Troubles.-64.kapitola

V aute vyhráva moje zvonenie už asi po tretí raz a taxikár na mňa pozerá v spätnom zrkadlieku, hypnotizujúc  mobil, ktorý zvieram medzi roztrasenými prstami. Na displeji svieti Jackove meno, no je mi blbé ten hovor prijať. Vlastne ani neviem prečo. Vedľa mňa sa tisne John a premeriava si ma opileckým výrazom. Najradšej by som sa od neho vzdialila, ale na to sú priestory modrého Fordu až príliš tesné. No, aspoň že tu nie je Louis. Ale je v aute s Natashou, - dodá moje otravné podvedomie a ja si vzápäti predstavým, ako jej hlava klesá na jeho svalnaté rameno. Mobil stisnem medzi prstami o čosi silnejšie.

John sa zamračí a hlavu prestrčí do prednej časti auta, kde sedí taxikár a na sedadle spolujazdca sa rozvaľuje Ben.
           ,,Prečo ten hovor neprijme?" Pýta sa taxikára a ja šokovane pozriem na jeho otrávenú tvár. Vyplazí mi jazyk, ako to robia malé deti a hlavu si oprie o Benovu sedačku. Taxikár sa zasmeje sympatickým smiechom a následne krčiac ramenami sa opäť pozrie do spätného zrkadla, aby sa jeho oči mohli stretnúť s mojimi.
           ,,Ja neviem," odpovie s úškrnom na tvári a volantom otočí doprava, keď sa ocitneme na svetelnej križovatke. Benova hlava poklesne k oknu a autom sa vzápätí nesie dunivý zvuk, ako jeho hlava dopadá na sklo. John sa zarehoce a ja neviem presne určiť, kto toho vypil viac. Nataly sa krčí vedľa Johna, ktorý sa neustále hmýri a rozhadzuje rukami všade naokolo. Pozorujem, ako pretáča očami a z úst jej uniká malý povzdych zrejme premýšľa, ako sa dostala do auta plného opilcov. Uvažujem, či nad tým náhodou nerozmýšľa aj taxikár, ale ten vyzerá na to, že je mu jedno koho vezie, hlavne ak dostane svoj honorár.
           ,,A vy prečo nie ste zapásaný?" Taxikára nebadane mykne pri Johnovom hrubom hlase a ja sa pousmejem. Aspoň teraz viem, že John má vo zvyku byť hyperaktívny, keď je opitý. A taktiež kladie otázky ako to majú vo zvyku malé deti. Taxikár sa zasmeje a kútikom oka pozrie na Johna, ktorého tvár sa nachádza len pár centimetrov od tej jeho.
           ,,Ja nemusím byť zapásaný," odpovie napokon, zatiaľ čo sa snažím potlačiť v sebe výčitky na nezapásaného šoféra.
           ,,Nemôžu vás snáď chytiť poliši?" Skúša znovu jeho trpezlivosť, čím si získa aj Benovu pozornosť. Ten sa prebudí z opileckého polospánku a s priblblým úsmevom sa poobzerá po aute. Dúfam, že nemá v pláne pozvracať poťahy.
           ,,O štvrtej ráno? Nemyslím si." Neuvedomila som si, že už je toľko hodín. Vie vôbec moja matka, že nie som doma?
           ,,No, ja sa zapášem, ja prachy na pokuty nemám,"skonštatuje John, opäť sa vopchá k nám dozadu a otáčaním sa stále na jednu a tú istú stranu, sa snaží nájsť bezpečnostný pás. Nataly potichu zanadáva a udrie do jeho pleca. On si však jej hnev nevšíma a ďalej hľadá pásy.
