, Koniec . - .Kapitola 3.

            ,,Mala by som ísť domov, mama sa o mňa bude báť.“ Elizabeth od seba odtiahla pohár Martini práve vo chvíli, keď alkohol začal účinkovať. Anne sa zmätene pozrela na prázdne poháre.

            ,,Dokelu, Elizabeth...Ja som si myslela, že tu budeme celú noc. Pila som, nemôžem ťa hodiť domov.“ Anne raz šoférovala, keď bola opitá a nedopadlo to najlepšie. Pred očami si

vybavila, ako sa jej svetlá na semafore zlievali dokopy a ako potom musela odparkovať na krajnici cesty a zapnúť blinkre. Samozrejme, teraz bola takmer v pohode, ale nemohla na seba zobrať toľkú zodpovednosť a odviesť svoju kamošku domov. Navyše, nevidiacu kamošku. Keby viezla aspoň niekoho, kto by sa dokázal pozerať na cestu spolu s ňou a dávať pozor na okoloidúce autá, bolo by to celkom o niečom inom. Ale takto...

            ,,Aha a čo teraz budeme robiť? Nemôžem byť preč celú noc, Anne.“ Elizabeth sa zamračila, bolo to od jej priateľky nezodpovedné. Predsa vedela, že bude musieť šoférovať.

            ,,Neboj sa, zaobstarám ti nejaký odvoz. Môžeme ti zavolať taxík, no nie?“ Už-už vyťahovala z kabelky mobil, no Eliza ju opäť zarazila jej odpoveďou.

            ,,Veď vieš, že nerada chodím taxíkom. Cítim sa tak trochu ohrozene, keď idem s cudzím človekom v aute nevedno kam. Dnešným taxikárom sa nedá veriť.“ Anne prikývla, hoci ju Elizabeth nemohla vidieť. Dokonale ju chápala, aj ona by sa cítila ohrozená, keby jej niekto zaviazal oči a posadil ju do auta k neznámemu človeku.

            ,,Vieš čo? Zavolám Harryho.“ Skôr akoby Elizabeth stihla protestovať, Anne vystrelila zo stoličky a poklusom zamierila do zákulisia, kam pred chvíľou odišiel.

            Elizabeth sa neisto pomrvila na prednom sedadle malého Fordu, na ktoré si Harry šetril vyše dvoch rokov. Predsa len, za koncerty nedostane zaplatené veľa a žije v malom byte s mamou. Samozrejme, tá by mu auto kúpila veľmi rada, no on nechcel. Dobre si uvedomoval skutočnosť, že peňazí nemajú na zvýš a tak jej nechcel robiť starosti. Harry sa načiahol k útlej Elizabeth a zapol jej pás.

            ,,Všetko v poriadku?“ Uistil sa predtým, ako ruky priložil na kožený povrch volantu a nohou šliapol na plyn. Elizabeth prikývla.

            ,,Naozaj ti nevadí, že ma musíš viezť domov?“ Ruky si založila na prsiach, snažila sa tým maskovať neistotu, v ktorej sa nachádzala. Nie každému je príjemné sedieť v jednom aute so slepým dievčaťom, vedela to. Harry sa však doširoka usmial, až sa mu v očiach objavili malé iskričky.

            ,,Vôbec nie, Elizabeth.“ Páčilo sa mu vyslovovať jej meno. Pôsobilo vznešene a aj ona bola pre neho nejakým spôsobom vznešená. Bola jedna z mála, ktorých sa nemohol dotknúť, na ktoré sa mohol len mlčky pozerať, pretože sa bál, že ju zraní akýmkoľvek spôsobom.

Elizabeth nasávala kolínsku, ktorá sa niesla autom, snažila sa ju priradiť k mužovi sediacemu vedľa nej. A zrazu jej niečo napadlo.

            ,,Koľko máš vlastne rokov?“ Vykĺzlo z jej úst. Zaujímalo ju to, mohla si potom aspoň predstaviť jeho výzor. Harry sa opäť uškrnul a končekmi prstov poklepal po volante.

            ,,A ty?“ Elizabeth sa krátko zasmiala, bavila ju táto tichá hra medzi nimi dvoma.

