.“ Zasmejem sa, trochu pobavene aj na jeho prísnom pohľade.

„Asi by som si neodpustil, keby ti ten kok - ...ehm... kretén urobil to čo aj-....“ Zarazí sa, keď si uvedomí, že povedal to čo nechcel. To, čo si mal len v tichosti pomyslieť a nikdy to nevysloviť nahlas.

„To čo aj?“ Nadvihnem obočie a zvedavo pootočím hlavu jeho smerom. Pohľad vyhýbavo uprie do okna po jeho ľavici a moja otázka zostane definitívne bez odpovedi visieť vo vzduchu. Vzdychnem a zastanem na krajnici cesty, pred Louisovým domom. Potrasie hlavou, ako by až teraz zistil, že sme dorazili na miesto a prstami poklepe po sedačke.

„Myslel som, že ideme k tebe?“ Spodnú peru nervózne zomkne medzi zubami a pozrie na mňa spod ofiny, ktorá mu už pár dní spadá do čela. Jedna časť mňa by rada povolila, aby tomu tak bolo, ale pravdou je, že si Louisa nechcem tak veľmi pripúšťať k telu. Teda, ak už nie je trochu neskoro. A taktiež viem, že z jeho strany je to presne také isté a možno...neviem...stali sa z nás dobrí kamaráti až príliš rýchlo, niekedy mám pocit, že nič z toho nie je skutočné. Navyše, spojila nás nehoda môjho brata. A akoby toho nebolo v mojom živote dosť, priplietol sa doňho Niall. Znovu. Nechcem, aby sa história opakovala, nechcem sa znovu sklamať v láske, ktorú som k nemu pociťovala a on ma tak hnusne zrazil na kolená.

„Soph?“ Myknem sa, keď na líci pocítim Louisov jemný dotyk prstov a následne čelím ustarosteným šedým očiam, ktoré ma prepaľujú. „Je všetko v poriadku?“

Náhlivo prikývnem, hoci obaja vieme, že to nie je tak. Hlasno vzdychne a uchopí moju ruku, pomaly po nej prechádzajúc. Upokojuje ma to. Som pokojná, keď som s ním.

„Povedala by si mi, ak by nebolo, však?“ Jeho prsty z mojej pokožky miznú, možno až prirýchlo, a po jeho teplom dotyku zostane len nepríjemný chlad a takmer nebadateľné šteklenie v bruchu.

„Hej. Neboj sa, som v pohode. Všetko je fajn.“ Cynicky sa zasmejem a dodám: „Nikdy nebolo lepšie!“

„Nerob, Soph.“ Na čele sa mu objaví hneď niekoľko chvíľkových vrások, ale potom ich zaženie krátkym, dobre nacvičeným úsmevom.

„Mám pre teba prekvapenie. Vyzdvihnem ťa...hm, zajtra okolo obeda.“ Chcem mu protirečiť, už-už sa nadychujem, v hlave dokonalo pripravený monológ o tom, ako nemám rada prekvapenia, no on mi na ústa pritisne dlaň a potichu sa zasmeje.

„Už buď konečne ticho.“ Nemyslí to vážne, každý by počul v jeho hlase zreteľne hravý tón. Potom svoju ruku uvoľňuje a načiahne sa po kľučke.

,,Nemám rada prekvapenia.“ Stihnem ešte vydýchnuť predtým, ako sa za ním zabuchnú

dvere a rýchlym krokom sa poberie k vysvietenému domu. Adelaine ešte istotne nespí. Práve naopak, čaká na svojho syna, čaká na problémy, ktoré jej prinesie.

Usmejem sa sama pre seba, pozerajúc na pouličné lampy, ktoré osvetľujú chodník. Má pre mňa prekvapenie. Nemala by som sa tešiť, no nálada mi z bodu mrazu narastie hneď o niekoľko stupňov. Nikto pre mňa prekvapenia nechystá, pretože všetci vedia, že ich neznášam. On to nevie. A nejakým spôsobom mu to nezazlievam, pretože...on je iný. Znamená pre mňa niečo, čo...ani nedokážem vysvetliť. Je to jediný človek, ktorý ma dokáže naštvať a rozosmiať v tej istej sekunde. Mysľou zablúdim ku dňu, kedy mi ukradol moje oblečenie na hodine telesnej a ja som ho musela prosiť len v malom uteráku omotanom okolo môjho tela, aby mi moje veci ihneď vrátil. Bol ku mne násilnícky, chcel ma len využiť a odkopnúť, ale dnes...Dnes viem, že je to inak a všetko sa zmenilo. Obviňoval by sa, ak by sa mi dnes niečo stalo. Ak by na mňa Zayn siahol, zabil by ho. Alebo by to bolo naopak?

Strasie ma pri pomyslení, že by som ho stratila. Znovu sa zasmejem, no teraz na mojej hlúposti. Ani ho poriadne nepoznáš! Dá sa náš vzťah vôbec nazvať priateľstvom? Spočíva vlastne len v našich hádkach a v udobrovaní sa. Ale aj tak ho máš rada.

