Troubles.-57.kapitola

Zaklopem na dvere od vlastnej izby a nakuknem dnu. Louis ešte stále spí, a tak potichu prejdem ku skrini s oblečením, uterák si pritískajúc čo najtesnejšie k hrudi. Zvuk otvárajúcej sa skrine ho prinúti pootvoriť oči a potom sa mierne dezorientovane poobzerá okolo seba.

            ,,Asi som zaspal, čo?“ Rukou si postrapatí vlasy a následne si pretrie tvár. Naozaj vyzerá nevinne.

            ,,Trochu áno.“ Usmejem sa a ruku načiahnem k bledým rifliam a ku kvetovanej blúzke. ,,Nechcela som ťa zobudiť,“ dodám ako malé ospravedlnenie a poberiem sa ku kúpeľni.

            ,,Počkať...a kde si spala ty?“ Pozrie na oblečenie v mojich rukách a na prázdne miesto vedľa neho v posteli. Nemohla som zostať ležať pri ňom. Nebolo by odo mňa fér potajomky nasávať jeho vôňu a nechať ho, aby sa ma v noci nevedomky dotýkal. Áno, to všetko by som chcela, ale nie takto.

            ,,U Joea na pohovke. Ešte sme sa chvíľu rozprávali...a tak.“ Prstami sa dotknem kľučky na kúpeľni, zatiaľ čo ma Louis obdarí nahnevaným výrazom.

            ,,Mala si ma zobudiť,“ vyčíta mi. S nevinným úsmevom myknem plecami a stratím sa za dverami. Pre istotu za sebou zamknem a oblečenie položím na vrch koša so špinavým prádlom. Otočím kohútikom a sadajúc si na okraj vane čakám, kým odtečie studená voda. Pozorujem, ako naráža na dno krémovej vane a zhadzujem zo seba vrch pyžama. Na dvere sa ozve tiché zaklopanie. Rozpačito pozriem na pyžamové tričko ležiace na podlahe a potom na uterák. Ďalšie zaklopanie.

Vzdychnem, k hrudi si priložím biely uterák a prekročím rifle, ktoré skĺzli z vrchu prúteného koša. Pootvorím dvere, uterák si starostlivo držiac na hrudi aj naďalej. O zárubňu sa opiera Louis bez trička, takže je dosť náročné udržať zrak na úrovni jeho očí.

            ,,Potrebujem ísť na záchod,“ povie priškrteným hlasom  a z jednej nohy prestúpi na druhú.

            ,,Na konci chodby je-...“

            ,,Ja viem,“ preruší ma, ,,ale tá kúpeľňa je už niekým obsadená a ja sa kurva poštím, Soph.“ Výraz jeho tváre je komický, potláčam smiech.

            ,,Ale ja sa sprchujem, Louis.“ Hlavu vopchá cez malú medzeru medzi dverami a nakukne dnu, kde vidí odtekajúcu vodu.

            ,,Prosííím.“ Vzdychnem a pomaly odstúpim. Louis naopak rýchlo vbehne dnu, div ma nezvalí na zem a skôr ako si stihnem prikryť oči, stiahne si nohavice.

            ,,Louis!!!“ ,zvriesknem a otočím sa mu chrbtom, stále predychávajúc, čo som videla. Prečo sa nemôže hanbiť aspoň trochu?

            ,,Nedramatizuuuj...“ Argh, ja ho asi zabijem. Tak najskôr mi tu skuvíňa, že mu treba cikať a potom on mne vraví, že nemám dramatizovať!

            ,,Inak...Dal by som si aj sprchu. S tebou.“ Zasmeje sa a ja pretočím očami, zrak aj naďalej upierajúc do kachličiek kávovej farby. ,,Keď už sme obaja vyzlečení...,“ pokračuje v žartovaní, ktoré balansuje na okraji s provokovaním.

            ,,A ja už som sa zľakla, kam zmizol ten starý Louis.“ Pokrútim hlavou a nestarajúc sa o to, či dokončil svoju potrebu, prejdem k vani a zhodím zo seba uterák. Vstúpim do nej a zatiahnem za sebou záves, hoci mám na sebe ešte látkové kraťasy. Sadnem si na roh vane a chrbtom sa opriem o studené kachličky. Nevie o tom, ale ubližuje mi. No on nemôže za to, že som sa doňho zamilovala. Voda začne tiecť z hlavice sprchy na všetky strany, ale to ma neprinúti vziať ju do ruky, či už vyzliecť si kraťasy. Proste len sedím na vyvýšenej plošine rohovej vane a poddávam sa horúcim kvapkám, ktoré bičujú moju kožu.

