Troubles.-63.kapitola

Z Louisovho pohľadu

           ,,Zdravím, Anne. Joe je doma?" Kde inde by asi tak kurva bol?! V duchu nad mojou otázkou pretočím očami. Niekedy viem byť vážne kokot.
           ,,Oh, Louis...ahoj. Teba som tu nečakala." Pani Cluscherová sa usmeje a práve ten nevinný úsmev mi pripomenie jej dcéru. ,,Áno, áno...je doma. Len poď ďalej." Odstúpi odo dverí, nechávajúc dostatok priestoru na to, aby som popri nej prešiel dovnútra. Z nôh skopnem zablatené vansky a šedý sveter cez hlavu si položím na botník, aby som ho nemusel navláčať po dome.
           ,,Akurát varím čaj! Dáš si?" Zvolá z kuchyne, no sprostý čaj je to posledné, na čo teraz myslím.

          ,,Jasné, čaj je super!" Odpoviem a pomaly vystúpim po schodoch. Ak ju stretnem, ospravedlním sa jej a všetko to dám do poriadku. Bude to také ako predtým.
Zaklopem na dvere Joeovej izby a o pár sekúnd vojdem dnu. Joe sedí za písacím stolom a usilovne študuje nejakú sračku. Asi biológiu.
          ,,Čau, bro," kývnem mu a posadím sa na mäkkú posteľ. Asi si všimol môj nechápavý výraz, ktorý sa mi črtá v tvári, pretože poukáže na hrubú učebnicu a zúfalo mykne plecami.
           ,,Bio," objasní mi, no následne ju od seba odstrčí a na stoličke sa obráti ku mne, venujúc mi  všetku jeho pozornosť.
           ,,Odkedy študuješ, ty vole?" Zasmejem sa a on tiež. Ruky vyhodí do vzduchu a pozrie na svoju zlomenú nohu, ktorá sa mu ešte stále lieči a následne zrakom spočinie na taktiež nalomenej hrudnej kosti.
          ,,Odkedy som sa začal nudiť a topiť sa v spomienkách," vysvetlí mi a ja prikývnem. To isté by som asi robil aj ja. Ale neviem si predstaviť, aké hrozné by bolo stratiť všetky spomienky. A ešte horšie znovu ich vo svojej hlave objavovať.
          ,,Aké to je, nemať žiadne spomienky, Joe?" Zvedavosť mi nedá a spýtam sa ho na otázku, ktorá mi už dlhšiu dobu vŕta v hlave. Možno je to hlúpa či nevhodná otázka. Ale hovorí sa, že sprostá otázka je jedine tá, ktorá nie je nikdy vyslovená.
         ,,Mal som spomienky. Avšak boli len vymyslené...Vymyslel som si ich počas kómy a nakoniec im aj uveril. Bolo naozaj ťažké presviedčať svoj mozog o tom, že nie sú pravdivé, pretože....keď si si ich pamätal, museli sa stať, nie?" Vidím, že počas toho ako rozpráva, sa hlbšie zamýšľa nad vetami, ktoré vypúšťa z úst. ,,Mimochodom, ako dopadol zápas?"
           ,,Vyhrali sme," odpoviem a prevalím sa na brucho. Joeova spoločnosť mi chýbala. Nikdy to nebude také, ako za starých čias, no to som už dávno vedel a bol som s tým oboznámený.
          ,,Aha, tak už viem, prečo si bol taký ožratý." Pri konštatovaní sa pousmeje, no jeho tvár zrazu pretnú vrásky. ,,Čo si zase vyviedol Sophie? Ona mi to nechcela povedať, preto čakám, že mi to povieš ty. A hlavne, že mi povieš, čo je medzi vami. Chvíľu mám pocit, ako keby ste boli nejaký manželský pár a na druhý deň vediete vojnu. Mali by ste sa porozprávať."
           ,,Ale to sa nedá, Joe!" Frustrovane si prejdem cez vlasy a na chvíľu sa odmlčím predtým, ako znovu prehovorím. Joe ma skenuje pohľadom a trpezlivo čaká, čo sa chystám povedať. ,,Ona...Ach, ja neviem. Nebudem popierať, že všetky myšlienky sa aj tak točia okolo nej. Či chcem či nechcem. Hoci sa snažím nemyslieť na ňu, príde mi to nemožné. Lenže keď si predstavím, že ju mám držať v náručí a ja mám byť ten ktorý ju má robiť šťastnou, vtedy sa zarazím, pretože viem, že ja si ju nezaslúžim, Joe. No zároveň nechcem, aby sa nachádzala po boku iného muža, aj keby to bol najláskavejší muž na svete." Joe sa hlasno zasmeje. Nechápavo a možno aj trochu nasrdene k nemu dvihnem zrak .
