Troubles.-40.kapitola

LOUIS:

Slzy zmáčajú biely vankúš,ktorý leží pod jej hlavou a jej útle telo sa natriasa pod náporom vzlykov,čo sa jej rynú z hrdla.Potichu vzdychnem.Viem ako sa cíti,prežíval som to pred dvoma rokmi tiež.

,,Sophie...zatvor oči,spi.Zajtra bude všetko opäť v poriadku,uvidíš."Zohnem sa k jej tvári a odhrniem pramienky vlasov,ktoré sú mokré od preliatych slz.



,,Nechcem spať."smrkne a hlavu ponorí viac do vankúša,aby som sa nemohol dotýkať jej tváre.Svoju ruku teda stiahnem k telu a nemo ju pozorujem.V utešovaní som nebol nikdy dobrý,popravde som neznášal,keď sa ma niekto pokúšal utešiť.Preto si myslím,že moje prázdne slová nikto nepotrebuje.Jej plač postupne utícha a ja viem,že onedlho zaspí.Doktori jej ponúkali nejaké tabletky na upokojenie,ktoré však rázne odmietla.No jej mama mi ich pri našom odchode strčila do dlane a veľavravne na mňa pozrela.Vedel som,čo robiť.Rozpustil som ich vo vode a pohár jej priložil k perám.

,,Louis?"jej tichý hlas ma vytrhne zo zamyslenia a vzápätí k nej presúvam zrak.Pozerá na mňa veľkými zelenými očami a váhavo sa posúva po posteli viac ku kraju.Potom rukou potlapká na miesto vedľa nej a odhrnie perinu.

,,Ľahol by si si ku mne?"

,,Ja...neviem,či je to..."ošívam sa.V posteli som s nikým nespal už dva roky.Myslím to tak,že som s nikým naozaj nespal.Nie preto,že by som mával nejaké zlé sny,to nie...Ale naposledy som spal s Angelou,kým sa ešte jej domovom nestala nemocničná izba.Akoby som si tou izoláciou uchovával spomienky na ňu...tie pekné spomienky.

,,Prosím."ďalšia slza sa jej skotúľa po líci.Podídem k nej,vankúš jej prevrátim na druhú stranu,aby nespala na vlhkom a perinou ju poriadne zakryjem.Zostávam stáť.

,,Spi,Sophie."otočím sa jej chrbtom a pohľadom prejdem po poličke s knihami.Pozorne čítam jednotlivé názvy,až sa zastavím pri knihe,z ktorej vytŕča záložka.Beriem ju do rúk.
,,Prečítaš mi?"tvárou sa jej preženie nepatrný úsmev,ktorý však mrknutím oka mizne.Pochybovačne pozriem na knihu v pevnom čiernom obale a otvorím ju presne tam,kde sa nachádza záložka. Možno by som azda len mohol...

Posadím sa na stoličku,ktorú prisuniem k Sophienej posteli a knihu si opriem o koleno nohy.Jazykom si navlhčím pery a nadýchnem sa pred tým,ako tlmeným hlasom začnem čítať prvé písmenká.

Slnečné lúče ju jemne šteklili na pokožke,zatiaľ čo pohojdávala nohami zo strany na stranu a čakala na Dylana.Zvuky okolo nej neutíchali a možno preto rada vysedáva práve v tomto parku.Počuť radostný smiech hrajúcich sa detí,vážne rozhovory či tlmenú hudbu,ktorá sa valí z niečích sluchátiek, bolo pre ňu ako balzám na uši.
,,Ahoj princezná."Pery roztiahla do širokého úsmevu,keď sa v jej blízkosti ozval Dylanov hlas.

,,Bože,to je ale sračka."zahundrem,na čo ma Sophie prebodne unaveným pohľadom.

,,Vôbec to nie je sračka.Violet je slepá a Dylan má na rozdiel od teba srdce."povie zachmúrene a ja len pretočím očami.

,,Iba ju chce pretiahnuť.Preto je milý."vyjadrím svoj názor a skôr,ako stihne niečo povedať,pokračujem v čítaní.

