Troubles.-33.kapitola

Ahojte,prinášam vám novú kapitolu :)Čo by som vám tak k nej povedala? Asi sa vám bude zdať nudná,ale nazvime to...ticho pred búrkou :P Nezabudnite,že všetko má svôj dôvod :P Opäť je tu pohľad Amelie,možno niektoré už pochopia prečo.Nechcela som však,aby to bolo zase celé o Amelii,keďže to nie je hlavná postava poviedky :) 

Chcem sa poďakovať všetkým dievčatám,ktoré sú ochotné komentovať a potešiť ma :3 Naozaj mi vaše komentáre rozjasnia deň a bola by som rada,ak by ste znovu vyjadrili svoj názor :))) 

Rozhodla som sa,že už žiadne podmienky pre ďalšiu časť nebudú,pretože to robím hlavne pre seba a ak sa vám príbeh páči,okomentujete to aj bez nejakých podmienok :) Nevravím,že ma nemrzí,keď nevidím veľa komentárov,ale zmierim sa s tým,ak tu budú pekné nenútené komentáre od srdca :)

Mám vás naozaj rada <3 a ďalšia časť bude,keď budem mať čas písať,ale dovolím si povedať,že bude čoskoro,pretože sa v tomto týždni ani poriadne neučíme,lebo sú matury :) Tak sa posnažím čo najskôr ak budete chcieť ďalšiu :)

Amelia:

Keď otvorím dvere na mojej izbe,Louisa osvetlí lúč svetla z chodby prechádzajúci cez škálu medzi dvermi,a tak zažmúri oči.Nohami hompáľa zo strany na stranu a nezaujato drží v rukách jednu z mojich kníh čo ukradol z poličky nad postelou.

,,Ako dlho tu už si?"povytiahnem obočie a utrápene pozriem do tmy snažiac sa zaostriť na nástenné hodiny v rohu miestnosti.Popravde,celou cestou od Claudie som sa tešila,ako zaľahnem do mäkkých nadýchaných perín,no s prekvapením v podobe Louisa som teda nepočítala.

,,Prosím,zhasni to svetlo na chodbe,rozožiera mi to oči."Moju otázku sa rozhodne ignorovať a hlavu nakloní doprava,aby sa vyhol pásu svetla.Pretočím očami a stroho šťuknem do vypínača,čo spôsobí,že izbu v okamžiku osvetlí umelé svetlo až tak,že musím napodobniť Louisov kyslí výraz.

,,Amelia!Dopekla,nepovedal som,aby si zažla ešte aj toto svetlo." zasyčí a prsty silno obtočí okolo tváre.
,,Je to moja izba,takže?"odvrknem a zhasnem svetlo na chodbe.Pohľadom preletím cez izbu,aby som zistila,čo všetko stihol Louis obchytkať.Zarazím sa a zvraštím čelo skúmavo hľadiac na Louisa.

,,Na čo si zobral tú knihu,keď si tu sedel po tme,preboha?"

,,Svietil som si mobilom."spokojne sa usmeje nad tým,že ma touto odpoveďou vykreslil akoby som ja žila v desiatom storočí a on mi práve oznámil,že existuje niečo také ako svetlo v mobile.

,,Oh...No aj tak,stále som nedostala odpoveď na moju otázku ako dlho tu už si,čo tu robíš a ako si sa sem dostal."Rada by som sa dostala vonku z tých tesných šiat,no myslím,že práve na to čaká.

,,Ale to už sú tri otázky,drahá Lia."uškrnie sa a knihu pohodí na nočný stolík vedľa prázdneho pohára.Pretočím očami a s očakávaním na neho upriem pohľad.

,,No,ak ťa to teda tak zaujíma,sedím tu už vyše dvoch hodín.Dokonca som dal nový rekord na Flappy Birde...Och, a nebolo ťažké zobrať si tvoj kľúč od bytu,keď som ti ich vyťahoval zo zadného vrecka.Len sa divím,že si si to nevšimla."Ruku strčí do vrecka a o niekoľko sekúnd medzi prstami zviera kľúč,po ktorom som tak krvopotne pátrala pred desiatimi minútami,keď som prišla na to,že ho nemám,a tak som si musela odomknúť núdzovým kľúčom,ktorý s otcom schovávame pod kvetináčom.Malo mi hneď napadnúť,že v tom má prsty on.Vystriem k nemu ruku čakajúc na to,že mi kľúč vráti a poberie sa kade ľahšie.To by som ale bola asi veľmi naivná,keby som si myslela,že to naozaj urobí,všakže?