           ,,Prepáč. Ja len že...Takéhoto zmäteného som ťa ešte nikdy nevidel!" Jeho úsmev stále pretrváva. ,,Mimochodom, ak si prišiel aj preto, aby si ju videl, nie je tu."
           ,,Nie, prišiel som preto, aby som dal veci do starých kolají."

***

           Maxxie sa zasmeje a fľašu koly si pritiahne trochu bližšie k sebe, keď sa usmiata Teressa vrúti na kožené sedadlá boxu. Pretočím očami a znudene si podopriem hlavu. Hudba hrá až príliš hlasno. Pozriem na krabičku cigariet ležiacich na stole, no neprinútim sa k pohybu, aby som si z nej jednu vytiahol. Do môjho zorného uhla sa vtrepe ryšavovlasé dievča s hlbokým výstrihom na bielej blúzke a na stôl položí sedem poldecákov tequily. Trvá jej snáď večnosť, kým si popotiahne blúzku a poprosí nás, aby sme zaplatili. Jej karamelovo hnedé oči sa zavrtávajú priamo do mňa, zatiaľ čo sa jej na tvári pohráva koketný úsmev. Čaká na moje signály, ktoré však neprichádzajú a preto sa skleslo vráti k baru plniť si robotu barmanky.
           ,,Zožrala by ťa, Louis." Grace do mňa šťuchne lakťom a hlavou kývne k baru, odkiaľ ma ešte stále pozoruje ryšavka. Na jednu noc by bola dobrá...
           ,,Zober knihu, nie kurvu." Zažartujem, na čo Ben s Natasha vyprsknú do smiechu a Nataly s malým úsmevom privonia k vodke. Vždy sa radšej vyhla chlapským rozhovorom, ktoré jej prichodili nechutné; nevravím, že neboli. Naopak Natasha mala v chlapských debatách hlavné slovo. John sa posadí s výrazom ako keby zahryzol do citrónu a Maxxie sa zasmeje.
           ,,Si nejaký zmorený, John," poznamená so smiechom, na čo ho John prebodne otráveným pohľadom.
           ,,Tomu ver! Cítim sa, akoby ma niekto nakladal zozadu!" Mám čo robiť, aby som sa nezadusil minerálkou, keď si uvedomím význam jeho slov a následne sa rozosmejem. Nataly sa chytí za hlavu, zatiaľ čo si nás Grace pobavene premeriava.
           ,,Poznáš ten pocit?" Maxxie sa uškrnie a John ho schladí pohľadom zabijaka. Pohodlnejšie sa opriem a ďalej počúvam ich doberanie, ktoré sa teraz pre zmenu týka Bena. Zachytím karamelovo hnedé oči, ktoré si ma lačne premeriavajú a povzdychnem nad výdržou barmanky. Končekmi prstov prejde po jemnej látke blúzky a s očami prilepenými na mne, si rozopne vrchný gombík, pričom odhalí veľkú časť dekoltu. Pousmejem sa nad jej hlúposťou. Musí byť naozaj zúfalá, keď takto predáva svoje telo. Odvrátim zrak v momente, kedy si uvedomím, že môj úsmev brala trochu inak, ako bol myslený a prezerám si plný parket tancujúcich ľudí rôznych vekových kategórií. Toto miesto mám rád, aj keď sa tu viaže mnoho spomienok. Chodil som sem s Jesamine, Angelou,Joeom a sem tam aj s Niallom. Vždy tu bola zábava. Zvláštne...ako čas plynul, moja partia sa úplne zmenila a teraz tu sedím s úplne inými ľuďmi. A hlavne sa zmenil aj môj vzťah k Jesamine a Niallovi. Angela zomrela a Joe je aktuálne mimo hry. Zostal som sám, ale predsa s niekým. Ben ma kopne do členku a ja syknem bolesťou. Už-už sa chcem doňho pustiť, no on ukáže k baru s veľavravným úsmevom. Zmätene sa pozriem smerom kam ukazuje a tam zbadám stáť ju. Červené obtiahnuté šaty dokonale tvarujú jej krivky a niektoré pramienky vlasov, zopnutých do strapatého drdolu, jej zľahka dopadajú na temeno. Fascinovane hľadím na jej nádherné telo, ktoré som mal vždy chuť zvaliť do perín mojej postele. A dokonca ani teraz nemôžem zabrániť oplzlým myšlienkam na to, ako potiahnem za zips na ich boku a šaty sa jej pomaly zosunú až k topánkam na vysokom podpätku. Lenže túto predstavu mi zmárni Zaynova ruka, ktorá oblapí jej pás. Zamračene sledujem, ako si sadá na barovú stoličku vedľa toho kokota, ktorému by som najradšej rozbil papuľu, no najviac ma šokuje, keď jeho ruka spočinie na hebkej pokožke jej stehna a ona mu to dovolí. Dovolí mu dotýkať sa jej tela! Tela, ktoré by malo patriť mne! Čože?! Nemalo by mi patriť...nemalo by patriť nikomu. A Zaynovi už tobôž nie.
