Toubles.-37.kapitola

Nervózne medzi zubami zvieram spodnú peru a popri tom,ako pozorne počúvam tón vytáčania maminho čísla,hľadím von oknom pozorujúc nepokojnú hladinu mora.Po piatom zazvonení to konečne zodvihne.

,,Sophie,zlatko?"v telefóne sa ozve mamin vyťažený hlas a mne sa do očí derú slzy.Cítim sa trochu detinsky,akoby som sa opäť ocitla v druhej triede na tábore,kde s plačom vytáčam mamine číslo z pevnej linky.

,,Mami."vydýchnem úľavou a snažím sa skrotiť moje divoko búšiace srdce,keď sa spýtam,ako je na tom Joe.



,,Stále rovnako."vzdychne,no po pár sekundách odmlky dodá: ,,Lekári ešte poriadne nič nevedia."môžem počuť,ako smrkne a taktiež cítim,ako mi po líci steká slza zúfalstva zmiešaná so žiaľom.

,,Joe je silný."šepnem a z celej duše si prajem byť pri ňom.Hnevá ma pomyslenie,že som od Joea niekoľko desiatok kilometrov vzdialená,keď by som naopak ako jeho sestra,mala byť pri ňom.

,,Budem sa snažiť ešte dnes večer nejako prísť do Doncasteru za ním."poviem,hoci v hlave nemám žiaden plán,ako sa chcem dostať domov bez Louisovej pomoci.

,,Netráp sa Sophie.Dnes už nikam nejazdi,zase v počasí hlásili prehánky a miestami búrky.Louis je dobrý chlapec,postará sa o teba."

,,Ale čo Joe?Hnevá ma pocit,že nie som pri ňom."prstami poklepem po parapete a hlasno vzdychnem.

,,Je oňho dobre postarané.A naviac,som tu s ním ja.Už som povedala Sophie,nerob si s tým starosti."Periférne zaznamenávam pohyb v rohu miestnosti a na mamine slová prikývnem,no potom si uvedomím,že ma nemôže vidieť.

,,Každopádne,budem sa snažiť dostať sa k nemu čo najskôr,ako to len pôjde.Pomaly musím končiť,mami."Louis sa zohne ku krbu a z prúteného košíka vyberá polienka a kladie ich do malého ohňa v ňom.

,,Tak dobre.Mám ťa rada Phi."povie láskavo a mne pri tom oslovení opäť stiahne hrdlo žiaľom.,,Pozdravuj Louisa a poďakuj mu za mňa,že sa o teba postaral."

,,Aj ja teba,mami.Poďakujem."ruším hovor a odvraciam pohľad od okna.Zbadám,ako ma zvedavo prepaľuje pár tajomných šedých očí,a tak si povzdychnem.

,,Mama ti ďakuje za to,že si sa ma takto ujal.A ja tiež.Mal si pravdu,mohol si ma nechať utápať sa v žiale v Joeovej prázdnej izbe,ale neurobil si to."poviem s pohľadom zapichnutým do zeme,takže to asi nepôsobí veľmi osobne.

,,Z vlastnej skúsenosti viem,aké vyčerpávajúce môže niekedy byť utápanie sa v žiali."podotkne a polienko ktoré doteraz držal v ruke,hádže do plameňov.Nechcem vyzerať voči nemu nejako nesúcitne,no aj tak ma nenapadá niečo taktné,čo by sa hodilo ako odpoveď.Preto sa mlčky usádzam do krémového kresla a nohy skrčím do tureckého sedu.Bruškom prsta prechádzam po štruktúre dreva hnedého stolíka a snažím sa myšlienky utriediť do nejakých zmyselných skupiniek.

,,Aká bola?"vypadne zo mňa skôr sko si stihnem pricapiť dlaň na ústa.V duchu si nadávam,keď Louis bolestne skrčí čelo a z pľúc pomaly vydýchne vzduch.

,,Mala by si sa najesť,Sophie.Celý deň si nič nejedla."povie zrazu formálnym hlasom.Celé to porozumenie,ktoré medzi nami v posledných hodinách prevládalo,mizne rýchlejšie ako by som si ho stihla čo i len uvedomiť.Stroho predo mňa pokladá tanier s nečitateľným výrazom a na umelohmotné prestieranie pokladá starší príbor.Skleslo pozriem na rybu nachádzajúcu sa na tanieri a bez slova do nej zapichnem príborový nôž.Louis v ruke stisne mobil a tvárou sa mu mihne malý náznak úsmevu,keď mu pípne nová správa.Páni,naozaj by ma zaujímalo,čo alebo kto,u neho dokázal vyvolať emócie.V rýchlosti do neho niečo vyťuká a strká si ho späť do zadného vrecka na nohaviciach.Keď zrak upriamim na tanier,periférne môžem vidieť aj krémové šaty,ktoré mám ešte stále na sebe a zrazu sa v nich viac necítim dvakrát príjemne.Ovládne ma nutkanie vyzlieť si ich hneď teraz.Mám na sebe predsa šaty mrtveho dievčaťa...Vlastne by som Angelu nemala tak brať,no dokopy o nej nič neviem.

