Troubles.-60.kapitola

60.Kapitola a príbeh ani v polovici, but who cares! Milujem vás za to, že ste to vydržali čítať <3

Tupo hľadím na dve šálky čaju položené na stole predo mnou a sledujem paru, ako stúpa nahor stále vyššie, až sa postupne vytráca. Na tvári sa mi zrejme zračí zúfalý výraz, pretože Joe sa mračí viac, ako keď prehral jeho obľúbený futbalový tým.

            ,,Povieš mi, čo sa stalo?“ Končeky prstov položí na moje koleno a s očakávaním sa mi zahľadí do tváre. Bez slova nesúhlasne pokrútim hlavou a hlavu natočím ku dverám, odkiaľ len pred niekoľkými minútami odišiel Louis. Neviem, čo si mám myslieť...Možno to, že všetka moja snaha zabudnúť naňho, bola zbytočná alebo to, že moje srdce je ešte stále schopné milovať toho nepochopiteľného človeka, v ktorom sa nevyzná absolútne nikto ani vlastná matka? Asi by som si nemala myslieť nič.

            ,,Fajn, ale ten čaj si s tebou dám.“ Načiahne sa pre šálku, no moje slová zastavia jeho pohyb ruky.

            ,,Bol pre Louisa.“ Vlastne netuším, prečo som to povedala. Akoby som nad tým ani nepremýšľala, tie slová proste len opustili moje ústa bez toho, aby som o tom vedela. Panebože, prečo mi to robí? Prečo mi toto robí?

            ,,Neplač, Phi.“ Ja plačem? Dlaň si priložím k lícu, kde pocítim mokrú stekajúcu slzu a nemilosrdne ju zotriem, až dopadne na moje tričko. Ani teraz netuším, prečo plačem. Viem, že mi za to nestojí a že plač ničomu nepomôže. Tak prečo to robím?

Niečo vo mne mi hlasno kričí, že ho už neuvidím. Že všetko bude tak ako to bolo predtým, než ma pobozkal. Bolo to tak fajn, nie? Zbavila som sa všetkých pocitov, ktoré ma ničili...všetkých spomienok. Ale túto spomienku vo mne nemôžem len tak pochovať. Na to bola až príliš živá a silná. Z úst mi unikne tichý ston, pretože si akosi uvedomím, že ho potrebujem. Nedokážem sa mu vyhýbať! Čo to nechápe?!

            ,,Tu máš, vypi to. Bude ti lepšie.“ Jasné, vypijem čaj a bude mi lepšie! Komu kedy pomohol sprostý čaj?! Aj tak je hnusný!

            ,,Joe? Potrebujem niekam zájsť.“ Na nohy sa staviam skôr, ako si stihnem dvakrát rozmyslieť, čo sa chystám urobiť. Joe nadvihne obočie a potom si ma premeria prísnym pohľadom.

            ,,Nie, nepotrebuješ. Uvedomuješ si vlastne, koľko je hodín?“ Prisunie sa ku mne na protest a pevne oblapí moju ruku, aby mi zabránil odísť.

            ,,Nepotrebujem vypiť ten hlúpy čaj. Ja potrebujem odísť. Jasné?“ Snažím sa mu vytrhnúť, no potom sa pozriem do jeho zúfalých očí a spomeniem si na beznádej, ktorá sa v nich miestami objavuje. Následne zvesím plecia a podvolím sa mu. Dlžím mu to. Prekvapí ho, že som sa vzdala tak rýchlo, no neprotestuje proti tomu. Do ruky uchopím uško šálky a horkastú tekutinu si priložím k perám. Joe sa pousmeje a siahne po Louisovom čaji. Ďalej sa nevypytuje už na nič a som mu za do vďačná. Nezniesla by som ďalšie reči, ktoré by sa týkali jeho.

                        ,,Ako dopadol včerajšok, Phi?“ Alice na mňa zdvihne svoje dokonalo vytrhané obočie a Lee sa zvedavo otočí za našimi hlasmi, zatiaľ čo do hrnca nalieva vodu. Jej otázka ma zaskočí, a tak chvíľu rozmýšľam, čo by som mala povedať. Respektíve, čo by som povedať rozhodne nemala.

            ,,Ehm...Fajn. Nakoniec mu už bolo lepšie, tak odišiel domov.“ Pokrčím plecami a akosi previnilo k sebe pritiahnem misku s čipsami. Alice sa však moja odpoveď nezdá vôbec podozrivá. Usmeje sa a hrdo prehlási: ,,Za to asi môže ten čerstvý vzduch.“ Hej, určite za to môže čerstvý vzduch.