           ,,Kámo, nečum tak na ňu. Vyzeráš ako úchyl." Drgne do mňa John a ja si až teraz uvedomím, že prstami pevne zvieram okraj stola, akoby som ho mal čo chvíľu rozdrviť holými rukami. Pustím sa ho a prudko vstanem, pričom rozlejem jeden štamprlík. Natasha zlostne zavrčí, no viac si nedovolí. Ako na zavolanú sa mi pohľad stretne s ryšavovlasou kurvou a ja vykročím rovno k nej. Hnev mi vrie v žilách a ja ho potrebujem dostať preč z môjho tela. Možno ju zoberiem na záchody a tam ju vyjebem až tak, že bude kričať aby som neprestával. Ignorujúc Sophie, ktorá sedí len niekoľko metrov odo mňa, sa opriem o okraj baru a kývnem na barmanku. S úsmevom sa ku mne otočí a lakťami sa oprie o pult.
           ,,Čo vám nalejem?" Musím sa ovládať, aby som sa nenačiahol po jej ruke a nevyjebal ju už tu. Samozrejme, mohol by som to urobiť, ale bez predohry to nie je kurva ono.
           ,,Ak naleješ mne, nalej aj sebe." Pousmeje sa nad tým, že vykanie som zásadne zrušil a potom mi zrak padne na jej menovku na pravej strane blúzky, ,,Čo piješ, Mia?" Zahryzne si do spodnej pery a otočí sa mi chrbtom, načahujúc sa po akúsi fľašu alkoholu. Viem, práve by som mal v hlave hodnotiť kvalitu jej zadku, ale môj pohľad spočína na nevinnej tvári Sophie. Skúmavo hľadí na poldecák pred sebou a usmieva sa. Viem, že úsmev je z jej strany hraný, avšak z tváre Zayna nedokážem nič vyčítať. Tvári sa pobavene a zároveň hrdý na to, že toto krehké stvorenie dokáže dostať do rozpakov. Poznám ten pocit víťazstva, aj ja som to robil. Aj ja som ju urážal a zraňoval ju.
Buchnutie fľaše na bare ma dostane z tranzu, a tak som nútený otočiť sa na Miu, hoci by som Sophie dokázal pozorovať ešte dosť dlho. Nechcem tvrdiť, že navždy, pretože sám viem, že nič netrvá naveky.Prinútim sa k úsmevu a pozorujem, ako do dvoch poldecákov nalieva rum. Na čele sa mi vytvoria malé vrásky. Neznášam rum.
           ,,Na zdravie," poviem a ruku s poldecákom vyzdvihnem do vzduchu. Urobím čokoľvek, aby som z nej vyjebal dušu. Ona dnes bude kričať moje meno. Ona vytesní z hlavy predstavu Sophie v červených šatách na mojom gauči. Sladkastá tekutina putuje dolu hrdlom a zanecháva po sebe príjemné teplo, ktoré mi pripomína chuť víťazstva. Avšak, tiež aj chuť rumu. Toto bol môj prvý a aj posledný dúšok alkoholu.
           ,,Čo by si povedala na to, keby sme si šli sadnúť?" Ukážem na box, ktorý je okupovaný kabelkami báb, no nikto tam práve nesedí. Zrejme všetci tancujú alebo niekde pijú či fajčia. Nech si robia čo chcú, je mi to jedno. Hlavne aby som dostal Miu do postele. Tá sa však zachichoce a obzrie sa za seba.
           ,,Ale ja pracujem," protestuje a nakloní sa k inému zákazníkovi. Tentokrát si jej zadok prezriem do detailov. Hmm...nie je zlý. Vôbec nie je zlý.
