Troubles.-38.kapitola

Ležím na pláži pred letným domčekom Louisovej mamy,no piesok tentokrát nie je studený,ale pokojne ma hreje na pokožke.Slnko osvetluje celú pláž a ja si všimnem,že mám na sebe biele šaty.Z vody sa vynorí Louis a vo svetle lúčov pôsobí božsky.Vlasy má rozfúkané vetrom a po snedej pokožke mu stekajú priezračné kvapky vody.Usmeje sa,keď zbadá,že ho pozorujem a vydá sa ku mne.O chvíľu už sedí v piesku vedľa mňa a so záujom si ma obzerá.

,,Aká bola voda?"spýtam sa a ruky rozpačito pokladám na moje stehná.


,,Prekvapivo bola teplá."odpovedá a jazykom si prechádza po spodnej pere.Chcem sa ho ešte niečo opýtať,aby medzi nami nevládlo trápne ticho,no on môj tok myšlienok preruší tým,že ma chytá za ruku a jemne,ako vtedy zaobchádzal s látkou na Angeliných šatách,bruškami prstov prejde po mojej koži,ktorá je na väčšine miest doškriabaná.

,,Naozaj si v tých šatách krásna."usmeje sa a nakloní sa ku mne,aby vdýchol vôňu mojich čerstvo umytých vlasov.

,,Sophie,je čas vstávať."Louisov hlas sa mi ozve tesne pri uchu a ja nespokojne zavrčím,keď si uvedomím,že ma prebral zo sna.Pomaly otvorím oči a zdesene zisťujem,že sa mi snívalo práve s ním.Avšak v tom sne sa na rozdiel od reality choval milo.

,,Čo?Koľko je preboha hodín?"zamľaskám a dávam všetko úsilie do toho,aby som viečka udržala aspoň na chvíľu otvorené.Louis sa pousmeje a na chvíľu odo mňa odtrhne pohľad,aby sa mohol pozrieť na presný čas v jeho mobile.Všimnem si,že niekoľko dňové strnisko z jeho tváre zmizlo a prsty si pre istotu zapletiem do seba,aby som nimi z nenazdania neprešla po jeho bezchybnej tvári.V duchu si vynadám za myšlienky,ktoré sa začínajú vynárať v mojej hlave a snažím sa sústrediť na číslo,ktoré o niekoľko sekúnd výjde z jeho pier.

,,Štvrť na deväť.O celej by som chcel vyraziť."povie a vstane z mojej postele už oblečený a umytý.

,,Fajn,daj mi minútku."zívnem a rukami si pretriem tvár,následne sa pomaly posadím,pričom zo mňa perina skĺzne na podlahu.Louis ma preskenuje pohľadom,no napokon len nemo prikývne a vychádza z izby.Zadívam sa do zrkadla naproti mne a ku podivu viac nevyzerám ako chodiaca mŕtvola.Možno to bude tým,že naozaj tmavé kruhy pod očami trochu vybledli a do tváre sa mi dostala červená farba.Rozhodnem sa odlepiť oči od môjho odrazu a radšej sa pripraviť na dnešný návrat domov,kde ma realita strhne plným prúdom myšlienkami znovu tam,kde už som mnohokrát bola.Zamračím sa a vstanem z postele,aby som na seba mohla navliecť rifle a tričko v ktorom som sem aj prišla a vlasy si po niekoľko minútovom snažení
zopnem do vysokého copu.Očami prebehnem miestnosť,myslím,že by som po sebe mala upratať.Medzi prsty uchopím perinu,vystrasiem ju a preložím na polovicu.Taktiež povytriasam vankúše a otvorím okno,nech sa sem dostane trocha čerstvého vzduchu.Zohnem sa po nočnú košelu,ktorá leží pokrčená na zemi,keď v tom Louis hlučne vojde do izby a prevráti oči nad tým,že upratujem.Jasné,zrejme ani nevie,čo je to taký vysávač.

,,Oh,ty vôbec nemáš rešpekt pred mojím súkromím.Fakt by ťa zabilo,keby si proste len slušne zaklopal na dvere?Čo ak by som bola nahá?"karhám ho ako malé dieťa,no naozaj by sa mohol naučiť slušnému správaniu.

,,No,v to som aj dúfal."uškrnie sa a ja neveriacky pootvorím ústa.Ako môže byť taký barbarsko drzý?To nemá žiadne zábrany?

