,Koniec. - Kapitola 5.

Elizabeth nemohla zastaviť úsmev, ktorý sa jej pohrával na tvári, keď zastala pred Klubom77. Z budovy pred ňou sa niesla hudba, zatiaľ čo Anne stála vedľa nej a k telu si pritískala čierny sveter. Bolo niekoľko minút po desiatej, čo znamenalo, že Ethan meškal a nechal ju tu čakať na chladnom nočnom vzduchu. Elizabeth naopak chladný vzduch neprekážal. Vedela, že za chvíľu sa aj tak ocitne v zadymených priestoroch a von sa tak skoro nedostane. Hoci sa to snažila poprieť aj sama pred sebou, nemohla sa dočkať, kedy sa konečne ocitne dnu v klube, usadí sa na pohodlnú stoličku a bude načúvať hudbe po zvyšok večera. Cítila, že tam patrí.

Anne sa usmiala, keď v diaľke zbadala dobre známu postavu, ako sa každým krokom približuje čoraz bližšie ku nim. Ethan sa usmial charakteristickým úsmevom pre drzých chlapcov hneď, ako zbadal svoje dievča. Prstami zablúdil k šiltovke, ktorá mu zakrývala hnedé orieškové vlasy, a pretočil ju na druhú stranu, aby mu rovný šilt nezavadzal.

            ,,Prepáč, že idem neskoro. Vyskytli sa ešte nejaké komplikácie ohľadom školy,“ ospravedlnil sa a s previnilým výrazom k sebe pritiahol vysokú postavu svojej priateľky. Anne prikývla a s radosťou od neho prijala bozk, ktorý jej vlepil na čerstvo narúžované pery. Stále nemohla uveriť, že tento chlapec venuje všetku pozornosť iba jej a úspešne ignoruje všetky signály, ktoré každodenne dostáva od mnoho žien. Ethan to tak nebral. Samozrejme, dobre si uvedomoval, že je oňho záujem, ale on chcel iba jednu jedinú a tou bola Anne. Pretože ona mu nepadala k nohám tak, ako všetky ostatné. Ju si musel vybojovať a Ethan bojoval veľmi rád, pretože...pocit víťazstva bol na nezaplatenie. Keď sa od nej odtiahol, ruku obmotal okolo jej pása a načiahol sa k Elizabeth. Jemne ju pohladil po pleci a prstom brnkol po konci jej nosa.

            ,,Čau Ela.“ Pozdravil ju a usmial sa, keď pohoršene vzdychla. Ethana mala rada, stále si však doberali jeden druhého.

            ,,Konečne si sa sem dovalil. Ako dlho trvá človeku, ktorý býva päť minút odtiaľto, aby sa dostavil za svojou drahou polovičkou?“ Šťuchla ho do pleca a s tichým smiechom sa nechala viesť do klubu.

            ,,Vidíš, Anne? Zase to robí. Ja som sa snažil byť milý, ale to sa nedá.“ Rozhodil rukami a naoko urazene sa pobral za nimi. Anne nad nimi pretočila očami s pocitom, že je zbytočné komentovať tretiu svetovú vojnu medzi ním a Elizabeth. Slastne si povzdychla, keď ju oblialo teplo. Cez operadlo stoličky si prehodila sveter a pobrala sa k baru, kde objednala jednu kolu pre Elizu a dve pivá pre nich. Bola si vedomá toho, že ich nemôže nechať samých veľmi dlho, pretože hádky niekedy preústia do bitiek. Preto na pult položila skrčenú bankovku  a s pohármi sa vrátila k ich stolu.

            ,,Dnes sa hráš na slušnú? Pred nami sa nemusíš pretvarovať Eliza...My poznáme tvoju pravú alkoholickú stránku života.“ Ethan ukázal na sklenený pohár naplnený hnedou tekutinou až po okraj a zasmial sa nad nahnevaným pohľadom Elizabeth. Premýšľala, či by mala nejako reagovať alebo proste ignorovať provokačné reči. Dobre, priznáva...Sama si nepamätá na situáciu, ktorá sa jej trochu vymkla z pod kontroly. Vypila toho viac, spadla na schodoch a on ju z nich dvíhal. Stalo sa to však pomerne dávno, ani si nespomína kedy a on ju s tým stále podpichuje. Z celého srdca si želala, aby ho niekedy stretla opitého a potom by mu to vyhadzovala na oči dvakrát toľko, než teraz on jej.