,,Je niečo zle?"Louis nadvihne obočie a tázavo na mňa pozrie.Zamračím sa a pokrútim hlavou.

,,Asi tak všetko."poviem s plnými ústami a Louis po chvíli váhavo prikývne.Naozaj mu vďačím za to,že sa nepokúša vyvolávať hádky,pretože to by ma naozaj vyčerpalo.

,,Oh,ozaj...Čo je s Laurou?"na Lauru som sa chcela spýtať už dnes v noci,no akosi mi to úplne vyfučalo z hlavy.

,,Zomrela."pri tomto jednoduchom,ale zároveň tak bolestivom slove,vyľakane roztvorím oči a chvíľu túto informáciu spracuvávam.Nie,nie,nie...Laura?Ako to?Nemohla predsa len tak...

,,Bože,tak to mi je naozaj ľúto.Mala som ju z tvojich kamošov asi najradšej."poviem tichým hlasom,stále neschopná prijať to.

,,No,to ja tiež...Lenže teraz je preč a postupne stratím všetko,na čom mi kedy záležalo.A nikto sa nebude starať o to,či..."zlomí sa mu hlas a bolesť čo sa mu odráža v očiach je zreteľná.

,,Či?..."nadvihnem obočie čakajúc,že vetu nenechá len tak visieť vo vzduchu.

,,..či ešte vôbec mám chuť ísť ďalej...či to dokážem.Všetko sa postupne stratí a so všetkým čo odchádza,putujú s nimi aj kúsky môjho...srdca.Ale nikto sa nezaujíma."Oči sa mi plnia slzami a chápavo pozerám na tohto chlapca,ktorý práve prvýkrát povedal,ako sa naozaj cíti.A je zlomený...jeho srdce je.

,,Niečo tu predsa len ostane...a ak nie,príde niekto,kto zaujme miesto predchádzajúcich...hmm vecí."protirečím mu.Predsa nemôže žiť taký život,kde sa na každom kroku stráži,aby k nikomu neprejavil city.

,,Možno."mykne plecom a ja zaraz viem,že si zrejme uvedomil,čo všetko mi povedal a uzaviera sa do seba,maximálne sa so mnou chystá viesť formálne rozhovory.

,,Zajtra ťa odveziem domov."oznámi mi a zohne sa po malú metličku,aby zamietol triesky na podlahe.Vitaj,formalita.

,,A ty sa potom vrátiš sem?"trochu sa zamračím,nepáči sa mi myšlienka,že som doma sama.

,,Nie.Musím chodiť na tréningy,bude tam jeden chlapík ktorý by ma mohol doporučiť nejakému lepšiemu týmu,ako je školský tým Doncaster."potichu sa zasmeje,zrejme v tom vidí nejaký súkromný vtip.,,A taktiež je tu Amelia."poznamená,keď mu v nohaviciach zazvoní telefón.

,,Oh,je to len ďalšia z tých kozotrasiek."pretočím očami,čo Louisa pobaví a uškrnie sa.

,,Chcela by si mať takú postavu,čo?"zasmeje sa a ešte stále zvoniaci telefón si pridrží pri uchu.

,,Bože,je fakt obtiažne s tebou viesť rozhovor."vzdychnem a nechávam v miestnosti Louisa osamote,aby mal súkromie.Pomalýn krokom prechádzam cez malú chodbu,až sa zastavím pri dverách,ktoré následne otváram a vychádzam na čerstvý vzduch.Behom sekundy mi telo zahalí chlad,len čo studený vietor narazí na moju pokožku,no aj napriek tomu sa posadím do piesku a čakám,kým si moje telo aspoň trochu neprivykne na studený vzduch.Počasie v Seunthorpe by som dokonale prirovnala k Louisovi.Mení sa behom niekoľko minút,pričom raz svieti slnko a raz je zamračené s občasnými prehánkami.