,,Niečo za niečo."kľúč pevne zovrie v dlani a zasunie ho za pás čiernych nohavíc.

,,Naozaj teraz nemám náladu na tieto tvoje hry."nahnevane sa mu otočím chrbtom a stiahnem zo seba šaty.Je mi jedno,že Louisovi div nevypadnú oči z jamiek.Som unavená a nebudem sa obmedzovať jeho nechcenou spoločnosťou.Jemná biela látka sa mi zošuchne dole po nohách a so šuchotom pristane na plávajúcej podlahe.Rýchlo sa načiahnem po čierne voľné tričko a pretiahnem si ho cez hlavu.

,,Wau."vydýchne Louis a mňa až mykne,keď si uvedomým,ako blízko jeho hlas znel.Pomaly pootočím hlavu a keď zistím,ako ma uprene pozoruje,pousmejem sa.Jeho dlaň pristáva na mojom páse a prstami jemne obkresluje malé krúžky.Jeho dotyk vo mne vyvoláva túžbu.Túžbu po ňom.

Sophie:

Niallove prsty prechádzajú po mojom chrbte tak jemne,až to vo mne vyvoláva šteklivý pocit.Jeho pohyby rúk by som prirovnala k jarným slnečným lúčom,ktoré ma jemne pohládzajú po pokožke,no aj tak by som to nevystihla dosť presne.Zrazu svoje pohyby zastaví a skúmavo na mňa pozrie prenikavým pohľadom.Jeho oči sú tak modré...ale keď sa zadívam pozornejšie,modrá farba postupne bledne a jeho láskavý úsmev sa vytráca.Prsty zabára do mojej pokožky,čo mi spôsobuje ostrú bolesť a potom,...potom z jeho hrude výjde smiech.Spoznávam ho.Je to Louis.

Prudko sa posadím na posteli a párkrát zaklipkám mihalnicami,až kým si plne neuvedomím,že to bol len sen.Potichu vydýchnem a pozriem na digitálne hodiny položené na nočnom stolíku.Prekvapuje ma,že je takmer osem hodín.Telo zaborím späť do perín a bezmyšlienkovite ležím až dokým mi nezazvoní o desať minút budík.Lenivo nechám špičky chodidiel pristáť na chladných parketách a prstami si prehrabnem odstávajúce pramene vlasov.Zdola počujem mamin smiech,ktorý sa mieša so zvukom ranných správ,a tak sa staviam na nohy aby som na seba niečo rýchlo navliekla.Trhavým pohybom odhrniem záclonu a skontolujem stav za oknom.Slnko je schované za hromadou mrakov, vonku vládne sychravá atmosféra.Preto zo skrine vytiahnem svetlé jeany,ktoré majú pôsobiť ako ošúchané a slabošedý sveter poľahky pretiahnem cez hlavu.Neunúvam sa učesať,či už nejako nalíčiť.Proste si len umyjem zuby a tvár opláchnem vlažnou vodou.Hlavou mi preletí myšlienka,že sa neunúvam možno preto,pretože teraz už nemám byť pre koho tá pekná.Strapaté vlasy si len prehrabnem rukami,aby som nepôsobila ako bezdomovec,(aj keď tak už určite pôsobím odmýšľajúc si rozstrapatený "účes") a zohnem sa po tašku,ktorú si ako vždy prehodím cez chrbát.Zväzok kľúčov nechávam ležať na stole.Beztak ich nepotrebujem,kedže do školy pôjdem peši.
Keď vchádzam do kuchyne,na stole leží hromada špinavého riadu a otcove včerajšie noviny preložené na polovicu,v rohu stola.

,,Dobré ráno."mama si odpije z čiernej kávy a hrnček následne pokladá na kuchynskú linku vedľa toastovača.

,,Aj tebe."prinútim sa usmiať a opriem sa o chladničku rozmýšľajúc,či si vôbec niečo dám na raňajky.

,,Oh,Lou tu zabudol obálku pre Adelaine."mama zvraští obočie,ako prstom prejde po bielej obálke.Potom sa pohľadom premiestni na mňa a ja záporne pokrútim hlavou.

,,Nie."poviem rázne a vyhnem sa jej prosebnému pohľadu,ktorým na mňa ešte stále hľadí.Pravou rukou otvorím chladničku a vyberiem odtiaľ mlieko.