            ,,Človek si nemôže už ani objednať kolu bez toho, aby nemusel počúvať blbé reči.“ Povzdychla si a za hlasného smiechu Ethana sa napila koly. Bolo to jasné. Dnes nemôže vypiť ani kvapku alkoholu. Nie, keď je tu on.

            ,,Vy dvaja ste ako starý dôchodcovský pár...“ ,poznamenala Anne a následne čelila pobavenému pohľadu svojho frajera.

            ,,Pff, takto by som si teda dôchodok nepredstavovala. Mať po boku ušomraného Ethana...Hmm, to je celkom nanič. Anne, využi ho, kým je ešte mladý...“ Elizabeth mávla rukou, zatiaľ čo sa Ethan potichu zasmial a naklonil sa k uchu Anne. Perami sa obtrel o jej tenkú kožu a pošepkal: ,,Vidíš? Máš ma využiť.“ Mrkol na ňu a ona ho so smiechom udrela do svalnatej hrude.

                         Louis zaklopal na dvere hosťovskej izby snáď po desiatykrát. Prešľapoval pred Cassandrinou izbou a prstami si šúchal bradu. Robil to vždy, keď bol nervózny. Bolo niečo po desiatej a ona sa ešte stále motala v izbe. Bol už aj tak dosť nahnevaný kvôli rozhodnutiu jeho rodičov a ona mu to ešte sťažovala.

Cassie sa zamračila na svoj odraz v zrkadle, no vedela, že nemala viac času zmeniť výber oblečenia, pretože zreteľne počula Louisove ťažké kroky a klopanie na dvere každých 30 sekúnd.

            ,,Veď idem, kriste!“ ,zvolala nahnevaným hlasom, keď jeho ruka zovretá do päste narazila do dvier. Pohľadom pristála na kabelke, no po niekoľkých sekundách zvažovania sa rozhodla, že ju nechá tam. Otvorila dvere a vzápätí odskočila, ako náhle pred sebou zbadala nahnevaného Louisa so vztýčenou rukou.

            ,,To ideš v tomto?“ Pochybovačne si premeral jej krátku čiernu sukňu a fialové sako, ktoré sa do Klubu77 nanajvýš nehodilo. Cassie sklonila hlavu k svojmu oblečeniu, ale nakoniec iba mykla ramenami.

            ,,Ideme do divadla, nie?“ Louis sa pousmial a pretočil očami. Jasné, do divadla...

            ,,Poď.“ Zaťahal ju za ruku a ďalej ju viedol na koniec chodby a potom nepozorovane prešli po schodoch. Rozhodol sa ísť terasou, aby náhodou nestretol rodičov. Vysvetľovalo by sa mu ťažko, prečo má na sebe koženú čiernu bundu a čierne jeansy s dierami na kolenách. Veď idú do divadla...

                        Cassandra ohromene pozrela na vysvietený nápis Klubu77 a kútikom oka zazrela Louisov spokojný úsmev. Cítila, akoby sa v ňom usadil pokoj a všetok doterajší hnev zmizol vo chvíli, kedy autom zaparkoval práve na tomto mieste. Malý úsmev skryla za pramene vlasov, ktoré jej na niekoľko sekúnd zakryli tvár a stále trochu unesene sa pohla za Louisom. Pred klubom stálo niekoľko ľudí, ktorých si Cassie všimla až teraz, no domnienku, že bude musieť čakať v rade, jej prekazila Louisova teplá ruka, ktorá sa omotala okolo jej zápästia a zatiahla ju popred všetkých až k mužovi v čiernej vetrovke.

            ,,Zdravím, Travis.“ Louis sa usmial a ochrankárovi podal vopred pripravenú ruku. Sympatický muž v stredných rokoch mu úsmev opätoval a okolo Cassandrinej ruky nalepil bielu pásku. Nikto z nich dvoch sa nestaral o jej zmätený výraz v tvári.

            ,,O koľkej hráte?“ ,spýtal sa s neskrývaným záujmom. Ich skupinu mal rád, tak ako veľa ľudí tu. Cassie sa zamračila. Doteraz netušila, že Louis hrá v nejakej kapele. Vlastne ničomu nerozumela a to ju hnevalo.

            ,,Za nejakú polhodinu...Musím ísť, potom sa určite zastav pri chalanoch.“ Znovu zaťahal za Cassandrinu ruku a postrčil ju dopredu. ,,A inak vďaka.“ Ukázal na bielu pásku a Travis len prikývol, ďalej sa venujúc ľuďom v rade. Ticho prehlušila hudba, ktorá sa valila z veľkých reproduktorov stojacich vedľa pódia. Cassie pozrela na aparatúru, no nestihla jej venovať dosť času na to, aby si ju mohla ako tak prezrieť. Louis ju totižto ťahal do zákulisia. Zavrel za nimi dvere a hudba zrazu utíchla.

