Troubles.-58.kapitola

            Zastanem pred tehlovým domom Grace Rubinsovej, zatlačím do zelenej brány a prekĺznem dovnútra. Grace sa zohýna pri kvetináčoch a vedľa jej nôh leží vrece s hlinou.

            ,,Zdravím, Grace.“ Doširoka sa usmejem, keď sa otočí za mojim hlasom a z špinavých rúk pustí nejakú priesadu. Opätuje mi úsmev a pravou rukou sa zaprie o stenu garáže, následne sa stavajúc na nohy.

            ,,Sophie, som rada, že si predsa len prišla. Koláč sa akurát pečie.“ Aj ja som úprimne rada, že môžem byť tu. Ak by som tu nebola, povaľovala by som sa doma, ako som to zvykla robiť už mesiac alebo by ma Alice s Lee dotiahli na futbalový zápas, čo nechcem.

            ,,Môžem nejako pomôcť?“ Ukážem na kvetináče, no ona len pokrúti hlavou.

            ,,Jack sa o to postará.“ Opráši si ruky a viac-menej pre seba dodá: ,,Je to dobrý chlapec.“ Určite som ho nepoznala tak dobre, ako ho poznala Grace, ale s istotou môžem potvrdiť pravdivosť jej slov.

            ,,Napadlo vás, že antikvariát by sa nemusel rušiť? Stačilo by vylepšiť tú tabuľu na bráne,“ navrhnem jej, keď si všimnem do polovice naplnenú krabicu. Mávne rukou a beznádejne nasmeruje jej pohľad na krabice.

            ,,Nemá to význam, Sophie.“ Na jej tvári sa znovu objaví takmer nemiznúci úsmev a akoby sa strhla zo zamyslenia, zamieri k domčeku. Chodník sa leskne po včerajšom daždi, ktorý cez noc pokropil rozpálené cesty po celodennej horúčave. Končekmi prstov strčí do pootvorených dvier, čím sa mi naskytne pohľad na Jacka zamazaného od farieb, ako sa krčí pri bielom plátne položenom na podlahe, ktorá je bezpečne pokrytá priehľadnou fóliou. Na novinách má položených niekoľko štetcov, každý inej veľkosti a vedľa nich stojí v sklenenom pohári na zaváranie čistá voda sfarbená do šeda.

            ,,Oh, tento neporiadok si prosím nevšímaj...Jackie musí dokončiť jeden obraz, aby uspel na skúškach.“ Grace prekročí paletu prepletajúcich sa farieb a do vopred nachystaných šálok vhodí určitý počet byliniek. Jack pretočí očami, no jeho pery sa veľmi rýchlo vykrivia do úsmevu, avšak pohľad nespúšťa z diela pred sebou.

            ,,Takže ty študuješ umenie?“ Posadím sa na drevenú stoličku, presne tam, kde včera. Štetcom prejde dievčaťu na obraze po kľúčnej kosti, zanechávajúc po ňom čiernu stopu. Potichu vzdychne a štetinky panicky namočí do vody, následne prechádzajúc po čiernej čiare obkresľujúcej kľúčnu kosť.

            ,,Dokelu, príliš tmavé.“ Končekmi prstov si prejde cez niekoľko dňové strnisko na brade, čím zanechá na jeho tvári čierne stopy po farbe. Jeho myseľ sa sústredí na maľbu, a tak na moju otázku buď zabudol alebo ju prepočul. Pousmejem sa a pozorne si prezriem dievča na obraze. Jej podobizeň maľuje len čiernou olejovou farbou, čo je trochu neobvyklé. Teda, aspoň ja som sa s tým doteraz často nestretla. Podľa pozície postavy súdim, že ide o polo profil dievčaťa. Čierne havranie vlasy má stiahnuté dozadu do akéhosi drdolu a ucho vyčnievajúce spod vlasov zdobí veľká náušnica v tvare slzy. Tvár má len nejasne načrtnutú, preto nemôžem usúdiť, či sa bude dievča usmievať alebo bude vážna.

Kuchyňou sa ozve cinkanie spôsobené kovovou lyžičkou narážajúcej do kraja porcelánovej šálky, keď sa Grace snaží v čaji rozmiešať med. Vzápätí jej zapípajú staré stopky, takže sa nahne k rúre, ktorú vypína.

