Troubles.-56.kapitola

Pýtali ste sa, kto bol ten chalan čo s ňou išiel na ošetrovňu. Nebojte sa, nikto podstatný to nebol :) V príbehu sa už pravdepodobne neobjaví.            

,,Panebože, Phi! Čo si to zase vyvádzala?“ Alicina ruka sa obtočí okolo môjho ramena, ako si stúpi za mňa do radu na jedlo. Pretočím očami, zrejme som dnes na škole témou dňa.

            ,,Nič. Nechápem, čo to každý rieši. To nemáte nič iné na práci, ako zapodievať sa klebetami, ktoré sa šíria rýchlosťou svetla? Vrazilo do mňa auto. No a čo? Nič mi nie je, vidíš?“ Zlostne buchnem táckou a posuniem sa k okienku s výdajom jedál.

            ,,Čo? O nijakom aute neviem, hovorím o Louisovi.“ Nechápavo pokrúti hlavou, mierne znepokojená mojimi rečami o aute.

            ,,O Louisovi? Čo by malo byť s Louisom?“ Teraz na ňu nechápavo pozriem pre zmenu ja.

            ,,Vôbec nič, len že ťa hľadal po škole celý deň ako zmyslov zbavený.“ Pozrie na mňa trochu nahnevane a potom vzdychne. ,, Pobil sa s Ianom, teraz je na ošetrovni.“

            ,,Čo urobil?!“ Podnos nechávam ležať na pulte a rozbehnem sa cez jedáleň. Nechápem to, s Ianom sa v živote nepohádal, prečo by sa s ním mal pobiť? Ian je v pohode, nikto s ním nemá problém. Prebehnem po schodoch a behom míňam študentov, ktorý sa v skupinkách presúvajú na ďalšiu hodinu. Ošetrovňa je hneď za rohom, vďakabohu.

Roztvorím dvere a na jednej posteli zbadám sedieť Iana so zakrvaveným nosom, ako si k nemu so skrivenou tvárou od bolesti pritíska sáčok ľadu a na druhej vidím Louisa, ktorý je na tom lepšie a má iba rozbitú peru. Zrejme ich boj netrval dlho.

            ,,Úplne ti preskočilo, ty debil jeden?!“ Pristúpim k nemu a mám čo robiť, aby som mu nedala facku. Zodvihne hlavu a zlostne na mňa pozrie. Fajn, aspoň nie som jediná, ktorá je tu naštvaná.

            ,,Jedinej, ktorej tu preskočilo, si ty!“ Postaví sa z postele a pristúpi ku mne úplne blízko. Ian nás bez slova pozoruje zo svojho lôžka.

            ,,Meníš nálady ako...ako počasie v Londýne! Raz prší, raz svieti slnko, potom je zrazu búrka....Už ma unavuješ!“ Chytí sa za hlavu a potiahne za vlasy.

            ,,Ja ťa unavujem? Tak ja ťa unavujem...zaujímavé...“ Strčím do jeho hrude a otočím sa na odchod. Definitívne som s ním skončila, idiot jeden.

            ,,Povedal som, že si sexy a že by som ťa rád dostal do postele. A za to mám teraz zlomený nos,“ ozve sa Ian a sáčok s ľadom odhodí na posteľ. ,,Keby som vedel, že sa urazí ako nejaká baba, držal by som hubu. Bolo to iba zo srandy, len som žartoval.“ Pozorujem, ako sa Louisove svaly na rukách nebezpečne napnú a ako zatne sánku. Viem, že sa premáha, aby k nemu neprišiel a nezabil mu znovu. Pousmejem sa. Snažil sa ma len chrániť, chrániť moju česť.

            ,,Vážne Louis?“ Otočím sa na neho a snažím sa nájsť v jeho očiach stopy po pravde. Vzdychne a povie: ,,Uvidíme sa neskôr, Sophie.“ Potom sa posadí na posteľ a hlavu nasmeruje ku dverám do malej kúpeľne, odkiaľ k nám prichádza pani Redwoodsnová. Usmeje sa na mňa, no to už ja vychádzam von z dvier.

