Troubles.-36.kapitola

Dlaň,ktorú kŕčovito zvieram medzi prstami,pôsobí chladne,no stále upokojúco.Neviem odhadnúť silu môjho stisku,no Alice po chvíli bolestne zamraučí.

,,Prepáč."poviem zastretým hlasom a automaticky naše dotýkajúce sa ruky rozpojím.Dlhou chodbou,ktorá na prvý pohľad pôsobí sterilne,sa ozýva tiché podupkávanie,čo spôsobuje moja podrážka nervózne dopadajúca na kachličky,zas a zas a v pravidelných zvukových intervaloch.

,,Sophie.Sadni si."Alice ma preskenuje pohľadom a hlavou kývne k červenej umelohmotnej stoličke nachádzajúcej sa vedľa automatu na kávu.Hlavou nesúhlasne pokývem tak horlivo,až ma pramienky vlasov švihnú do tváre.Neviem ako,ale o pár sekúnd na to sa ocitám na stoličke.Nepokúšam sa nad tým ani nejako pozastaviť,na to som až príliž nervózna a emočne rozhodená.

,,Nechceš bundu?Celá sa trasieš."Pohľad zodvihnem k riflovej bunde visiacej na konci Alicinho ukazováka a prekladám nohu cez nohu.

,,Nie je mi zima."Keď zbadám prichádzať Lee,hlavou sa mi preženie myšlienka,že tu viac nemôžem ostať.Mám pocit,že viac už neznesiem tie ľutujúce pohľady,ktorými som v posledných dvoch hodinách obdarovaná.Pripadám si,ako keby ma niekto zavrel do tmavej miestnosti bez okien,z ktorej niet cesty späť.Prudko sa staviam na nohy,viac neznesiem ten tlak tlačiaci ma na hrudi.Prudko sa nadychujem a keď ku mne Lee ustarostene načiahne ruku,bezhlavo sa rozbehnem chodbou.Hluk okolo mňa mizne,no zato sa rozozvučí v mojej hlave.Viem,že na mňa všetci pozerajú ako na blázna,ale tak sa predsa aj cítim nie?
Rozrazím masívne dvere únikového východu a nevšímajúc si chlad vpíjajúci sa do mňa cez pokožku,vybehnem hore kovovými schodmi.Až keď sa ocitám na samom vrchu nemocnice,vydýchnem si a privriem oči opierajúc sa o staré zábradlie.Snažím sa vytesnať strach,obavy a súženie zároveň, z mojej hlavy.Pred očami sa mi vybaví,ako Joe celý poviazaný obväzmi neprítomne ležal na tom až príliš bielom lôžku,napojený na rozličné hadičky a prístroje.Cez tvár sa mu niesla obrovská jazva,ktorá mu bude už navždy pripomínať tú nehodu.Tá jazva ma zrejme bude mrzieť viac ako jeho,teda ak...ak sa ...preberie.

,,Obleč sa."nadskočím,keď sa mi za chrbtom ozve Louisov,pre tentokrát vyčerpaný,hlas.Následne na pleciach pociťujem tiaž jeho koženej bundy a nepatrný dotyk jeho prstov na chrbte mojej ruky.O niekoľko sekúnd sa už opiera o zábradlie vedľa mňa a mračí sa na nočné mesto Doncaster,ktoré sa pred ním rozlieha ako keby ho držal rovno na dlani.

,,Všetci ťa hľadajú Sophie.Tvoja mama má o teba strach."Pozrie na mňa kútikom oka a pošúcha si ruky,keď si uvedomí,aká veľká zima tu vlastne je.

,,Veď vidíš,že som v poriadku."vzdychnem a prstami prejdem po mrazivom zábradlí.

,,Nie nie si.Poď,odveziem ťa domov."berie ma za ruku aj napriek mojim protestom a tiahne ma späť ku schodom.

,,J..ja nechcem ísť domov."zastanem a potiahnutím za ruku,ho zabrzdím v pohyboch.Nepatrne prikývne,keď zbadá môj vystrašený výraz a oboma rukami si prejde do vlasov,pričom sa mu tričko vyhrnie po bruchu nahor.