           ,,Tu je to." Jemne poťukám na jeho plece, celá nervózna, ako by mohol zareagovať. Moje obavy sú však úplne zbytočné, pretože John sa mi nejaví ako násilnícky typ opilca. Skôr taký veselý školáčik. Akoby povedala Lee, zabaliť ho do vaty a krmiť jahodami. Natlačím sa čo najviac na dvere pri mojej strane, aby sa mohol zapásať a mať tak srdce namieste. Chvíľu mu to trvá, ale aspoň je v aute zatiaľ ticho. Neviem sa rozhodnúť, či mi to ticho vadí alebo práve naopak vyhovuje. Zamrví sa na sedadle a následne pozrie na Bena, Nataly a jeho pohľad končí na mne.
           ,,Sophie, cítiš sa na to, že máš peniaze na pokuty?" Veľavravne ukáže na bezpečnostný pás po mojej ľavej strane a očakáva, že sa zapášem. Načiahnem sa poň len preto, aby už konečne spokojne sedel. Autom sa rozoznie taxikárov smiech a hoci by som sa k nemu naozaj rada pridala, nemôžem  sa prinútiť zasmiať sa. Namiesto toho sa otočím dozadu, uisťujúc sa, či sa čierny Fiat ešte stále tiahne za nami.
           ,,Ako dlho ešte bude trvať táto posratá cesta?" Zašomre Nataly smerom k taxikárovi hneď potom, ako ju John opäť udrie lakťom do bedier. Vzdychnem a hlavu si opriem o sklo okna, privierajúc k sebe unavené viečka.
           Prebudím sa na to, ako ma niekto dvíha na ruky a cez moje ramená prehadzuje akýsi sveter. Nadýchnem sa známej vône, ktorá je pre tento krát zmiešaná s pachom cigariet, ale aj tak vonia úžasne. Zaklipkám mihalnicami a pozriem do Louisovej tváre nachádzajúcej sa nado mnou. Takže to on ma nesie. - uvedomím si a na mojej rozospatej tvári sa objavia prvé vrásky, keď sa zamračím. Zodvihnem hlavu z jeho pleca. Zrazu sa cítim hlúpo, že som zaspala v taxíku. Dlaňami zatlačím do jeho hrude na znak toho, že do izby prejdem aj po vlastných nohách,no na moje prekvapenie mi z úst unikne tiché zasyčanie, keď mi rukou prejde vlna bolesti. Zmätene pozriem na svoje zápästie, ktoré je podliate modro-fialovou farbou a až vtedy sa mi začnú v pamäti vynárať spomienky na večer strávený so Zaynom. Teda, začal sa s Jackom, potom prišiel Zayn a nakoniec som skončila tu, v Louisovom náručí. Robím všetko pre to, aby mi hlava znovu neklesla na jeho rameno a taktiež aj aby moje oči zostali otvorené, aj keď je to príliš namáhavé. Zrakom sklznem na šedý úpletový sveter, ktorý mám prehodený na holých pleciach a musím sa pousmiať nad myšlienkou, že sa o mňa Louis stará. V jeho náručí by som zostala naveky, ale musím sa prinútiť znovu zatlačiť do jeho hrude.
           ,,Zlož ma, prosím," prehovorím chrapľavým hlasom a opäť zatvorím oči. Len na pár sekúnd a potom ich zase otvorím. Louisova hruď sa zatrasie pod náporom tichého smiechu, zatiaľ čo si stále prikazujem otvoriť oči. Lenže moje unavené ja je silnejšie ako moje rozumné ja.