          ,,Tak teraz už nie." Prstami oblapím jej chudé zápästie a nedbajúc na jej šokovaný výraz, vykročím k boxu. Blondína, ktorá s ňou má smenu, ma uprene pozoruje, no zrejme je šťastná, že sa zbavila jej spoločnosti, preto sa nerozhodne vyrábať problémy. Mia sa zmätene otočí za seba, ale ako sa dá očakávať, jej kolegyňa na ňu iba s úsmevom žmurkne pokračujúc v práci. Pousmejem sa, pretože som zase raz dosiahol presne to, čo som si zaumienil. Možno sa veci vracajú opäť do starých kolají a ja sa prestanem zaoberať nepodstatnými citmi dievčat, ako to kedysi aj bolo.
Posadím sa na mäkkú výstuž sedačky a neurčito pozerám pred seba, v hlave uvažujúc, ako najrýchlejšie by som si mohol s touto ryšavkou užiť. Mal by som začať s nejakými trápnymi rečičkami o lichotení alebo?
           ,,Kamaráti ťa opustili?" Na moje prekvapenie začne konverzáciu práve ona a pohodlnejšie sa usadí do kresla s menším výdychom. Zahryznem si do spodnej časti pier a pozriem priamo do jej tváre.
           ,,Na tom nezáleží, teraz si so mnou ty, o nič iné sa nestarám," snažím sa jej polichotiť a široký úsmev, ktorý sa objaví na jej tvári, mi len potvrdzuje, že sa mi to podarilo. Rozhodnem sa hrať na chlapca, ktorý presne vie, ako sa ona cíti. To väčšinou zaberá.
           ,,Ani neviem tvoje meno," poznamená. Asi tuší, prečo som sa s ňou dal do reči, no ja jej predsa dávam na výber. Buď zostaň a vyspi sa so mnou alebo choď a nalievaj vodku zákazníkom. Usmejem sa, hoci by som z nej najradšej strhol oblečenie a prisuniem sa k nej o čosi bližšie.
           ,,Louis Tomlinson, teší ma." Vystriem k nej  ruku a nakloním sa k jej lícu, kde spočiniem perami trochu dlhšie, ako by bolo nutné. Jej pokožka nie je taká jemná ako Sophiena. Čože?! Mal by som si dať facku! Nie...nie. Skôr by som mal z Mii strhnúť tú blúzku a konečne ju vyjebať.
           ,,Koľko máš rokov, Louis?" Spýta sa a ja následne zvažujem, či prezradiť číslo môjho veku. Je tu možnosť, že by bola staršia a potom by ma odkopla? Kurva, ak je staršia tak...Staršie dievčatá som vždy považoval za neskutočne sexy.
           ,,Veľa," - je jediné, čo poviem a ona sa vševediaco zasmeje. Fajn, už vie, koľká bije.
           ,,Ale ja mám viac, však?" Pobavene si ma premeria karamelovo hnedými očami a ja s úškrnom kývnem, čakajúc na jej reakciu.
           ,,Hovorí sa, že mladší chlapci sú v posteli produktívnejší." Po mojich slovách sa hlasno zasmeje a pravú ruku položí na moje rameno. Ešte niekoľko sekúnd si ma premeriava a potom sa znovu rozosmeje.
           ,,To by ma zaujímalo, kto a kde sa to hovorí." Pretočí očami, no ruku z môjho pleca nezloží. Stačilo by, ak by som sa trochu pootočil a držal by som ju v náručí. Ale znovu si pripomeniem, že na to nesmiem ísť tak rýchlo.
           ,,No napríklad to hovorím ja. To stačí, nie?" Predsa len sa otočím a čelím jej pohľadu, v ktorom vidím malú výzvu. Moje slová berie na ľahkú váhu, avšak dobre vidím, ako by si ich chcela overiť.
           ,,Neveríš?" Ruku presuniem na jej stehno a posúvam ju stále vyššie a vyššie, až kým ma nezastaví prísnym pohľadom. Tentokrát sa zasmejem ja.
           ,,Začínam pochybovať. Potrebujem rum." S týmito slovami sa postaví a rýchlymi krokmi sa dostáva k baru. Potichu sa zasmejem nad jej nedobytnosťou a zrak upriem na Natashu, ktorá zvedavo pozerá na Miu a neskôr nechápavo zazrie práve na mňa. Neurčito myknem plecami, pričom urobí pár krokov ku mne. Nesúhlasne rýchlo potočím hlavou, aby ku mne nešla a neodplašila mi korisť, no ona moje varovné signály s prehľadom ignoruje a s nezbedným úsmevom si sadne priamo vedľa mňa. Hm, tak dík Tasha.