Zosuniem okienko, vpúšťajúc do stiesnených priestorov auta trochu čerstvého vzduchu. A prsty pevne obmotám okolo volantu. Mala by som ísť, nemyslieť na udalosti dnešného dňa.

„Čakáš, kým zapustíš korene?“ Z okna na druhom poschodí počujem jeho hlasný smiech. Ústa sa mi samovoľne vykrivia do úsmevu a hlavu vystrčím z okna auta, aby som na neho dobre videla. Sedí na vonkajšej parapete okna, nohy nebezpečne spustené vo vzduchu. Svetlo za ním spôsobuje, že vidím len jeho siluetu , no i tak rozoznávam, že nemá tričko. Pokrútim nad ním hlavou.

„Nie Tomlinson!“ Vyplazím mu jazyk, snažiac sa nepridať k jeho nákazlivému smiechu. Na dolnom poschodí sa v okne zažne svetlo a ja rozoznávam jeho mamu, ako medzi prstami zviera prikrývku a prehadzuje ju na druhú stranu postele.

„Poď sem!“ Zvolá, rukou mávne k sebe a ukáže na osvetlenú izbu za ním. Nesúhlasne pokrútim hlavou. Mala by som ísť domov, vyspať sa bez nejakých rušivých elementov. A v tomto prípade by bol Louis veľmi, ale veľmi rušivý element. Ten najrušnejší, aký poznám.

„No tak!“ Zasmejem sa nad jeho vytrvalosťou a potočím volantom. Najvhodnejší čas pobrať sa domov.

„No tak!“ Zopakuje a nakloní sa viac od okna. Strachom, že by mohol vypadnúť, mi srdce vynechá jeden úder. On si však svoju nerozvážnosť zrejme neuvedomuje, alebo mu to je jedno a chce sa zabiť.

„Nie! Nemôžeš mať všetko čo chceš! Niekedy sa veci proste nevyvíjajú tak, ako si pán veľkomožný praje.“ Zakričím tak, aby ma počul, ale aby som nezobudila polovicu ulice. Pobavene si zahryznem do pery, čo hneď oľutujem, keď mi ňou prejde nepríjemná bolesť. Pff, ako keby nejaká bolesť bola príjemná!

„Ale môžem!“

 Zhíknem, keď sa jeho ruky odlepia od rámu okna, o ktoré sa doteraz pridržiaval a nohami sa odrazí od tehlovej omietky. Ladne presviští vzduchom a s buchotom dopadne do kríku pod oknom. Celá vystrašená vybehnem z auta skontrolovať, či je v poriadku. Moje telo sa správa, ako keby k životu ani nepotrebovalo kyslík, zadržiavam dych. Prebehnem upraveným chodníčkom popri kvetoch pani Tomlinsonovej, náhliac sa za postavou vtrepanou medzi konárikmi kríka.

„Louis! Nestalo sa ti nič?“ Načiahnem k nemu roztrasené ruky, ignorujúc slzy, ktoré sa mi natlačia do očí, keď ho zbadám bezvládne ležať. Navyše nič nehovorí. Rýchlo si k nemu čupnem, kontrolujúc mu tep. Vo chvíli, ako začínam panikáriť a nadychujem sa, pripravená kričať o pomoc, jeho ramená sa nadvihnú a vyprskne do smiechu. Záhradou sa ozýva hlasný rehot a Louis sa v kŕči váľa na udržiavanom trávniku. Strčím do neho, plná hnevu.

„Ty idiot! Hlúpy idiot!“ Vykríknem a otáčam sa mu chrbtom. Jeho smiech neutícha, za to vo mne vrie zlosť stále väčšmi. Rýchlym krokom prejdem cez trávnik, viac sa nestarajúc o toho debila. Tak som sa zľakla! A on si z toho ešte uťahuje?! Čo keby sa mu niečo stalo? Predsa nemyslí na jeho matku, ktorej už jedno dieťa zomrelo? Bolo to od neho tak nezodpovedné, skočiť z okna z druhého poschodia domu!

„Soph, počkaj!“ Naopak, zrýchlim. Viem, že sa už pozviechal zo zeme a snaží sa ma zastaviť, ale nepodarí sa mu to. Nepodarí!

Naskakujem do auta a dvere mu zabuchnem rovno pred jeho tvárou, ktorá je ešte stále uslzená zo záchvatu smiechu a dokaličená po bitkách. Zúrivo otočím kľúčom v zapaľovaní, ignorujúc Louisa, ktorý mi klopká na okno s teraz už prosebným výrazom. Vycúvam z krajnice a zaradím sa na hlavnú cestu, ale keď chcem dupnúť na plyn, skočí mi pred kapotu, ruky vystierajúc pred seba ako superhrdina v animovanom filme. Lenže toto nie je film!  Nasrdene vyskočím z auta a dvomi dlhými krokmi sa dostávam k nemu.