,,Si zvrátený."zamračím sa a nočnú košelu vystriem na postel.

,,Hmm,hej...miestami."uznanlivo prikývne a ja si všimnem otvorenú obálku zastrčenú za lemom jeho tmavých nohavíc.

,,Čo to je?"ukážem na ňu prstom,ale Louis ju vytiahne a pokrčí.

,,Nič.Je prázdna."Podíde ku košu,kde ju zahadzuje.Zamyslím sa,či som sem neprišla ešte s nejakými inými
vecami,no potom si dokonalo vybavím za akých okolností ma sem Louis zaviezol.Ohmatám si vrecká na nohaviciach a uvažujem,kde som zase vytratila mobil.Louis akoby mi čítal myšlienky,ho vytiahne zo zadného vrecka jeho nohavíc a spolu s ním ku mne načiahne ruku.Čo robil môj mobil v jeho nohaviciach?!Zrejme sa zatvárim dosť nechápavo,preto pokrčí plecami a povie: ,,Včera ti vyzváňal celú noc a bál som sa,že ťa to zobudí."

Nedokážem zastaviť priblblý úsmev čo sa mi objaví na tvári,ale takéhoto starostlivého Louisa by som si vedela obľúbiť.Podá mi mobil a pretočí očami.Je to asi jediný spôsob,ako dokáže zakryť to,že aj on si myslí,že to bolo od neho...milé.Pozornosť obraciam k displeju,kde po jeho odomknutí svietia neprijaté hovory.Ah dopekla,včera som predsa chcela zavolať Lee a Alice!Úplne mi to vyfučalo z hlavy.Dotknem sa zeleného sluchadla na pravej strane pri Alicinom mene,následne si ho prikladám k uchu a pripravujem sa na poriadne prečistenie žalúdka z jej strany.Skrátka- bude šalieť.

Zatiaľ čo pozorne načúvam tónu v telefóne,poslušne kráčam za Louisom dolu schodmi a obdivujem interiér,ktorý som si vlastne ani poriadne nestihla obzrieť.Louis sa naopak snaží robiť všetko pre to,aby som na neho mohla v duchu nadávať a zreteľne pretáčať oči,po tom,čo som na neho vytasila ten môj vše hovoriaci úsmev.Možno aj preto mi dvere zabuchne rovno pred nosom,no aspoň viem,že starý Louis je späť.Mám čo robiť aby mi do vzduchu nevystrelil prostredný prst.

,,Neverím,že mi voláš."v telefóne sa ozve hlas Alice a hoci neznie nadšene,som rada,že po dvoch dňoch ju môžem konečne počuť.

,,Prepáč...všetko je inak,ako by som si predstavovala."vzdychnem a výjdem na vzduch.Louis už otvára dvere na aute a pre niečo sa zohýna.

,,Veď ja viem.Len mi vysvetli,ako preboha si sa ocitla s Louisom v Scunthorpe."kladie veľký dôraz na slovo "Louis" a "Scunthorpe".Pretočím očami.

,,No,ocitla som sa tu celkom jednoducho a po pravde aj nečakane."pokrčím plecami a touto vetou si taktiež získam Louisovu pozornosť,pretože po mne hodí pohľadom až tak intenzívne,že si skoro udrie hlavu o volant.Mykne mi kútikmi úst,tak radšej odvraciam zrak na vyčíňajúce more.Avšak Louis o niekoľko sekúnd stojí vedľa mňa a tuším sa snaží načúvať prenikavému hlasu Alice,ktorý sa neprestajne rúti z reproduktora telefónu.Dopekla,vôbec nepočúvam čo mi vraví.

,,...dávaj si pozor,vravím ti,Sophie.Je to sviňa.Síce zvodná,ale stále sviňa."Louis vedľa mňa sa doširoka zaškerí a šepne: ,,Má pravdu."Ignorujem ho a rozhodnem sa odpovedať rozhorčenej Alice.

,,Neboj sa,nemám v pláne nechať sa ním zviesť."poviem s pohľadom upretým práve na neho.Pobavene nadvihne obočie,no nepovie nič.Ach áno,je to zvodná sviňa.Povzdychnem si a uhnem sa Louisovmu pokusu o vytrhnutie mobilu z mojej ruky.