            Zabuchnem skrinku a medzi prstami zovriem naozaj hrubú učebnicu biológie. Ach došľaka, ako strašne neznášam tento predmet! Počas chôdze si nalistujem na posledné učivo, aby som mala aspoň nejakú šajnu o tom, čo vlastne berieme.

            ,,Tak čo, bola si za ním?“ Myknem sa, keď narazím na Alice, ktorá ma čaká na rohu chodby. Zatvorím učebnicu a vzdychnem.

            ,,Hej...Len je to teraz trochu komplikované. Teda vlastne, hlavne on je komplikovaný.“ Alice sa zasmeje nad mojou úprimnosťou a otvorí dvere do triedy, kde sa v hlúčiku baví niekoľko študentov vrátane Amelie a Michelle. Ameliin pohľad spočinie priamo na mne a s neurčitým výrazom tváre si ma premeriava. Akosi ostražito. Zelené mačacie oči sa do môjho tela zabodávajú ako ostré dýky.

            ,,Od samého začiatku si vedela, že je komplikovaný. Ale...zmenil sa, Sophie. A myslím, že hlavne vďaka tebe. Asi máš na neho dobrý vplyv.“ Zaškerí sa a zvalí sa na drevenú, nepohodlnú stoličku. Jej tvár sa zmení, posmutnie. Spomeniem si na deň v bare, kedy dala Louisovi niečo, čo už nikdy nedostane späť; nebolo to tak dávno. Iba sa s ňou zahrával...A možno by mu nerobilo problém sa tak zahrávať aj so mnou. Pomyslenie na to, že som jeho bábka na nitkách, za ktoré on ťahá, ma znepokojuje. No hlavne ma to mrzí.

            ,,Ale čo ak nie?“ Zamrmlem si skôr pre seba a taktiež sa posadím na stoličku vedľa Alice. Moja otázka zostane visieť vo vzduchu bez akejkoľvek odpovede, a tak do ruky beriem pero a otváram zošiť s poznámkami. Najlepšie bude, keď na neho teraz prestanem myslieť a začnem sa venovať štúdiu.

Jasné, to sa ľahko povie...prestať na neho myslieť a počúvať nudné reči profesora. Sústrediť sa na jeho slová mi pripadá až nemožne ťažké a skĺznuť k myšlienkam o Louisovi je oveľa, ale oveľa ľahšie. Chvíľu počúvam o rodozmene rastlín a potom sa prichytím pri tom, ako si rukou podopieram hlavu a pred očami si predstavujem jeho tvár. Doriti. Je to so mnou ešte horšie, ako som si myslela.

Musí to skončiť.

            ,,Louis, máš chvíľu?“ Chrbtom sa opriem o zárubňu dverí, zatiaľ čo si Louis šnuruje kopačky. Snažím sa nezízať na jeho obnaženú potetovanú hruď a v mysli vymýšľam, čo mu poviem. Ak je naštvaný teraz, tak bude o chvíľu naštvaný ešte viac. Zodvihne ku mne pohľad a potom pomaly prikývne vstávajúc z drevenej lavičky v ich šatni. Biele futbalové kraťasy mu božským spôsobom visia z bedier a svaly na jeho bruchu sa napnú, ako sa načiahne pre čierne tričko.

            ,,Tak trochu som čakal, že prídeš a vysvetlíš mi tvoje nepochopiteľné správanie.“ Pristúpi ku mne a tvár stiahne do znepokojivej grimasy. ,,Sme v pohode, nie? Alebo sa niečo zmenilo?“

Z Louisovho pohľadu

Nechcel som, aby sa to stalo. Aby sa niečo zmenilo. Sophie mám rád, neviem si predstaviť, že by som sa jej mal vyhýbať. Zvykol som si na jej prítomnosť, mal som rád jej smiech. Nemôže to len tak stopnúť.