            ,,Pýtala som sa prvá,“ povedala s úsmevom a na oči si nasadila slnečné okuliare. Keď ich nemala, cítila sa, akoby každý mohol vidieť do jej duše, hoci to nebolo možné.

            ,,Možno ti to raz poviem.“ Hnevalo ju, že jej nechcel prezradiť jeho vek, no na druhej strane povedal, že jej to možno raz povie. A to znamená, že sa ešte niekedy stretnú, nie?

            ,,Fajn, možno ti to raz poviem aj ja.“ Mykla plecom a Harry sa zasmial. Elizabeth sa páčil jeho jednoduchý smiech od srdca. Nútilo ju to k úsmevu.

            ,,Teraz vážne, Liza...Páčila sa ti naša skupina?“ Ani nevedel prečo, ale nazval ju Lizou. Zdalo sa mu, že ju tak nikto nevolá a to sa mu páčilo. Mal rád originálne veci. Elizabeth bola jednoznačne originálna. Pousmiala sa a snažila sa z mysle vytlačiť pesničku, ktorá sa jej tam ešte stále prehrávala, pretože bola krásna. A bola od nich. Lákalo ju povedať, že neboli nič moc, ale nerada klamala.

            ,,Boli ste dobrí.“ Konečne priznala a potom si spomenula na názov ich kapely. ,,Ale ten názov....Berry Rain, akože fakt?“

            ,,Je na ňom niečo zlé?“ Chcel sa tváriť urazene, no úškrn na jeho tvári bol jednoznačný. Dokonca aj Elizabeth si ho tak predstavovala. Rezignovane však zdvihla ruky na ústup a pokrútila hlavou. Harry sa zasmial.

            ,,Vlastne to bol Niallov nápad. Miluje jahody a dážď, preto to skĺbil dokopy a vzniklo z toho čo vzniklo. Asi sme nemohli protestovať.“ Spomenul si na deň, kedy potajomky sedeli na starých bedniach od maminho mixéru v garáži manželov Tomlinsonovcov a jedli pizzu. Louis hral na elektrickú gitaru, ktorá bola stíšená na minimum tak, aby to nepočuli jeho rodičia, ktorý sa opaľovali na rozľahlej terase ich vily, čo sa nachádzala rovno pri jazere. Jeho rodičia ho nikdy nepodporovali v hudobnej kariére, preto študuje právo, hoci to neznáša. Ale ich kapela by ho vraj neuživila; to bol ich názor, ktorý počúval takmer každý deň, keď odchádzal cvičiť s chalanmi.

            ,,Kedy máte naplánovaný ďalší koncert?“ Zvedavo si zahryzla do spodnej pery a Harrymu pri pohľade na ňu naskočili zimomriavky. Bola krásna, ale nevedela o tom. Prinútil sa odtrhnúť od nej pohľad a zamerať sa opäť na cestu pred ním.

            ,,Keď nás zavolajú. Ale Louis možno vybaví, aby sme hrali na svadbe jeho tety. Teda, ak presvedčí rodičov. Vieš, oni to veľmi nepodporujú.“

            ,,Och, to ma mrzí.“ Naozaj ju to mrzelo. Poznala mnoho rodičov, ktorí nepodporovali svoje deti vo veciach, ktoré im boli milšie ako ich vlastný život a robili pre ne všetko. Keď ešte videla, mala kamarátku Alexandru, ktorá milovala tanec celým srdcom. Bola v ňom naozaj dobrá, dokonca sa dostala do skupiny, ktorá mala celosvetové úspechy. Avšak, bola prinútená ísť na vysokú študovať anglickú literatúru. Elizabeth sa to nepáčilo.

            ,,Hej...nie všetci rodičia sú chápaví. Ja viem, chcú pre Louisa len to najlepšie, ale nechápu, že to najlepšie je v jeho prípade kapela a nie štúdium práva. Na druhej strane, nie každý si môže dovoliť študovať právo na najlepšej univerzite v Londýne.“ Pokrčil plecami a zastal na semafore.

