Troubles.-61.kapitola

Z Louisovho pohľadu

Amelia pretočí očami, akonáhle otvorí dvere a zbadá ma stáť na ich prahu. Pousmejem sa a skôr, akoby ich stihla zabuchnúť rovno pred mojou tvárou, bez pozvania preklznem dovnútra jej bytu. Z kuchyne vykukne hlava jej otca.

          ,,Dobrý deň," pozdravím a pozriem na nahnevanú Ameliu, ktorá mi posunkami ukazuje, aby som ju okamžite nasledoval do izby. Nie som vôbec proti. Zvrtnem sa na päte, zatiaľ čo z kuchyne zaznie udivené odzdravenie. S úškrnom podídem rovno k nej. Rukou mi pokynie, aby som vošiel, aj keď vie, že ja nepotrebujem nejaké pozvanie. Nerobí mi problém niekam vôjsť bez pozvania. Ak niečo chcem, zoberiem si to a kašlem na všetky pravidlá slušného správania.
           ,,Tak čo tu chceš?" Nadvihne obočie a za vrzgotu postele dopadne na mäkký matrac. Sám neviem, čo tu robím. Asi som sa prišiel nejako...odreagovať?
           ,,Stále tá istá otázka, drahá Amelia." Pousmejem sa, no ona sa premáha, aby nepretočila očami a hlboko nevzdychla.
          ,,A ja na ňu nikdy nedostanem odpoveď, drahý Louis Tomlinson." Zasmejem sa nad jej výrazom a beznádejne pokrútim hlavou. Akoby mohla dostať odpoveď na niečo, na čo odpoveď neexistuje?
          ,,Štveš ma, Louis." Urazene zvrtne tvár k oknu, cez ktoré prenikajú slnečné lúče. Opäť v sebe potláčam smiech a prisuniem sa k nej o čosi bližšie.
           ,,A ty ma rajcuješ, Amelia," pošepnem jej rovno do ucha. Prekvapene sa na mňa otočí, no potom sa jej výraz tváre zmení na vážny a tak trochu neveriaci. Obočie stiahne do prísnej priamky a s povzdychom sa spýta: ,,Baví ťa to, uťahovať si zo mňa v jednom kuse?" Už-už otváram ústa,aby som povedal áno, no v poslednej sekunde sa zarazím, pretože tieto slová kedysi vyšli z úst Sophie Cluscherovej. Prečo si to pamätám? Prečo sa vôbec zamýšľam a pozastavujem nad jej menom? Ona je už minulosť, zatiaľ čo Amelia sedí blízko mňa.
          ,,Louis?" V očiach sa jej zračí očakávanie a mne dôjde, že som neodpovedal na jej otázku. Bez slova pokrútim hlavou na znak nesúhlasu. Zapozerám sa do okna, pričom mi hlavou preletí otázka, čo tu dopekla robím? Postavím sa z postele, ignorujúc jej zmätené oči, ktoré sledujú každý krok, ktorým sa nachádzam bližšie pri dverách. Amelia nie je zlá, to určite nie. Len je využívaná svojím otcom a kamarátkami. A to, že by som ju mal využívať naďalej aj ja, mi akosi...nepríde celkom správne. Ale prečo nie? Vždy som to predsa robil, nezamýšľajúc sa nad tým, čo je dobré a čo zlé. Keď otvorím dvere, pozriem sa na krásne dievča sediace na posteli. Zaslúži si vysvetlenie, nie?
           ,,Prepáč, viac ťa nebudem otravovať." Fajn, vysvetlenie neprišlo, pretože sám neviem, ako by malo znieť. A tak sa aspoň ospravedlním, síce presne neviem, za čo. Pootvorí plné pery natreté vanilkovým balzamom, no nepovie nič. Amelia nie je ten typ človeka, ktorý by niekoho prosil, aby sa vrátil alebo by od niekoho žiadal vysvetlenie. Veci skrátka brala také, aké sú.