            ,,Naozaj vám netreba pomôcť, Grace?“ Krk načiahnem čo najviac ku kuchynskej linke, ale Grace opäť odmietne.

            ,,Na pomoc si veľmi nepotrpí,“ ozve sa Jack. Jeho slová sú tlmené dreveným štetcom, ktorý zviera medzi horným a spodným radom zubov a na čele mu pribudla čierna šmuha. Potichu sa zasmejem nad jeho výzorom a ruku načiahnem k malej tácke, ktorú mi Grace podáva ponad jeho hlavu. Čosi nezrozumiteľné zašomre a ďalej sa venuje jeho kresbe.

            ,,Odlož na chvíľu tie štetce a poď si s nami dať čaj.“ Poťuká mu na rameno a odsunie stoličku naproti mne. Jack vzdychne, štetec odloží na noviny a s kritickým výrazom v tvári sa zapozerá na svoje dielo. Keď ho Grace prebodne prísnym pohľadom, vstane a sadne si vedľa nej. Uchlipnem si z bylinkového čaju a musím uznať, že je naozaj výborný. Urobiť čaj je jednoduché, ale urobiť dobrý čaj je umenie. Naposledy mi robil čaj Joe. Bol naozaj odporný, ale tvárila som sa, že mi chutí, aby sa nenahneval. Zatiaľ čo som ho pila, spokojne sa usmieval a bol na seba istým spôsobom hrdý.

            ,,Mali by sme natrieť tie črepníky, nech nevyzerajú tak zničene.“ Gracina veta je adresovaná jej vnukovi, ktorý potichu prikývne a sľúbi jej, že to urobí ešte dnes.

            ,,Pomôžem ti.“ Ponúknem mu svoju pomoc jednak preto, že sa mi ešte nechce odísť ,ale hlavne preto, aby som sa vyhla futbalovému zápasu, na ktorý by ma Alice alebo Lee istotne dotiahli. Jack ku mne zodvihne pohľad a podozrivo si ma premeria.

            ,,Ak to vážne chceš...“ ,zamrmle a k perám si priloží porcelánovú šálku. Nadšene prikývnem a Grace ma odmení vďačným úsmevom. Ak by som sa neponúkla, musela by sa s boľavým chrbtom krčiť pri črepníkoch, aj keď si myslím, že Jack by jej to nedovolil.

Z pohľadu Louisa

 ,,No konečne,“ zamrmlem, keď za sebou zavrie dvere. Čierne nohavice obopínajúce jej telo iba zvýrazňuje zadok, ktorý sa mi kurva tak strašne páči. Usmeje sa a medzi prstami zovrie zväzok kľúčov následne si ho zastrkujúc do zadného vrecka nohavíc. Pretočí očami a pristúpi ku mne.

            ,,Čo chceš Louis?“ Chrbtom sa oprie o čisto bielu stenu lemujúcu výťah a ja sa zamračím. Dobre vie, čo chcem.

            ,,To čo vždy, drahá Amelia.“ Načiahnem sa po jej ruku a pritiahnem ju bližšie k sebe. Nadýchnem sa jej vône a potichu zahmkám. Zachichoce sa a malými rukami zatlačí do mojej hrude, akoby mala toľko sily odtlačiť ma od nej.

            ,,A aj tak z toho zasa nič nebude, čo?“ Podarí sa jej dostať z môjho zovretia a pomalým krokom prejde k výťahu, ktorý následne privolá červeným tlačidlom. Pohľadom prechádzam po jej dlhých čiernych vlasoch stiahnutých do copu, nižšie po jej chrbte až sa zastavím na jej zadku. Usmejem sa sám pre seba, keď si predstavím, ako toto dievča strávilo noc v mojej posteli a ako som sa jej mohol dotýkať, pretože mi to dovolila. Viac nedokázala odolávať, musel som ju zlomiť.

            ,,Tak ideš alebo tam budeš len tak stáť?“ Otočí sa ku mne, tašku si pritískajúc k boku. Uškrniem sa a nohou sa odrazím od steny.

            ,,Ak by som mal byť úprimný, radšej by som sa zostal pozerať na tvoj zadok, ale...Keď inak nedáš.“ Výťahom sa ozve jej vzdych a keď sa dvere začnú automaticky uzatvárať, prekĺznem dovnútra.