                ,,Ja neviem, Louis,“ vzdychne a rukou si zájde do hustých hnedých vlasov. Niečo ju trápi, viem to. ,, Môj život sa stal komplikovanejším, keď si doň vstúpil a skrátka...Nedokážem to vysloviť.“

,,Sophie, nič nie je komplikované. Ja... myslel som si, že práve teraz je to medzi nami úplne v pohode. Ale ty si potom odídeš so Zaynom, ten hajzel ti niečo urobí a ty mi ani nepovieš čo. A teraz sa ku mne správaš, ako keby som ti vyvraždil polovicu rodiny.“

,,Stretla som Nialla.“ Vysúka zo seba a rýchlo odo mňa odvráti pohľad. Nedokážem si vysvetliť prečo, ale na koži pocítim vlnu chladu, ktorá je spôsobená len jeho menom. Jeho menom a mojou predstavou Nialla. Najradšej by som ňou potriasol, aby sa spamätala. Čo zabudla na to, akú bolesť jej spôsobil?

            ,,Nič nehovor, Louis.“ Varuje ma vystretým ukazovákom, ktorý smeruje rovno na moju hruď. V okolí očí sa jej tvoria malé vrásky z hnevu, ktorý voči mne práve cíti. Pousmejem sa a vydýchnem snáď všetok vzduch z pľúc.

            ,,Tak dobre. Nebudem hovoriť nič.“ Rysy jej tváre zmäknú a pery skriví do nepatrného úsmevu. Pritiahnem ju k sebe a ruky oviniem okolo jej krehkého tela. Potrebujem ju pri sebe. Hlavu položí na moju hruď a takto v objatí stojíme niekoľko sekúnd, neviem...možno aj niekoľko minút. Čas akoby sa pre mňa zastavil. Prstami prechádzam po jej chrbte a stránim sa myšlienky, že by ju takto mohol držať Niall. Horšie by však bolo, keby som ju tak nemohol držať ja už nikdy.

            ,,Louis, páľ na ihrisko! S frajerkou môžeš byť po tréningu, teraz je čas makať!“ Chodbou zaburáca hlas trénera McDowlingtona, načo sa odo mňa Sophie odtiahne s malým úškrnom.

            ,,To nie je moja frajerka, tréner!“ Odkričím naspäť, následne počujúc trénerov pobavený smiech, ako vraví s iróniu v hlase: ,,Iste, iste že nie je.“

            ,,Asi by som mal ísť, Soph.“ Rozstrapatím jej vlasy, za čo si zaslúžim jeden z jej nahnevaných pohľadov. Potom však prikývne a vystúpi zo šatne, aby som mohol prejsť. V behu na seba navlečiem tričko a predtým, ako vyjdem na ihrisko sa otočím.

            ,,Takže sme v pohode?!“ Uistím sa.

            ,,Hej. Sme v pohode.“ A hoci sa následne usmiala, vedel som, že nič nebolo celkom v pohode.

Z pohľadu Sophie

,,Som doma!“ ,zvolám, ako náhle sa za mnou s tichým cvaknutím zabuchnú dvere. Z kuchyne počujem tlmené hlasy mami a otca, zatiaľ čo z obývačky vychádza klepkanie barly o dlažbu. Nakuknem dovnútra a zbadám Joea, ako sedí pri konferenčnom stolíku a do ruky berie s maximálnou sústredenosťou modré pero. Párkrát mu vypadne, keď sa snaží uchopiť ho medzi zmeravené prsty.

            ,,Ahoj,“ hlesnem a sadnem si na gauč vedľa neho. Pozdraví ma kývnutím hlavy tak, aby nemusel odtrhnúť pohľad od bieleho papiera.

