, Koniec . - Kapitola 4.

Prešlo niekoľko týždňov, keď Elizabeth opäť stretla Harryho.

Sedela na jednej z lavičiek malého parku a čakala na mamu, ktorá sa čo chvíľu mala vrátiť z obchodu. Harry na ňu takmer zabudol, čo sa o nej povedať nedá. Každý deň si pripomínala jeho hlas a jeho príjemné dotyky.

Popri jeho boku kráčalo nízke dievča, ktoré rukou vo vrecku stískalo krabičku od cigariet a na tvári sa jej pohrával nezbedný úsmev, ostatne ako vždy. Bella bola odlišná od ostatných dievčat hlavne v tom, že dokázala skrotiť Harryho. A aj keď bola mladučká, vedela čo je život. Nevedela však, čo je láska, až dokým nestretla jeho. Odmalička sa presúvala od rodiny k rodine, no nikde ju neprijali ako vlastnú dcéru.  Prečo by aj mali? Nikdy nikam nepatrila.

            ,,Mali by sme zájsť na zmrzlinu.“ Navrhla, keď niekoľko metrov pred sebou zbadala stánok s veľkým logom nejakej „talianskej“ zmrzliny. Harry sa usmial, vtisol jej bozk na líce a pravú ruku nechal položenú na jej páse.

            ,,Pre teba všetko, zlato.“ Pozrel na hodinky, dávajúc si pozor na to, aby Bellu priviedol načas domov, inak by to bol problém. Vedel, že bude aj tak protestovať a vytiahne naňho jeden z argumentov, že to nie je jej pravá rodina a tak na čo by ich mala počúvať. Ale on jej nechcel spôsobovať problémy, pretože ju ľúbil a pretože ona skrátka niekedy nevedela, čo je pre ňu najlepšie.

Sadli si na kovové stoličky, ktoré ladili so stolom na malej terase pred zmrzlinou a Harry, trvajúc na tom, že on zmrzlinu prinesie, sa zaradil do zástupu ľudí, ktorí netrpezlivo čakali na ľadové potešenie v tento slnečný deň, čo sa podobal skôr na jeden z tých letných. Usmial sa na Bellu, ktorá ho pozorovala o pár metrov ďalej. Keď od nej odtrhol pohľad, zarazil sa. Na drevenej lavičke zbadal sedieť dievča, ktoré nastavovalo svoju tvár naprieč slnečným lúčom; Elizabeth.

            ,,Čo vám dám?“ Hlavu prudko otočil k žene v strednom veku. V ruke držala naberačku na zmrzlinu a s príjemným úsmevom hľadela na kučeravého chlapca.

            ,,Jednu čokoládovú a jednu jahodovú,“ povedal bez nejakého väčšieho premýšľania a drobné vysypal na priesvitnú plastovú mištičku. Následne do rúk uchopil dva kornúty so zmrzlinou a predtým ako sa pobral späť k Belle, neodpustil si ešte posledný pohľad na ňu.

            ,,Mala by som sa báť?“ Zažartovala Bella, keď sa posadil naproti nej. Hlavou kývla k Elizabeth a s tichým zachichotaním upriamila zrak späť na Harryho. Myslela si, že mu neznáme dievča zaimponovalo, ale len si z neho uťahovala. Verila, že keď má ju, nepomyslí na blízkosť inej ženy. A ona mu dávala všetko. Harry zaklipkal dlhými mihalnicami a zasmial sa sám nad sebou. Ako to, že sa nechal tak ľahko vyviesť z rovnováhy?

            ,,Vôbec nie.“ Usmial sa nechávajúc dievčaťu, ktoré miluje, výhľad na malé jamky v jeho lícach. S úškrnom priložila jazyk k jahodovej zmrzline a spokojne sa oprela o operadlo stoličky. Milovala bezstarostné soboty strávené s ním.