           ,,Maxxie, máš tú kartu od našej izby?" Jeho pokojný hlas sa ozve blízko pri mojom uchu, čo znamená, že únava znovu vyhrala nad rozumom a hlavou sa opieram o jeho hruď. Už zase. No tak Sophie, vschop sa! Otvárajúc oči zisťujem, že stojíme pred izbou s číslom 25. Teda, Louis stojí... Poobzerám sa okolo seba a po menšom uvážení uzavriem, že vlastne stojí ako jediný, pretože Maxxie sa snaží podoprieť Bena s Johnom, no tí ho svojou váhou sťahujú na zem. Natasha s Nataly to vzdali a sedia na zemi, chrbtami sa opierajúc o stenu. A kde je Grace a Teressa, to fakt netuším. Louis podíde ku dverám a kartu, ktorú už zviera medzi zubami, priloží k vyznačenej ploche pri dverách. Tie sa následne otvoria a spolu so mnou vstúpi dnu. Konečne ma položí na zem a prstom šťukne do vypínača. Ostré svetlo mi razom udrie do rozcitlivených očí a chvíľu trvá, kým sa plne sústredím na miestnosť, v ktorej sa nachádzame. Pohľadom vyhľadám posteľ a pomalými krokmi sa vydám priamo k nej. Posadím sa na jej kraj a z nôh odkopnem strieborné štekle. Pod svetlom lampy sa žiarivo trbliecu a ja musím uznať, že by po nich zaplesalo nejedno ženské srdce. Lenže sú od Zayna. Matrac sa prehne pod váhou Louisovho tela, keď dopadne na posteľ a s výdychom sa rozvalí cez jej polovicu. Nechápavo ho sledujem a hľadám ešte niekoho iného, kto by mal spať v tejto izbe tiež. Avšak miestnosť je prázdna, len na konferenčnom stolíku leží Natashina kabelka.
           ,,Potrebujem sa vyzliecť z týchto šiat," skonštatujem polohlasne a prstami zovriem lem červenej látky. No k ďalšiemu pohybu sa neprinútim a zostanem na ne len tupo pozerať, zatiaľ čo Louis ležiac na bruchu pozoruje moje pohyby. Na jeho tvári sa objaví úsmev, ktorý som nevidela tak veľmi dlho, až musím kontrolovať svoje pery, aby nenapodobnili výraz na jeho tvári. Pozorujem jemne popraskané ružovkasté pery stočené do úsmevu, akoby to malo byť niečo tak vzácne.
           ,,Len do toho," doberá si ma a ja sa, odvracajúc pohľad od jeho súmernej tváre, pousmejem. Jeho slová mi chýbali, jeho úsmev mi chýbal. Som šťastná, že ho konečne vidím takého, aký v skutočnosti je, avšak on sám sa nechce alebo sa nemôže vidieť v pravom svetle. Pretože on je futbalista, ktorý by mal byť arogantný a striedať dievčatá ako ponožky, nie? Zahryznem si so spodnej pery, aby som zastavila úsmev rozlievajúci sa po mojej tvári a pomaly sa k nemu otočím. Šedými očami sa vpíja do mojich, užívajúc si chvíľu, kedy sa nehádame. V izbe vládne príjemné ticho, ktoré znamená možno aj viac ako inokedy slová. Načiahne ku mne ruku a opatrne sa dotkne zipsu na šatách.
           ,,Smiem?" Nadvihne obočie a ja nesmelo prikývnem, keď na ramene pocítim teplo sálajúce z jeho prstov, ktoré ma razom preberú z driemot. Akonáhle uchopí zips a pomaly ho zosúva nadol, do tváre sa mi nahrnie červeň. Nemôžem si pomôcť a pozerám na jeho sústredený výraz zpod mihalníc. Rozum mi vraví, aby som odvrátila zrak, ale srdce prudko udiera do hrudného koša, nehľadiac na to, že by som sa mala riadiť práve rozumom. Jeho pohyb sa zastaví v polovici šiat a ja pochopím, že na to, aby mi ich mohol vyzliecť úplne, sa musím postaviť alebo nadvihnúť panvu. Nakoniec sa však rukami zapriem do matraca a kolenami sa opriem o mäkkú perinu. Louis sa pousmeje a prisunie sa bližšie ku mne, aby dokončil čo začal. S jemným zašuchotaním sklznu po mojom tele smerom nadol a ja sa nachádzam len v spodnom prádle. Čo najrýchlejšie siahnem po prikrývke, aby som zakryla moje polonahé telo. Izbu zaplní Louisov smiech. Čo tu vlastne robí?