            ,,Uhm, asi máš pravdu.“ Prikývnem a vzápätí sa snažím z hlavy vysunúť obraz nahnevaného a opitého Louisa zároveň.

            ,,Ja mám vždy pravdu.“ Naoko namyslene si prehrabne vlasy a ja sa na nej musím zasmiať. Pohľadom zastanem na Lee, ktorá sa motá okolo kuchynskej linky a nasilu nám chce nanútiť nejakú polievku, ktorej recept objavila v dákom časopise na varenie. Tvári sa pri tom ohromne dôležito a k bielej zástere so srdiečkami by sa jej ešte hodila kuchárska čiapka, aby bola typ top. Načiahne sa pre soľničku a keď svoju pozornosť presuniem k zapnutému televízoru, zanadáva a chytí sa za hlavu.

            ,,Čo je? Presolila si to?“ ,vyzvedám, no ona sa tvári, akoby práve niekoho zavraždila a so zlovestným výrazom pozerá na soľničku v jej pravej ruke. Zhlboka sa nadýchne a plačlivo sa nakloní nad hrniec. Z Aliciného hrdla unikne tichý smiech, ktorý v sebe potláča už od doby, kedy si Lee okolo krku uviazala tú zásteru. A na mojej tvári sa tiež objaví malý úškľabok.

            ,,Ja krava som tam nasypala cukor.“ Alicin tichý smiech prepukne v rehot, zato Leein nahnevaný výraz sa mení na vražedný. Ajaj... Ak nechce dostať facku, mala by zavrieť klapačku.

            ,,To sa stáva, Lee.“ Venujem jej jeden povzbudivý úsmev, pričom následne zazriem na Alice a posunkami jej naznačím, aby bola ticho. Lee dramaticky odhodí zásteru, ktorá pôvabne dopadne na dlážku v kuchyni. Vypne šporák a s ďalším vzdychom pozrie na polievku.

            ,,Kašli na to, ideme na pizzu.“ Alice vyskočí zo svojho miesta a až príliš nadšene si zo stoličky berie zelený svetrík. Zahryznem si do spodnej pery, aby som sa nerozosmiala a pomalým krokom vydám za ňou do malej chodbičky domu Leeiných rodičov. Z kuchyne zaznie tiché: ,,Ale...“ , no Alice naozaj hlasno zvolá, že platí ona, takže Lee nemá najmenšiu šancu nejako protestovať.

O niekoľko sekúnd sa k nám došuchtá aj Lee, stále trochu namrzená z toho, že sa jej veľdielo nevydarilo a musela nás tak sklamať. Lenže Alice mala chuť na pizzu už od rána a obom nám tým pílila uši. Aspoň jej splníme želanie. Na nohy si našuchnem čierne plátenky zamazané od blata a keďže je dnes trochu chladnejšie, cez plecia si prehodím úpletový šedý svetrík. Lee si zrazu spomenie, že sme nechali hrať televízor, a tak narýchlo odbehne do kuchyne, aby ho vypla. Pohľadom skontroluje prázdny dom a v malých dlaniach následne zovrie zväzok kľúčov, ktoré veselo zaštrngocú.

            ,,Fajn, môžeme ísť.“

                        Mladá čašníčka pred nás položí horúcu voňajúcu pizzu akurát vytiahnutú zo špeciálnej talianskej pece. Dala by som ruku do ohňa za to, že som v tom momente zazrela iskričky v Aliciných očiach. Pousmejem sa a odpijem si z citrónovej vody.

            ,,Myslím to vážne. Rose v tých kraťasoch vyzerala ako kurva. Akože...zakrývali jej polovicu zadku! Veď ja som mala dnes také nohavičky, ako ona kraťasy!“  Lee sa hlasno rozosmiala nad Alicinou historkou, ktorú dnes zažila ráno v nákupnom centre, keď si bola kupovať nové rifle a stretla akési dievča, ktoré jej asi pred rokom prebralo potenciálneho frajera.

            ,,Nuž, niečím zaujať musí, nie?“ Pripojím sa do ich debaty a Alice sa víťazoslávne usmeje.

            ,,Máš pravdu, Phi. Keď nevie zaujať ksichtom, na rad prichádza jej tlstý zadok.“

            ,,Ale Rose nemá tučný zadok. Náhodou,...“

            ,,Ticho, Lee! Teraz na tom nezáleží! Nemôžeš ma aspoň raz nechať v tom?“ Zasmejem sa a prsty načiahnem k trojuholníku pizze. Lee mykne plecami v náznaku, že sa vzdáva a Alice ju obdarí ďakovným pohľadom.

