Troubles.-35.kapitola

,,Takže keď má rastlina zárodočníky,vyvíjajú sa v nej spermatozoidy a majú schopnosť pohybovať sa vo vode.A keď sú plemeníčky,tak majú samičiu pohlavnú bunku a vytvárajú vajíčka?"Alice si rukou zúfalo prejde do vlasov a zamračí sa na nákres,ktorý špeciálne pre ňu nakreslila Lee.

,,Presne naopak.V zárodočníkoch sa nemôžu vyvíjať spermatozoidy,prosím ťa.Veď si predstav...Plemeníčky-to sú samčie pohlavné orgány.Plemeníčky...hm...to je ako plameň,z čoho vyplýva,že muži sú zapálený pre sex a vypúšťajú spermatozoidy,ktoré sa pohybujú vo vode a tak sa dostávajú k vajíčkam zárodočníkov."Lee sa na tvári rozhostí spokojný úsmev.

,,Jasné!Sex vo vani!"Vykríkne Alice a vzápätí si dlaňou buchne po čele.Nepridám sa k ich spontánnemu sniechu,pretože by sme sa tú biológiu nenaučili ani za rok.

,,Nie som si istá,či sa ešte bavíme o rodozmene."poviem na oko pobúrene a zamračím sa,keď očami prebehnem text rodozmeny machu.


,,No a vznikne zigota a z nej prvoklík.Ale potom bude celá rastlina sporofyt,alebo gametofyt?"nespokojne sa poškrabem na zátylku,pričom na mňa Alice s Lee vyjavene hľadia.

,,Dopekla aj s rastlinami.Nechápem,prečo sa ľudia musia vo všetkom šprtať.Majú nechať rastliny, ktoré si chú užiť, na pokoji a riešiť si vlastné problémy.Ale oni nie!Stále sa do všetkého montujú a riešia si tým svoje komplexy."Alice nechápavo rozhodí rukami a na Lee spoznávam výraz,ktorý sa jej zračí v tvári a ten znamená,že ju v tejto teórii len podporuje.Preto otvorím hrubú žltú učebnicu s nezaujímavými ilustráciami a hľadám tam niečo o rodozmene machorastov.

,,Aha,takže celá rastlina je gametofyt,okrem stonky s výtrusnicou.Hm...teraz mi dáva zmysel,prečo je gametofyt väčší ako sporofyt a sú od seba oddelené.Ale aj tak nechápem rodozmenu iných rastlín.Neviem si to vyvodiť a taktiež logicky príjsť na to,aká chromozómová sada bude, kde a kam ten chromozóm odíde."otáčam stranu v knihe a pozorne si prezriem obrázok s chromozómovou sadou.

,,No jednu chromozómovú máš keď-..."Leein pokus o vysvetlenie učiva preruší zvuk zvončeka rozliehajúceho sa po dome.Hlasno vzdychnem,pretože toto je už po druhýkrát,čo nás niekto vyrušil pri učení.

,,Idem otvoriť,za chvíľu som späť."poviem a odhlásim sa so skype-u,čím preruším náš skupinový hovor.Vstanem a zbehnem dolu schodmi.

,,Čo si si zase zabudol oci?"zvolám do útrob domu a poklusom prejdem cez vstupnú halu až ku dverám,ktoré s jemným úsmevom na tvári otváram.Na moje prekvapenie však pred dverami nestojí otec a ani nikto iný z rodiny,ale Louis s umelohmotnou miskou v ruke.

,,Neprišla si-..."začne hovoriť,no ja ho hneď preruším.

,,Snáď si si nemyslel,že prídem."

,,Ja nie.Ale moja mama ťa očakávala."mykne plecom a ruku s dózou vystrie pred seba.,,Posiela ti koláče."Načiahnem sa po dózu,pričom sa prstami zľahka obtriem o tie jeho a rozpačito uhnem pohľadom.
,,Aha...Tak jej odkáž,že ďakujem za koláče."Ustúpim o krok dozadu s dózou v ruke a skúmavo sa zahľadím na jej obsah.