            ,,Každopádne, chcem vedieť kto to je.“ Skôr akoby Harry stihol čokoľvek urobiť pre to, aby ju zastavil, zdvihla sa zo stoličky a so širokým úsmevom sa rozbehla priamo k Elizabeth. Pomyslel na možné katastrofálne následky a rozbehol sa za ňou.

Elizabeth spozornela, keď začula blížiace sa kroky. Nervózne sa zamrvila a očakávala, čo sa bude diať ďalej. Bella sa zvalila k nej a dychtivo pozerala do jej tváre. Čakala na moment, kedy sa Elizabeth otočí, no ona len meravo sedela tak ako predtým. Harry sa zasmial, keď ich zbadal. Elizabeth nalepená na kraji lavičky, nohy ležérne preložené jedna cez druhú, zatiaľ čo Bella zaberala väčšinu miesta lavičky a neustále sa mrvila.

            ,,Ahoj, Elizabeth.“ Dotkol sa jej pleca a potom pozrel varovným pohľadom na svoje dievča. Bella sformovala ústa do ó a previnilo pozrela do zeme. Všetko jej to došlo.

            ,,Oh, Harry...Ani som nedúfala, že sa ešte niekedy stretneme.“ Usmiala sa. Naozaj bola rada, že znovu počuje jeho hlas. Jednoznačne znel v skutočnosti lepšie, ako znel v jej spomienkach. Bella na seba upozornila tichým odkašľaním.

            ,,A vedľa teba sedí Bella.“ Zamlčal to, že je jeho dievča. Sám nevedel, prečo to urobil. ,,Napísala nám zopár textov. Prepáč jej, že ťa takto atakovala,“ dodal.

            ,,Harry! Zase hovoríš za mňa.“ Odula spodnú peru a snažila sa vzdorovať psiemu pohľadu, ktorý na ňu vytasil.  ,,Takže Elizabeth, ja som Bella. Veľmi sa mi páči tvoj rúž. Kde si zohnala taký odtieň?“ Toto bola Bella. Ku každému sa správala priateľsky a Harry niekedy naozaj nechápal, ako to vlastne robí. Elizabeth poznala možno dve minúty a už sa k nej správala ako k starej známej. Jej to však nevadilo, Bella jej bola sympatická. Možno to bolo preto, že sa k nej nesprávala ako ku slepému človeku, ale ako k seberovnej. Páčilo sa jej to.

            ,,Myslím, že mi ho objednala kamoška cez nejaký katalóg. Je celkom komické, že sama neviem, aký odtieň to je.“ Pousmiala sa a nesmelo natočila hlavu jej smerom. Bella sa hlasno zasmiala. Elizabeth pre ňu nebola ako ostatní slepí ľudia, ktorí nad sebou zalamujú rukami a plačú nad svojim osudom. Vedela si z toho urobiť srandu a Bella milovala zábavu.

            ,,Neboj sa, pristane ti.“ Ubezpečila ju a načiahla sa pre Harryho ruku. Bruškami prstov prešla po jeho hánkach a usmiala sa, keď zistila, že ju pozoruje. Pozoruje ju, nie Elizabeth.

            ,,Ďakujem. Tak Harry, kedy máte koncert?“ Harry odtrhol pohľad od mladučkej Belly, no jej ruku nepustil.

            ,,Zajtra. Opäť v Klube 77.“ Klub 77 mal rád, chodilo tam veľa ľudí. Ale jeho názov hovoril za všetko. Ešte stále nie sú úspešná kapela a poznajú ich len miestny ľudia. Ale on mal sen, ktorý si chcel splniť. A bol odhodlaný urobiť preň všetko na svete.

            ,,A čo tá svadba o ktorej si mi hovoril? Louisovi rodičia boli proti?“  Harry sa chystal odpovedať, no v tom ho Bella zaťahala za ruku, ukazujúc na hodiny. Ak chcel, aby bola načas doma, museli ísť.