,,Ani sme nedokončili našu debatu o sexy tele!"zvolá Louis s hravým úsmevom na tvári a zbadám,že pod pažami zviera dve hrubé deky a mikinu.Pousmejem sa nad tým,aký starostlivý Louis sa môže skrývať v tom navonok panovačnom Louisovi.Postavím sa,aby som mu pomohla s dekami.Ďakovne na mňa pozrie a flisovú mikinu -zrejme jeho matky- mi prehodí cez plecia.Ruky vsuniem do rukávov a zips si vytiahnem až po krk.

,,Už ti niekto niekedy povedal,že dokážeš byť aj milý?"tento raz sa uškrniem ja na neho a on na mňa len pretočí očami.

,,Nie,pretože nie som milý."vysvetlí a sadne si do piesku,zabalujúc sa do červenej deky.

,,Teraz si."protirečím mu stále v stoji týčiac sa nad ním,takže Louis musí zodvihnúť hlavu k oblohe,aby sa stretol s mojim pohľadom.

,,To teda nie som."povie s nepriateľským pohľadom a za okraj mikiny ma strháva na zem,takže s vyľakaným výdychom dopadnem na piesok vedľa neho.Nedokážem prísť na to,či si zo mňa robí srandu,alebo ho naozaj prešla trpezlivosť, až do kým sa pobavene nezasmeje.

,,Dobre teda,nie si."Nohy skrčím k sebe a natiahnem na ne deku.Stále cítim mierny chlad,no už je to lepšie.

,,Prečo si nemôžeš vybrať niekoho normálneho?"preruším medzi nami chvíľkové ticho.Louis nechápavo zvraští tvár a skúmavo na mňa pozrie.

,,Čo?"

,,Chcela som tým povedať,že...prečo si nevyberieš niekoho inteligentného...Prečo Ameliu,preboha?Môžu za to jej objemné prsia?"rozhodím rukami,na čo sa Louis krátko zasmeje.

,,Amelia je...v pohode.V skutočnosti je iná,ako ju poznáš ty.Snáď na ňu nežiarliš,Sophie...aj keby si v podstate mohla."Amelia a v pohode?Oh Louis,úplne ťa opantala hlbokými výstrihmi.

,,Tak to určite."odbijem ho a chrbtom sa zvalím na zem.

,,Mrzí ťa to,čo si mi spravil s Niallom?"ozvem sa odrazu a vedľa mojej hlavy započujem ako sa pomrví na mieste.

,,Nie."riekne s jednoduchosťou a mňa jeho slová bodnú rovno do srdca.

,,Prečo?"pýtam sa ďalej,dychtivá po jeho odpovedi.

,,Bol to debil.Už to pochop,Sophie."

,,Neviem to pochopiť."

,,To vidím."odfrkne si a zrazu ma oslepí blesk fotoaparátu.Zmätene pootvorím ústa a dlaňami si zakryjem oči.Louis sa zasmeje a zrak upriami na obrazovku jeho čierneho iPhonu.

,,Čo to malo byť?"vyzvedám a staviam sa na štyri,aby som dokázala vidieť na fotografiu,čo pred chvílou odfotil.Som na nej ja,ako ležím na piesku v mikine,ktorá je mi až príliš veľká,ústa pootvorené prekvapením a žmúriace oči do šera.

,,Preboha,to vymaž."zasmejem sa a lapám po jeho mobile,no on hravo vyzdvihne ruku nad hlavu a vyhne sa tak môjmu pokusu zobrať mu ho.

,,Nerob,je to dobrá fotka."zazrie na mňa a nastaví si ju ako kontakt na mňa.Vyvalím naňho oči a neveriacky pozriem na číslo telefónu pri kontakte.

,,Ja tvoje číslo nemám.Ako je teda možné,že ty máš moje?"prstom ukážem na jeho mobil a v pamäti sa snažím nájsť nejaký moment,kedy by sa mohol dostať k môjmu číslu.

,,Je dôležité poznať tých správnych ľudí.A schopnosť vedieť vyjednávať."poučí ma ako malé dieťa a pery stisne do tenkej priamky.

,,Poďme dnu,už je tu veľká zima."hneď ako rozkáže,postaví sa a zo zeme zodvihne deku.Mlčky prikývnem,hoci ma mrzí,že tak ľahko sa podmaním jeho rozkazom,no aspoň medzi nami nevládne tretia svetová,ako inokedy.

,,Asi ešte zavolám mame."poviem a kráčam za Louisom v jeho stopách,čo zanecháva v piesku.