,,Fajn,ale tu nemôžeš zostať."na tvári sa mu vytvorí malý,takmer nebadateľný úsmev a pravú ruku vytrie pred seba,na čo ho za ňu chytám.Je to zvláštne,ale Louis je jediný,kto mi v tejto situácii rozumie,pretože ju už raz zažil a teraz ju zažíva znova.So mnou.Viem,že je ranený.Je ranený zo vnútra,preto to nikto nemôže vidieť.Zahrnie ma teplo,keď vkročíme do osvetlenej nemocničnej chodby,no bundu si nechávam ešte stále na sebe.

,,Najprv ale poď za rodičmi."povie prísne,a tak asi ani nemám inú možnosť,ako prikývnuť a kráčať za ním.

***

V aute sa vezieme mlčky a až teraz si uvedomím,že nemôžem zniesť ticho.Ruku načiahnem k rádiu,no skôr ako sa ho stihnem dotknúť,Louis mi chytí ruku a nesúhlasne pokrúti hlavou.Zmätene naňho zostanem pozerať s rukou ešte stálr vystretou vo vzduchu.

,,Nechcem počúvať hudbu."vysvetlí a volant zvrtne do druhej strany prechádzajú cez spleť semafórov.

,,Nemáš rád hudbu?"zamračím sa.Louis nevyzerá na to,že by sa o tom chcel baviť,tak pohľad sústreďujem k oknu,kde sa aj tak odráža jeho zamyslený výraz.Zrazu zisťujem,že cestu,ktorá sa rozprestiera pred nami,nepoznám.Narovnám sa na sedadle a všimnem si nahusto na seba natlačené bytovky,ktoré pôsobia akosi svojsky.

,,Prečo sme tu?"pochybovačne pozriem na vchod s číslom 5 a uvažujem,kto tu asi býva.

,,Idem Laure vyzdvihnúť nejaké veci."objasní mi Louis a ja až teraz registrujem,že Laura bola s Joeom.Avšak akôr,ako stihnem čo i len otvoriť ústa v pláne spýtať sa na Lauru,Louis otvára dvere a vystupuje z auta.Stroho ich za sebou zabuchne a ja už len vidím jeho postavu pohybujúcu sa ku vchodu.Pred vstupom do budovy si cez vlasy prebehne rukou a ja usudzujem,že to zrejme robí vždy keď je nervózny.S provokačnou myšlienkou,že Louis nemá rád hudbu,sa nahnem k veži a zatlačím do malého tlačidla na samom vrchu mechaniky.Auto sa rozozvučí jemnou,a povedala by som,že až smutnou,klavírnou skladbou.Prekvapene nadvihnem obočie nad Louisovým výberom cédečka a hlavu opriem o okno započúvajúc sa do melódie nesúcej sa autom.Zvláštne...na Louisa by som typovala Nirvanu alebo ACDC,jeho výber ma naozaj prekvapil.Klavír začína hrať pomaly,a ja cítim,akoby sa mi snažil niečo dôležité povedať.Niečo naliehavé,no potom sa zrazu rozhodne udržať to tajomstvo sám,až nakoniec tóny utíchnu a opäť sa ocitám v tme a tichu.Hlavne v tichu.

Z POHĽADU LOUISA:

Byt bez Laurinho smiechu,či už kriku,mi prichodí až príliš prázdny.Rozhliadnem sa po jej posteli,na ktorej sú pohádzané kopy oblečenia.Kľaknem si na kolená a posuniem sa pod postel,hľadajúc bielu obálku,ktorú musím odovzdať do zajtra Edwardovi.Nemám však ani tušenia,kde by ju Laura ukryla.Staviam sa na nohy a otváram jej šatník.Prakticky jej prehádžem celú izbu,no obálku aj tak nenachádzam.Zo zadného vrecka na jeansoch vyberám mobil a následne vytáčam číslo Nataly usudzujúc,že Laurine zmýšlanie pozná zo všetkých najlepšie.