Bez ďalších slov zbehnem dole schodmi, až takmer narazím do akéhosi muža s debnami v rukách. Venuje mi nie veľmi milý pohľad, no pokračuje ďalej v ceste schodiskom. Rozrazím dvere od vchodu a frustrovane si prstami prejdem cez vlasy. Do riti, do riti, do riti! Ako to, že neviem, čo by som mal robiť? Najradšej by som zašiel za Joeom, ale aj on sa spolčil so svojou sestrou! Zrazu ako keby nebolo iného východiska, len porozprávať sa s ňou. Ale to nemôžem! Neznesiem ďalší pohľad do jej veľkých tmavých očí a výčitky, ktoré sa objavia v momente, keď ju zbadám! Jej pery akoby kričali, aby som ju pobozkal a keď som to urobil minule, najradšej by som sa za to nakopal do zadku. Vo chvíli, kedy som bozkával jej pery, zatiaľ čo nechty zarývala do pokožky na mojom krku, som cítil niečo....niečo...neviem to presne pomenovať, ale v tej minúte mi to prišlo správne. Lenže som to iba zhoršil, pretože túžba okúsiť to znova, stále narastala. Presne ako hnev, ktorý vo mne blčal, keď mi myseľ zaplavila jej tvár a vôňa. Ona je taká nevinná, čistá a láskavá! Zatiaľ čo ja som len hajzel, ktorý jej ubližuje.
 Potreboval som, aby ma niekto vypočul, ale ten človek už nežil.
Zrazu pocítim tiaž smútku, ktorý sa ako keby usadí na mojom srdci. Vždy tam bol, ale ako som stretol ju, akoby sa na chvíľu vytratil a viac sa neukázal. Teraz je však ťažší raz toľko. Pretože som stratil nie jednu, ale dve osoby, ktoré pre mňa znamenali veľa. Angelu a Sophie. Viem, že potrebujem odísť a na chvíľu zabudnúť na všetky problémy a na bolestné spomienky, ktoré sa začali vynárať v mojej mysli čoraz častejšie a intenzívnejšie.
Spomínam si na moment, kedy som sa rozlúčil  s Grace, ktorú som vtedy ani poriadne nepoznal, a pobral sa domov. Bolo zvláštne tráviť čas zrazu s niekým iným ako s Angelou. Grace bola milá, avšak úplne odlišná od mojej sestry. Nevadilo by mi to, ak by sa situácia vyvinula nejako inak. Bolo zvláštne sedieť doma a nepočuť jej zvonivý smiech, pretože bola inde. Ležala v nemocnici v izbe s číslom 205B a čakala na svoju smrť. Snažil som sa presvedčiť ju, aby bojovala ďalej za život, ktorý žila. Hovoril som jej o tom, že sa oplatí žiť. ,,Pozri sa hore, vidíš to modré nebo? A lesy, lúky...o to všetko by si prišla, ak by si nebojovala, Angela. Zvuk vln narážajúcich na pevninu. Čo všetko si ešte nestihla spraviť? Toľko kníh, ktoré si neprečítala...Toľko pesničiek, ktoré si nepočula a...Toľko ľudí, ktorých si nespoznala. Chcela by si prísť o to všetko?" Pamätám sa, že v jej očiach sa objavili slzy a potom pomaličky stekali nadol jej tvárou. Samozrejme, že o to nechcela prísť a ja hlupák som ju nútil bojovať o niečo, o čo už dávno prišla.
Ale boli tu aj radostnejšie spomienky, ktorých však bolo menej, ako tých smutných.
Jej smiech, jej hra na klavír a tiché rozhovory práve s ňou, čo trvali do neskorej noci. Chýbala mi a jej odchod zanechal v mojom srdci akési prázdne miesto, ktoré sa pomaly začínalo zaplňovať, keď som spoznal osobu jej tak podobnú-Sophie... Akoby vo mne zapálila iskierku, ktorá za ten čas prázdnoty vyhasla a prinútila ma pomyslieť na to, že to čo robím, nie je správne. Viem však, že som ju ranil a že si zaslúži niekoho lepšieho, ako som ja.