            ,,Elizabeth, porozprávame sa zajtra, dobre? Musím zaviesť Bellu domov.“

            ,,Ahoj Elizabeth, tešilo ma. Určite sa ešte stretneme.“ Prekvapilo ju, keď sa jej Bella hodila okolo krku  a vtisla jej bozk na líce. Nikto to predtým neurobil, dokonca ani Anne a to ju pozná takmer od detstva. Harry sa potichu zasmial nad Belliným prehnaným prejavom priateľstva a za pás ju pritiahol k sebe. Trochu sa bál, ako Elizabeth zareaguje, no na jej tvári sa pohrával úsmev, čo značilo, že je všetko v poriadku.

            ,,Zatiaľ ahoj!“ Zvolala Bella, otáčajúc sa jej smerom. Elizabeth sa zasmiala a na pozdrav do vzduchu zdvihla ruku. Vedela, že sa ešte niekedy strtnú.

PIATOK, 12:48 pm

                        Louis akurát dojedol hlavné jedlo, keď mu zazvonil mobil. Očami pozoroval Niallovo meno blikajúce na displeji a prsty zatínal do stoličky, aby sa poň nenačiahol. Jeho rodičia naopak pokojne sedeli a rozprávali sa o... Vlastne nemal poňatia, o čom. Prestal ich počúvať v momente, kedy mu zakázali ísť hrať do Klubu 77. Vrel v ňom hnev a nepochopenie zo strany rodičov. Urobil predsa všetko čo chceli a aj tak nie sú spokojní. V utorok ho čaká posledná skúška v tomto semestri a potom ešte jeden semester a bude mať titul a dokončenú univerzitu. Možno potom budú konečne spokojní.

            ,,Melinda, dojedli sme!“ Jeho otec kývol na ženu v strednom veku, ktorá ako na povel pristúpila k ich stolu a zobrala špinavé taniere a príbory. Louis to nenávidel. Melinda je len človek, presne taký, ako všetci ostatní. Prečo by po nich mala upratovať?

            ,,Louis, zober si Mercedes a choď vyzdvihnúť Cassandru Belits. O dvadsať minút ťa bude čakať na autobusovej stanici s tým, že jej na dneska vymyslíš nejaký dobrý program...napríklad divadlo alebo opera v Londýne. Cez letné prázdniny ju prijmeme ako hosťa, takže ti snáď nemusím pripomínať, ako sa k nej budeš chovať...A budem rada, ak na konci prázdnin vystrojíme svadbu a tam si môžeš aj zaspievať s tou tvojou Cherry neviem čo. Cassandra je pre teba ako stvorená, zlatko.“ Louis od zlosti zaťal sánku a päsťou buchol po stole. Jeho matka to povedala, ako keby  práve nerozhodovala o jeho živote, ale ako by si objednávala jedlo v reštaurácii.

            ,,Tak za prvé, kapela sa volá Berry Rain! A za druhé, nikdy sa s ňou neožením, matka!“ Hoci bol chlap, do očí sa mu tisli slzy, ktoré však statočne zadržiaval.

,,Ale prosím ťa, nerob tu scény a správaj sa kultivovane a nie ako zviera, ktoré vypustili z klietky. Také správanie v tomto dome nestrpím. A ospravedlň sa svojej mame, Louis William Tomlinson.“ Jeho otec Christian na neho karhavo pozrel a kútiky úst si utrel do červenej servítky. Louis sa načiahol pre mobil, prudko sa odsunul na stoličke a zlostne pozrel na prekvapené tváre jeho rodičov.

            ,,Fajn! Tak teda odchádzam!“ Rukou mávol do vzduchu a minul Melindu, ktorá na stôl pokladala tiramisu ako dezert.