,,Sophie...Adel to potrebuje.Sú to recepty na koláčiky a poobede plánuje malú oslavu Louiho narodenín." (pozn.: Louis v tomto príbehu nemá narodeniny vtedy ako v skutočnosti)
,,Tak to tu Louis nemal zabudnúť.Smola."odvrknem a s hrmotom vyberiem z hornej poličky biely hrnček,do ktorého následne nasypem dve lyžičky kávy.

,,Sophie,prosím ťa.Čo proti Louimu stále máš?Je to milý chlapec s veľkým srdcom."mimovoľne sa usmeje a upraví si bielu blúzku trčiacu spod šedej vesty.

,,Skôr mi pripadá,že žiadne srdce nemá."zašomrem popod nos a zovretú vodu nalejem na zrniečka kávy asi do polovice hrnčeka.Ostatok neskôr zalejem mliekom.

,,Čože?"nadvihne obočie a ja tak hneď viem,že mi nerozumela.

,,Skrátka to pôjdeš zaniesť Adelaine.Nezabije ťa to a máš to cestou."povie a zo stoličky zhrabne svôj pracovný kufrík čiernej farby.

,,Nemám to cestou!"pohoršene vykríknem,keď si uvedomím,ako ma práve mama vyšachovala.Jednoducho mi nedala na výber a musím tam ísť.Neuvedomuje si však,že ja nie som bábka a ani stroj,ktorému môžu všetci rozkazovať.Počujem buchnutie vchodových dverí a následné naštartovanie motora.Podráždene medzi prsty uchopím hrnček s kávou a do druhej ruky tú sprostú obálku,čo mám zaniesť pani Tomlinsonovej.Keď sa káva stretne s mojím jazykom,musím sa ovládnuť,aby som ju nevypľula na podlahu,no zvyšok tekutiny vylejem do umývadla.Dobre,priznávam.Nikdy som nevedela spraviť dobrú kávu.


   S nádychom do seba vsiaknem vlhký vzduch po daždi a opatrne zaklopem na masívne hnedé dvere,ktoré po bokoch zdobia krémové črepníky s hlinou.Hádam,že inokedy tam bývajú kvety hrajúce rôznymi farbami,ale vzhľadom na to,že je začiatok Marca...
Dvere sa prudko otvoria a na prahu stojí útla žena odetá do jeansov a dlhého zeleného svetra s láskavým úsmevom na tváry.Jej blond vlasy sa v kaderách stáčajú až na  plecia a zvedavo na mňa pozerá očami presne takými ako má Louis.

,,Dobrý deň pani Tomlinsonová.Ja len...priniesla som vám recepty,čo posiela moja mama."obálkou neisto zatočím vo vzduchu.

,,Oh,Sophie...Tak dlho som ťa nevidela.Myslím,že naposledy keď ešte Angela...-"zarazí sa a potichu povzdychne. ,,Poď ďalej Sophie,len poď."ustúpi odo dverí nechávajúc medzi nimi priestor pre moju maličkosť a aj keď by som chcela nejako slušne odmietnuť jej pozvanie,slová akoby sa mi zasekli v hrdle.Prekĺznem teda škálou medzi dverami dovnútra a ostýchavo si vyzujem tenisky.Obálku ešte stále zvieram medzi prstami a keď Adelaine zamieri do kuchyne,rozhodnem sa ju následovať.Do nosa mi udrie sladká vôňa jablkového koláča,ktorý ešte horúci leží na rozpálenom plechu.Na okrúhlom stole sa povaľuje hromada pootváraných kníh na varenie a múka je porozsýpaná po celej dĺžke kuchynskej linky.Zo spodnej poličky vytiahne vymastený plech,ktorý vzápätí položí na malý stolček pri sporáku.Podíde bližšie k stolu a nahne sa nad jednu z kníh,následne sa na jej čele vytvoria vrásky z mračenia.

,,Nikdy som nebola dobrá v pečení."zasmeje sa a hanblivo si zastrčí prameň blond vlasov za ucho.Potom si všimne,že nesmelo stojím na prahu kuchyne,a tak zvolá : ,,Posad sa,Sophie.Urob si pohodlie,cíť sa tu ako doma."

,,Vlastne som prišla iba na chvíľku.O pól desiatej mi začína škola."snažím sa aby môj hlas znel čo najzvorilejšie a obálku s receptami položím na voľné miesto stola.