           ,,Povedal si, že so mnou nebudeš spať v jednej izbe,"podotknem a bielu prikrývku si vytiahnem na úroveň kľúčnych kostí. Jeho pohľad o čosi zvážnie, no nie na toľko, aby sa prestal usmievať.
           ,,Sama dobre vieš, že som v mojom živote povedal veľa vecí, ktoré som nakoniec nedodržal." Pretočím očami a pohodlnejšie sa zababuším do perín. Má pravdu, nemôžem sa spoliehať na jeho reči.
           ,,Si komplikovaný," zašomrem takmer pre seba, no jeho pohľad mi prezrádza, že to počul. Spodnú peru zovrie medzi zuby a očami prechádza po strope izby. Zaujímalo by ma, na čo myslí. V izbe zavládne ticho potom, čo mi na to nič nepovie. Zavriem teda oči, no Louisova tvár sa naďalej črtá v mojich predstavách. S nespokojným zavrčaním ich opäť otvorím a preľaknem sa, keď zbadám jeho tvár nachádzajúcu sa veľmi blízko pri mojej. Inokedy by som sa oddialila, posunula sa dozadu, ale teraz nie. Musí vedieť, že tentokrát mu nedovolím vyhrať. A tak jeho dych naráža na moju tvár, pričom pozorujem iskričky v šedých očiach. Teraz je to iné. Šedá farba miešajúca sa s modrou, o sebe čo-to prezrádza. Možno to, že aj on je len človek s citmi.
           ,,Akú knihu by si si kúpila, ak by si si mala vybrať o čom bude?" Opýta sa zrazu, čím ma opäť zaskočí. Prekvapene zažmurkám a snažím sa ovládnuť búšenie srdca. Akú knihu? Ako to myslí? Zamračím sa, v hlave nenachádzajúc odloveď.
           ,,Vybrala by si si knihu, v ktorej by bolo opísané všetko dopodrobna, nezanedbávajúc nijaký detail? Knihu, ktorej by si rozumela od začiatku až do konca?" Pokúša sa objasniť mi jeho otázku, ktorá je vlastne úplne jasná.
           ,,Samozrejme, že áno. Na čo by som čítala knihu, ktorej by som neporozumela?" Podopriem sa na lakťoch, predsa len prerušujúc vzdialenosť medzi našimi tvárami. Louis sa usmeje, akoby dopredu tušil, ako bude znieť moja odpoveď a napokon prikývne.
           ,,Máš pravdu, bolo by to zbytočné."

Z Louisovho pohľadu

Ako veľmi by som chcel, nemohol by som jej dovoliť milovať ma. Ja viem, ona nepotrebuje moje povolenie, ani môj súhlas. Jej čokoládové oči sa zavrtávajú priamo do mojej tváre a ja cítim vinu pomaly dopadať na celé moje telo. Možno by to nebolo také zlé... milovať ju. Oveľa horšie by bolo stratiť ju. Znovu. Jej viečka sa nepatrne zachvejú, čo mi napovedá, že táto noc pre ňu bola naozaj dlhá a preto by mala spať. Usmejem sa, len aby som ju potešil, ale najradšej by som sa rozreval ako malé decko. Keby len povedala niečo iné, možno by....nie. Nezáleží na tom, že je odo mňa tak veľmi odlišná. Nezáleží na tom, že ma pred malou chvíľou nevedomky odmietla. Ale záleží na tom, aby bola šťastná. A ak je šťastná so Zaynom, malo by to tak byť správne. Kurva, Zayn, ten parchant! Cítim, ako mi na krku navierajú žily a prsty pevne pritlačím na matrac. Nie, Zayn nie...On je snáď ešte horší ako som ja. Ublížil by jej.
           ,,Soph?" Šepnem do ticha a s očakávaním hľadím na jej jemnú tvár. Zostáva však nehybne ležať a jej hlboký dych sa v pravidelných intervaloch rozlieha po izbe. Spí.