          ,,Ak si chceš zajebať Tomlinson, nájdi si inú kočku, prosím ťa," varuje ma a ďalej si premeriava Miu pri bare, ktorá práve nalieva nejakému dievčaťu. Otočím sa k Natashe a venujem jej jeden z mojich nahnevaných pohľadov.
           ,,Nebudeš mi vravieť s kým mám spať, Tasha. Vieš, že neznášam, keď mi niekto rozkazuje."
           ,,Lenže ja ti nerozkazujem!" Rozhodí rukami a neveriacky pohodí červenými vlasmi. Následne sa zamračí a s povzdychom mi objasní situáciu. ,,Len proste..." Dobre viem, kam jej pohľad smeruje, no neobťažujem sa taktiež pozrieť k baru, kde sedí Sophie. ,,Jedna osoba ťa ľúbi, Louis..."
           ,,Vy dievčatá ste strašne paraonidné! Pff, vraj "ľúbi ťa"! Ani nevieš, čo je to kurva láska, Natasha! Si presne taká istá ako ja! Ty nemáš city!" Vyšteknem a ona zostane zarazene sedieť bez menšieho pohybu, zatiaľ čo sa k nám blíži Mia. Natasha sa postaví a v jej očiach sa objavia slzy, ktoré som tak veľmi nechcel vidieť. Dobre, možno som to prehnal.
           ,,A ty to vieš? Mimochodom, nehovorila som o Sophie," povie predtým, ako odo mňa odíde. Chcem niečo povedať, aspoň menšiu odozvu, no z mojich úst nevyjde ani hlások. V hlave mám zrazu úplne prázdno a zostávam hľadieť práve na Natashu, ktorá sa davom prediera k východu. Ako boli myslené jej slová? Ak teda nehovorila o Sophie, je možné aby...
           ,,Povedal si jej práve, že nemá city po tom, čo ti vyznala lásku?" Miin udivený hlas ma vytrhne z bubliny, v ktorej som sa nachádzal a do uší mi opäť udrie hudba. Prekvapene zamrkám a otočím sa jej smerom. Vážne som to povedal. Som kus debila. Hlavu si zložím do dlaní, snažiac sa ovládnuť hnev, ktorý mi prúdi v žilách. Idiot, debil, kokot! Áno Louis, si poriadny kokot.
Nahnevane si ju pritiahnem k telu a vrhnem sa na jej pery. Sprvu reaguje zaskočene, no jej jazyk sa o pár sekúnd zosúladí s pohybmi toho môjho. Bozkávam ju a vybíjam si tak všetok hnev, ktorý ma sužuje. Natasha, Sophie a ...a Angela! Ona mala žiť! Mala kurva žiť a vytiahnuť ma zo sračiek, v ktorých som sa ocitol! Odtrhnem sa od nej a stiahnem ju do boxu, kde si ju posadím na kolená a ďalej lačne bozkávam jej pery. Snažím sa sústrediť na jej ruky, ktoré putujú nadol po mojej hrudi. Jej dotyky pomáhajú zastaviť moju rozbúrenú myseľ, preto si ju tisnem ešte tesnejšie ku mne. Zavzdychá a hlavu zakloní dozadu, nechávajúc jej krk rovno pred mojimi ústami. Jemne ho pobozkám, nechávajúc ubehnúť pár sekúnd a potom ju pobozkám na ústa. Pousmeje sa, na čo nechápavo nadvihnem obočie.
           ,,Fakt," prehodí. Netuším na čo dokelu naráža, no ona sa tvári akoby bola nad vecou.
           ,,Čo fakt?" Nechápavo pokrútim hlavou.