            ,,Ako si to myslela?“ Spoza závesu sa ozve Louisov hlas a keď prstami siahne na jeho okraj, cez hruď si prekrížim ruky. Zamračím sa a tvár nastavím naprieč kvapkám.

            ,,Vtedy si si....možno myslel, že aj za niečo stojím. Myslím tým to, že si ma chcel pretiahnuť.“ Slová sa derú mojím krkom naozaj ťažko.

            ,,Ty si myslíš, že sa mi nepáčiš? Tak to nie je, Soph...Len si myslím, že si možno zaslúžiš niekoho, kto ťa bude naozaj milovať. Vtedy som ťa nepoznal, bolo mi jedno, či skončíš v mojej posteli. Ale teraz by som to nedovolil. Nikdy by som si neodpustil, ak by som sa ťa ešte niekedy dotkol ako...ako ženy.“ Po jeho slovách cítim v krku narastajúcu hrču. Myslí si, že pre mňa nie je dosť dobrý. A možno ani nie je...Ale to nič nemení na tom, čo k nemu cítim.

            ,,A...čo ak by som ťa o to požiadala, Louis?“ Slzy sa miešajú s priezračnými kvapkami vody, ktoré spoločne stekajú dole po mojej tvári, až nakoniec končia vo výlevke. Odhrnie záves a pozrie do mojich uslzených očí. Až teraz si uvedomí, čo sa stalo. Zamilovala som sa do niekoho, kto lásku nikdy nepoznal.

            ,,Nemôžem...Zlomil by som ti srdce, obaja to vieme.“ A práve touto vetou sa moje srdce rozpadlo na milión kúskov. Moje city neopätoval alebo ma chcel iba chrániť pred niečím, čo už ma dávno zranilo.

O mesiac neskôr

                        Vo vysokom sklenenom pohári pozorujem plávajúcu mätu a sáčok čaju v trojuholníkovom balení. Ľadový čaj časom vystriedal horúcu čokoládu, ktorú sme zvykli piť v malej kaviarni každý piatok.

            ,,Prepáčte, že meškám.“ Alice odsunie stoličku naproti Lee a nápojovým lístkom si začne ovievať tvár sfarbenú do ružova. Pohľad opäť upriamim na pohár a pohrávajúc sa so slamkou medzi prstami prestanem vnímať rozhovor medzi mojimi priateľmi. Vôňa kávy a čerstvých zákuskov ma upokojuje a mne ku šťastiu chýba len kniha. Aspoň si to navrávam. Vonku pofukuje mierny vetrík, ktorý ohýba malé konáriky a listy stromov a spríjemňuje dnešný slnečný deň, ktorý je až príliš letný.

            ,,Phi...už je to mesiac. Mala by si sa dať dokopy.“ Z vlastných myšlienok ma vytrhne hlas Lee, takže som nútená pozrieť na ňu. Na krku sa jej zahojdá žltý náhrdelník, ako ku mne načiahne ruku a prstami zakryje moju dlaň. V tvári má ustaraný výraz, keď ku mne posúva jej koláč.

            ,,Čože? Ehh, ja... Som v poriadku, Lee. Všetko je fajn, neboj sa.“ Prinútim sa k úsmevu a vidličkou odkrojím z koláča len preto, aby sa zbavili všetkých podozrení, ktoré na mňa v poslednom čase mali. Samozrejme, nič som im nepovedala, ale oni to tušili. Poznajú ma až príliš dobre na to, aby si nevšimli, že sa niečo deje...A aby im nebolo divné, že zrazu všetok voľný čas trávim s nimi, ako kedysi. Nejaký dôvod to mať muselo, nie?

            ,,Ako sa má Joe? Počula som, že zajtra nastupuje do školy.“ V skutočnosti som voľný čas trávila s nimi, ale duchom neprítomne. Nezapájala som sa do ich rozhovorov a keď sa ma pýtali, ako mi je, usmiala som sa a povedala, že dobre. Čoraz častejšie som im klamala o mojich pocitoch a najhoršie bolo, že som sa pokúšala oklamať v pocitoch aj seba samú. Je preč, Sophie. Nemiluješ ho. Odišiel z tvojho života. Zabudni naňho.

            ,,Má sa fajn, darí sa mu. Spomienky sa vracajú späť a robí ho to šťastným. Horšie je to so spomienkami na Lauru. Tie ho ničia,“ poviem a slamku ponorím do čaju. Čo by som ja dala za to, aby zmizli niektoré spomienky?