Čo najtichšie sa vymocem z postele a prejdem ku kreslu, cez ktoré je prehodená deka kávovej farby. Uchopím ju medzi prsty, následne podídem späť k posteli, na stranu kde spí Sophie. Rozprestriem deku a vytrasiem ju vo vzduchu predtým, ako ju položím na jej telo, ktoré je už zakryté tenkou prikrývkou. No pomyslenie, že by jej v noci bola zima, mi nedovolí odísť bez toho, aby som ju prikryl. Otočím sa ku dverám a po dvoch krokoch sa opäť zvrtnem k spiacej Sophie. Nerozhodne si zahryznem do pery tak silno, až syknem bolesťou a v duchu si nezabudnem vynadať, aký som kokot. Rýchlo sa rozhliadnem po izbe a s pocitom najväčšieho trapáka pod slnkom, sa skloním k jej tvári a pery rýchlo priložím na jej líce. Venujem jej posledný pohľad a otočím sa na odchod, teraz už naozaj na odchod. Žiadna ďalšia deka, žiadna ďalšia pusa na líce.. Proste dokráčaj k tým dverám Louis a netrapoš tu- , prikážem si.
Poponáhľam sa na chodbu, kde zbadám Natashu schúlenú v kresle pri recepcii. Cítim sa trochu previnilo, že to práve ja som tým dôvodom, prečo nechcela mať izbu so mnou, a tak sa jej radšej vzdala úplne. Hlavu si podopiera ľavou dlaňou a jej pohľad smeruje kamsi do neznáma. Oči sa jej lesknú únavou, keď si uvedomí moju prítomnosť a uprie na mňa zrak.
           ,,Mali by sme si to vyriešiť,"navrhne, no ja pokrútim hlavou a z úst mi následne unikne hlboký vzdych. Nechápavo zvraští tvár.
           ,,Teraz nie, Tasha. Som unavený a ty tiež. Nič by sme nevyriešili, akurát tak by sme všetko iba zhoršili." Nad mojimi slovami prikývne a pozrie sa na veľké nástenné hodiny, ktoré visia na stene oproti nej.Takmer pol šiestej ráno. Oplatí sa mi vôbec ísť spať na tých pár hodín?
           ,,Zajtra je škola,"poznamená, čím ma vytrhne z myšlienok. Otočím na ňu hlavu a trochu dezorientovane prikývnem. Škola? Vážne teraz myslí na sprostú školu?
           ,,Ale ty nechodíš do školy, Tasha." V mojej vete zaznie malý mätúci otáznik. Teda...nechodí do školy, nie? Alebo hej a ja som si to nevšimol?
           ,,Ako keby som to nevedela." Pretočí očami nad mojím poznamenaním a vzápätí ma prepáli pohľadom. ,,Ale ty áno, Louis."
           ,,No, v tom prípade je mi to úplne u riti." Zaškerím sa a ona sa naopak zamračí. Odkedy jej záleží na tom či chodím alebo nechodím do školy?
           ,,Chcela by som sa prihlásiť na jednu vysokú školu.Študovať architektúru." Od šoku mi zabehne slina a rozkašlem sa. Natasha na mňa pozerá s nechápavým pohľadom, zatiaľ čo sa dusím. Aha, vďaka. Nabudúce budem vedieť, že sa nemám nikdy viac dusiť pri Natashi, pretože sa bude spokojne prizerať na to, ako jej pomaly umieram pred očami.
           ,,Ale veď ťa vyhodili," pripomeniem jej a ona oduje spodnú peru.
           ,,No a čo! To neznamená, že už nemôžem nikdy študovať." Je urazená, že neverím v jej architektské schopnosti. Zasmejem sa a ona do mňa štuchne lakťom.