,,Dúfam,že som ťa nenechal dlho čakať,no ten rad bol naozaj prekliate dlhý."Violet skrčila nos a predstavila si Dylana,ako nadáva v dlhom rade čakajúc na doklady.K Dylanovi jej nepasoval namosúrený výraz,kdež to nadávky chŕliace sa z jeho úst.
,,Rada si užívam slobodu."Bezstarostne mykla plecami a až keď rozhodila rukami,Dylan si všimol,že v jej blízkosti sa nenachádza slepecká palica.Na čele sa mu vytvorilo niekoľko vrások pritom,ako pohľadom starostlivo prechádzal po Violetinej tvári.Do tela sa mu zrazu nahrnula túžba,ba až potreba dotknúť sa jej bledej pokožky,ktorá sa doslova ligotala pri dotyku so slnečnými lúčmi.Potreboval pod bruškami palcov cítiť jej horúci dych,keď jej prstom dôkladne zotieral rozmazanú čokoládu v okolí úst,ako minule.

,,Vidíš,hovoril som ti,že ju chce iba pretiahnuť.Určite s ňou máva každú noc mokré sny."

,,A nech.Miluje ju,je to predsa do očí bijúce."odporuje zachrípnutým hlasom a ja si všimnem,že viečka má pevne pritisnuté k sebe.

,,Odvrátil od nej zrak,keď sa prichytil pri tom,ako si predstavuje jeho pery jemne obtočené okolo jeho celej dĺžky -"

,,Hej!Nevymýšľaj si slová,Tomlinson!Na toto by Dylan nikdy nepomyslel."vykríkne a ja v sebe dusím smiech,ktorý sa dostáva na povrch vo forme tichého chichotu.

Odvrátil od nej zrak,keď sa prichytil pri tom,ako si predstavuje jeho pery jemne priložené na tých jej a v hlave si domýšľajúc ich sladkú chuť.Ako posunie ruku po jej líci,až prstami prejde do jej vlasov voňajúcich po levandulách a starostlivo jej ich zastrčí za ucho.A nakoniec,ako Violet otvorí očí a rozpačito sa usmeje.
,,Prišla som sem peši úplne sama.No,teda...pomohol mi Barney."povie hrdo a keď sa jej slnečné okuliare zosunú na špičku nosa,s úsmevom ich prstom pritlačí k čelu.Dylan vedel,že Violet je odvážna.Jej telo ovláda akási nádej,ktorá ju ženie vpred.Nádej,že sa jej zrak vráti späť.

Nádej.Mala nádej...Čo ak už ale nikdy neuvidí?

,,Uvidí ešte niekedy?"spýtam sa a pozriem na Sophie,ktorá mi v polospánku odpovedá.

,,Nie."

,,Po čase stratila nádej?"znovu sa ozvem.

,,Nie.Nádej mala celý život.Nikdy sa jej nevzdala."povzdychne a svoje telo zaborí viac do perín.

,,Tak potom?"nechápavo pokrútim hlavou a začnem listovať na koniec knihy.

,,Zomrie a potom prichádza tá lepšia časť príbehu."odpovedá a pootvorí jedno oko.

,,A to je aká?"

,,Si zvedavý...Prečítaj si to a uvidíš."pousmeje sa a ja zaklapnem obal knihy.Nemá to predsa význam keď viem,že nakoniec aj tak Violet zomrie.Staviam sa zo stoličky a knihu ukladám do medzery medzi dvoma rozličnými knihami.Izbou sa nesú Sophine hlboké nádychy a výdychy,takže mám pocit,že konečne zaspala.Stoličku zasúvam pod stôl a potichu pristupujem k jej posteli,kde jej perinu pritiahnem až ku krku.

,,Nechcem aby Joe zomrel."jej tichý hlas sa mi ozve pri uchu a zrazu prsty obtáča okolo môjho zápästia.Skloním pohľad k jej perám,ktoré sú mierne pootvorené a zamračím sa.Ani ja predsa nechcem,aby zomrel.Nikdy.

,,Nezomrie."odvetím po dlhšej odmlke a prstami zľahka prejdem po jej pokožke na dlani.

,,Sľubuješ?"

,,Sľubujem."stisne moju ruku,pousmeje sa a ja vtom cítim,ako sa vo mne rozhorí iskrička nádeje.Viac nedovolím,aby zhasla.

AMELIA:

Joeove telo bezvládne leží na posteli a zahaľuje ho tma.Je zvláštne stáť pred plastovým oknom a sledovať,ako mi zomiera pred očami.Lenže nemôžem urobiť nič iné,ako ho iba sledovať.

,,Louis,kde si?"telefón,ktorý mi doteraz zvonil v kabelke,si prikladám k uchu a oči odtŕham od obrazu predo mnou.

,,Vyskytli sa mierne komplikácie.Som u Sophie."odpovedá stíšeným hlasom a ja sa nad jeho odpoveďou zamračím.

,,Fajn,tak ja idem domov."otočím sa a kráčam po osvetlenej chodbe smerom k výťahu.