,,Louis,kurva...nepoznáš hodiny?"Natalyn rozospatý hlas sa ozve v reproduktore môjho telefóna a vzápätí mi naozaj dôjde,že sú tri hodiny ráno.

,,Sorry,ale je to dôležité."odmlčím sa a pohľadom sa snažím stále nájsť nejaké miesto pre obálku.,,Kam by mohla Laura schovať bielu obálku?"

,,Prečo voláš mne a nespýtaš sa to rovno jej?"vyčíta mi zlostne.

,,Laura sa nenachádza v takom stave aby bola schopná niečo mi povedať.Takže?"prstom prejdem po kuchynskej linke a ignorujem jej udivený výdych.

,,Zase je zhulená?"Pretočím očami a zatnem sánku.

,,Kde je tá obálka?!"vyšteknem ignorujúc jej otázku.Naozaj nemám veľa času a v aute ma ešte aj čaká Sophie.

,,Skús sa pozrieť do krabice od cereálií."povzdychne a vzápätí ruší náš hovor.Zasypú ma výčitky svedomia,že som jej nepovedal,čo sa Laure naozaj stalo,no takto to bude lepšie.

Obálku nájdem v druhej krabici,a tak sa poberiem k dverám od bytu.Pohľadom zastanem na vešiaku s jej bundami a poslednýkrát vdýchnem špecifickú vôňu jej bytu predtým,ako ho opustím.V spomienkach zablúdim k vysmiatej Laure a k našemu prvému sexu.Ale ona nebola ako ostatné s ktorými som si užíval,pretože...pretože Laura si užívala so mnou,nie ja s ňou a to je najtažšie si priznať.A teraz je zrazu preč.Pri nej som mal pocit,akoby sme si jeden druhému nejakým zvláštnym spôsobom patrili,boli sme v podstate rovnaký.Ale naopak,obaja sme k sebe neprechovávali žiadne city,bolo to len čisto potešenie.No najhoršie je,že ju už nikdy neuvidím,nikdy nebudem počuť jej domýšľavé slová a smiech,ktorým zakrývala smútok.Na lícach pocítim slzy,no nezmetiem ich,akoby som to urobil inokedy.

Keď otvorím dvere na aute môjho otca,Sophie spí opretá o okno a v odraze pouličných svetiel jej obraz pôsobí pôvabne.Som rád,že spí,a tak nemôže vidieť slzy na mojej tvári.Potichu naštartujem a zapnem kúrenie.Uistím sa,že obálku mám zastrčenú za lemom nohavíc,následne vycúvam z parkovacieho miesta.Na čelné sklo začnú dopadať kvapky dažďa,a za tónov klavírnej skladby nerozmýšľajúc zvrtnem volant a odbočím na cestu vedúcu z mesta Doncaster.

Z POHĽADU SOPHIE:

Lúče svetla mi narážajú do zatvorených viečok a ja nespokojne zamrnčím,prehadzujúc sa na druhý bok.Zvláštne,snívalo sa mi,že som sa ocitla v nejakom prístave a dokonca by som prisahala,že ešte teraz môžem počuť vlny narážajúce na pevninu.

,,Dobré ráno spachtoš."Takmer sa skotúľam z postele,keď sa mi pri uchu ozve Louisov hlas.Doširoka roztvorím oči a zarazene hľadím na obraz predo mnou.Kde to dopekla som?!Od šoku len nemo otvorím ústa.

,,Alebo by som mal skôr povedať dobré popoludnie?"usmeje sa a na biely stolík,vedľa postele na ktorej ležím,položí chlieb natretý maslom a pohár čistej vody.

,,Čo to dopekla...Kde to sme?"vyplašene sa obzerám vôkol seba a snažím sa vybaviť si včerajšok.

,,Pokoj Sophie...Sme v letnom domčeku mojej mamy,naozaj to tu miluje."pokrčí plecami a pár krokmi sa ocitá pri balkónových dverách.,,Je tu krásne,však?"