,,Och,pochopiteľne...Prepáč,nechcela som ťa nejako zaťažovať.Dúfala som však,že sa trochu porozprávame.Že mi snáď pomôžeš s Louisom."vzdychne a unavene si rukami preľne tvár.Zamračím sa do zeme premýšľajúc,ako by som jej asi tak ja mohla pomôcť s ...Louisom.

"Viete, ja vlastne Louisa nejako extra nepoznám.Neviem ako by som vám s ním mohla pomôcť."poviem vyhýbavo a keď zbadám jej utrápený výraz,vyhŕknem bez rozmýšľania: ,,Ale môžem vám pomôcť s pečením ak by ste chceli."

,,To by si bola veľmi láskavá...Ale máš školu,takže to asi nepôjde."Spomeniem si na môj trest byť po škole s Louisom v jedálni a poviem si,že nič horšie už byť nemôže.

,,Vlastne ak dnes do školy nepôjdem,o nič dôležité neprídem.Rada vám pomôžem pani Tomlinsonová."strojene sa usmejem a tašku pokladám na bielu drevenú stoličku odsunutú kúsok od stola.Opätuje môj úsmev a milým hlasom povie,aby som jej hovorila Adelaine alebo Adel.

,,Tak,s čím začneme?"načiahne sa po bielu obálku a následne sa snaží vyznať v jednotlivých výstrižkoch s receptami.Pristúpim bližšie ku nej,aby som jej cez plece mohla vidieť na recepty čo drží v ruke a so záujmom v hlave prehodnocujem jednotlivé nápady na koláče.

,,Táto ovocná kocka nevyzerá zle."skonštatujem a ukážem na koláč zložený z piškótového cesta,smotanového krému,ovocia a želatíny.Louisova mama uznanlivo prikývne a výstrižok položí na kuchynskú linku hneď vedľa valčeka.Balenia múky poukladám vedľa seba na linku a skúmavo sa zahľadím do receptu,kde je presne napísané,koľko gramov a aký druh múky mám použiť.

,,Dúfam,že Louis dnes neurobí nijakú hlúposť."riekne Adelaine a ustarostene pozrie na nástenné hodiny.

,,Mal by?"Jasné,Louis je ako magnet na problémy,no myslela som si,že tak isto ako aj pred všetkými dospelými osobami sa hrá na dobrého chlapca,bude to tak aj pri jeho mame.No možno je jediná,ktorá Louisa naozaj pozná a vyzná sa v jeho nepredvídateľne meniacej sa osobe.

,,Vzhľadom na to,že má dnes narodeniny, sa to od neho tak povediac očakáva...I keď to aj vtedy,keď tie narodeniny nemá,pravda?"trpko sa pousmeje a na kuchynskú váhu nasype cukor.Zostávam nemo hľadieť na etiketu jahodového kompótu,pretože predpokladám,že to mala byť rečnícka otázka.A aj keby nebola,neviem čo by som mala po slušnosti odpovedať.

,,Louis je zvláštny...Akoby v sebe ukrýval viacero osobností a pováh a ja nikdy neviem,čo od neho očakávať."ani neviem,prečo sa s mojím názorom zdôverím práve jeho matke.Možno ma zaujíma,či taký bol vždy.

-SOPHIE

,,Dám ti radu Sophie.Nikdy od neho nič neočakávaj."Sklopím pohľad a zahryznem si do spodnej pery.Znie to,akoby spravil niečo,čím Adelaine veľmi sklamal a ona nie je schopná odpustiť mu ,no na druhú stranu,miluje ho.Moju pozornosť si získa ich rodinná fotografia,ktorú som detailne skúmala už minule,no tentokrát si všímam vysokého muža popri boku Adelaine.Strapaté hnedé vlasy pôsobia chlapčensky a zároveň šibalsky a ostré črty znázorňujú jeho mužnosť.Hlavou sa mi preženie otázka,kde sa tento muž nachádza teraz,ak nie v tomto meste?Louis nikdy nespomínal svojich rodičov.Chová sa tak,že žiadnu rodinu nemá.A pritom Adelaine na ňom tak záleží...

,,Rozmiešaj prosím ťa toto."Adelainin melanchonický hlas ma vytrhne z premýšľania a ja automaticky v dlani zovriem varechu a druhou rukou si pridržím bielu umelo hmotnú misku.



Neuvedomím si,že vo dverách zaštrngotali kľúče a ďalej miešam suroviny dokopy,keď za chrbtom započujem Louisov pohoršený hlas.

,,Čo to má dopekla byť?"Preľaknuto sa otočím a naše zmätené pohľady sa na niekoľko sekúnd stretnú.