,,Nie.Zajtra sa dozvieš viac,keď Joea uvidíš na vlastné oči."moje uvažovanie zmietne zo stola,akoby to boli nevýhodné zmluvy a otvorí dvere na letnom domčeku.

,,Nerozkazuj mi."zamračím sa a pretlačím sa popri ňom.Periférne vidím,ako ma prebodne pohľadom a vyzuje si gumáky jeho otca.Zahryznem si do vnútornej strany líca,aby som sa nerozosmiala z toho,ako komicky v nich vyzeral.

,,Keby si nerozmýšľala neprakticky,nerozkazoval by som ti."prstami si prejde cez strnisko na brade a tázavo na mňa zodvihne obočie,keď zistí,že ho zachmúreným pohľadom pozorujem.

,,Chceš ísť do kúpeľne ako prvá,alebo ti nebude vadiť ak sa osprchujeme spolu?"žmurkne na mňa a ja vzápätí do rúk beriem flisovú mikinu,ktorú po ňom hodím.

,,Myslel som si."mykne plecom a mikinu zavesí na vešiak.Ovládnem sa a nepretočím nad ním očami.Opäť je tu ten starý,no predsa len o niečo prívetivejší Louis.

,,Vieš čo,choď prvý.Ja zatiaľ zavolám Alice a Lee...určite mám od nich najmenej 10 zmeškaných hovorov."navrhnem a Louis bez protestov súhlasí.Otočím sa mu chrbtom a schody výjdem po dvoch čo najrýchlejšie,aby som mu neposkytla dobrý výhľad pod moje šaty.Zavriem za sebou dvere od izby a predtým ako siahnem po telefóne,zhodím so seba šaty a kedže sa Louis sprchuje,iba v spodnom prádle prejdem ku stolu,kde leží môj telefón.Odblokujem ho a nachádzam presne 6 zmeškaných hovorov od Lee a 3 od Alice.Strhnem sa,keď sa dvere na izbe prudko otvoria a zbadám v nich stáť polonahého Louisa.V panike z tejto trápnej situácie neviem,čo prvé by som mala rýchlo urobiť,a tak len skríknem:

,,Louis!"

,,Len pokoj...nie je to nič,čo by som predtým nevidel."uškrnie sa a mne pohľad zablúdi k lemu jeho nohavíc,ktoré mu perfektným spôsobom sedia na bedrách.Hneď ako si uvedomím,kam smeruje môj pohľad,zaplaví ma horúčava a rozpačitý pohľad zaborím do tapety po mojom pravom boku.Izbou sa ozýva jeho krátky smiech a vzápätí počujem,ako si rozopína zips na rázporku.

,,Len som sa ti prišiel povedať,že uteráky potom nájdeš v najspodnejšej poličke pod umyvadlom,ale toto je naozaj zábavnejšie,ako nejaké uteráky.Nemyslíš?"vraví pobaveným hlasom a ja skloním hlavu,aby som vlasmi zakryla moju červenú tvár,pričom ruky prekrižujem na prsiach.

,,Ehm...nemyslím.Už-už by si mohol ísť..vieš,aby ti nevychladla voda."koktám,čo Louisa zrejme pobaví ešte viac a hlasno sa zasmeje na mojej hanblivosti.

,,Videla si vôbec niekedy peni-..."

,,Louis!"zalapám po dychu a pobúrene sa otočím rovno k nemu.

,,Ja som to vedel."uškrnie sa a otočí sa na odchod.Chváľa Bohu!

,,Byť na Niallovom mieste,už na druhom rande by si ho videla."dodá so smiechom a vychádza z izby,pričom s doznievajúcim smiechom kráča po chodbe.Nasucho prehltnem a ďakujem Bohu,že na Niallovom mieste nikdy nebol a nikdy nebude.


Snáď sa vám kapitola páčila :) Naozaj ma mrzí,že nepridávam častejšie,ale cez ten školský týždeň sa to naozaj nedá stihnúť :/

Inak baby,musím sa vám postažovať! :D Tak ja čítam dva blogy,pričom na jednom už asi mesiac nepribudla nová časť (Áno,pozdravujem Maťu! <3 ) a na druhom proste surovo na chvíľu sekla autorka s poviedkou a začala písať novú (už zase -_- ) ,ktorá ma vôbec neupútala :'( !!!Chápete?!Som...som pobúrená!Ja-nemám-viac-čo-čítať.
A kedže viem,že aj vy ste pobúrené,keď dlhšie nepribudne časť,budem sa snažiť písať o sto šesť :D
Komentárom sa poteším :))
Love Ya ;)