           ,,No, že mladší chlapci sú produktívnejší." Vyplazí mi jazyk a ja sa nad jej vetou musím zasmiať. Mia nie je zlá, len je kurva. Škoda. Posunie sa trochu ďalej a zlezie zo mňa, aby sme nepriťahovali pohoršené pohľady ľudí, no ruku presúva na môj rozkrok, kde krúži prstami sem a tam. Pokojne sa obzerám po parkete, očami hľadajúc Natashu, no môj pohľad sa stretne s inými známymi očami. Chvíľu sa zavrtávam do jej tváre, ktorá sa razom rozjasní, keď si uvedomí, na koho sa to vlastne pozerá. Vykročí smerom ku mne. Kurva. Nie teraz, Sophie. Nie teraz, prosím. Každým krokom, o ktorý je stále bližšie ku mne, tŕpnem a urputne rozmýšľam, ako by som sa k nej mal správať. Viem, že ignorácia by bola najlepšia, ale to nezvládnem! Nie, keď má na sebe kratučké červené šaty, ktoré ma neskutočným spôsobom vzrušujú. Jej pery vyslovia moje meno, čo spôsobí nekontrolovateľný buchot môjho srdca. Musím sa pozrieť inam. So sklopenými očami pozorujem Miinu blúzku, ako by ma zaujímala. V skutočnosti to bolo však to posledné, o čo by som sa zaujímal.
           ,,Louis, som tu so Zaynom a-..." Zayn! Ten zasraný kokot! Zrazu mám chuť odhodiť Miinu ruku a uchopiť to útle zraniteľné dievča do náruče. Inštinkt ochrániť ju pred ním narastá, ale zlosť tiež.
           ,,Viem, videl som, ako ťa obchytkáva pri bare. A čo má byť?"  Choď preč, kým ti neublížim úplne, Sophie. Keď som spoznal jej charakter, vedel som, že nemôže byť moja. Mnoho krát som ju zranil, viem. Skrátka som nemal dovoliť, aby sa mi dostala pod kožu, aby som naozaj spoznal jej osobnosť a hlavne,...nemal som dovoliť, aby ku mne prechovávala city. Nenávidela ma a tak to malo zostať. Azda je lepšie niekoho nenávidieť ako milovať. Prinútim sa pozrieť do jej nechápavej tváre, akoby som práve niečo pochopil zle.
           ,,Nechcem tu s ním byť. Louis, prosím...pomôž mi." V jej hlbokých očiach ľahko rozpoznám bezmocnosť, ktorá sa jej zmocňuje. Naozaj veľmi by som chcel podísť k nej a Zaynovi rozbiť hubu. Lenže niekedy chceme to, čo nemôžeme mať. Pozriem na modrý fľak, ktorý sa rozprestiera na jej zápästí a zrazu mám pocit, ako keby sa mi zastavilo srdce. Niekto jej ublížil a ja som tomu nezabránil?
           ,,Nie je to môj problém, Sophie. Pomôž si sama,"počas rozprávania dúfam, že môj hlas znie dosť presvedčivo a aby som sa v tom uistil, prstami prejdem po Miiných prsiach, ktorá to nečaká a z úst jej vykĺzne vzdych. Sophie nakrčí nos a tvárou jej prejde vlna znechutenia. Oči sa jej nebezpečne lesknú, zatiaľ čo si uvedomujem, že som jej znovu ublížil. Ale muselo to byť. Odvraciam od nej pohľad, pretože sa nedokážem pozerať na tak slabú Sophie stojacu predo mnou a prosiacu o to, aby som jej pomohol.
           ,,Louis ale...Ty si...My-..." Vetu nedokáže vysloviť a preto len pokrúti hlavou, nahnevaná na slzy, ktoré stekajú nadol jej tvárou. Nikdy som nevidel dievča tak krehké a zničené. Za všetko môžem ja. Jej čokoládovo hnedé oči sú oveľa krajšie ako Miine. Sú najkrajšie, vo svete by som ťažko hľadal konkurenciu. Hoci nechcem, strácam sa v nich vždy, každú sekundu keď som s ňou. Chcel by som počuť jej smiech, zapamätať si ju šťastnú a nie uplakanú. Ale aby bola šťastná a netrápila sa pre takého debila, ako som ja, musím urobiť jednu vec.
           ,,Neexistuje žiadne 'my'. Ja som Louis a ty si Sophie. A spolu sme nič. Skončili sme spolu, nespomínaš?" Znie to, akoby som jej vyčítal lásku, ktorú ku mne cíti. Ale je to naopak. Vyčítam si, že mi dovolila spoznať ju a cítiť aj niečo iné, ako hnev. Chvíľu na mňa pozerá a následne sa mi otáča chrbtom. Moje slová, ktoré vlastne značili pravdu, teda stačili na to, aby som jej dokázal, že ju nikdy nebudem milovať. Ale... čo ak áno?