            ,,Zajtra je ten futbalový zápas, baby. Ideme nie? Budú tam všetci a potom after party na ihrisku. Bude to úžasné.“ Alice natešene pozrie na Lee a potom sa pohľadom presúva na mňa. Neznášam futbal.

            ,,Mala by som ísť domov, pomôcť mame a tak.“ Postavím sa zo stoličky, hlavne preto, aby som nemusela počúvať o futbalovom týme Doncastera. Toho týmu som si užila dosť každé ráno pri raňajkách. Až na to, že tam chýbal Louis.

            ,,Jáj, dobre...Tak zajtra sa vidíme v ško-...aha asi nie. Zajtra je sobota. Ale na ten zápas prídeš, nie?“ Alice rozhadzuje rukami vo vzduchu a som si takmer istá, že má plnú hlavu zajtrajšieho zápasu.

            ,,Uvidím.“ Silene sa usmejem a zároveň dúfam, že ten úsmev nevyznel tak falošne, ako som ho cítila. Z operadla na stoličke zoberiem pletený svetrík, ktorý som si brala úplne zbytočne a na stôl položím peniaze za čaj, ktorého som sa ani nedotkla.

            ,,Tak možno zajtra...“ Zamrmlem a poberiem sa ku dverám.

Slabý vietor trochu schladí moju rozhorúčenú kožu a svetrík si preložím do druhej ruky. Mnoho ľudí sedí na terase, popíjajú koktaily a vedú medzi sebou tiché, či už hlasné rozhovory. Niektorí z nich sedia osamote a spoločnosť im robí jedine laptop položený na presklenom stole. Po ľavej strane zbadám zošúchanú tabuľku upozorňujúcu na antikvariát, ktorý sa nachádza za bránou jedného z tehlového domu. Pousmejem sa a opatrne stisnem kľučku na zelenej bráne. Upraveným chodníkom  ,lemovaným kvetmi a okrasnými kamienkami a soškami, prejdem k otvorenej garáži natretej zelenou farbou, kde ukazuje šípka s nápisom ANTIKVARIÁT. Prekročím kvetináče, ktoré mi stoja v ceste a nahliadnem dnu. Za stolom zo starého dreva sedí stará pani, ktorej na tvári vrásky lemujú kraj očí a úst, čo ju robí príjemnejšou. Okuliare má prevesené okolo krku a prehrabáva sa akousi hŕbou papierov.

            ,,Dobrý deň.“ Upozorním na moju prítomnosť. Pani ku mne zdvihne pohľad a pery vykriví do srdečného úsmevu. Cítim, ako moje vnútro zaplaví dobrý pocit.

            ,,Oh...Želám vám krásny deň, mladá dáma.“ Pustí papiere a vykročí ku mne. Hnedé nohavice na nej doslova visia a šedý sveter odhaľuje jej výrazné kľúčne kosti. ,,Čo vás sem priviedlo, drahá? “ Kostnatými prstami zovrie moje plece a ukáže na jednu z políc, ktorá sa prehýba pod ťarchou starých kníh. ,,Tamtá kniha by sa vám páčila.“ Premeriava si ma veľkými hnedými očami, stále asi očakáva odpoveď na jej otázku.

            ,,Tabuľka a šípky.“ Pousmejem sa a prejdem k polici, na ktorú pred chvíľkou ukázala. ,,Je zvláštne, že som okolo nej prešla toľko razí a nikdy si ju poriadne nevšimla.“ Bruškami prstov prejdem po hrubej knihe viazanej do červeného obalu pripomínajúceho kožu.

            ,,Možno si prišla neskoro, dieťa.“ Vykanie z jej strany sa vyparí, vzápätí pozrie na hnedé krabice, ktoré sú nachystané v rohu garáže.

            ,,Rušíte to tu?“ Prekvapene sa poobzerám okolo seba, na čo len s úsmevom prikývne. ,,Oh, to mi je ľúto.“

            ,,Som už stará, ale stále mladšia ako niektoré z týchto kníh.“ Miestnosť zaplaví jej smiech a moje kútiky úst sa tiež podvihnú do nepatrného úsmevu. Táto žena sa mi páči. ,,Bože, som ja ale nezdvorilá!“ Rukou mávne do vzduchu a chytí ma za lakeť, otáčajúc ma jej smerom. ,,Som Grace Rubins, kľudne mi tykaj.“

            ,,Teší ma, ja som Sophie Cluscher.“ Nastavím jej ruku, ale ona ju odignoruje a stisnem ma v náručí. Zasmejem sa a nesmelo okolo jej chrbta obtočím ruky.