Aj napriek môjmu hnevu a..a celkovo zmätku,ktorý práve prevláda v mojej hlave,musím priznať,že má pravdu.Hlavu natočím k oknu,ktoré sa nachádza hneď vedľa postele,a tak vidím slnko odrážajúce sa od hladiny mora,čo sa rozprestiera len niekoľko desiatok metrov predo mnou.Na pláži sa nachádza niekoľko ďalších domčekov,no myslím,že v túto dobu sú neosídlené.

,,Fajn,tak teda inak.Prečo tu sme?"nadvihnem obočie a trpezlivo čakám na jeho odpoveď.Rozstrapatí si vlasy-zase tie vlasy!!!-a vydýchne,akoby hľadal tie správne slová.

,,Potreboval som vypadnúť,na chvíľu si oddýchnuť od všetkého a od všetkých.A ty tiež.Prakticky si včera od Lee a Alice utiekla."vysvetlí a zatiahne za kľučku na balkónových dverách.Do izby sa nahrnie čerstvý morský vzduch a jemný vánok prečeše zamyslenému Louisovy vlasy.Je to pohľad hodný Boha,nie takého úbohého človiečika,akým som ja.

,,Potreboval si si od všetkých oddýchnuť a zobral si so sebou mňa-osobu s ktorou sa nemôžeš vystáť?...Hmm,zaujímavé rozhodnutie."skonštatujem na oko uznanlivo a potom na mňa dopadne vlna smútku,keď si uvedomým,odkiaľ ma sem vlastne Louis zobral.

,,Mal som ťa snáď spiacu vyhodiť z idúceho auta?Ver mi,plán nebol taký,že ťa zoberiem so sebou."odsekne a prudko zabúcha balkónové dvere,až preľaknuto nadskočím.

,,Fajn,takže nebude problém,keď ma dnes odvezieš naspäť domov."zazriem naňho,no on len pretočí očami.

,,Cesta do Doncasteru by trvala vyše troch hodín.Takže na to čo najrýchlejšie zabudni."otočí sa mojim smerom a pri pohľade na mňa sa mu divoko rozožiaria oči.

,,Najedz sa,ja budem vonku,keby si niečo potrebovala.Oblečenie máš opraté a zavesené v kúpeľni nad vaňou,ktorú iste po chvíle hľadania objavíš."OBLEČENIE?!!To akože moje?!Celá bledná nakuknem pod perinu a zisťujem,že na sebe mám len spodné prádlo.Vzápätí sa do mňa navalí horúčava a šokovaná jeho činmi nadvihnem hlavu a pozriem na Louisa,ktorému trhá kútikmi a následne cúva z izby.