            ,,Mal by si sa radšej sústrediť na dnešný zápas. Je dôležitý, nie?“ Odstúpi odo mňa v momente, kedy si uvedomí, ako blízko pri nej stojím. Potichu sa zasmejem a pohľadom spočiniem na zrkadle naproti.

            ,,Nie tak dôležitý ako si pre mňa ty.“ Urobím krok ku nej, pričom ona chrbtom narazí do steny výťahu. Viac nemá kam ujsť.

                        Ian omotá ruku okolo môjho krku a pritiahne ma k nemu. Zanadávam, pretože tým drgne do umelohmotného pohára, v ktorom mám pivo. Alebo som len mal?

            ,,Toto je hrdina!!!“ Pučí ma v silnom zovretí až dokým sa neprinútim spamätať sa a odtiahnuť ho odo mňa. Svetlá, ktoré každú skurvenú minútu menia farby mi udierajú do očí a hudba mi duní v ušiach. Pretriem si oči a vydám sa dopredu, nevedno kam. Sem- tam do mňa niekto narazí a ja začínam preklínať, že som sa tak ožral. Z ruky pustím poloprázdny pohár s pivom, ktorý som viac povylieval ako vypil a opriem sa o stenu štadióna. Pozerám na trávnik pred sebou, ktorý sa dvíha stále nejako inak a robí sa mi z toho napiču.

            ,,Čo ty tu tak sám?“ Vedľa mňa sa ozve nejaký ženský hlas, a tak sa mantavo otočím práve za ním. Chvíľu mi trvá, kým zaostrím na tvár čiernovlásky. Pousmejem sa a pritiahnem ju k sebe. Neprotestuje. Zapotácam sa, pustím ju a sadnem si na zem. Nemôžem stáť.

            ,,Poď sem.“ Ukážem na schod na ktorom sedím, no ona len s úsmevom pokrúti hlavou. Fajn, tak sa pojeb krava jedna. Ak si myslíš, že sa ti idem vtierať, tak si na omyle. Kde som dal to skurvené pivo?! Obzriem sa za seba a potom znovu na tú čiernovlasú kurvu, či mi ho náhodou neujebala.

            ,,Čo je?“ Nevinne rozhodí rukami a potom si len predsa prisadne vedľa mňa. Chytím ju za stehno a pritiahnem ju na seba, takže je nútená sadnúť si na mňa obkročmo. Ruky obmotám okolo jej chrbta, pričom jednou nadvihnem lem trička a prstami  prejdem po jej pokožke. V nohaviciach cítim narastajúcu hrču , keď sa perami lačne prisajem na kožu na jej krku. Sykne, neviem či od bolesti alebo od rozkoše, no je mi to úplne jedno. Prstami sa dostanem k zapínaniu jej podprsenky a jedným pohybom ju rozopnem.

            ,,Počkaj, Louis....“ Zatlačí mi do hrude a rozpačito sa snaží opäť si ju zapnúť. Och, je tak nudná!

            ,,Tak choď do riti...“ Odstrčím ju zo seba možno až príliš prudko. Zadkom dopadne na schodík a veľkými očami na mňa nechápavo pozerá. Pretočím očami a rukou sa zapriem do sedadla na tribúne, aby som sa mohol postaviť.

            ,,A ty sa ukľudni!“ ,poviem svojmu kamošovi v nohaviciach a zídem na trávnik. Zahľadím sa pred seba, do tých posratých svetiel, kde však tancuje veľa ľudí a možno tam nájdem niekoho z týmu. Ako kráčam k tancujúcim ľuďom, zazdá sa mi, že zazriem nejakú blondínu, ktorú som kedysi ošukal. Zrýchlim krok, čo je trochu problém pre môj točiaci sa svet, ale musím ju vidieť! Ak je to ona, musím...musím...sa....

            ,,Aliceeeeeeeee!“ ,zrevem z plných pľúc a z cesty odstrčím nejakú hnedovlasú piču. Môj hlas zanikol v tej idiotskej hudbe a ona sa mi stratila z dohľadu.

