Troubles.- 49.kapitola

Na líce si pritisnem kocky ľadu zabalené v sáčku a pohýbem boľavou sánkou. Raz sa ku mne chystal priblížiť Louis, no v polovici cesty si to rozmyslel, keď zbadal nahnevaný pohľad Lee, ktorá ma pozorovala z boxu naproti. V ruke stískala pohár mojita, presne taký, ako stál na barovom pulte predo mnou. Môj bol však po okraj naplnený, zatiaľ čo Lee už do seba sŕkala slamkou posledné kvapky tekutiny.

,,Páni, to musel byť teda poriadny náprah, “prehovorí chlapec, čo si sadá na stoličku vedľa mňa. S obdivom si prezerá moju napuchnutú peru a s malým úsmevom ruku priloží na sáčok s ľadom.

,,To teda bol.“ Zastonám a prechytím si ho do druhej ruky, pretože mám pocit, že na pravej mi už odumierajú všetky nervové bunky. Chlapec sediaci napravo odo mňa sa zasmeje a plechovku piva si pritiahne o kúsok bližšie k sebe.

,,A čí bol, ak smiem vedieť?“ Nadvihne obočie a odpije si z piva. Pozorujem, ako mu jedna kvapka pomaly steká po pere, až kým ju rýchlym pohybom prsta nezotrie. Má niečo do seba. Inokedy by som sa s cudzím človekom nezhovárala, ale on je iný. Neviem, čím to je, možno vo mne vyvoláva tento pocit hlavne jeho úprimný úsmev, ktorý sa tak veľmi líši od Louisovho. A možno je len menej komplikovaný, zbytočne nad tým rozmýšľam. Pozerá na mňa tmavými prenikavými očami, takmer zabudnem, že odo mňa očakáva odpoveď na jeho otázku. Potrasiem hlavou, všetky zbytočné myšlienky potláčam do úzadia.

,,No...Ja neviem,“ odpoviem mierne zmätene, čo spôsobí, že hlavu zakloní dozadu a hlasno sa zasmeje. Čierne vlasy mu chlapčenským spôsobom padajú do čela. Predpokladám však, že inokedy ich máva dôsledne vyčesané dohora.

,,Odkiaľ pochádzaš?“ V duchu si vynadám za to, že som taká zvedavá a jeho to očividne teší. Hravo nadvihne obočie a jazykom si prejde po predných zuboch.

,,Tak zo všadiaľ.“ Usmeje sa, keď zaregistruje môj nerozhodný pohľad, ktorý prezrádza chaotický tok mojich myšlienok o tom, či hovorí pravdu. Hovorí akosi pomaly a pokojne, všetko si predom premyslí, než jeho slová opustia pery. Podľa prízvuku nedokážem teda určiť, či len žartuje, alebo naozaj nepochádza z Anglicka.

,,Ale odtiaľto nie si.“ Skonštatujem, registrujúc ako zle sa mi artikuluje s rozbitou perou a lícom z vnútornej strany. Znovu sa zasmeje a pokrúti hlavou na znak súhlasu.

,,Aktuálne žijem vo Vegas....rušné, ale pôsobivé mesto vo všetkých smeroch.“ Konečne mi prezradí názov mesta v ktorom žije, no moja zvedavosť len narastá. Povedal, že žije vo Vegas, stále však neviem, odkiaľ pochádza. Pomrvím sa na stoličke a prstom zotriem kvapku z roztápajúceho sa ľadu, čo mi steká po ruke.

,,Môžem ťa na niečo pozvať?“ Hlavou kývne k poličke, kde sa vyníma nespočetné množstvo alkoholu. Stiahne mi žalúdok a odmietavo pokrútim hlavou.

,,Oh, sorry. Zabudol som, že máš s ústami teraz....ehm...mierne komplikácie?“ Povie, ako náhle zastane pohľadom na pohári nedotknutého mojita. Usmejem sa a jazykom si opatrne prejdem po hornej pere. Nemôžem si pomôcť, pripadám si ako káčer Donald alebo ako nejaká prostitútka, čo si nechala napichať pery a trochu jej to nevyšlo. Vlastne ma teší skutočnosť, že sa v mojej blízkosti nenachádzajú zrkadlá.

,,Po niekoľkých hodinách opuch zmizne.“ Ozve sa, ako keby si práve prečítal všetky myšlienky, ktoré sa mi prehnali hlavou. Alebo som až tak veľmi čitateľná? Alebo je on taký dobrý pozorovateľ?

,,Ako sa vlastne voláš?“ Obočie stiahnem k sebe, mierne podráždená z toho, ako ľahko sa vo mne dokáže vyznať.