„Prečo si si dnes rovno na čelo nenapísal nápis, že sa chceš zabiť?! Šibe ti Louis?! Mohla

som ťa zraziť! Ty si...Ty si.. blázon! Najprv sa pustíš do Zayna, potom vyskočíš z druhého  poschodia a teraz mi skočíš pred auto?!  Čo ak by som to neubrzdila, há? Myslíš ty vôbec niekedy?! Poviem ti novinku. Tú vec, čo máš na krku sa dá aj niekedy použiť! Ak by si nevedel, tá vec sa volá hlava a vôbec by ťa nebolelo, keby si ju raz využil na ROZMÝŠĽANIE! Aspoň raz. Ju. Použil. Ja-...tak som sa o teba-...“

,,Bála?“ Nadvihne obočie a usmeje sa.

,,No to určite. Zase si nefandi, hej?“ Odbijem ho a najradšej by som ho nakopala do zadku. Namiesto toho samu však len otočím chrbtom a poberiem sa späť ku autu.

,,Nebuď naštvaná. Neuvedomil som si, že by si sa mohla zľaknúť. Ja... Skákal som odtiaľ už veľa razí. Mám v tom prax.“ Rýchlymi krokmi sa pohne za mnou, ale jediné čo teraz naozaj chcem, je ľahnúť si a zaspať. Aspoň na chvíľku prestať rozmýšľať a nezažívať šoky každú minútu z niečoho iného.

,,Poď hore.“ Prsty obtočí okolo môjho zápästia a otočí si ma k sebe. Nadvihnem hlavu, aby som mu mohla vidieť do očí a stretnem sa tak s jeho krotkým pohľadom. Vzdychnem a odmietavo pokrútim hlavou.

,,Už som povedala, že nie.“

,,Ja viem. Preto som si po teba prišiel osobne.“ Ruku presunie na moje plecia a zaškerí sa.

,,Louis, pozri. Chcem sa vyspať. A v tvojej prítomnosti je to dosť ťažké, takže ma nechaj. Idem domov.“ Urobím krok vzad, jeho vôňa mi akýmsi spôsobom opantáva zmysli. A keď sa na mňa neprestane dívať týmto pohľadom, neprinútim sa nasadnúť do auta a odísť. Potichu sa zasmeje a podozieravo na mňa pozrie.

,,Prečo je ťažké spať v mojej prítomnosti?“ Spýta sa pobavene a ja cítim, ako si mi do tváre hrnie červeň. Dopekla, dopekla! Prestať sa červenať!

,,Ja neviem. Proste je to tak.“ Myknem plecami a snažím sa tváriť nenútene. O nič nejde.

,,Niekedy ťa nechápem.“ Ruky si založí na hrudi.

,,No vidíš, ani ja teba.“ Pretočím očami a s povzdychom sa vydám k naštartovanému autu.

,,Tak prečo je ťažké spať v mojej prítomnosti??? Navnadila si ma a teraz bažím po odpovedi.“ Pod podrážkami mu škrípe štrk, ako sa ženie za mnou.

,,Si rušivý element. Stačí ti takáto odpoveď?“ Rozhodím rukami a vzápätí počujem, ako vyprskne do smiechu. Jasné, no tak sa smej! Aj tak si rušivý element.

,,To akože vážne? Rušivý element?“

,,Hej.“ Odvrknem, nasadnem do auta a zabuchnem dvere. ,,Čau Louis.“ Zašomrem a zasuniem okienko. Zamáva mi na pozdrav, ešte stále s doznievajúcim smiechom. Neviem, či by som otrieskala hlavu jemu, alebo sebe. Nedokážem sa na neho hnevať, nedokážem! Všetko vie zahovoriť, či už obrátiť na vtip. Síce sa na ňom smeje iba on, ale aj tak. Zaradím rýchlosť a pohybom vpred za sebou nechávam stojaceho Louisa, ktorému sa na tvári pohráva veselý úsmev. Tiež sa usmejem.

Tak baby, nová kapitola J

Snáď sa vám páčila, aj keď je totálne o ničom, ale musia byť aj také pohodové kapitoly, nie? Čo si myslíte, aké bude to prekvapenie, čo pre ňu má nachystané? :P

A ako inak vysvedčenia? Má tu niekto aj samé jednotky, hááá? :D

Ja teda nie.

Inak ide niekto z vás dnes na Hug Day, ak sa to koná vo vašom meste? Ja idem, takže ak je niekto z Banskej Bystrice, tak vás objímem ak pôjdete cez námestie :DDDD Celkom sa na to teším, ale hlavné je, že sa ulejem zo školy akurát keď sa majú čistiť lavice :D A vo štvrtok máme riaditeľské voľno, takže do školy sa chystám už len v piatok po vysvedčenie, ktoré aj tak nechcem ._. :D .

A dnes večeeeer »»»»»»» pááárty! Teším sa na to, veľmi :33 Len sa musím vyhnúť jednému...ehm... chalanovi (dlhá história a hlavne komplikovaná, ach L ......)  ._.

Očakávam od vás veľa komentárov, pretože vás ľúbim a viem, že ma chcete potešiť J

PS: Takáto dlhá poznámka autora tu ešte asi nebola :DD ,ale dlho (hodinu) som revala pri „The Notebook“ ,takže mám zapchatý nos a nedá sa mi spať, tak si dáko musím krátiť čas :D

BTW... Jubilejná 50. Kapitola :)))

Love You! <3