My Diary: "Kecy,ale stále sú to kecy"

Helouuu,viem neohlásila som sa vám takmer (alebo je to viac?) týždeň,ale vec sa má takto.
Andrejôčka dostala 5ku zo štvrťročnej písomky z BIO (nie,vôbec som sa na tú písomku neučila dve hodiny...) a štvorečku taktiež zo štvrťročky z GEO,oh na tú som sa učila tak tri hoďky,čo je pri tej starej zoschnutej profesorke málo a predvčerom som sa učila na písomku z BIO 6,5 hodiny.A to naozaj nepreháňam.Haha pri tej profesorke som ešte nikdy nedostala 1-ku a dokonca pri nej nemal nikto ani len 2-ku na vysvedčení! -.-

Ale to neriešim :D.Rozmýšlala som,o čom idem napísať a rozhodla som sa,že opäť to bude kúsok mňa na papieri.

Keby som si položila otázku: Aká som?- odpovedala by som si asi takto:

Som hanblivá,sebavedomie si hľadám niekde pod postelou a hlavne- neviem prijímať komplimemty.
Dnes sme sa tak so spolužiačkami bavili o tom,čo by bolo,keby sme išli na inú školu ako kde sme teraz.A nejako sme sa dostali k téme: Prvé pocity zo spolužiakov.Nad touto témou sa musím pousmiať,pretože ma opísali ako záhadné pekné dievča so super štýlom (ha-ha-ha),ktoré sa s nikým nebavilo a preto nevedeli,či som namyslená,alebo tá záhadná :D
Pravdou je,že mám problém zoznamovať sa s novými ľuďmi a túto moju príšernú vlastnosť si plne uvedomujem a snažím sa ju nejako odstrániť,ale nejde to.Som proste až príliš hanblivá.Takže,vďaka tejto vlastnosti mali o mne úplne inú predstavu,ako v skutočnosti som.No a ...aká som naozaj,bez tej hanblivej (vraj) nedostupnej fasády?
V prvom rade sa na nič nehrám.Nemám komplexy z mojej postavy (jasné,niečo sa vždy nájde,ale nejako extra sa nad tým nepozastavujem) a tým sa vlastne snažím prijať to,ako vyzerám.Tým,že budem oplakávať moje chyby celý život,nič sa nezmení,akurát tak premrhám čas.Naučila som sa žiť s mojim strašným hlasom (je strašne nevinný,čo ma vôbec nevystihuje) a hlavne...dobre,toto je asi môj najväčší komplex,medzierka medzi zubami.Ale to predsa nie je celý svet,nie?Musím sa prijať takú aká som a taktiež to musia vedieť prijať aj ostatní.
Hmm...Vedela by som o sebe povedať,že mám zmysel pre humor,ale som strašná v rozprávaní vtipov /preto ich pochopiteľne nerozprávam/.Som prehnaný optimista,všetko sa snažím vidieť v tom lepšom svetle a nadchnem sa pre maličkosti.Z kamarátov a zo seba si často robím srandu,ale samozrejme,v dobrom slova zmysle.Keď nemám dobrú náladu (sú vôbec také dni?),väčšinou som ticho a zamyslená,no tá zlá nálada mi nikdy dlho nevydrží,pretože mám okolo seba ľudí,ktorí ma každý deň rozosmejú.
Keď plačem,vyzerám vraj ako Snoop Dog (ako sa to píše? :D ).Viem,toto bolo odveci,ale dokonca aj keď som ronila slzy,kamarátka ma dokázala rozosmiať týmto poznatkom a ja jej za to ďakujem.
Už som vybočila z témy,tak končím.Potrebovala som sa len po namáhavom týždni nepísania vypísať...To znie divne.Ale viete ako to myslím :D.

A aj vaše mamy sú tak strašne podozieravé? O.o ...akože zacítila zo mňa "divnú vôňu" (tak to ona nazvala :D ) a tak som to musela vykryť,že ma len objal na rozlúčku jeden chlapec.Áno,už je to podľa mojej mami/y môj frajer...Chcela som len vedieť,či aj u vás je to tak? :D
Troubles bude.Neviem kedy,ale bude.Niekedy v blízkej dobe :D