            ,,Povedali mi, že ak sa naučím znovu písať, môžem isť do školy.“ Odpovie mi na moju nevyslovenú otázku a žily na krku sa mu napnú od zlosti, keď pero opäť vypadne z jeho ruky. Zasmeje sa.

            ,,Neviem ani držať to posraté pero, nie to ešte písať!“ Päsťou buchne po sklenenom stolíku, načo nadskočím.

            ,,Joe...možno by si to nemal tak siliť. Pozri...učíš sa veľmi rýchlo, dokonca si aj matne pamätáš tváre tvojich spoluhráčov. Ale nemôžeš sa naučiť všetko naraz. To nejde.“ Opatrne sa dotknem jeho predlaktia, ktoré je celé stuhnuté a sústredené len na pero.

            ,,Ale ja sa chcem vrátiť do školy! Chcem sa vrátiť k futbalu, chcem späť môj starý život!“ S posledným slovom zdravou nohou kopne do stolíka, čím na zem zhodí niekoľko vecí spolu s perom. Pozorujem, ako sa po podlahe kotúľa až k televízoru, zatiaľ čo Joe nasrdene vstáva a so zaťatými zubami si pod pazuchu berie barly.

            ,,Šibe ti?! Nemôžeš ešte chodiť na barlách! Joe, máš zlomenú kľúčnu kosť!“  Vystrelím zo stoličky a očami zúfalo prebehnem obsah miestnosti. Po vozíku ani stopy.

            ,,Fajn!“ Odhodí aj barle a začne skackať ku schodisku len na jednej nohe s bolestným výrazom v tvári. ,,Nebudete mi vravieť, čo mám robiť! Ja chcem žiť! Chcem – kurva - žiť!“ Do obývačky vtrhne mama s otcom, ktorý sa rýchlo ženú k Joeovi. Bráni sa, rozhadzuje jednou rukou všade vôkol seba, pričom uštedrí mame aj otcovi niekoľko rán. Trvá však iba chvíľu, kým ho spacifikujú a spoločnými silami odvedú hore do izby, odkiaľ ku mne prichádza hlasný plač. Poznám taký...je to plač zúfalstva, kedy neviete, či by ste mali kričať alebo plakať. Joea tá nehoda ničí, vidím to na ňom. Hlavne vidím, ako so smútkom v očiach pozerá na jazvu tiahnucu sa cez jeho krásnu tvár vždy, keď prejde okolo nejakého predmetu, kde sa odráža jeho podobizeň. Tak isto viem, že chce hrať futbal, aj keď si nespomína na pocit, aké je to behať po umelom trávniku a kopať do lopty. Chce to len preto, že to patrilo do jeho starého života, ktorý chce naspäť. Lenže pravdepodobne to už nebude možné.

Ani si neuvedomím, že mi po lícach stekajú slané slzy, až kým ku mne mama nenačiahne ruku s balíčkom vreckoviek. Vďačne si jednu vytiahnem a priložím k lícam, zanechávajúc na nej čierne šmuhy od špirály zmiešané so slzami.

            ,,Mali by sme zavolať doktorovi Spencerovi.“ Otec sa prechádza sem a tam ako lačný lev v klietke a mama ma hladká po vlasoch, ako to niekedy robievala, keď sa ma snažila upokojiť.

            ,,Neviem či je to dobrý nápad, Simon. Joe má záchvat hnevu. Hnevá sa preto, že sa cíti byť na obtiaž. Keď k nemu pošleš psychológa, nepoteší ho to,“ protirečí mu mama a dvíha sa zo sedačky, aby mohla naopak upokojiť otca.

            ,,Zavolajte Louisovi,“ šepnem a kolená si pritiahnem k hrudi. Mama pozrie na otca, zvažujúc tento nápad. Louis je jediný, koho Joe ako tak poslúchne alebo kým by sa dal upokojiť. A nie len Joe, ale aj ja.