            ,,Čaute chalani!“ ,zvolal do osvetleného priestoru a pozrel na Nialla, ktorý sedel na prázdnom stole a vyjedal gumené cukríky, zatiaľ čo sa ostatní krčili na zemi pri gitare a papieroch z notami piesní.

            ,,Už sme sa báli, že neprídeš,“ prehovoril Niall s plnými ústami a skúmavo pozrel na dievča stojace za Louisovým chrbtom. Cassie sa obzerala okolo seba a nervozita ovládala jej telo. Nikoho tu v podstate nepoznala, okrem Louisa, ktorý ju nenávidel. Naozaj zatúžila po teple domova, keď na nej pristáli oči všetkých členov kapely.

            ,,Jáj a to je Cassandra.“ Louis neurčito ukázal za seba, nevenujúc jej veľa pozornosti. Vedel, že si vystačí aj sama a niekto sa o ňu určite postará, pretože...Cassandra bola naozaj veľmi pekná. Ale jeho nezaujímala. Zrazu sa cítila hlúpo v čiernej sukni a saku, keď nenápadne pozrela na oblečenie ostatných. Obliekla si to preto, aby vyprovokovala Louisa, no vrátilo sa jej to. Želala si, aby sa mohla vypariť a zjaviť sa na pláži v Miami.

Dvere na šatni sa zrazu rozleteli a objavila sa v nich nizučká hnedovláska, ktorá v pästi víťazoslávne zvierala obyčajnú ceruzku a široký úsmev charakteristický jedine pre jednu osobu, nemizol z jej tváre.

            ,,Mám to, čo si chcel! Bolo dosť ťažké zohnať tu niečo, čím sa dá písať. Povedali by ste, že ani na bare nemajú posraté pero?“ Harry sa zasmial nad výberom jej slov a načiahol sa po ceruzku, pričom sa končekmi prstov dotkol jej pokožky. Bella sa usmiala a rukou si prečesala rozstrapatené vlasy, ktoré jej však aj naďalej kadejako odstávali. Najradšej by mu vytrhla ceruzku z ruky a zvalila sa naňho celou svojou váhou, pričom by mu tvár zasypala bozkami. Milovala ho tak veľmi, až strach z toho, že by ho mohla stratiť, bol stále väčší. Predtým ako ho stretla, jej život vystihoval obraz namaľovaný čiernou farbou na plátne. Nič iné, len tma. Nepoznala lásku, nepoznala pocit bezpečia a nemala ani útočisko, kde by sa mohla skryť. Harry jej zrazu poskytol všetko, čo jej dovtedy chýbalo. Do ruky zobral štetec a z obrazu začal zmývať čiernu farbu. A jej srdce bolo pripravené milovať.

            ,,Ľúbim ťa,“ pošepla mu do ucha tak, aby to počul len on. Kútiky úst roztiahol do úsmevu a hlavu otočil za jej hlasom. Pozrel do jej veľkých hnedých očí, ktoré len tak kričali, ako veľmi ho potrebuje. Načiahol ku nej ruku a stiahol si ju do náruče, následne bozkajúc jej krk. Nadýchol sa vône jej vlasov a pritisol si ju viac na hruď, aby cítil teplo vyžarujúce z jej rozhorúčeného tela.

            ,,Tiež ťa ľúbim, Bella.“ Perami sa obtrel o okraj jej ucha a následne ich priložil na jemnú pokožku jej líca, ktorá sa mu zdala miestami až príliš dokonalá. Ona bola dokonalá. Prinútila sa odtrhnúť od neho pohľad a v tom zbadala neznáme dievča, ako stojí pri Louisovi v smiešnom oblečení. Bella sa pousmiala, vymanila sa z Harryho blízkosti a veselým krokom podišla až k nej.

            ,,Ahoj, ja som Bella.“ Poťukala jej na plece, zatiaľ čo Harry pretočil očami nad jej prílišnou zvedavosťou. Cassie sa otočila za príjemným zvonivým hlasom nízkeho dievčaťa. Vystrela pred seba ruku a zdvorilo sa predstavila.