,,Nemusíš sa báť.Je neškodný."ubezpečím ju a myslím to vážne.Louis sa dokáže hrať na drsňáka,no viem,že by mi neublížil.Nie fyzicky...sám to povedal.Posmutniem,keď si spomeniem,ako veľmi mi bol schopný ublížiť psychicky.Strata Nialla bolela a myslím,že niekde v úzadí,stále bolí.Lenže nemám čas plakať nad tým,čo už sa nenapraví,kým Joe bezmocne leží na nemocničnom lôžku.

,,Snáď máš pravdu.Neškodný pre teba."viem na čo naráža.Ale je to predsa jej vina,že sa s ním vyspala.Zachovala sa nadmieru hlúpo.

,,Alice,porozprávame sa neskôr.O chvíľu budem na ceste domov,tak sa vidíme.Prosím,dala by si vedieť aj Lee?Naozaj nemám čas nejako sa zdržiavať."vyslovím malú prosbu a nechávam sa za ruku strhnúť Louisom,ktorý ma vlečie k autu.Zaujímalo by ma,odkiaľ to auto má,keď už s ním otec nežije.
Otvorí mi dvere a ja si vleziem dnu.V aute je teplo,zrejme Louis zapol kúrenie už skôr.Pohodlnne sa posadím a načiahnem sa po šedú mikinu,ktorá leží na zadnom sedadle.Spoznávam,že patrí Louisovi.Mobil si strčím do vrecka na ošúchaných rifliach a keď si mikinu prevlečiem cez hlavu,automaticky prst presuniem k zapínaniu rádia,no potom ho nechám padnúť vzduchom,až na moje stehno.Louis nemá rád hudbu.Fajn,dobre...musím si to pamätať.Ľutujem,že pri sebe nenosím sluchádka ako každý iný normálny teenager.Toto ticho asi nevydržím.Možno by som mala zavrieť oči a predstierať,že spím?
Dvere na strane šoféra sa otvárajú a dnu vstupuje Louis.Všimnem si,že má na sebe šedý sveter,musel si ho obliecť len pred chvíľou.Usadí sa do koženého sedadla a pohnutím kľúča v zapalovaní prebúdza tento stroj k životu.

,,Si zapásaná?"prísne si ma premeria a ruky obtočí okolo volantu.

,,Sám sa nikdy nezapasávaš."zamračím sa na neho,on sa po pretočení očami nahýna ku mne a sám si to overuje,keď prstami prejde po obvode bezpečnostného pása.

,,Pretože nemusím."potláča úsmev a vycúva z pláže.

,,Mal by si si niekedy vo voľnom čase v hlave utriediť,alebo možno celkovo prerobiť tie tvoje pravidlá,či podľa čoho sa to správaš tak zvrátene.Sú celkom nefér,vieš?"Zasmeje sa a odmietavo pokrúti hlavou.

,,No,mne vyhovujú."pokrčí plecami a celý vyškerený sa rúti po nejakej prašnej ceste.Uvedomím si,že trasa späť mi nič nehovorí,kedže som celá vyčerpaná vtedy upadla do spánku.

,,Veď vravím.Sú nefér.''odtrhnem zrak od prírody za oknami,kde sa miestami objavia aj nejaké domy a očkom pozriem na Louisa,ktorý sa sústredí na cestu pred sebou.Zaujíma ma,odkiaľ má teda toto auto,lenže nie som si istá,ako by zareagoval na otázku o jeho otcovi.Táto otázka ma zo vnútra rozožiera,no rozhodnem sa mlčať.Aspoň pre tentokrát.

,,Vidím,že si si požičala mikinu."významne na mňa pozrie a ja sa rozpačito zapýrim.Nenapadlo ma,že by mu to mohlo vadiť.

,,Prepáč,bola mi len trochu zi-..."

,,Neopováž sa vyzliecť si ju.Napokon,pristane ti."znervózňuje ma,že tentokrát sa neusmial.Neviem ako to mám brať,keď hovorí všetko s takou vážnou tvárou.Mierne sa zamračím a spodnú peru vtiahnem medzi zuby.

,,Vďaka."zmätene ma mňa pozrie,azda sa nazdáva,že by som si mohla o jeho "pristane ti" myslieť,že ma obdaril komplimentom.,,Za tú mikinu."dodám aj ja s vážnym výrazom tváre a hlavu si opriem do sedačky.Ďalej mlčíme,jediný zvuk ktorý nás sprevádza po jednosmernej asfaltovej ceste, je hučiaci motor a kamienky praskajúce pod kolesami auta.O niekoľko tichých a tak aj zároveň mučivých minút Louis odbočí na diaľnicu E22 a ľavou rukou sa načiahne po krabičku žuvačiek.