,,Lia..."povzdychne a nadychuje sa, ,,stretneme sa pred domom Cluscherovcov,okej?"Nepáči sa mi,ako so mnou zaobchádza.Nikdy pre neho nie som prvoradá ja a taktiež stále skáčem tak,ako on píska.Prstami si vojdem do vlasov.

,,Tak dobre.Ale toto je posledný raz,čo ti ustupujem."nechám plynúť slová z mojich pier a ruším hovor.Naozaj neviem,prečo to robím,nedokážem to vysvetliť.Som naňho nahnevaná,ale zároveň sa teším,keď priloží pery na moje a upokojí ma tým.

***

Vystúpim z auta a zabuchnem dvere.Louis sa už opiera o nízky múrik,ktorý obkolesuje pozemok Cluscherovcov a keď ma zbadá,na tvári sa mu objaví úsmev.Chýbal mi.

,,Prepáč."hovorí,keď sa stavia na nohy a pristupuje ku mne,aby ma objal.Odovzdane mu objatie opätujem a ruky obtáčam okolo jeho lopatiek,vnímajúc naopak jeho dotyk teplých dlaní na mieste mojich ladvín.Nepoviem nič,len si hlavu opriem o jeho hruď a pozriem na ;po daždi; mokrý chodník ,v ktorom sa odrážajú svetlá pouličných lámp.

,,Chcel som ťa niekam vziať,ale teraz..."rozhodí rukami a ja od neho o kúsok ustupujem.

,,To je v poriadku.Chápem túto situáciu."prikývnem a strojene sa usmejem.Naozaj to chápem.Ani mne by sa zrejme nechcelo chodiť po reštauráciách,zatiaľ čo by moja najlepšia priateľka ležala v nemocnici a bojovala o život.

,,Nesadneme si?"ukážem na lavičku,čo stojí na druhej strane cesty a Louis prikývne.Chytí ma za ruku a vedie ma k nej.Na lakovanom dreve sa ešte stále miestami lesknú malé dažďové kvapky,no aj tak si sadáme.

,,Ako si mám vysvetliť ten tvoj útek do Scunthorpe?"nadvihnem obočie a sledujem jeho pery,ako sa postupne rozstupujú do úsmevu.

,,Mal som pocit,že proste musím na chvíľu od všetkých vypadnúť."povie a ja sa zamračím.

,,Od všetkých,až na Sophie."podotknem a hlavu otočím smerom od miesta,kde sedí Louis.

,,Lia..."prstami sa dotkne mojej brady a nasmeruje ma k nemu, ,,vieš,že chcem teba,nie ju."zavŕta sa do mňa šedými očami a ja sa skrátka musím usmiať.Pretočím očami a hneď na to už čelím jeho mäkkým perám,ktoré ma obdarúvajú malými bozkami v oblasti sánky.

,,Chýbal si mi.Neviem prečo to tak je,ale..."pošepnem.Ešte pred niekoľkými dňami som ho odmietala,no teraz mám pocit,že to nedokážem.Cítim,ako sa usmeje a pritisne svoje pery opäť na moju tvár.

,,Aj ty mne.Tiež neviem prečo."odtiahne sa odo mňa a ruku položí na moje stehno.Mám rada tohto hravého Louisa,tohto Louisa,ktorý sa na nič nehrá.Pozriem na neho spod mihalníc a hlavu nakloním trochu do prava,premeriavajúc si ho.

,,Chcem ťa.A myslím to vážne,Amelia."povie predtým,ako sa ku mne nakloní a perami mi prejde po vrchnej časti úst.Rozhodnem sa spolupracovať a jeho pohyby pier sa doplňajú s mojimi.Ruky obtáča okolo môjho pásu a pomaly ma vysádza na neho bez toho,aby náš bozk prerušil.Prstami smerujem nahor jeho hruďou a pomyselnou dráhou sa dostávam k jeho krku a vlasom na zátylku.Jeho pohyby začínajú byť viac chtivé a ja mu ustupujem.Nedokážem mu viac odporovať.

SOPHIE:

Všade okolo mňa je tma.Nemôžem nič vidieť,no za to zvuky okolo mňa neutíchajú.Počujem spleť hlasov,akoby v mojom okolí panovala vrava,no ani jeden z tých hlasov nedokážem rozoznať.Ale potom ma osloví povedomým hlasom niekto,čie meno dobre poznám.

