Troubles.-39.kapitola

V tejto kapitole je dôležitý pohľad Louisa,dozviete sa,prečo sa z časti správa tak,ako sa správa :) Tak snáď sa vám bude páčiť a potešíte ma viac komentármi,ako minule :)


Zastanem pri recepcii a nervózne si trem ruky o vzorované legíny.Hryziem si spodnú peru a očami vyplašene behám po sterilnej chodbe plnej pacientov.

,,Ty už si nepamätáš,kde má Joe izbu?"Louis zastaví svoj pohyb a nechápavo podvihne obočie.Hlasno vzdychnem.

,,Nie je to o tom,že by som si to nepamätala."No snažím sa predlžovať čas čo najviac to ide.Keď si predstavím,že už o chvíľu budem len bezmocne stáť pred jeho izbou,oťažievajú mi nohy a som neschopná pohnúť sa vpred.



,,Nechápem?"povie pomaly a zreteľne,s otázkou v očiach.Nemôžem byť predsa taký slaboch!...ale stále sa bojím,že keď ho zbadám,zrútim sa.Nie som pripravená znovu vidieť jeho dokaličené telo.No keby som tam teraz nešla,nikdy by som si to neodpustila.Spustím plecia a urobím krok vpred.Ako by som len Louisovi vysvetlila,že mám strach?Keď on sa nikdy ničoho nebojí...alebo to aspoň nedáva na sebe poznať.
Hneď ako spozoruje,že som sa odhodlala ísť ďalej,mykne plecami a následuje ma.Kladiem nohu pred nohu a sústredím sa na každý jeden krok,čo urobím,až kým sa neocitáme vo výťahu.Na sebe cítim Louisov pohľad,ktorý ma mierne znervózňuje,no nakoniec som rada,že je tu so mnou práve on.Je to zvláštne,ale cítim,ako by bol v tomto probléme namočený spolu so mnou.A predsa aj bol.Joe pre neho znamená to,čo pre mňa znamená Alice s Lee.

,,No tak,Sophie!Netras s tou nohou."zamračí sa,čo na jeho čele vyvolá pár vodorovne umiestnených vrások a ja si uvedomujem,že som môj pohyb nohou doteraz neregistrovala.Prestávam s tým.

,,Vďaka,že si bol ochotný zaviesť ma sem."pousmejem sa a v zrkadle upriamim zrak na moje čisté oblečenie.Prvá zastávka zo Scunthorpe bol náš prázdny rodinný dom,kde som sa v rýchlosti prezliekla a umyla,zatiaľ čo Louis čakal v aute.Potom ma vzal sem.

,,V poriadku."Dvere výťahu sa s cinknutím otvoria,a tak vystúpime von spolu so starším manželským párom.Dych sa mi zastaví niekde na ceste z pľúc,ako zbadám automat na kávu a za ním otvorené dvere na Joeovej izbe.Moja chvíľková odhodlanosť kráčať vpred sa schová niekam pod postel,a tak sú moje pohyby pomalšie.Louis ma preskenuje pohľadom,no prispôsobí sa tempu,ktoré som určila.Srdce si cítim biť až v krku,ako sa približujeme k automatu čoraz bližšie.Ako na tom Joe bude?Horšie?Lepšie?Rovnako?
Zastanem.

,,Čo je zase?"Louis vrazí do pravej časti môjho chrbta a nechápavo rozhodí rukami.Pohľad zabodnem do zeme a rukami si objímem pás.

,,Neviem,či zvládnem pohľad na bezvládneho Joa."vychŕlim a pomaly k nemu dvíham zrak.Pretočí očami a hlasno vzdychne.Jasné...čo som čakala?...že ma povzbudí?

,,Budeš musieť."povie a jeho horúce dlane mi pristanú na krížoch.Postrčí ma dopredu,takže opäť kráčam nemocničnou chodbou.Snažím sa upokojiť množstvo myšlienok,čo sa mi premáva hlavou a na chvíľu nemyslieť na to,aké zlé by to až mohlo byť.Louisov dotyk mizne,keď zastavíme pred otvorenými dverami na Joeovej izbe.Nakuknem dovnútra a zbadám mamu,ako vyčerpaná spí v oranžovom kresle pri jeho lôžku.Pery skrivým do bolestnej grimasy.Je zvláštne vidieť ju v takú nevládnu.Zvuk našich krokov ju dostáva do reality a rozospato otvára viečka.