,,Max. A ty si Talizman pre šťastie.“ Šťuchne do mňa a s pobavením si prisunie plechovku bližšie k sebe. Potrasiem hlavou a sáčok s ľadom položím na pult. Aj tak to nemá zmysel.

Z pohľadu Louisa

Amelia sediaca oproti mne podupkáva nohou a pozorne sleduje moje prsty, ako v pravidelných intervaloch dopadajú na povrch stola. Pretočí očami, je zjavné, že od nášho stretnutia očakávala niečo viac. Ale to predsa aj ja.

Nemôžem si pomôcť, celý čas sa premáham, aby som nevyskočil zo stoličky a nerozbehol sa za Sophie. Vo svojom živote som pocit viny cítil len niekoľko krát a táto chvíľa je jedným z nich. Pohľadom stále obieham okolo barovej stoličky, okolo jej tela, ako sa hrbí pri pulte a sáčok s ľadom si pritíska k lícu. A smeje sa na trápnych rečiach  kokota, čo už nejaký čas sedí pri nej. Až keď ma Amelia chytí za ruku, uvedomím si, že prsty zvieram pevne k sebe a na predlaktí mi navrela žila.

,,No tak. Choď za ňou.“ Myknem sa, keď sa blízko pri mojom uchu ozve Ameliin jemný hlas a následne sa zmätene pozriem jej smerom. Kabelku má prevesenú cez pravé plece, nachystaná odísť za lepšou spoločnosťou. Zamračím sa a nerozhodne si zahryznem do spodnej pery. Nie, nebudem kokot. Nebudem sa jej ospravedlňovať. Nikdy som sa predsa nikomu neospravedlňoval, nezáležalo na tom, komu. A ona je predsa taká istá ako všetci ostatní. Nie je pre mňa ničím výnimočná! Tak prečo by si ju najradšej zobral do náruče?

,,Nie Lia. Dnes som tu s tebou.“ Chytím ju za ruku a surovo ju pritiahnem k sebe. Potrebujem sex. Áno, to je presne to. Nedostatok sexu, žiadne výčitky svedomia...je to len... nedostatok sexu.  A stálo ma to až príliš veľa námahy na to, aby som ju teraz len tak nechal odísť.

,,Louis. Môžeme si to zopakovať inokedy. Pokiaľ viem, trafil si ju ty, takže by si sa jej mal ísť ospravedlniť. Aj tak tu sedíš mysľou úplne mimo.“ Jej prsty vykĺznu z môjho pevného zovretia a tvrdohlavo urobí krok od stola. Nie Amelia!

,,Nie.“ Nemôžem ju nechať ísť! Nemôžem! Musím niečo vymyslieť...Niečo čo by ju prinútilo ostať. No tak, Louis. Mysli, mysli.

,,Zajtra. Dobre?“ Úprimný výraz v jej tvári ma prinúti prikývnuť, aj keby som ju najradšej pretiahol hneď tu na tomto stole. Strhol by som z nej červené  šaty a potom... Alebo nie. Nechal by som jej ich, len by som ich vyhrnul.

,,Fajn. Tak sa vidíme.“ Prekročí z nohy na nohu v rozpakoch, či prejaviť nejaký fyzický kontakt, alebo mi len zamávať. Ach Amelia, vyjebal by som ťa tu a hneď. Pretočím očami nad mojimi predstavami, načiahnem k nej ruky a stisnem ju v náručí.  

Posadím sa znovu za stôl, sledujúc jej chrbát, ako sa približuje k Sophie a k tomu...-Zayn?!

Z pohľadu Sophie

,,Zayn? Čo ty tu robíš?“ Za chrbtom Maxa sa z ničoho nič objaví Amelia a v úžase hľadí na chlapca vedľa mňa. Počkať- čo?! Zayn?

,,Zayn?“ Venujem mu pohľad plný výčitiek. Tmavohnedé oči vyhľadajú moju tvár, avšak nie je v nich ani trochu ľútosti, že mi klamal o jeho identite. Otváram ústa, pripravená nakričať na neho. Ale namiesto toho vydám pridusený výkrik, keď Louisova päsť vrazí rovno do jeho tváre.

,,Ty hajzel, Tomlinson.“ Sykne Zayn a Louisa zdrapí sa tričko, následne ruky obtáča okolo jeho krku. Zoskočím zo stoličky, zrazu zabúdam na hnev, ktorý vo mne až doteraz vrel. Pretože niečo mi vraví, že Zayn je nebezpečný. Načiahnem k nim ruku, no ktosi ma zozadu stiahne ďalej od nich. Otáčam sa. Amelia na mňa prísne hľadí zelenými očami a vzápätí ma hrubo tiahne za sebou cez dav kričiacich ľudí. Bránim sa. Až príliš sa bojím o Louisov život. Rozrazí dvere únikového východu a postrčí ma pred seba, aby ich následne mohla zatvoriť. Zvrtnem sa v pláne vrátiť sa a uistiť sa zároveň, či je Louis v poriadku.