           ,,Čo ideš robiť ty, Louis? Namotávaš každé dievča a potom svojim chladným srdcom všetky odmietneš." Hnevá sa, že sa tentokrát radí medzi pojem "každé dievča". Nikdy som si neuvedomil, že by ku mne niečo cítila. Vždy to bola Tasha, ktorá sa odmietala ku komukoľvek viazať. Sedávala na kuchynskej linke, fajčila jointa a robila si zo mňa srandu. Ako som mal vidieť, že ku mne niečo cíti?
            ,,Niekedy je najlepšie neurobiť nič." Myknem plecami a posadím sa na opierku jej kresla. Skúmavo si ma prezerá, no nakoniec len pokrúti hlavou.
           ,,Ale nie teraz." Prísne na mňa pozrie a vydýchne všetok vzduch z jej malých pľúc. ,,Musíš niečo urobiť. Na mňa sa vykašli,ja to rozchodím, ale teraz mám na mysli Sophie a to, ako jej zakaždým ubližuješ."
           ,,Veď práve. Ubližujem jej zakaždým, nezáležiac na tom, čo urobím." Hlavu si zložím do dlaní a prstami si prejdem pomedzi vlasy. Do riti, jediným riešením je držať sa od nej čo najďalej. Ale na to som až príliš sobecký. Natashina ruka pristane na mojom krku a snažiac sa povzbudiť ma, mi stiskne rameno a následne sa odtiahne.
            ,,Idem si ľahnúť." Postaví sa z kresla a ja sa musím pridržať čalúnenej časti, aby som sa neprepadol dopredu. ,,Dobrú," zvolá ospalým hlasom a pomalými krokmi sa šuchce až k izbe, kde spí Sophie. Pousmejem sa a zložím sa na kresle s nepeknou predstavou, ako veľmi dolámaný sa zobudím.

Z pohľadu Sophie

Nespokojne zamrmlem, keď sa izbou ozve zvonenie telefónu. Som nútená otvoriť oči a prispôsobiť ich svetlu, ktoré sa dobíja do hotelovej izby cez takmer zatiahnuté závesy. Príliš veľa svetla...
Preboha! Koľko je hodín?
Prudko sa posadím na posteli, čo spôsobí, že sa mi na pár sekúnd zatmie pred očami. Perina mi sklzne z tela a ja zistím, že som iba v spodnom prádle. V tom momente sa úplne rozpamätám na včerajšiu noc a aj na to, ako ľahko som sa dala ovládnuť šedými očami a prívetivým úsmevom. Dopekla.
Poobzerám sa po izbe, ktorá vyzerá presne tak isto, ako včera. Odhrniem perinu v nádeji, že niekde pod ňou nájdem červené šaty. O to väčšie je moje sklamanie, keď zisťujem, že v posteli sa okrem pár vankúšov, deky a periny, nenachádza nič viac. S povzdychom si rukami pretriem tvár a pozriem sa na nočný stolík. Na moje prekvapenie sa ma ňom týči tácka s vysokým skleneným pohárom s pomarančovým džúsom a na malom tanieriku s vidličkou, čokoládový zákusok. Okrem toho je tam aj mobil, ktorý ma zobudil, no nepatrí mi a viem, že ani Louisovi. Zaškvrkanie v mojom žalúdku mi len potvrdí to, ako hladná naozaj som. Bosými nohami pristanem na huňatom bielom koberci a postavím sa, aby som mohla pokračovať v hľadaní všetkých mojich vecí. Obídem manželskú posteľ a s malou dušičkou nazriem do kúpeľne dúfajúc, že tam nájdem aspoň nejaký župan, nech tu nechodím v spodnom prádle. Biele kachličky ma chladia na chodidlách a v zrkadle naproti vidím môj zúbožený vzhľad. Niektoré pramene mi povypadávali z drdolu, teda ak tú guču vlasov môžem ešte tak nazývať, a malý odtlačok červeného rúžu mi zdobí kľúčnu kosť. Netuším, ako sa tam dostal. Zamračím sa na vlastný odraz, keď pohľadom pristanem na mojej pravej ruke a zbadám modrinu, ktorá sa vo svojej plnej kráse črtá na zápästí. Bruškami prstov si prejdem po zafarbenej koži a zuby zatnem pevne k sebe, keď mi rukou vystrelí bolesť. Odvrátim tvár od veľkého zrkadla, pretože cítim, ako sa mi oči plnia slzami. Všetko je inak, ako by malo byť a ja s tým neviem nič spraviť. Neviem a nemôžem. Zrazu cítim hnev k zrkadlu, ktoré sa víťazoslávne týči na bielej stene a poukazuje na moje slabosti. Posadím sa teda na kachličky, aby som sa v ňom viac nevidela a ruky si zložím na prepletené nohy. Zhlboka sa nadýchnem, no namiesto pokojného výdychu, mi z úst unikne slabý ston. Na líci cítim horúcu slzu, ktorá sa pomaly presúva smerom nadol svojou vlastnou cestou. Prekoná rub mojich pier a vtedy pocítim jej slanosť. Trpká chuť prehry.