,,Mimochodom,to vyzliekanie som si užil."prehodí pobaveným hlasom,zavrie za sebou dvere a mňa tu nechá ponížene ležať pod tenkou prikrývkou len v spodnom prádle.Strapaté vlasy si zasuniem za ucho a bruchom mi preletí roj motýlov hneď ako si predstavým,ako sa jeho končeky prstov šúchali po mojej nahej pokožke.Povzdychnem,potrasením hlavou túto predstavu vyhodím z mojej až príliš domýšľavej mysle a poriadne sa rozhliadnem po izbe.Nábytok je prevažne biely,alebo jemne ružový.Je starý,no zato naozaj krásny.Steny sú zdobené bielou tapetou pokrytou kvetmi jemne staroružovej farby a v rohu miestnosti sa nachádza biela skriňa oblúkovitého tvaru.Izba je malá,ale útulná.Je vidno,že dom tu stojí už dlho a interiér v ňom nebol zrejme nikdy menení.Viem,prečo si ho Adelaine zamilovala.Vyhrabem sa zpod periny a keď svoj odraz zbadám v zrkadle oproti,nesmelo si založím ruky okolo pásu a bosými nohami prejdem po drevenej podlahe zo svetlého dreva až ku skrini,ktorú otvorím dúfajúc,že v nej nájdem niečo použiteľné,kedže Louis by si isto veľmi vychutnával,ako trápne budem po celom dome polonahá hľadať kúpeľňu.A takú radosť mu nespravím.Šťastie stojí na mojej strane,a tak do ruky uchopím vešiak s jemne krémovými šatami,ktoré pôsobia tak nevinne a súčasne krásne.Od pása nadol sa ťahá len jemná pavučinová látka v niekoľkých vrstvách a vzhľadom na dnešné jasné počasie,si šaty môžem obliecť.V rýchlosti ich na seba natiahnem a pred zrkadlom ich rukami jemne povystieram.Hoci v tej skrini stáli asi dosť dlho,voňajú po kvetoch,typovala by som to na nejakú dosť dobre voňajúcu aviváž.Predkloním sa a vlasy si prečešem prstami,ako to niekedy robím,keď si ich nestíham učesať.Škvrkanie v bruchu mi oznamuje,že chlieb leží ešte stále nedotknutý na porcelánovom tanieriku,no najprv k perám priložím pohár s vodou a vďačne ju do seba lejem.Následne do ruky beriem chlieb a zamračene pohľadom prebehnem po izbe,hľadajúc môj mobil.Aj s chlebom sa vydám von z izby s úmyslom nájsť Louisa a opýtať sa,kde ho dal,potrebujem zavolať rodičom a spýtať sa ich,či sa už Joe prebral z kómy.Ak sa prebral-dodá moje podvedomie,no už len pri tej myšlienke sa mi slzy natlačia do očí.Schody zbehnem po dvoch,nevšímajúc si ako je zariadená táto časť domu a rovno z terasy vybehnem do studeného piesku,ktorý je ešte stále vlažný od včerajšieho dažďa.Louisa zbadám stáť blízko pri vode a zdá sa,že o niečom tuho rozmýšľa,pretože sa úpenlivo mračí,až sa mu po tvári tvarujú vrásky.Musím urobiť niekoľko krokov,aby som mohla stáť vedľa neho.

,,Louis?Potrebovala by som zavolať mojej mame,lenže neviem...-"jeho pohľad sa stretne s tým mojím a ja vidím bolesť odrážajúcu sa z jeho šedých očí.Prekvapene pootvorí ústa a pozorne si ma prezerá.

,,Tie šaty ti pristanú,hoci by som nikdy netypoval,že ich ešte na niekom uvidím."pousmeje sa a načahuje ku nim ruku,aby sa dotkol jemnej látky,ktorá spolu s mojimi vlasmi povieva vo vetre.

,,Oh,ja..."zakoktám sa,nevediac,čo na to povedať.Zrakom spočiniem na Louisovych silných rukách,ktoré však naopak tak jemne zaobchádzajú s látkou,až mi naskočia zimomriavky po celom tele.

,,Patrili Angele.Boli jej obľúbené a moje taktiež."smutne sa pousmeje a púšťa ich.

,,Oh,prepáč..nevedela som...-"
,,To je v poriadku Sophie.Si v nich krásna."preruší môj rozpačitý tok slov a pozorne sa mi zahľadí do tváre.,,Nie je ti zima?"všimne si mojej rozochvenej pokožky a ja hneď uhnem pohľadom.

,,To nie je spôsobené chladom."poviem váhavo a na pleci ucítim jeho dotyk.

,,Aj ty mi to robíš Sophie.Práve teraz."medzi prsty mi zovrie bradu a hlavu mi otočí jeho smerom.

,,Nemám rád,keď sa hanbíš a utekáš predo mnou pohľadom.Páči sa mi,keď si v rozpakoch a červenáš sa."pousmeje sa a keď pohľadom vyhľadám ten jeho,púšťa ma a zo zadného vrecka vyťahuje môj mobil.

,,Hľadala si ho,nie?"

Prepáčte,že tak neskoro,ale písala som to celý deň :D Snáď sa vám to teda páčilo a budem rada,ak ma obdaríte komentármi :)