,,Ahoj."šepnem a pokúsim sa usmiať,no namiesto toho sa mi na tvári objavý len akási nevydarená napodobenina úsmevu..Ona sa však na rozdiel odo mňa dokáže pousmiať a kývnuť mi na pozdrav.Odhodlám sa na jeden pohľad k Joeovi.Jazva na jeho tvári je nezmenená,hoc som v kútiku duše dúfala,že zmizne.Hruď sa mu nadvihuje v pravidelných časových intervaloch,čo je myslím dobre.Kreslo potichu zavŕzga a moja mama je v tom momente na nohách.

,,Len si dôjdem po dávku kofeínu."šepne a snaží sa rýchlo vytratiť z izby,no ja ju so zamračeným výrazom zastavujem tak,že ruku omotám okolo jej zápästia.

,,Potrebuješ akurát tak dávku spánku."zamračím sa na ňu a na malú chvíľku mám pocit,ako by sme si vymenili role matky a dcéry.Spomeniem si,ako ma mama hreší za neskoré príchody do postele.Tak teraz je to naopak.

,,Spala som,"protestuje,obočie sťahuje k sebe a mierne špúli pery, ,,idem si predsa len po tú kávu."

,,To považuješ za spánok?"významne povytiahnem obočie a musím priznať,cítim sa mimoriadne dôležito.Dokonca bojujem s nutkaním nepovedať : ,,A teraz do postele,mladá dáma."

,,To,že svoje telo zložíš v nepohodlnom gauči do sedu a zavrieš oči,neznamená,že spíš a že budeš dobitá energiou.No pozri sa na seba.Ledva tu klipkáš mihalnicami."poviem rozhorčene a na pleci pocítim veľkú dlaň,ktorá patrí Louisovi.

,,Naozaj pani Clusch...Eeeh,teda Anne,mali by ste ísť domov a dať sa do poriadku.Ja so Sophie neopustíme Joea ani na sekundu.Máte moje slovo."V duchu pretočím očami nad tým,že moju mamu volá jednoducho menom,ale súhlasím s ním.Páni,historický moment,na ktorý všetci čakali!Súhlasím s ním!

,,Presne mami.Povedala si,že Louis je dobrý chlapec," ach,aký to len omyl, ,,a myslím,že keď ti niečo sľúbi,dodrží to.Choď domov,poriadne sa vyspi,navar si čaj,pusti si televízor...čo len chceš.My budeme s Joeom."pousmejem sa a mama sa s dojatým výrazom vrhne na Louisa,ktorého stisne v náručí.Inokedy by som ho obvinila,že mi kradne rodičov,no teraz som až príliš zaneprázdnená dôležitejšími myšlienkami.O pár sekúnd neskôr už sa ocitá v mojom náručí a rukou ma jemne láska po chrbte.Odtiahne sa a končekom prsta si zotire slzy z kútikov očí.

,,Ale ak by sa čokoľvek stalo,hneď mi volajte."zastaví sa vo dverách a krémovú kabelku si tisne k boku.V tvári nerozhodný výraz,či zostať alebo ísť.

,,Mami..."veľavravne na ňu pozriem a rukou naznačím,aby už šla.

,,Ďakujem."usmeje sa a stráca sa z našeho dohľadu.

,,Čau Joe."za chrbtom počujem Louisov bezstarostný hlas a pomrvenie sa na posteli.Prudko sa otáčam jeho smerom,no na moje sklamanie,Joe sa ani nepohol.No za to Louis už leží na jeho posteli.

,,Louis."napomeniem ho so zamračenou tvárou,ale on iba pretočí očami.Ďalej zostáva vo svojej pozícii.S povzdychom si sadám do kresla,krčím nohy a o kolená si podopriem hlavu.Pohľadom prechádzam po Joeovej tvári a snažím sa dopodrobna si ju zapamätať,ak by....Nie!Túto myšlienku vytiesnim z hlavy a snažím sa myslieť optimisticky.

,,Joe bude u dievčat pôsobiť s tou jazvou ako nespútané zviera."izbou sa ozve Louisove nepatrné chichotanie a potom jemne šťuchne do Joea.

,,Naozaj nemáš žiadnu úctu."poviem zvýšeným tónom hlasu a zlostne ho prebodnem pohľadom.