           ,,Prepáč Mia, musím ísť." Odstrčím ju odo mňa, nevšímajúc si jej nechápavý výraz a začnem sa predierať pomedzi ľudí. Nechápem, čo to vlastne robím, ale myšlienka, že by som ju bol schopný milovať, ma poháňa vpred. Nikdy predtým som na to nepomyslel, jediné čo sa prehrávalo v mojej hlave bolo, ako sa nakoniec všetko skončí zle a ja ju stratím presne tak, ako som ju stratil teraz. Život ti nedáva, ale berie.
Vyjdem na čerstvý nočný vzduch a poobzerám sa po parkovisku, hľadajúc Sophie. Nemôžem ju nechať odísť so Zaynom! Ona si ani len neuvedomuje, čoho je ten chlapec schopný...
           ,,Vzadu." Za chrbtom sa mi ozve Natashin hlas a ja sa otočím rovno za ňou. Sedí na parapete pri vchode do podniku a v pravej ruke drží cigaretu. Jej tvár je zmáčaná od slz, no jej pohľad smeruje na koniec parkoviska. Dobre vedela, koho hľadám.
           ,,Natasha ja..."
           ,,Nie, len choď. Zabudni na to, čo som ti povedala. Nájdi Sophie, my dvaja sa porozprávame neskôr." Potiahne si z cigarety a vyfukujúc dym znechutene povie: ,,Počula som, ako jej vraví, že ju zavezie domov. Vieš, že takto sa to začalo aj s Nataly." Zamrznem, keď si uvedomím, čo tým myslí. Preboha! Nedovolím mu, aby to spravil! Nie jej! Veď je to Sophie! Moja Sophie! Prinútim sa k pohybu a moje nohy sa dajú razom do behu.Nevnímajúc okolitých ľudí, bežím ako zmyslov zbavený, len preto, aby som ju našiel. Konečne chápem, prečo to Zayn robí. Neznáša ma a po dlhej dobe našiel môj slabý bod, niečo čo ma zraňuje a čo mi patrí; Sophie. Obyčajný hajzel!
Na úplnom konci zbadám jeho nablýskané porsche, ktoré by som momentálne rozkopal. Zapne svetlá, pričom vidím ženskú siluetu opierať sa o studené okno auta. Pristúpim k nemu a surovo otvorím dvere na Sophienej strane. Jej vyplašené oči smerujú priamo na mňa.

Z pohľadu Sophie

Automaticky vykríknem, keď ma zdrapí za ruky a celou silou ma vytiahne z auta. Snažím sa od neho odtlačiť, utiecť. Neznášam ho, neznášam!
           ,,Zayyyn!" Otočím sa na Zayna, ktorý ešte stále sedí za volantom a dokonca sa nezmôže ani na to, aby vypol motor. Taktiež nechápe, presne ako ja. Louis sa načiahne pre kabelku pohodenú na prednom sedadle a s prísnym výrazom zabuchne dvere auta.
           ,,Čo to?! Dopekla!" Päsťou udriem do jeho svalnatej hrude, aby ma pustil. Jeho tvár však zostáva nemenná, keď zovrie jednu moju ruku a nasilu si so mnou prepletie prsty. Teraz nezáleží na tom, či sa mi to páči alebo nepáči. Jeho hruď sa prudko dvíha a napokon klesá, ako sa snaží ovládnuť hnev, ktorý neviem pochopiť. Tak najskôr ma odmietne a keď idem so Zaynom sa hnevá?! On na to nemá právo!
           ,,Poďakuješ sa mi neskôr," povie skrz zaťatú sánku a z mojich úst unikne posmešný smiech. Ak nás niekto pozoruje, musíme vyzerať naozaj vtipne. Chlapec s kabelkou, ktorý násilnicky drží ruku urevaného dievčaťa, ktoré sa histericky smeje.
           ,,A povieš mi za čo sa ti mám asi tak poďakovať?! Nie si tak trochu naivný? Snáď si očakával, že ti padnem k nohám a konečne ti dovolím ošukať ma?! Tak nech sa páči, tu ma máš ako na striebornom podnose! Pcha, Louis záchranca! Si zbabelec, nič iné! Obyčajný egoista! Napadlo ťa niekedy, že ak by si spadol z výšky tvojho ega, asi by si sa zabil?" Kričím s plných úst a konečne vravím to, čo mi už dlho ležalo na srdci.
           ,,Prečo si sa potom zamilovala do takého kreténa, ako som ja?" Jeho otázka ma zaskočí a pozorujúc jeho zamračenú tvár viac nenachádzam slov.
           ,,Nezamilovala som sa do tohto Louisa," šepnem, no on moju odpoveď zreteľne počul.