            ,,Kurva...“ ,zašomrem a pohľadom zablúdim k fľašiam na stole. Podídem k nemu a načiahnem sa po plechovku piva, pričom trochu zakopnem a na malú chvíľu stratím rovnováhu. Nakoniec plechovku zovriem medzi prstami a obzriem sa okolo seba. Znovu ju zbadám. Rozbehnem sa za ňou a odtrhnem od nej nejakého chalana s ktorým tancuje. Pozrie na mňa nahnevanými zelenými očami...Asi je naštvaná, že som jej odplašil potenciálneho chalana.

            ,,Louis...ty si...ach! Napadá ma hneď niekoľko pomenovaní. Ale to najvystihujúcejšie je zbombený idiot. Čo všetko si popil?“ Chytí ma za ramená, čo trochu pomôže k tomu, aby som ju nevidel tak rozmazane.

            ,,Musíš ma vziať za Sophie...Som kokot, Alice! Musíš ma...Ona bude smutná, lebo...Piče...som strašný chuj.“ Snažil som sa pozerať do jej očí bez toho, aby som sa na ňu pozvracal. Viem, že skôr či neskôr to zo mňa pôjde von, ale teraz by to bolo najviac odveci.

            ,,Hej, si chuj. Súhlasím s tebou. Počuj, ja neviem, čo je medzi vami dvoma, ale viem, že bude lepšie, ak sa jej budeš vyhýbať tak dokonale, ako doteraz.“ Otočí sa mi chrbtom a chce odísť.

            ,,Počkaj!“ Zdrapím ju za rameno a pritiahnem späť ku mne.

            ,,Au! To aj bolelo!“ Urazene si pošúcha rameno a odhodí mi ruku. ,,Neopováž sa ešte niečo piť!“ Zazrie na ešte neotvorenú plechovku v mojej ľavej ruke.

            ,,Kurva, Alice....Zavolaj jej, prosím.“ Chytím sa za hlavu a jediné čo v tej chvíli chcem, je vidieť ju a ľahnúť si.

            ,,Tak dobre, bože! Ale len ak zahodíš to pivo.“ Z kabelky vyberie mobil a ťukajúc do neho nejaké číslo, si ho priloží k uchu.

            ,,Louis, máš kam ísť? Takto domov rozhodne nepôjdeš,“ povie, telefón si trochu odďaľujúc od ucha. Zatvorím oči a zhlboka sa nadýchnem. Cítim sa fakt odporne.

            ,,Mám ju. Nechcem ju stratiť...“  zašomrem predtým, ako ma potiahne za ruku a vedie k záchodom, pretože presne tak ako ja, aj ona vie, čo bude nasledovať.

Z pohľadu Sophie

Ruky zamazané od farby si utriem do handry a následne ju podám Jackovi, ktorý schová do garáže posledný natretý kvetináč.

            ,,Ten čas ale letí,“ poznamená a veľavravne sa zahľadí na mesiac a hviezdy. Má pravdu, do natierania kvetináčov sme sa tak ponorili, až sme prestali vnímať meniacu sa oblohu nad nami. Ani neviem, kedy sa začalo stmievať a kedy Grace prišla zažať svetlo v garáži.

            ,,Boli sme príliš zažraný do roboty.“ Usmejem sa a oprášim si kolená, keď sa postavím zo zeme. Jack prikývne a plechovku s farbou položí na drevený stolček vedľa poloprázdnej krabice s knihami.

            ,,Asi máš pravdu. Každopádne, vďaka za pomoc, Sophie. Určite príď aj niekedy inokedy. Starej mame sa páčiš. Vnučku nikdy nemala.“ Opätuje mi úsmev a cez šedé tielko si prehodí červenú károvanú košeľu. Vzápätí jeho pohľad smeruje na moje tričko s krátkym rukávom. Bez slova si ju vyzlečie a podá mi ju.

            ,,To nemusíš, ja už aj tak pôjdem domov. Nemám to ďaleko, tú zimu prežijem.“ Mávnem rukou a vyjdem z garáže.

            ,,Nebojím sa, že by si tú zimu neprežila. Ale keď si ju zoberieš, budeš mať dôvod vrátiť sa sem.“ Znovu ku mne načiahne ruku a ja si ju s úsmevom vezmem.

            ,,Teda, myslím si, že by si sa tu ešte niekedy ukázala aj keby si si ju nevzala. Toto miesto je ten najlepší úkryt, však?“ Zavrie garáž a dvakrát otočí kľúčom v zámke. ,,My zločinci to vieme najlepšie.“ Žmurkne na mňa a zasmeje sa, keď zbadá môj vážny pohľad, pretože on iba žartoval.