,,Odkáž jej to sama."povie otrávene a zvrtne sa ku mne chrbtom.Pretočím očami a následne hneď zabuchujem dvere.Naozaj nemám náladu baviť sa s ním,keď mu niečo sadlo na nos.Koláče ľahostajne položím na kuchynskú linku a očami vyhľadám nástenné hodiny nad drezom a myšlienkami sa dostávam k rodozmene.Zamyslene kráčam hore schodmi,no nedojdem ani do polovice schodišťa,keď niekto opäť zazvoní a od vstupnej haly sa ozýva vytrvalé ba až naliehave klopanie na dvere.

,,Veď už idem...horí snáď niekde?!"zvolám a nahnevane,schválne pomalým tempom,sa vlečiem späť ku dverám.Keď otvorím,nestihnem si ani všimnúť postavu stojacu predo mnou,pretože som prudkým strhnutím za zápästia vytiahnutá na dážď.Čelom narazím do čiernej koženej bundy,ktorá je zmáčaná dažďovými kvapkami, následne dvíham hlavu a so zamračeným výrazom pozriem na Louisovu nečitateľnú tvár.

,,Ach,dopekla.Louis čo robíš?!"zanadávam,no on sa ženie dopredu nestarajúc sa o moje zmätené pocity.Zmätene sa obzerám okolo seba a snažím sa príjsť na to,kam ma to vlečie.Každý môj pokus o otočenie sa naspäť skončí tak,že sa potknem a mám čo robiť aby som to ustála.Jeho stisk okolo mojej ruky je tak silný,až mám miestami pocit,že sa mi zastaví krvný obeh.Mračím sa naňho a každým neochotným krokom protestujem.

,,Louis!"

,,Niečo sa stalo."povie stroho a ďalej ma vlečie za ním.Niečo sa stalo.Niečo sa stalo?Niečo sa stalo!Hlavou sa mi zrazu premietne tisíce obrazcov,čo by sa mohlo stať a úprimne,neviem si vybrať ktorý z nich je horší.Čo ak sa niečo stalo jeho mame?Čo ak za to môžem ja?Určite boli tie koláče nejaké vadné,alebo rovno otrávené!Dokelu...otrávila som mu mamu!A čo mi tak spraví Louis?Zbije ma?Vynadá mi?Zabije ma?...dobre,toto je možno prehnané,ale aj tak.Mala by som újsť,dostať sa z jeho blízkosti,striasť jeho dotyk..Teraz hneď!

,,Stoj Sophie!"silný stisk zápästia a následne trhnutie opačným smerom,ako som mala v pláne uniknúť,ma zastavuje a naopak,s tichým výkrikom padám na kolená.Zacítim ostrú bodavú bolesť,ktorá sa mi rozlieva od kolien po celom tele,dlane zaplaví horúčava a tá sa po pár sekundách stáva neznesiteľnou.Moje telo sa otriasa šokom a fascinovane hľadím na krv rinúcu sa z rán po dlaniach,ktorá sa mieša s kvapkami dažďa a štrkom čo sa mi zabodáva do mäsa rany.Na tvári pocítim slzy,no nevyvolala ich bolesť,či už šok.Vyvolala ich nevedomosť.Vždy to tak bolo,vždy som bola ja tá v nevedomosti.Všetci ostatný vedeli o niečom rozhodujúcom a dôležitom,len ja som chodila s úsmevom na tvári a ani len netušila,čo sa naozaj deje.Hlavu nakláňam nabok a pozorujem dažďové kvapky,ako dopadajú na asfalt a odrážajú sa do strán.Z vlastného sveta som vytrhnutá Louisovými rozhorúčenými dlaňami,ktoré priľnú na moju pokožku na páse a jeho dotyk pôsobí na chvejúcu sa pokožku ako balzám.Tento dotyk však mizne hneď ako ma stavia na nohy a po pokožke zosúva to prekliate mokré tričko,čo zmaže všetky stopy po jeho dotyku.Telom narazím do jeho pevných svalov a lícom sa zostávam opierať o jeho mokré tričko.Prstami mi obkreslý bradu,až ju nakoniec natočí nahor a pozrie mi do očí.

,,Prepáč,nechcel som ti ublížiť.Je to proste len..."nedokončenú vetu nechá visieť vo vzduchu a s povzdychom ustupuje odo mňa o krok dozadu a ja opäť ucítim akúsi prázdnotu vo svojom vnútri.Všetky myšlienky akoby prestali bežať a v mojej hlave vládne iba chaos,ktorý nemôžem ovládnuť.Je to...desivý pocit.Jeho pohľad smeruje k mojim roztrhaným rifliam a ku krvy,ktorá od kolien lenivo steká nadol mojej nohy.