           ,,Soph? Priniesol som ti veci." Louisov hlas ma vytrhne z pocitu osamelosti a prinúti ma otočiť sa za ním. V pravej ruke drží moju kabelku, v ľavej topánky a šaty. Jeho pohľad smeruje do odrazu zrkadla a následne na mňa, pričom sa mení na zmätený. ,,Si v poriadku?" Všetky moje veci púšťa na zem, viac sa o ne nestarajúc  a odhodlane vykročí ku mne, aj keď zrejme tuší, že sa zase pohádame. Vždy to tak je, nie?
Na jazyku mám slová, ktoré by som mu povedala, aby som ho uistila v tom, že mi je fajn a nič mi nechýba ku šťastiu. Avšak boli by to slová také nepravdivé, až by mi bolo ľúto jeho nevedomosti. Preto pomaly pokrútim hlavou a neovládnem nové slzy, hľadajúce cestu von z mojich očí. Kľakne si ku mne a chvíľu ma skúmavo pozoruje, akoby zvádzal boj sám so sebou. Možno však len hľadá správne slová, ktovie.
          ,,Sophie...vieš, že mi môžeš povedať všetko." Chytí ma za rameno a aj keď sa mu chcem sprvu vytrhnúť, dovolím aby jeho dotyk pretrvával na mojej pokožke.
           ,,Nemôžem. Sám vieš, že nemôžem." Odporujem mu a snažiac sa ignorovať chlad, ktorý ovláda moje telo, si končekmi prstov zastoknem prameň strapatých vlasov za ucho. Ešte šťastie, že sa práve nevidím v odraze zrkadla. Na brade mi pristane jeho ruka, palcom a ukazovákom ju jemne otočí jeho smerom. Zisťujem, ako veľmi blízko sa nachádza Louisova tvár od mojej. Šedými očami skúma moju uslzenú tvár a snaží sa nájsť pochopenie pre človeka, akým som ja. Slnečné lúče ,prenikajúce do kúpeľne, sa priam odrážajú v jeho očiach a dúhovky mu o čosi zblednú. Snaží sa byť vážny, no pery sa mu o maľú chvíľku zvlnia do úsmevu. Posmieva sa mi, viem to. Zamračím sa na neho a ruku načiahnem k tej jeho, aby som prerušila náš alebo teda jeho dotyk. Čo je mu smiešne? Nadvihnem obočie, neverbálne mu naznačujúc, aby mi vysvetlil dôvod jeho úsmevu.
          ,,Neviem, možno to je tou čipkovanou podrpsenkou, ale si krásna. Vždy si mi pripadala krásna, no teraz..." Jeho slová ma prekvapia. Šokovane pootvorím ústa, nenachádzajúc slová na jeho priznanie. Zároveň však cítim, ako sa mi do líc hrnie červeň, pretože tu pred ním sedím v čiernom čipkovanom prádle. Skôr, než stihnem čokoľvek povedať, mi z mysli ukradne všetky možné slová, keď sa tvárou priblíži k mojej a po malom zaváhaní ma pobozká. Jeho pery sú mäkké a sladké, ale to je všetko, čo si stihnem uvedomiť, pretože sa odtiahne a pousmeje sa. Bol to letmý bozk, ktorý patril iba mne. Dokonca som nestihla ani zatvoriť oči a predstaviť si, že jeho pery stále pretrvávajú na mojich.