            ,,Dúfam, že sa cestou na planétu Trucu stavíš po Cassandru!“ Počul ešte zvolať otca predtým, ako za sebou zlostne zabuchol dvere od domu. Vo vrecku zovrel kľúče od auta a zbehol po kamenných schodíkoch rovno na anglický trávnik. Mama neznášala, keď po ňom niekto šliapal a práve preto podrážky čo najviac ošuchoval o steblá trávy, aj keď tráva za jeho hnev vôbec nemohla. Zvykol si, že rodičia rozhodovali za neho. Fajn, vybrali mu školu, to ešte rozdýchal. Ale to aby mu vyberali koho si má vziať?! Má 20 rokov preboha! A nejakú Cassandru videl naposledy, keď mal 5. Život sa mu zdal až príliš nespravodlivý. Vo všetkom hneve zabudol, že mu Niall volal snáď tisíc krát, a tak keď nasadol do nablýskaného auta, vytočil jeho číslo.   ,,No konečne, Louis! Kde trčíš? Skúška začala pred desiatimi minútami a ty nikdy nechodíš neskoro.“ V reproduktore sa ozval príjemný hlas, ktorý - zdal sa- znel trochu nahnevane. Bolo celkom ťažké stretnúť nahnevaného Nialla bez úsmevu.

            ,,Prepáč bro...Musím ísť po nejakú kravu na stanicu. Dnešného koncertu sa asi nezúčastním, keďže princeznička potrebuje mať dnes kvalitný program.“ Napodobnil otcov hlas s tým, že celú dobu pretáčal očami a volant zvieral medzi prstami až prisilno.

            ,,Čo?! Robíš si srandu, že? Povedz, že hej, prosím. Ako máme bez teba asi tak hrať, kámo?“ Niall kričal do telefónu, aby prerušil bubny, ktoré zneli v pozadí jeho hlasu. Samozrejme, dobre vedel, akí sú Lousiovi rodičia, ale... Bez neho sa skrátka nedalo koncertovať, všetkým to bolo dokonale jasné. Bez Louisa nebolo žiadne Berry Rain. Louis vzdychol a končekmi prstov si prešiel po spánkoch. Snažil sa upokojiť.

            ,,Ja prídem...Prídem, Niall. Vyzdvihnem tú kravu a potom prídem. Je mi jedno, čo na to povie otec. Počúval som ho celý život a už mám toho po krk.“ Odbočil na križovatke a nečakajúc na Niallovu odpoveď, zložil. Bol odhodlaný postaviť sa rodičom viac, ako kedykoľvek predtým.

Na prvý pohľad vedel, koho má vyzdvihnúť. Hnedovláska v obtiahnutých minišatách jednoznačne vyčnievala z davu obyčajných ľudí. K boku si pritískala dva obrovské kufre a s nezáujmom sa obzerala vôkol seba. Londýnska fiflena, pomyslel si a zaparkoval pár metrov od nej.

Cassandra spozornela, keď pred ňou zastal čierny Mercedes. Z detstva si Louisa nepamätala, ale bola si stopercentne istá, že muž v aute je práve on. Pohľad odmerane upieral pred seba, akoby sa zrazu stala neviditeľnou a on ju nevidel. S povzdychom pozrela na dva kufre a potom opäť na neho.

            ,,Debil,“ zašomrala a medzi tenké prsty uchopila rúčky kufrov. Lakovaná kabelka jej udierala do stehna a topánkami na vysokom podpätku zakopávala na rozbitej ceste. Znovu v duchu zanadávala na túto dieru, kam ju poslal otec. Omnoho radšej by sedela s partiou kamarátov na pláži v Miami. Ale namiesto toho je tu.

Kufor na aute sa otvoril a Cassandra opäť zabalansovala na vlastných topánkach. Vzdychla a všetkou silou začala svoju batožinu tisnúť do úložného priestoru auta. Louisa trhalo, keď videl, s akou ťažkosťou to Cassandre ide, no Louis plný hnevu zvíťazil nad Louisom gentlemanom. Zamrvil sa a zrak uprel do spätného zrkadla, kde pozoroval Cassandru. Hnedé rovné vlasy jej padali do tváre, ako sa snažila všetky svoje veci napchať do kufra a strieborné náramky jej pri tom štrngotali na ruke. Zaťal sánku, tento zvuk neznášal. Napriek tomu ho priťahovala. Mala naozaj peknú tvár s výraznými črtami a to nepomyslel na postavu. Lenže Louis neznášal namyslené fifleny.