,,Nevystrájaj. Nič sa mu nestane...aspoň sa pre ľudí konečne deje niečo vzrušujúce.“ Chrbtom sa oprie o kovové dvere, z kabelky vyťahujúc dlhú tenkú cigaretu.

,,Preboha veď ho zabije!“ Potláčam nutkanie poriadne s ňou zatriasť. Amelia sa však len trpko zasmeje a zapaľovač priloží ku koncu cigarety.

,,Myslíš si, že by Zayn niekoho zabil po tom, čo si za to odsedel niekoľko rokov? Taký hlúpi nie je. Práve naopak, dobre vie, čo robí.“ Po jej ostrých slovách zostanem stáť ako obarená. Rozprávala som sa s vrahom? Horkastá tekutina sa pomaly posúva nahor mojím telom, čelo mi obleje studený pot. Dym z cigarety zaplaví moju blízkosť. Je mi zle, potrebujem vzduch. Zošuchnem sa na dlaždičky a snažím sa zhlboka dýchať.

,,S Louisom si to potrebovali vyriešiť, raz sa museli stretnúť.“ Privriem oči.

,,O čom to hovoríš?“ Vydýchnem. Amelia sa nahne ku mne, pri uchu cítim jej teplý dych a cigaretový zápach.

,,To je jedno.“ Jej šepot mi v hlave znie ako ten najväčší krik.

,,Potrebujem vzduch.“ Zo sedu sa dám na štyri a potom sa postavím za pomoci zábradlia, čo lemuje schodisko. Mohol by ma niekto uštipnúť do ruky a povedať mi, aby som sa z tohto zlého sna prebrala? Tento deň sa predsa začal tak pekne!

,,Dobre. Pôjdem skontrolovať Zayna, či je v poriadku.“ Jej sladký hlas mi na celom tele spôsobí zimomriavky a zároveň ma zastaví v ďalšom kroku.

,,Zayna?!“ Zamračím sa na ňu. Ona sa však len usmeje.

,,Je to môj kamoš, Sophie. Nič o ňom nevieš.“ Prižmúri na mňa oči a zvrtne sa na opätku. Chvíľu zvažujem možnosť nasledovať ju, no ako náhle sa mi stiahne žalúdok, túto možnosť zavrhnem a rozbehnem sa dolu schodiskom. Na moje nešťastie zistím, že únikový východ vlastne nie je východ, keď sa ocitnem na rozľahlom podzemnom parkovisku. Beznádejne sa opriem o chladnú stenu, snažiac sa upokojiť. Do pľúc naberám a o niekoľko sekúnd vypúšťam vzduch, pričom tento proces opakujem stále dookola. Kam sa podela Lee, ktorá ma sledovala zvyšok večera? Nemala by byť tu? Tu pri mne?

Zbystrím, keď sa parkoviskom ozvú kroky a pozorne sledujem obraz predo mnou. Niekoľko kamenných stĺpov, pár zaparkovaných áut rozličných farieb, avšak nič viac nevidím.

,,Soph!“ Hlas, ktorý ku mne doľahne v ozvene, v sekunde spoznávam a otáčam sa za ním. Po tvári mu steká krv, až moje srdce zaplače nad týmto pohľadom. Pribehne ku mne a stisne ma v náruči. Nos zaborím do jeho čierneho trička, hnev voči nemu už dávno vyhasol.

,,Kurva, tak som sa o teba bál. Ten kokot, on...Nevieš si ani predstaviť, čo všetko ti mohol spraviť.“

,,Louis...Koho zabil?“ Odtiahnem sa od neho a pozriem mu do očí. Rana pod okom je zreteľnejšia, ako po bitke s Niallom. Navyše, Zayn mu do nej udrel znovu.

,,To nie je podstatné, Soph. Bola to len bitka...nezabil ho sám.“ Pokrúti hlavou a berie ma za 

ruku.

,,Poď, ideme domov.“ Neviem, čo myslí slovom domov ,ale v tej chvíli by som s ním išla kamkoľvek.

Takže tu je nová kapitola :)) Snáď sa vám páčila, so Zaynom mám ešte nejaké plány ;) 

Bola by som naozaj rada, ak by ste názory vyjadrili v komentároch :3

LOVE YOU! :)

Ak budete komentovať, ďalšia časť bude už čoskoro :)