Na dvere sa ozve tiché zaklopkanie, a tak si prikrývku pritisnem pevne k hrudi. Spoza nich vykukne Louisova hlava a následne sa cez malú medzeru prepchá dovnútra. Matrac sa nebadateľne prehne pod jeho váhou a ja som nútená posunúť sa na posteli.

            ,,Ako ti je?“ Dotkne sa mojej ruky, ktorú vzápätí stisne v úmysle nejako ma utešiť. Spod hlavy mi ukradne môj obľúbený vankúš, ale nenamáham sa vziať si ho späť. Stačí mi, keď sa prisunie bližšie ku mne a ruku mi chytí pevnejšie.

            ,,Na tom nezáleží...Radšej mi povedz, ako je Joeovi?“ Zvedavo k nemu zodvihnem pohľad, no jeho pokojný výraz tváre mi napovedá, ako bude znieť odpoveď.

            ,,Už sa ukľudnil. Mrzí ho, že na teba kričal a že nechtiac udrel mamu a otca, keď sa bránil.“ Palcom zľahka prejde po mojich hánkach. ,,Ale neodpovedala si mi na otázku, ako je tebe.“

            ,,Dobre, len...som vyčerpaná.“ Hlava mi skĺzne na jeho plece a do nosa mi udrie vôňa mužského antiperspirantu. Vdychujem ju a v tej chvíli mám pocit, akoby som kyslík viac k životu nepotrebovala. Privriem oči a s výdychom stisnem jeho prsty, ktoré sú prepletené s mojimi. Do tváre mi spadnú vlasy, ktoré mi po niekoľkých sekundách zastrčí za ucho a až v tom sa spamätám.

            ,,Och, prepáč.“ Narovnám sa, hlavu si opäť opriem o vankúš za mnou.

            ,,Nie, mne...Nevadilo mi to.“ Pokrúti hlavou a stiahne ma k nemu na hruď. Ucho priložím na jeho srdce, ktoré pokojne bije v rovnomerných intervaloch. O tom mojom by sa to asi povedať nedalo. Zamrvím sa, ruku vytiahnem z jeho objatia a preložím mu ju cez pás. Louis spokojne vydýchne a prstami zájde do mojich vlasov. Pohráva sa s jednotlivými prameňmi a palcom občas zíde na moje líce, ktoré pohladká. Jeho dotyky sú upokojujúce, pôsobia na mňa ako balzám. Ležala by som takto večne... Zamračím sa, pretože si uvedomím, že ich potrebujem. Že potrebujem jeho. Jeho ruky sa postupne prestávajú pohybovať a zostávajú pokojne položené jedna na mojom ramene a druhá v mojich vlasoch. Musím mu to povedať. Musím mu povedať, čo k nemu cítim a ak to nespravím teraz, obávam sa, že to neurobím už nikdy. Otvorím ústa a zbieram odvahu na tie dve jednoduché slová, ktoré potrebuje počuť a ktoré ma už dlho ťažia na hrudi.

            ,,Ľúbim ťa,“ šepnem a opatrne k nemu zdvihnem zrak. Jeho viečka sú pevne pritisnuté k sebe a na krásnej tvári niet dôkazu, že by bol niekedy nahnevaný, pretože ústa má roztiahnuté do malého úsmevu. Pôsobí pokojne. Spí.

Spí a tie dve slová, ktoré by možno znamenali koniec nášho priateľstva alebo začiatok niečoho nového, nepočul.

Áno, áno...Viem, že mi to trvalo :D Potrebovala som sa do toho dostať. Nebudem popierať, že ak by ma do toho nedokopala Mišelka, Troubles by tu nebolo :D

Snáď sa vám kapitola páčila :)

Bola by som rada, ak by vás čo najviac okomentovalo alebo keď už sa vám nechce napísať pár slov, mohli by ste kliknúť na Reakcie (páči sa mi to/ nepáči sa mi to) ...budem za to veľmi vďačná! :)

Love U!