            ,,Ale ja sa predsa pred ničím neukrývam.“ Myknem plecom a naoko bezstarostne  si oblečiem jeho košeľu, ktorá opäť vonia po benzíne. Jeho pohľad smeruje ku hviezdam.

            ,,Nikdy som nevedel rozoznať malý voz od veľkého. Ty hej?“ Zmení tému a som mu za to vďačná. Na nič sa nepýta, hoci zvedavý možno je. Pousmejem sa a tiež sa na ne pozriem. Mesiac žiari jasnejšie ako inokedy, no hviezdy sa mi zdajú stále rovnaké. Vzdialené, ale krásne.

            ,,Asi áno, aj keď my zločinci nepotrebujeme poznať hviezdy.“ Jack sa zasmeje na mojich slovách a hlavu otočí mojim smerom. Chvíľu sa mi pozerá do očí a potom sa pozrie na dom starej mamy.

            ,,Je fajn, že sa nepýtaš, prečo žijem s ňou a nie s mojimi rodičmi,“ prehodí a akoby si až teraz spomenul, že kľúče nechal v zámke, zoberie ich do hrsti.

            ,,Ty sa tiež nepýtaš. Prečo by som sa potom mala pýtať ja, ak nie ty?“ Prikývne a kľúče vopchá do zadného vrecka na jeansoch. Usmejem sa na neho a zaťahám za lem košele.

            ,,Určite ti ju prídem vrátiť,“ uistím ho a urobím krok k chodníčku, ktorý vedie k zelenej bráne.

            ,,To dúfam, rád by som ťa totižto ešte videl.“ Počujem ešte jeho zvolanie predtým, ako vyjdem na ulicu zaliatou tmou. Pritískajúc k sebe Jackovu košeľu sa náhlim ulicou, aby som aspoň do pol jedenástej bola doma. Započujem známu pesničku a chvíľu mi trvá, kým mi dôjde, že mi vo vrecku na rifliach zvoní mobil. Vylovím ho a pozriem na číslo volajúceho. Alice?

            ,,Čo je Alice?“ Ozvem sa, zatiaľ čo z jej strany počujem hlasnú hudbu a jej hlas, ktorý v nej zaniká.

            ,,Alice? Alice! Hovor hlasnejšie, nič ťa nepočujem.“ Kričím do telefónu.

            ,,Zober auto....musíš...príď sem...Louis.“ Počujem iba trhane niektoré slová, no ich význam si viem poskladať. Skôr než stihnem niečo povedať, hovor zruší a nechá ma tu zmätenú a samú stáť na ulici s telefónom ešte stále priloženým k uchu.

Dopekla.

Hello girls!

Ospravedlňujem sa, že mi to tak dlho trvalo, niečo napísať. Ale ak ste čítali „My Diary“ tak z časti aj viete, prečo. A niekedy mám proste taký blok, že nedokážem nič napísať alebo poprípade viem napísať iba niečo, čo nie je treba.

Mrzí ma, že čitateľov tak ubudlo a tým pádom aj komentárov. Ale na druhej strane viem, že si za to môžem sama.

Avšak, vaše komentáre ma zvykli nakopnúť vpred a preto som hneď po ich prečítaní začala písať novú časť...Teraz je to také...iné.

Budem naozaj rada, ak tu uvidím viac komentárov a možno aj tie nejaké nové mená čitateliek, ktoré nekomentujú z neznámeho dôvodu :)

Pretože vďaka tým, čo komentujú, tu máte nové časti a je to trochu nefér :)))

Inak! Určite si dajte do GOOGLE tento blog: smalltowngirljs.blogspot.com  a kliknite na poviedku That Guy <33333 Ja to úplne žeriem!!! Milujem tú poviedku neskutočne :3 Liamova nepoškvrnená nevinná a mladá dcéra Blair a Liamov kamoš Harold? Hriešna láska? ;) Vrele odporúčam! Najlepšia poviedka, akú aktuálne čítam :3 ( Teda vlastne aj jediná, akú aktuálne čítam, keďže Maťča akosi už mesiac nepridala ani bodku a Anne tiež! )

A ktorú poviedku milujete vy? Neviete mi niečo odporučiť, čo stojí za prečítanie? :3