,,Pozor Sophie,tu je schod."chytá ma za ruku a zaťahá za ňu.Urobím jeden neistý krok vpred,no vzápätí padám.A padám stále,nevedno kam.V ušiach sa mi ozýva Louisov hlas: ,,Vravel som ti,že je tam schod!"a počujem ho stále dokola a dokola,až kým nepadnem na samé dno.Zvuky utíchnu a mňa obklopuje tma a ticho.Nie,nie...počujem kroky.Stále hlasnejšie a hlasnejšie,až kým nie sú celkom blízko pri mne.

,,Prišiel som sa rozlúčiť,Phi.Škoda,že ma nemôžeš vidieť...už nikdy."

,,Joe!"zalapám po dychu a prudko sa posadím na posteli.Prudko sa načiahnem k lampičke a zapnem ju.Izbu hneď osvetlí tlmené svetlo.Hodnú chvíľu dýcham prerývane,opakujúc si stále dookola,že to bol len sen.Upokojuje ma,že vidím.V tom sne som bola ako Violet a Louis bol mojím svetlom,mojím druhým párom očí.Rukami si pretriem tvár.Ale čo tam robil Joe?Vyhrabem sa z postele a podídem k stolu,kde leží môj mobil.Beriem ho do ruky a roztrasenými prstami vytáčam otcovo číslo.

,,Sophie?"prehovorí na mňa hrubý hlas,a tak si vydýchnem.Som o niečo pokojnejšia.

,,Oci,ako je Joeovi?"spýtam sa a ignorujem slzy,ktoré sa mi nahromadia v kútikoch očí.

,,Je to kritická noc,Sophie."vzdychne a po krátkom nádychu dodá: ,,Ale zatiaľ nenastali žiadne...ehm...väčšie komplikácie.Leží však na jednotke intenzívnej starostlivosti,návštevy má zakázané."V pozadí počujem mamin tichý hlas,zrejme sa zhovára s jedným z doktorov.Spadne mi kameň zo srdca,keď to počujem.Áno,Joe je na tom horšie,ako bol do teraz,ale stále žije.A moja nádej spolu s ním.

,,Sophie,mala by si spať."znovu sa ozve.

,,Spala som,len...vieš,zlý sen."pokrčím plecami,hoci nemá šancu vidieť ma.Sadám si na postel a potichu vydýchnem.Joe je živý- stále si opakujem.

,,Kde je Louis?"spýta sa a ja si zrazu uvedomujem,že v izbe sa nikde nenachádza jeho telo.

,,No...neviem."odpoviem pravdivo.Pochytí ma strach z predstavy,že som v celom dome sama.Zachvejem sa.

,,Musím končiť,Soph.Zavolám ti,keď bude niečo nové."povie stroho a zloží.Izbu zaplaví tiché tút-tút...Telefón položím vedľa lampičky na nočný stolík a nahrniem sa k oknu.Chvíľu hľadím na nočnú ulicu a rozmýšľam nad tým snom.Prečo ma tu Louis nechal samú?Odmietol si ku mne ľahnúť..isto ma nenávidí.Vzdychnem,zrak upriamujúc na nejakú postavu sediacu na lavičke,no po chvíle sústredenia zisťujem,že postavy sú dve.Tvárou sa opriem o studené sklo,ktoré pôsobí príjemne na moju rozhorúčenú pokožku.Dych narážajúci o oblok vytvára na skle zahmlené miesta,čo mi znemožňuje vidieť cezeň poriadne.Rukávom od pyžama zotriem zahmlené miesta a zažmurkám do tmy pred sebou.Prekvapene spoznávam obe postavi sediace na lavičke.Zamračím sa.
Louis, ktorý mi pred chvíľou čítal o slepej Violet a milujúcom Dylanovi, teraz sedí na lavičke s Ameliou a bozkáva ju.Chcem aby bol tu pri mne a robil mi spoločnosť,nie aby ju tam vonku bozkával.Spomeniem si na nechcený bozk,ktorý mi uštedril pred Niallom.Jeho pery boli také mäkké...Nie,nie,nie!Na čo to do pekla myslíš,Sophie!
Ešte posledný krát sa pozriem cez okno na lavičku predtým,ako si opäť líham do postele.Prejde mnou vlna žiarlivosti,no akonáhle si to uvedomím,popriem to.

Tak,nová časť :) Už 40-iata kapitola! :))
Mrzí ma,že ste prestali komentovať a chýbajú mi tie časy,kedy ste ešte boli ochotné dať aj 15 komentárov :/
Okomentujte prosím,rozpíšte sa čo si o tom myslíte.
+zaškrtnite reakciu prosím :)