            ,,Na Ashtona by si mala zabudnúť. Vieš, že je to idiot, ktorý len vyhľadáva niekoho, s kým by si mohol užiť. A vôbec...je to už rok,“ prehovorím s plnými ústami a vzápätí lapám po studenom vzduchu, keď mi jazyk zavalí nepríjemná páľava.

            ,,Hmm...Vieš, že dievčatá sa vždy zamilujú do idiotov a potom presviedčajú sami seba o tom, že on vôbec idiot nie je. A k dobrým chlapcom sa chodia akurát tak vyplakať...“ Alice pokračuje ďalej v rozprávaní, no ja už nie som schopná jej reči úplne vnímať. Netuším prečo, ale keď to povedala, pred očami sa mi objavil Louis ako zlý chlapec a Jack ako dobrý chlapec, ku ktorému sa chodievajú dievčatá vyplakať, no on sám je ten zranený. Potrebovala by som ho dostať z mojej mysle. Neviem ako to idem urobiť, ale ak to neurobím, asi zošaliem. Poklepanie na moje koleno ma vytrhne zo zamyslenia, a tak zmätene pozriem na tváre mojich kamarátok.

            ,,My o vlkovi...“ Lee kývne hlavou k stolu nachádzajúceho sa v rohu pizzérie. Otočím sa dozadu, aby som naň lepšie videla a v tom sa môj pohľad stretne s ostrými šedými očami. Prudko sa zvrtnem späť a dúfam, že nikto iný okrem mňa nepočuje splašený tlkot môjho srdca. Cítim bolesť, ktorá sa mi postupne rozlieva po mojom vnútri. Nikdy v živote som necítila žiarlivosť k nejakej žene tak intenzívne, ako teraz k čiernovláske, ktorá sedí oproti nemu. Hoci som jej tvár zachytila len na chvíľu, vedela som, že je dokonalá. Dlhé štíhle nohy mala ležérne prekrížené pod stolom a jej zvonivý smiech sa ozýval celým podnikom. No to, čo mi trhalo srdce najviac, bolo to, že aj on sa smial. Smial sa tak, ako sa smial pri mne. Úprimne.

            ,,Môžeme odísť...“ Alice jemne prejde po mojej ruke a očami skĺzne k osudnému stolu. Prehltnem hrču, ktorá sa zväčšuje v oblasti môjho krku a nesúhlasne pokrútim hlavou. Neodídeme kvôli mne. Iba sme sem pred chvíľou prišli.

            ,,To je v pohode...Ehm, kde sme to skončili?“ Poviem roztraseným hlasom a zároveň dúfam, že môj záujem o konverzáciu nevyzerá tak falošne, ako to cítim.

            ,,Pri idiotoch,“ zamračí sa, zrak zabodne priamo do Louisa a z peňaženky vyberie bankovku, ktorú položí na stôl, ,,a pri tom, že odchádzame.“ Rázne na mňa pozrie a postaví sa od stola. Nemám síl protestovať, a tak sa odsuniem na stoličke a s pocitom viny pozriem na takmer nenačatú pizzu.

                       

           

Z Louisovho pohľadu (o 2 hodiny neskôr)

Všetko svoje sústredenie som vynakladal na to, aby som zrak udržal na Barbarinej opálenej tvári. Myslel som si, že to nebude až také ťažké, keďže krásnu španielku človek nestretne často. Ale opak bol pravdou, keď som vedel, že dievča, ktoré som včera bozkával, sedí len niekoľko metrov odo mňa. Jedna časť mňa chcela, aby odišla, ale tá druhá doslova kričala, aby som vstal a šiel sa jej za včerajšok ospravedlniť.

Do skleneného pohárika nalejem whisky a posuniem ho k dievčaťu sediacemu  vedľa mňa. Usmejem sa, keď na mne zaznamenám jej zelené spaľujúce oči a pohľadom lačne skĺznem po jej dlhých nohách, až k lemu krátkych červených šiat, ktoré sú kurva dokonalé. Dnes však zostanú na nej.

,,Vždy si taký zamyslený?“ Zamrkám a zmätene pozriem jej smerom. V krásnom úsmeve ukazuje biele rovné zuby a veľkými očami podrobne skenuje moju tvár. Je odvážna, ale nie dosť. Uškrniem sa a jej otázku nechám vidieť vo vzduchu bez akejkoľvek odpovedi.