            ,,Vrelá vďaka, že si mi pomohol s tými ťažkými kuframi.“ Jej vôňa zaplnila priestory auta, keď sa posadila na kožené sedadlo na miesto spolujazdca. Šaty si s tichým povzdychom potiahla ku kolenám a načiahla sa pre bezpečnostný pás. Louis pretočil očami a naštartoval.

            ,,Keby si si zbalila menej handier, určite by nebol taký ťažký.“ Ona bola dôvodom, prečo mu rodičia zakázali dnes koncertovať. Ona, ona, ona! Odula pery a zrak uprela do okna, za ktorým sa mihali domy a občasne stromy, ktoré míňali. Nebol to predsa jej nápad, prísť sem.

            ,,Čo by si dnes povedala na koncert v Klube 77, Cassandra?“ Prerušil ticho, ktoré v aute vládlo celou cestou. Otec povedal, že jej má vymyslieť kvalitný program. A ich kapela bola rozhodne kvalitná.

            ,,Volaj ma Cassie, prosím. Cassandra ma volajú iba moji drahí rodičia. Radšej by som dnes ale zostala doma, vďaka.“ Nasilu sa usmiala a otvorila dvere na svojej strane, nepočítajúc s tým, že by to nebodaj urobil Louis.

            ,,To nebolo pozvanie. To bol rozkaz, Cassandra. O polhodinu vyrážame, jasné? Musím stihnúť skúšky, takže budeš niečo ako...hm VIP hosť, tak si to vychutnaj.“ V skutočnosti však budeš iba mojím nechceným príveskom... Vystúpil z auta a naťukal bezpečnostný kód na otvorenie brány. Cassiene kufre vybral Steve s Brandom s tým, že ich jej odnesú do izby, zatiaľ čo sa Louis hnal schodíkmi popri terase tak, aby ho nevideli rodičia.

            ,,Mimochodom! Keby niečo, ideme do divadla...“ Zvolal na Cassie a stratil sa vo vnútri domu, aby mal dosť času prepašovať svoju elektrickú gitaru do auta.

Cassie by najradšej hneď vyzradila, kam ju chce Louis vziať, no sama nestála o nejaké nudné divadlo. Preto len prikývla, v duchu preklínajúc Louisa Tomlinsona.

            ,,Izbu vám asi ukážem ja.“ Steve sa pousmial nad nezáujmom mladého člena rodiny Tomlinsonovej a Cassandre Belits so všetkou slušnosťou podržal presklené dvere, aby mohla vojsť. Toto leto bude zaujímavé, pomyslel si a kufor položil na čerstvo zmytú podlahu v hale.

            ,,Vitajte u nás, slečna Belits.“

Som strašne zvedavá na vaše názory! :)

Táto kapitola ani tak nebola o Elizabeth a ani celý príbeh celkom nebude o nej. Chcela by som, aby bol o všetkých, aby ste o všetkých niečo vedeli :) Snáď s tým nemáte problém :/

Zaujímajú ma tri veci, na ktoré by ste mi prosím v komentári mohli odpovedať a bola by som rada, ak by tých komentárov bolo čo najviac :)

1.)       Čo si myslíte o Belle? / Váš názor na ňu?

2.)      Čo si myslíte o Louisovi a o jeho rodičoch?

3.)      Ako sa vám pozdáva Cassandra Belits? Myslíte si o nej to, čo si o nej myslí Louis alebo na ňu máte iný názor? :P Vaše prvé dojmy?

PS: Páči sa vám nový vzhľad blogu? :)
PS1: Všetci čo ste prečítali, poprosím kliknúť na reakciu ( páči sa mi to/ nepáči sa mi to), aby som aspoň približne vedela, koľko ľudí to číta! :)

Aby ste si vedeli ako tak predstaviť postavy :)

 

Bella Stephen

Cassandra Belits

Anne Cooper