            ,,Počkať, ale Londýn je dosť ďaleko. Býva na nejakom internáte alebo tak?“ Elizabeth to nechápala. Predsa sa nachádzajú v malom meste Hastings, ktoré je dosť ďaleko od veľkomesta. Ako potom stíhajú cvičiť a vôbec...Ako on stíha študovať právo na najlepšej univerzite?

            ,,Externé štúdium. Tomlinsonovci tam majú byt, takže to nie je problém.“ Z Harryho rozprávania usúdila, že Louisovi rodičia majú asi peňazí dostatok na márnotratnosti. Má peniaze, no nie je šťastný. Peniaze skrátka v živote neznamenajú veľa. Hlavne neznamenajú cestu k šťastiu. Ale v jej prípade možno aj áno. Operácia očí stojí naozaj veľa a ona si ju nemôže dovoliť. Ak by na ňu mala peniaze, možno by bola šťastná. Otázne je, či by bola šťastná aj keby operácia nevyšla.

            ,,Tak Elizabeth, sme na mieste. Teda, aspoň myslím.“ Harry zaparkoval pred stredne veľkou bytovkou v pekne upravenom prostredí. Elizabeth sa načiahla k bezpečnostnému pásu práve v tej chvíli ako Harry, a tak sa nechtiac dotkli prstami. Obaja pocítili horúčavu, ktorá razom prešla ich telom.

            ,,Prepáč,“ vykoktal a odopol jej pás, keď odtiahol svoju ruku od tej jej. Elizabeth do tváre vstúpila červeň, ktorú vzápätí skryla za ryšavé vlasy. Harry si to nevšimol. Vystúpil z auta, obišiel ho a otvoril dvere na jej strane. Nerobil to preto, že nevidí, ale pretože bol gentleman. Mama ho tak odmalička vychovávala a on bol za to rád. Dievčatám sa predsa vždy páčili slušne vychovaný chalani. Chytil ju za ruku a pomohol jej vyjsť. Ak by to urobila Anne, Elizabeth by bola nahnevaná a ihneď by jej dotyk striasla; nemala rada chvíle, kedy sa cítila na obtiaž. Lenže teraz to bolo iné, cítila, že to tak má byť. Nechcela aby ju pustil, jej slepecká palica bola v Anninom aute a ona sa zrazu cítila stratená v nekončiacej tme. Opäť.

            ,,Ukáž, pomôžem ti.“ Preplietol si s ňou prsty, uvedomujúc si, aká je jeho ruka v porovnaní s jej krehučkou rúčkou obrovská a silná. Zároveň však mal pocit, že ich prsty do seba dokonale zapadajú. Páčilo sa mu, že ju môže chrániť, že ju môže doviesť domov a presvedčiť sa, že je v bezpečí. Pri Belle tento pocit nemal. Pretože ona bola nespútaná divoška, ktorá sa vždy keď jej otvoril dvere na aute, bezhlavo rozbehla k vstupným dverám domu jej rodičov. Navyše, bol presvedčený, že Elizabeth je oveľa staršia ako mladučká Bella a to ho vzrušovalo a lákalo okúsiť nepoznané. Istotne bola staršia aj od neho. Zmocnila sa ho zvedavosť ako nikdy predtým.

            ,,Osemnásť.“ Vyslovil chrapľavým hlasom, keď zastavili pred čalúnenými dverami jej bytu. V zámke zaštrngotali kľúče a on posmutnel, pretože cítil, že už musí ísť.

            ,,Čože?“ Elizabeth sa zamračila, netušila o čom hovorí. Až keď konečne pochopila, že narážal na jeho vek, jeho prsty vykĺzli z jej zovretia a ovanul ju chlad na miestach, kde sa jej ešte pred malou chvíľočkou dotýkal teplou rukou. Začula podrážky dopadajúce na bielu dlažbu, ktoré sa vzďaľovali stále viac a viac. Nepočula prichádzať výťah, išiel po schodoch.

Caroline; matka Elizabeth; si vydýchla úľavou, keď otvorila dvere a na prahu zbadala stáť svoju dcéru, ktorá sa zmätene obzerala okolo seba, akoby niekoho hľadala a načúvala aj tomu najtichšiemu zvuku.