LOUIS:

Sophie sedí ofučane v kresle,zrejme nahnevaná na moje slová.Nestarám sa o to,je mi jedno,že ju to pobúrilo.Započúvam sa do Joeových nádychov a výdychov,ktoré pravidelne vychádzajú z jeho pľúc.Už ma nebaví viac čakať.Chcem ho späť v mojom posratom živote hneď teraz,je mi jedno za akú cenu.
Pohľadom prechádzam po bielej stene a bránim sa príchodu spomienok,ktoré si hľadajú cestu do mojej hlavy už po toľký krát.Zavieram oči a napínam čelusť,keď sa mi v predstavách objaví iná nemocničná izba,avšak rovnako sterilná,ako je táto.V nemocnici som strávil mnohé hodiny,dni,týždne...Vždy som to bol ja,ktorý nečinne sedel v koženom kresle vedľa lôžka a modlil sa.Neverím v Boha,ani na nejaký posmrtný život,ale bezmocnosť,ktorá ma stále ubíjala viac a viac,ma prinútila dúfať.Zapálila vo mne malú iskričku nádeje,čo postupne prerástla na plamienok.No nikto mi nepovedal,čo sa stane,keď plamienok zhasne.Vtedy vyprchá všetka nádej a padnete na dno.Psychická bolesť ma postupne rozožierala z vnútra,uzavrel som sa.Barikádujem sa akousi nerozbitnou fasádou bez prejavu citov pred iskričkami nádeje,ktoré odlietajú z horiaceho ohňa a neustále poletujú vedľa mňa,snažiac sa popáliť ma.Ale je to nemožné,pretože bez iskričky sa nerozhorý plamienok,ba ani oheň.A pre mňa je Sophie ten oheň.Osoba plná nádeje,taká nepoškvrnená,nevinná,celistvá...bez jedinej puklinky na srdci.Ľahko vo mne môže zažať iskričku nádeje.Ale steny ktorými som obklopený,jej to znemožňujú.

SOPHIE:

Očkom pozriem na Louisa a zlosť zo mňa pomaly vyprcháva.Pozorujem jeho zvesené plecia a dlhé prsty pohrávajúce sa so strapčekmi na krémovej deke.Bezstarostnosť,čo ho doteraz ovládala,sa mu vytratila z tváre a akosi zvážnel.Možno si uvedomil,že to prehnal?

,,Čo je?"osočí sa na mňa a obočie stiahne do jednej linky.Zrak rýchlo presuniem na moje ruky a neistým hlasom odpovedám:

,,Nič."Atmosféra medzi nami sa rázne zmenila.Akoby sa rozhodol opäť ma nenávidieť a strpčovať mi život.Naozaj mu nerozumiem a snáď...už ani nechcem.Zrazu si želám,aby som mohla zutekať z tohto miesta,zabaliť sa do mäkkých perín a vyplakať sa.Vypustiť zo mňa všetken ten žiaľ,hnev a frustráciu.Vykričať sa do vankúša a zaspať so zaslzenou tvárou a plným nosom pri hlase Sharon Van Etten.Nič viac nežiadam...azda...ak by so mnou mohol ísť Joe.Dokonca by som prijala aj jeho podpichovanie,jeho vyjednávanie,jeho reči o tom,ako nakoniec všetci skončia v posteli Joea Cluschera.Nedokážem zastaviť úsmev,čo sa mi v sekunde objavuje na tvári,keď pozriem na Louisa ležiaceho vedľa Joea a rozpačito sa vyhnem jeho spýtavému pohľadu,ktorým ma prepaľuje.
Do izby vôjde zdravotná sestra odetá do biela,v ruke s papiermi a tvrdou podložkou,z ktorej visí pero na akejsi šnúrke.Zároveň ma vyvlieka z vysvetľovania Louisovi môj úsmev,a tak jej v hlave poďakujem.

,,Dobrý večer."milo sa nám pozdraví a prichádza k posteli.Úsmev jej zdvorile opätujem,ale od Louisa sa ničoho takého nedočká.Len sa lenivo zosunie z matraca postele.