,,Chceš?"zahrkoce s tým bez toho,aby odtrhol zrak z cesty a sám si jednu z mnoha žuvačiek vkladá na jazyk.Do nosa mi udrie svieža mentolová chuť,ktorá mi pripomenie,že som si ani len neumyla zuby,a tak bezhlavo prikývnem.Krabičku nahne k mojej pripravenej dlani a vysype na ňu jeden kus.Stisnem ju v hrsti a s pohľadom na míňajúce dopravné značky a informačné tabule si ju hodím do úst.Usilovne ju žviakam medzi zubami a dúfam,že aspoň trochu nahradí zubnú kefku spolu s pastou.Čím bližšie sa blížime k Doncasteru,tým viac sa na oblohe strácajú mraky a namiesto nich sa objavujú slnečné lúče,ktoré však ešte poriadne nehrejú.Predsa len pred nedávnom zmizli posledné stopy po snehu.Potichu vzdychnem,súčasne nahnevaná,že nemôžem zapnúť rádio a do ruky beriem telefón,kde sa prehrabujem súbormi a mažem nepotrebné položky.Aspoň tak zabijem čas.

,,Nemáš sluchádka?"vyhrknem a s nádejou- hoci mi dal jasne najavo,že hudbu nepočúva...teda myslím- pozriem na Louisa.

,,Nie."povie stroho.

,,Aspoň som to skúsila."myknem plecami a keď na mňa nechápavo nadvihne obočie,založím si ruky na prsiach a vyhýbavo poviem: ,,No,vravel si,že nepočúvaš hudbu.Od takého človeka čo nepočúva hudbu predsa nemôžem čakať,že pri sebe bude nosiť sluchádka."

,,Nepovedal som,že nepočúvam hudbu.Hudbu mám rád,ale ozajstnú."vysvetlí a mne až teraz dáva zmysel tá prekrásna klavírna skladba,ktorú som počula pred dvoma dňami.

,,A to je aká?"Chcem sa o tom dozvedieť viac.Vidieť ako vníma hudbu on.Povzdychne si a pokrúti hlavou.

,,Tak si to pusti nahlas."povie nakoniec a ja pochybovačne pozriem na telefón v mojej ruke.

,,Fakt môžem?"nevyzerá veľmi dôverčivo.Čo ak pesničku,ktorá sa mi páči,nebude vlastne považovať za...hudbu?

,,Hej.Tak už to pusti,lebo si to rozmyslím a budeš tu do konca cesty sedieť v tichu.Vidím,ako ťa to zabíja."trhne mu kútikmi úst,čo spôsobí,že sa cítim byť istejšia,keď palec presúvam na ikonku play.Pochybovačne ťuknem do obrazovky a z telefónu sa hneď valia zvuky piána.Louis sa pobavene usmeje a riekne: ,,Hmm...Damien Rice,môj obľúbený."

,,Vážne?Je divné,že si to tak hneď spoznal,ešte ani nezačal spievať."

,,9 Crimes by som spoznal aj keby si ma zobudila v strede noci."Prikývnem.

,,To ja tiež."Našpúlim ústa a pozorne si ho premeriam.Takže toto sa mu páči.

,,A čo toto?"z reproduktorov sa ozve Rihannin hlas a Louis mučenlivo zastoná.

,,Tak toto fakt nie."zamračí sa a ja s potláčaným úsmevom prepínam na Damiena Ricea.


Tak,snáď sa vám kapitola páčila :) Mala by som ju dopísanú možno už aj pred obedom,len celý deň ma vkuse dakto otravuje :D Takže Ľubi prepáč,že som to nestihla k tvojím raňajkám :D
Ďalšia kapitola by mala byť čo najskôr,skúste ma prekvapiť komentármi a ja vás prekvapím rýchlosťou novej kapitoly :P
Inak možno ste si všimli,že mi v slovách chýba R s dĺžňom,ale píšem to na mobile a tam nemám slovenskú klávesnicu,takže to ignorujte :D Ja to vždy upravím v počítači,ale niekedy chyby prehliadnem,snáď vás to neirituje :)
Teraz mám čas písať,sooo :)