            ,,Konečne si doma Eliza, bála som sa o teba.“ Ruku obvinula okolo jej chudých pliec a pomohla jej dostať sa do bytu.

            ,,To vravíš vždy mami. Vždy sa o mňa bojíš.“ V jej hlase bolo počuť náznak výčitiek. Elizabeth bola nahnevaná snáď na celý svet, cítila sa tu byť na obtiaž. Zvláštne, dokiaľ nestretla Harryho, bola zmierená s tým, že už navždy na obtiaž bude. Ale keď bola s ním, cítila sa inak. Zabudla na všetky problémy a dovolila mu, aby jej pomohol, aby ju držal za ruku.

            ,,Vždy sa o teba budem báť, dcérka. Som tvoja matka.“ Usmiala sa a oprela sa o stenu, pozorujúc Elizabeth, ako si vyzúva čierne converse vyblednuté od prachových čiastočiek z chodníkov. Pri všetkých problémoch niekedy zabúdala, že aj jej dcéra je starý teenager s pobúrenými hormónmi. A mala pocit, že v tomto prípade je Elizabeth naozaj tvrdý oriešok.

Elizabeth si sadla na posteľ, umytá a prezlečená do pyžama, pripravená na spánok. Načiahla sa pre koniec periny a s povzdychom si ju pritiahla až ku krku, pričom ľavú nohu vystrčila z tepla prikrývky. Nadýchla sa chladného vzduchu, ktorý k nej prichádzal z otvoreného okna a započúvala sa do zvuku televízora, ktorý prichádzal z poschodia vyššie. Keď ešte videla, nikdy si neuvedomovala, koľko rôznych zvukov sa okolo nej nachádza. Kroky susedov nad jej hlavou, kvapkanie vody, štrngajúce poháre, autobusy premávajúce sa pod jej oknom; to všetko jej prišlo ako ticho. Teraz sa však musí spoliehať len na zvuky, ktoré ju sprevádzajú každodenným životom a ktoré si začala uvedomovať. Usmiala sa, neznáša ticho. Nevedela si predstaviť nič horšie, ako keby sa okolo nej rozhostilo úplné ticho. Cítila by sa ako v bubline, kde sa nemôže nadýchnuť. Ak by sa to niekedy stalo, spanikárila by.

Zavrela oči, hoci sa čierna farba pred ňou nijako nezmenila. Čierna...to bolo všetko čo videla, niekedy sivá. Obklopovala ju, požierala ju zaživa. Ale zvykla si. Človek si s odstupom času zvykne na veľa vecí, prispôsobí sa.

Osemnásť. Mysľou opäť zablúdila k chlapcovi bez tváre. Predstavovala si ho zakaždým inak, a tak usúdila, že najlepšie bude, ak si ho prestane predstavovať. Stačilo jej, aby si pod jeho menom vybavila krásny zamatový hlas a silné ruky, ktoré ju ochranársky držali celý čas čo kráčali po schodoch. Naozaj kráčala po schodoch do svojho bytu? Vždy chodila výťahom, ale Harry jej dal pocit, že bez problémov vyjde po schodoch, aj keď nemôže vidieť.  Tešilo ju, že v jeho očiach je iná, ako v očiach ostatných.

Osemnásť. Je mladý, veľmi mladý. Elizabeth sa usmiala sama pre seba a pomyslela si: Ja mám dvadsať jedna, Harry. Si len teenager s pobúrenými hormónmi...

A predsa sa jej páčil a chcela ho stretnúť znovu.

Pri predstave, ako ju znovu drží za ruku, zaspala.

Ospravedlňujem sa, že kapitolu pridávam až teraz, ale zase som nemala čas J Snáď to pochopíte...

Poprosila by som každého, kto si to prečítal o váš názor, naozaj mi na ňom záleží a chcem vedieť ako na tom som, či sa oplatí pokračovať v písaní tejto poviedky J

Inak...nevadí vám, že píšem dve poviedky naraz, a tak sa na 100 percent nevenujem Troubles?...Nebudem to popierať, neskutočne ma baví písať toto :3

Love you ♡

Komentáre naozaj potešia a motivujú ;)