,,Tak Joe,pozrieme sa,ako sa ti darí."prehovorí k môjmu bratovi a nakukne do papierov predtým,ako mu venuje svoju plnú pozornosť.Jej výraz sa stáva mierne zamračeným,keď perom niečo napíše na papier a z pier jej vyčítam dve jednoduché tiché slová : ,,Žiadne zmeny."
Bojujem s nutkaním postaviť sa a z rúk jej nemilosrdne vytrhnúť všetky Joeove lekárske záznamy,zatiaľ čo si jemne podupkáva nohou a pohľadom skáče raz na neho a raz na papiere.Potom jej pozornosť smeruje k veľkým nástenným hodinám zavesených na stene a prsty ponorí medzi jej vrkoč zapletený z červených prameňov vlasov.

,,Vy ste jeho..."spýtavo na mňa pozrie a čaká na moju rýchlu odpoveď,ktorá naozaj prichádza o sekundu neskôr.

,,Sestra."

,,Mrzí ma to,ale spolu s priateľom budete musieť ísť.Návštevné hodiny sa pomaly blížia ku koncu."ospravedlňujúco na mňa pozrie,no ja mám v tom momente čo robiť,aby som sa nezadusila vlastnými slinami.

,,Priateľ?"vypísknem priškrtene,na čo sa Louis potichu zasmeje.

,,Slečna Cluscherová nie je moja priateľka.Nemôžem však tvrdiť,že by mi vadilo,keby ňou bola."povie s pohľadom upretým do mojich očí a ja cítim,ako sa mi teplo nahŕňa do tváre stále väčšmi.

,,Oh,prepáčte...Ja-...myslela som,že-...pôsobili ste tak."jeho vysvetlením dostal sestru do rozpakov;možno ešte do väčších,v akých som sa práve topila ja;a tak ju uvádza do trápnej situácie.Pôsobili sme tak?!Louis sa na mňa predsa díva s odporom v očiach!Čo to nevidí?!

,,Ehm...To je v poriadku."dostanem zo seba a úspešne sa vyhnem šedým očiam,ktoré ma pozorne sledujú a zrejme si užívajú moju chvíľkovú rozpačitosť.Chudera...Louis si ju doslova vychutnáva.Sestrička sa poškriabe na zátylku a Louis v sebe dusí smiech.Bože,to je ale trápne!Najradšej by som sa prepadla pod zem.Otváram ústa s plánom zachrániť túto situáciu,keď zrazu prístroje naberú na intenzite pípania.Vystrašene sa otočím k Joeovi,moje srdce vynechá hneď niekoľko úderov.Presne tak,ako aj jeho.Prestal dýchať.Čože?!Nie!

,,Joe!"vykríknem.V miestnosti nastáva chaos,no môj svet akoby sa na chvíľu úplne zastavil.Okolo mňa sa ženie niekoľko osôb,ale ja som neschopná nejako ich vnímať.Pred očami mám len Joea,ktorého však vzápätí zakrývajú telá neznámych ľudí.Cítim šklbnutie na mojom pravom zápästí.Kričím.Znova a znova to isté.

,,Joe!"sú to zúfalé výkriky,podlamujú sa mi kolená,no nedopadnem na tvrdú zem,ako som predpokladala.Naopak,v náručí ma stisne pár silných rúk a moje telo je pritlačené na Louisovu hruď.Zmietam sa,protestujem.Všetok hnev,čo vo mne dlho blčal,vybuchuje na povrch a mne sa zdá,že si o niekoľko sekúnd úplne vykričím hlas.Je mi to jedno.Cítim,ako by mi niekto vytrhol srdce z hrude a teraz ho dlávi medzi prstami.Určite pukne.

,,Sophie...nech sa stane čokoľvek,tvôj plameň nesmie zhasnúť."Louisov hlas a jeho nepochopiteľné slová mi zaznejú v hlave ako ozvená.Znejú stále dokola.Nech sa stane čokoľvek...


Nechcem vás nútiť do komentovania,ani vás nejdem vydierať...nebudem sa však hrať na to,že mi vaše komentáre nechýbajú...Ide mi hlavne o vaše názory na jednotlivé kapitoly,čo som urobila dobre a čo zle...bez vašich názorov sa mi píše ťažko :/ :) Tak prosím,snažte sa aj vy pochopiť mňa,ako sa ja snažím pochopiť vás :)
Ďakujem najmä tým,čo o/komentujú,vždy mi vyčaríte úsmev na tvári :) Love Ya