            ,,Ach stará mama...Zase nám chceš odplašiť jediného zákazníka?“ Za nami sa ozve chlapčenský hlas, čo ma prinúti otočiť sa za ním. Na pomyselnom prahu garáže stojí chlapec s hnedými vlasmi orechovej farby, ktoré mu príťažlivým spôsobom padajú do očí a jeho tvár zdobí taký istý úsmev, ako Grace. Premeriava si ma hnedými očami, v ktorých badať iskričky života a v silných rukách drží kvetináč, ktorý som prekračovala. Grace hravo pretočí očami a mávne rukou.

            ,,No konečne si tu Jackie! Už som si začínala myslieť, že si ten chlieb piekol sám!“ ,zvolá a s nemiznúcim úsmevom pristúpi k svojmu vnukovi. ,,Polož ten kvetináč, Jack a  poď s nami do kuchyne na šálok čaju.“ Potľapká ho po pleci a necháva ho za sebou. Chlapec sa otočí na mňa a s milým úsmevom mykne plecami. Otočí sa za ňou a vyjde z príjemného chladu garáže na slnko. Zostanem zmätene stáť pri polici s knihami, až kým sa znovu neobzrie a nezvolá : ,,Tak ideš?“

            ,,A-asi by som mala ísť domov.“ Rukou si vojdem do vlasov a pohľadom zablúdim k cestičke vedúcej späť na hlavnú ulicu.

            ,,Ale prosím ťa! Stará mama je rada, že môže niekoho nalievať čajom po takej dlhej dobe.“ Zasmeje sa a otvorí dvere na malom domčeku. Opatrne prekročím kvetináč so surfíniami a pobehnem, aby dvere nemusel držať dlho. Keď prechádzam okolo neho, do nosa mi udrie vôňa benzínu. Slastne vzdychnem, túto vôňu milujem. Ako decko som vždy pobiehala okolo starkého, ktorý sa zabával so starým autom a celá garáž bola napáchnutá touto vôňou. Pripomenulo mi to detstvo.

Slnečné lúče sa predierali cez sklá veľkých okien a zaplavovali malú miestnosť. Na drevenom stole je položená doska na krájanie a na nej stojí čerstvo upečený chlieb s ešte nenakrájanou paradajkou. Grace, pohmkávajúca si nejakú melódiu, sa načahuje k horným skrinkám a vyberá odtiaľ šálky karamelovej farby, zatiaľ čo v kanvici vrie voda. Jack odsunie stoličku s vyrytými ornamentmi po jej bokoch a prstami pohladí kockovaný obrus bielo červenej farby.

            ,,Posaď sa, stará mama to pripraví sama. Zastáva názor, že urobí najlepší čaj len vtedy, ak sa okolo nej nikto, “ do vzduchu nakreslí imaginárne úvodzovky, ,,nemotá.“  Poklepe po operadle stoličky naproti tej jeho, a tak sa poslušne posadím práve tam a mlčky obdivujem interiér kuchyne.

            ,,Ale veď je to pravda, Jackie.“ Do šálok naleje zovretú vodu a bylinky vyplávajú na povrch. ,,Odkrojte si z toho chleba kým je čerstvý. Viem, koláče by sa k čaju hodili viac, ale žiaľ, nečakala som návštevu, tak som nepiekla. Ale sľubujem ti Sophie, že keď prídeš nabudúce, upečiem čokoládový. Ten mal môj Noel najradšej.“

            ,,Ach, stará mama...Nemôžeš stále lamentovať nad smrťou starého otca,“ povie Jack a začne krájať chlieb.

            ,,Ja viem, Jackie...Ja viem. Ale keď človek ostane sám, je to ťažké.“ Vzdychne a položí pred nás šálky s vylúhovaným čajom. Jack sa postaví, objíme ju okolo útlych pliec a vtisne jej bozk na líce.

            ,,Ale ty si predsa nezostala sama, stará mama.“ Grace sa usmeje a pohladí ho po líci. Má pravdu, to ja som zostala sama.

Pridávam neskoro, ale snáď to až tak nevadí.

Čo si myslíte, čo sa stalo s Louisom? A ako si myslíte, že to bude ďalej?

Budem rada, ak zaškrtnete reakciu (páči sa mi to/ nepáči sa mi to) všetci čo ste to prečítali, aby som vedela približný počet, koľko ľudí to číta.

10 KOMENTÁROV + ???