            ,,Ja som Cassie. Teší ma, Bella.“ Bella sa však iba zachichotala a ignorujúc jej ruku, sa jej hodila rovno okolo krku. Cassie sa zľakla a odskočila o niekoľko krokov dozadu, presvedčená o tom, že ju chcela napadnúť. Harry viac nemohol udržať smiech a rozosmial sa na plné kolo. Situácia, v ktorej sa ocitla Cassandra s Bellou mu prišla nesmierne komická. Ale za to si zase len môže Bella a to jej priateľské správanie, ktoré ľudí niekedy dokáže poriadne prekvapiť, ba až vydesiť. Bella nechápavo pozrela na kučeravého chlapca a potom opäť na dievča pred sebou a zrazu sa rozosmiala aj ona. A keďže jej smiech je veľmi nákazlivý, o niekoľko sekúnd sa smiali všetci, čo boli v šatni. Okrem Cassandri, pretože tá sa cítila byť zahanbená, a tak sa radšej vytratila zadnými dvierkami von na čerstvý vzduch. Zadržiavala slzy, ktoré ju začínali štípať v očiach a zúfalo sa rozhliadla naokolo. Možno ak pôjde rovno, dostane sa nejako do domu rodiny Tomlinsonovej. Hastings je predsa malé mesto, nie?

                        ,,Napi sa, Elizabeth.“ Ethan sa smial na nahnevanom pohľade ryšavej dievčiny, keď privoňala k poháriku s rumom, ktorý jej podával. Anne tu nebola, nemohla tak krotiť svojho chlapca a Elizu štval čím ďalej tým viac.

            ,,Napi sa sám,“ odvrkla, no napriek tomu, že chcela zachovať chladnú tvár, mykalo jej kútikmi a bielou teniskou kopla do jeho nohy. Ethan zaskučal a uštipol ju pod bedrá, čo ju zašteklilo a rozosmiala sa. Mal rád jej smiech a hoci si to priznal len ťažko, mal rád aj ju. Poznal ju dlho, ešte z detských dôb, kedy bol do nej ako malý chlapec zamilovaný. Vždy ju chcel naučiť niečo nové, ale ona sa bála. Preto sa hádali už ako malé deti. Kto by bol povedal, že o niekoľko rokov bude všetko inak? Že on sa zamiluje do kedysi škaredého káčatka Anne a krásna Elizabeth bude odvrhnutá, pretože je hendikepovaná. Nebolo to správne, hnevalo ho to. A hlavne ho hnevalo, že na ňu zanevrel aj on. Elizabeth si uvedomila náhle stíchnutie z jeho strany a na chvíľu sa zľakla, že ju tu nechal sedieť samú. No pod stolom nahmatala jeho chudú nohu a s úľavou sa oprela na stoličke. Keby len tak mohla pozrieť do jeho tváre a zistiť, ako veľmi sa zmenil a ako veľmi sa zmenila ona.

            ,,Ako ide štúdium pán architekt?“ ,spýtala sa s úsmevom a jeho pichlo pri srdci. Vždy chcela študovať umenie, kresliť obrazy, navrhovať šaty na módne prehliadky. Jej sen sa však behom jednej noci rozplynul ako fúknutím do domčeka z karát. Všetko sa zrútilo. Všetky detské sny, všetky plány, ona...

            ,,Ako po masle, madam.“ Končekmi prstov prešiel po hrane štamprlíka a hnedastú tekutinu si priložil priamo k veľkým perám, ktoré Anne tak rada a často bozkávala. Zamračil sa, keď zacítil trpkú sladkastú chuť alkoholu a vzápätí sa načiahol po vysokom pohári koly.  ,,Kde Anne toľko trčí? Neviem, či šla tie záchody vyrábať alebo čo...“ ,posťažoval sa a Eliza sa zasmiala nad jeho netrpezlivosťou. Ale aj ona bola netrpezlivá. Nevedela sa dočkať, kedy v reproduktore započuje krásny chrapľavý hlas Harryho Stylesa, mladého osemnásťročného tínedžera.

            ,,Po koncerte ideš domov?“ Ethanov hlas ju vyrušil zo snívania, a tak len neurčito a azda trochu zmätene prikývla. Následne započula jeho tichý smiech zanikajúci v hudbe, ktorá ich obklopovala. Venovala mu spýtavý pohľad, no on sa rozhodol neodpovedať . Veď ani ona mu neodpovedala, čo si však Elizabeth uvedomila až po niekoľkých minútach ticha.