          ,,Pobozkaj ma znovu, prosím," šepnem a on si zahryzie do spodnej pery. Rukou si prejde do vlasov a krátko sa za ne poťahá. Rozhoduje sa, čo je správne. Kedy sa to zmenilo? On sa nikdy nerozhodoval podľa správnosti. Robil veci bez rozmyslu.
           ,,Nemal by som," odpovie nakoniec, no sám si nie je istý tým, čo vraví. Po uplynutí pár sekúnd sa pozrie mojim smerom, ruky presúva na môj pás a tisne si ma bližšie k nemu. ,,Nemal by som," zopakuje a zavrie oči. Jeho dych naráža do mojej tváre počas toho, ako to opakuje znovu a znovu, až kým ho nepreruším priložením pier na jeho. Stuhne, čaká čo sa bude diať. Pootvorím pery a pomaly nimi kopírujem obrys jeho úst. Viac to nevydrží, prsty zatlačí do mojej kože a prehodí si ma cez seba. Sedím na ňom obkročmo len v spodnom prádle, zatiaľ čo sa jazykom dobíja do mojich úst. Vo chvíli, kedy sa naše jazyky stretnú, mi na chrbte naskočia zimomriavky. Uvedomujem si sladkú chuť zakázaného ovocia, explóziu pocitov v mojom tele. A to všetko spôsobil on. Ruky opatrne presúvam na jeho krk a prstami prechádzam po jeho vlasoch na temene tak, aby som neprerušila bozk. Vzdychne mi do úst, odďalujúc pery od mojich len na vzdialenosť niekoľkých milimetrov. Ramienko na podprsenke mi sklzne po ramene až na plece a on ho pozoruje. Cítim, ako sa jeho svaly napínajú, ako veľmi by ho chcel odstrániť úplne. Najhoršie však je, že by som mu to dovolila. Nahnem sa k nemu pre ďalší bozk, ale on mi nedovolí pobozkať ho. Namiesto toho sa smutne zamračí.
           ,,Čo to pre teba znamená, Sophie? Bojím sa, že je to niečo viac ako pre mňa." Nemiluje ma, zatiaľ čo ja jeho áno. Samozrejme, že to pre mňa znamená veľa. Ale viem, že pre neho to neznamená nič.
           ,,Nič to nebolo, chcel si ma len utešiť, al-...Nie. Proste to nechaj tak." Zleziem z neho, naprávajúc si ramienko, zatiaľ čo ma pozoruje skúmavým pohľadom. Prinútim sa k úsmevu, ktorý by ho mal presvedčiť a zohnem sa pre kabelku, v ktorej mám ešte stále oblečenie s Christianovej párty.
           ,,Ty pre mňa znamenáš viac, ako znamenajú dievčatá, s ktorými som spal. Preto nechcem, aby si medzi ne patrila, pretože si zaslúžiš niečo oveľa lepšie. Zaslúžiš si byť milovaná, ale to ti ja nemôžem poskytnúť, dobre to vieš." A s týmito slovami opustí miestnosť, nechávajúc ma topiť sa vo vlastných myšlienkach. Prečo musí vždy utiecť a nechať mi tak dostatok času na premietanie si jeho bozkov  v mojej hlave stále dokola?


Časť som mala napísanú už dlhšie, len som čakala na viac komentárov, ktoré žiaľ nepribudli...
Okomentujte ak chcete novú kapitolu skôr. (Možno by bola aj zajtra, pretože som chorá a nemám čo robiť.)