,,Louis,čo sa stalo?"hlesnem a nechávam sa strhnúť jeho rukou,ktorá však už jemnejšie obtáča tú moju.Kráča zamyslene a mám pocit,že sám so sebou vedie nejaký vlastný,vnútorný boj.
,,Nie je niekedy proste lepšie zostať v nevedomosti?"povie zamračene a zastaví pri jeho motorke.Spolu s ním sa zastaví aj moje srdce a so strachom si prezerám ten diabolský stroj.

,,Louis!Proste chcem ísť domov!"skríknem a zvrtam sa na päte,no jeho slová ma zastavujú.

,,Sophie...Joe ťa potrebuje."Otáčam sa a pochybovačne si ho premeriavam.

,,Ako to myslíš?"spýtam sa takmer bez dychu.Louisovi sa zalesknú oči a hlavu skláňa k chodníku,pričom jednou topánkou hompáľa vo vzduchu a zároveň z cesty odkopáva malé kamienky.

,,Ako to myslíš!"priblížim sa k nemu plná hnevu,že ma opäť ignoruje a nezaujímam sa o jeho slzy stekajúce z kútikov očí a dokonca ho neľutujem,keď si na ústa silno pritlačí dlaň,potláčajúc vzlyk.Jediné na čo dokážem myslieť je Joe.Môj Joe.

Z pohľadu Joea:

Keď pootvorím oči,všetko je rozmazané.Obraz nachádzajúci sa predo mnou a taktiež moje myšlienky.Vidím len svetlá všeliakých farieb a hlasy prichádzajúce z veľkej diaľky pôsobia v mojich ušiach ako ozvena.Bolesť akoby mi tlačila na hruď a chcela mi zlomiť hrudný kôš a celkovo...všetky kosti v mojom tele.Pípanie prístrojov pôsobí ako uspávanka,a tak nenachádzam dôvod nechať oči pootvorené a potom...potom je odrazu všetko také pokojné a tmavé.Svetielka sa strácajú,zvuky z okolia taktiež utíchajú.Posledná vec čo vnímam,je ľudské teplo vkrádajúce sa do mojej dlane a prepletajúce sa s mojimi prstami.Chcem otvoriť oči,chcem sa presvedčiť či to všetko nie je len úbohý výplod mojej fantázie,no nemôžem.Nemôžem.
Počujem hlas...Je to známy hlas.No neviem ho k nikomu priradiť.Snažím sa spomenúť si,kde som ho počul,no žiadne spomienky neexistujú.Zisťujem,že dokonca neviem,kto som.Kde som.Kto je tu so mnou a či...je tu vôbec niekto so mnou.Všetky otázky sa mi zarezávajú hlboko pod kožu a spôsobujú mi bolesť.Tú prekliatu bolesť,ktorá mi oznamuje,že som nažive.


***
Konečne som mala čas a napísala som novú kapitolu (už 2.krát!!! :D ) Stále ma štve,že v nedeľu sa mi zmazala tá kapitola,pretože to bolo napísané 10x lepšie a tu som dokonca zmenila veľa dôležitých vecí,ktoré mi pozmenia už môj premyslený dej príbehu -_- ale neviem,ešte sa v tých veciach rozhodnem :D 

Snáď sa vám časť páčila aspoň trochu a tak isto,snáď sa vám na ňu oplatilo čakať :)
V ďalšej časti sa toho dozviete viac a nebude taká chaotická ako bola táto :D
Ďalej,chcela by som napísať My Diary ,ale nič špeci sa v mojom Life nedeje,tak som sa chcela spýtať,či tu je niečo konkrétne,čo by vás o mne zaujímalo???Ak áno,napíšte do komentu a ja o tom napíšem :) Bola by skm rada ak by ste sa vyjadrili,nech mám o čom písať/kecať :D .

Oh a ešte sa chcem VEĽMI poďakovať babám,ktoré ma stále povzbudzujú v komentároch a hlavne k tomu príspevku čo sa mi zmazala časť...naozaj ste ma upokojili a uistili v tom,že mám tie najlepšie čitateľky <3

Milujem Vás a za všetko vám ďakujem :) <3