           ,,Lenže toto som ja, Sophie a s tým už nič nenarobíš." Pustí mi ruku a miesta, ktorých sa ešte len pred malou chvíľou dotýkala jeho koža, mi ovanie chlad. Čiahne do zadného vrecka nohavíc a vyberie odtiaľ krabičku cigariet. Pristúpi k červenovlasému dievčaťu, o ktorom viem, že sa volá Natasha a asi pred mesiacom a pol sedela v Louisovom aute. Časť cigarety s filtrom, si strčí medzi pery a automaticky sa načiahne k Natashe, ktorá mu podáva fialový zapaľovač. V ich prítomnosti sa cítim nesvoja a ticho, ktoré medzi nami vládne mi začína vadiť.
           ,,Odvezieš ma domov?" Na hrudi si založím ruky, aby mi nebola až taká zima a s očakávaním pozriem na Louisa. Záporne pokrúti hlavou.
           ,,Prišiel som na motorke," objasní mi a potiahne si z cigarety.
           ,,Aha, tak to je super. Môžeš mi teda vysvetliť, prečo si Zaynovi nedovolil odviezť ma?" Nálada mi poklesne ešte viac a to som si myslela, že sa to už nedá. Rozhodnem sa nečakať na jeho vysvetlenie a vytrhnúc mu moju kabelku začnem hľadať mobil ,,Vieš čo, neobťažuj sa, zavolám si taxi."
           ,,Ten kokot ťa chcel pretiahnuť, nechápeš? Ach bože, vážne nerozumiem, ako môžeš byť taká naivná a veriť mu po tom, čo ti urobil hento." Ukáže na moju ruku, kde sa už črtá modrina.Zamračím sa, keď si plne uvedomím silu jeho slov a zrazu sa cítim hlúpo. Takže Louis je naozaj záchranca.
           ,,A taxi si nevolaj, vyšiel by ťa minimálne sto libier vzhľadom na to, že Doncaster je odtiaľto vzdialený hodinu cesty. Odvezie ťa Maxxie, on ako jediný nepil." Rozhodne a moje obočie vystrelí smerom nahor.
           ,,Takže ty si pil a domov chceš ísť na motorke? V tom prípade si daj pozor, aby si neskončil ako môj brat." Ako môže byť taký?! Dobre vie, že Joe takmer zomrel a on chce ísť v noci na motorke, navyše s alkoholom v krvi?
           ,,Ehm, Louis? Ja nechcem byť zlá, ale k Maxxiemu do auta sa nezmestí." Natashin chrapľavý hlas sa rozľahne po okolí. Závidím jej. Je krásna a Louis sa k nej správa normálne.
           ,,V tom prípade prespíme všetci v hoteli a poobede vyrazíme späť do mesta." Mykne plecami a Natasha po krátkom zvážení jeho nápadu prikývne. Za to mne zovrie žalúdok pri predstave, že by som s ním mala byť v jednej izbe.
           ,,Nie," vyhŕknem, odmietajúc prijať jeho návrh. Natasha sa zasmeje nad mojou reakciou, zatiaľ čo ma Louis prebodne prísnym pohľadom.
           ,,Nebudeme spolu v izbe, neboj sa," uistí ma a hoci by mi malo odľahnúť, cítim smútok, ktorý na mňa doľahá. Aké by to všetko bolo, ak by som mu nepovedala o mojich citoch? Boli by sme naďalej kamarátmi a ja by som ho tajne ľúbila? Dusilo by ma to, viem. Avšak nemôžem s úsmevom tvrdiť, že takto je to všetko lepšie. Špak odhodí na zem a pomôže Natashe zliezť z parapety.
           ,,Ideš ich zavolať? Ja tu počkám so Sophie a zavoláme taxi, ktorý nás odvezie do nejakého hotela," povie smerom k Natashe a ona súhlasne prikývne idúc ku vchodu. Vzápätí sa otočí smerom ku mne a odkašle si predtým, ako sa spýta: ,,Zavoláš ten taxi? A pre istotu dva."

•••

Prepáčte, že tie kapitoly nepribúdajú častejšie, ale mám toho teraz veľa :)

Dala som vám sem aj Louisov pohľad, aby ste sa v ňom trošičku vyznali a aby ste mali o čom premýšľať :D

Mimochodom, ďakujem vám za tie pekné komentáre k minulej časti, potešili ste ma <3

Budem rada, ak za sebou zase zanecháte váš názor na kapitolu v podobe komentu :)

Love You! <3