            ,,Jáj, prepáč...som akosi mimo. Nie, idem k Anne.“ Vychrlila svoju odpoveď. Hudba ustala a šum naokolo jej napovedal, že konečne prišla chvíľa na jeho hlas. Nemohla si pomôcť, ale údery srdca boli o trochu silnejšie a splašenejšie. Zrazu akoby nevedela obsedieť na mieste.

Niall pristúpil k mikrofónu a pohľadom zavadil o dievča, ktoré ho minule tak veľmi upútalo a tiež odmietlo. Dobre si pamätal otázku, ktorú mu vtedy položil Harry a na ktorú nenašiel odpoveď. Odpoveď stále nepoznal, ale zato ho napadla iná otázka, ktorá mu hodnú chvíľu vŕtala v hlave. Zamilovalo by sa slepé dievča do chlapca, ktorého nikdy neuvidí?

            ,,Prajem všetkým dobrý večer! Dúfam, že sa bavíte!“ Na Zaynove zvolanie odpovedalo publikum súhlasnými pokrikmi. Harry pristúpil k mikrofónu a krk gitary stisol medzi prstami o čosi tuhšie. Pri bare zbadal Bellu, ktorá s úsmevom hľadela práve na neho a keď uvidela jeho pohľad, ukázala mu prekrížené prsty na znak šťastia. Usmial sa a uvoľnenejšie sa posadil na vysokú stoličku blízko k Niallovým bubnom a Zaynovým klávesom. Rozhliadol sa okolo seba, no nikde nevidel Louisa. Telom mu prešla vlna strachu a vystrašenými očami našiel Liamove, ktoré na tom neboli o nič lepšie.

            ,,Kde je Louis?“ ,zasyčal Harry a nahnevane nakukol do zákulisia, ktoré však zívalo prázdnotou. Zayn neurčito pokrčil plecami a s povzdychom im oznámil aby začali koncert bez neho. Bol naštvaný.

Louis bežal ulicami Hastingsu a hľadal dievča, ktoré rozhodne nemohol prehliadnuť. Kto iný by sa potuloval sám nebezpečnými ulicami vo fialovom sačku a čiernej sukienke?! Zaťal zuby od zlosti, ktorá bola namierená len na jednu osobu.

            ,,Cassandra!“ ,zvolal do tmy a ticha a keď sa nikto neozval, bežal ďalej. Nevedel, kam ďaleko až zašiel, ale musel ju nájsť. Ak by ju nenašiel, otec by ho zabil. Zo zadného vrecka v rýchlosti vytiahol mobil a Brandove číslo vyťukal už asi po tretí raz. Priložil si ho k uchu a beh spomalil do rýchlej chôdze, pretože ho začínali páliť pľúca a pichanie v bedrách sa stávalo neznesiteľnejším.

            ,,Stále tu nie je, pane,“ povedal namiesto pozdravu a ešte raz nakukol do prázdnej izby Cassandri Belits. V Louisovi tým uhasil aj poslednú iskričku nádeje, ktorá v ňom doteraz horela. S hlbokým povzdychom zložil bez jediného slova a nahnevane kopol do odpadkového koša, ktorého obsah následne skončil na chodníku pri autobusovej zástavke. Nevedel, kde ju má hľadať, akoby sa prepadla pod zem. Ani si nestihol všimnúť, kedy kurva zmizla! Zabije ju, ak keď ju nájde. To dievča všetko zničilo! Zastavil sa, keď prvé dažďové kvapky začali dopadať na jeho plecia a zúfalo dvihol hlavu k zamračenej oblohe. Vedel, že onedlho sa spustí dážď a on zmokne, ale bolo mu to jedno. Potreboval ju nájsť.

Tak baby, konečne nová kapitola tejto poviedky :) . Neviem, zdá sa mi trochu chaotická :D Ale snáď vám nie. Začínam si uvedomovať, že Elizabeth akosi už nie je v popredí príbehu, ale viete čo? Ani mi to nejako extra nevadí :)

Trochu ma mrzí, že ste prestali komentovať, ale ja s tým nič neurobím, jedine ak by som vás začala vydierať, že už nepribudne ani čiarka, ak tu nebude neviem koľko komentov a to nechcem.

Takže...ak chcete, okomentujte – urobíte mi tým veľkú radosť a motivujete ma k písaniu ďalšej kapitoly :)

A ak nie, tak...je to vaša voľba, ktorú vám nikto neberie.

ALE zaškrtnúť reakciu by ste mohli, z toho vám ruky snáď neodpadnú :)))

Inak...zajtra škola! Teším sa :))

Posielam pusu :* (Hlavne tebe, Mišelka :D :D )