            ,,Na nás.“ Ruku v ktorej držím pohár s alkohol pozdvihnem nahor a ona moje gesto zopakuje, následne si privoniavajúc k tekutine v jej pohári predtým, ako konečne okúsi jej trpkú chuť. Zvraští tvár a pár sekúnd predycháva alkohol, čo sa dostal do jej nevinného tela. Prázdny pohár položí na stôl a o čosi pohodlnejšie sa oprie o vankúše za ňou. Chvíľu si ma premeriava zvláštnym pohľadom.

            ,,Kto vlastne si, Louis?“ Jeden kútik pozdvihne nahor, čakajúc na moju odpoveď. Potichu sa zasmejem a myknem plecom. Keby sa ma to spýtala pred niekoľkými mesiacmi, vedel by som odpovedať. Ale teraz...

            ,,Čo myslíš?“ Usúdim, že najlepšie bude spýtať sa na to niekoho iného, ako som vlastne ja. Pousmeje sa nad mojou vypočítavosťou a z pľúc vypustí všetok vzduch dumajúc nad odpoveďou.

            ,,Nemôžem to povedať za teba, keď to nevieš ani sám.“ Páči sa mi. Barbara je múdra, zábavná a krásna. Ale nie je to Sophie.

            ,,Skúšal som na to prísť,“ odmlčím sa a zahľadím sa do okna, pričom čaká na to, že budem pokračovať ,,...ale až príliš sa bojím pravdy. Pretože pravda mi pripomína niečo, čo príliš bolí a na čo nechcem spomínať. A keď...“, zarazím sa nad vetou, ktorú som takmer povedal. Nemôžem jej to povedať, preboha! Pokrútim hlavou a s výdychom to ukončím. ,,Jednoducho som sa zmenil. Situácia sa vyvinula inak, ako by som si prial, preto som sa prispôsobil. Ja neviem, asi mi to vyhovovalo. Vtedy som vedel, kto som.“ Trpko sa zasmejem nad slovami, ktoré vôbec nedávali zmysel, ale ona ich chápala, hoci nepoznala všetky diely skladačky. So súcitným úsmevom ma chytí za plece a pozrie na mňa veľkými očami lemovanými prirodzene dlhými mihalnicami. A v tom mi niečo napadne. Viem, ako to zistiť. Ako sa znovu stať tým, kým som bol. Prudko ju pritiahnem k sebe a perami sa prisajem na jej. Tie šaty pôjdu dole.

                        Po skurvene dobrom sexe zazvoním na zvonček pri Natashinom mene a z balíka vytiahnem jednu cigaretu. Keď po vreckách darmo hľadám zapaľovač, uvedomím si, že som nefajčil naozaj dlho. Zanadávam a prstom bodnem do zvončeka po druhýkrát. O niekoľko sekúnd sa pred vchod paneláku dovalí Natasha, šedú mikinu si prevliekajúc cez hlavu. Nemôže mi uniknúť, že podprsenku zase nechala doma.

            ,,Konečne,“ zašomrem a drgnem ju do pleca, aby mi podala zapaľovač. Prevráti očami, no nakoniec zaloví v hlbokom vrecku úzkych riflí.

            ,,Neondi tu do mňa a buď rád, že ženské maniere som nechala doma,“ odvrkne.

            ,,Nie len ženské maniere,“ zasmejem sa, zatiaľ čo mi venuje jeden z jej vražedných pohľadov a následne pozrie na svoje prsia.

            ,,Ako keby si ich nikdy nevidel, Tomlinson.“ Šťuchne do mňa. Vzápätí spozornie, keď zbadá stáť Teressu, Grace, Johna a Bena o niekoľko metrov pred sebou. Pousmejem sa, pretože som ich nevidel naozaj dlho. Asi to bude tým, že všetok voľný čas som trávil so Sophie. Nemal som dovoliť, aby sa zamilovala do takého kreténa ako som ja. Preto bol môj plán jasný. Z lásky sa niekedy stáva nenávisť a presne to som mienil docieliť. Musí ma znenávidieť.

Hey guys!!

Čo hovoríte na novú kapitolu? :) ...Bola som dobrá a dala som vám sem Louisov pohľad, ale stále nie dosť jasný, aby ste pochopili niektoré veci :D

Ako inak v škole? :)

10 KOMENTÁROV+? :P už dlho ste ma nepotešili ;)

Love U!