Z pohľadu Sophie

Hoci nechcem, Jackova historka ma prinúti smiať sa na plné hrdlo. Zakloním hlavu a snažím sa popadnúť dych, pričom ma začínajú bolieť svaly na bruchu.Toto je jedna z tých chvíľ, kedy pri smiechu pomyslím na smrť, pretože sa nedokážem zastaviť a taktiež ani nadýchnuť.
           ,,No tak, Sophie," potláča v sebe smiech ,,zase až tak vtipné to nebolo." Upriem na neho zrak a môj doznievajúci smiech nakoniec skončí pri úsmeve, ktorý mi akosi nie a nie zmiznúť z pobavenej tváre. Jack sa usmeje a ja si prvýkrát všimnem jamky v jeho líciach. Z úst mu vyklzne tichý smiech a vzápätí pokrúti hlavou.
          ,,Vďaka." Moja tvár zvážnie a až teraz si spomeniem, že mám jeho košeľu ešte stále omotanú okolo pása. Jeho oči smerujú na košeľu, zrejme sa domnieva, že ďakujem práve za ňu. Pousmejem sa a rozhodnem sa, že pre tentokrát sa s ním nepodelím o moje myšlienky.
           ,,Nemáš za čo ďakovať. Nerád to priznávam, ale pristane ti možno o trošku viacej ako mne." Žmurkne na mňa a keď sa končekmi prstov dotknem flanelovej látky, jeho horúca ruka spočinie na mojej, aby ma zastavila. ,,Nechaj si ju." Napokon ruku odtiahne, no ja na sebe stále cítim jeho dotyk, ktorý vo mne vyvolal toľko istoty.
           ,,Nehovorila som o košeli," priznám nakoniec a na jeho tvári sa objaví lišiacky úsmev. Pôsobí, akoby vedel o niečom, o čom ja nemám ani poňatia.
           ,,Ja viem. Ale ani za úsmev sa väčšinou neďakuje, nie?" Kľučku na garáži zatlačí smerom nadol a ja zostanem stáť úplne ohromená, keď ju otvorí a tým nazriem dovnútra.
           ,,Krásne..." Zašepkám v takom úžase, až sa Jack zasmeje a pohľadom zablúdi tam kam ja.
           ,,Čo je krásne na šrote?" Pristúpi k naozaj starému autu a podrážkou topánky kopne do pneumatiky. Nemám potuchy o tom, čo je to za značku alebo z koľkého roku je, ale páči sa mi. Farba na ňom je dávno zošúchaná, avšak predstava, ako ho Jack starostlivo opravuje, sa mi páči snáď ešte viac ako ono samotné.
           ,,Nie je to šrot," protestujem a on na mňa zodvihne obočie, pochybujúc o mojom úsudku. Pretočím očami a prstami sa dotknem kapoty auta. ,,Je super." Potľapkám po ňom.
           ,,Niekedy sa môžeme previezť.Fúúú ale obávam sa, že stará mama nás už asi čaká s čajom a koláčmi." Uvedomí si koľko je hodín a s malinkým takmer nebadateľným strachom v očiach pozrie na dom starej mamy.
          ,,Jack?" ,ozvem sa. Otočí sa mojim smerom a zvedavo ma preskenuje očami. Zaváham predtým, ako prehovorím. ,,Ako je to vlastne s tebou a starou mamou?" Po mojej otázke sa ošije a prstami si niekoľkokrát prejde po šiji. Zrejme nevie, ako by mal odpovedať a ja začínam ľutovať, že som sa ho to vôbec spýtala.
           ,,To je zložité...Znamená pre mňa dosť veľa." - je jediné, čo mi na to povie. Chápavo prikývnem a keď sa vyberie ku dverám, rozhodnem sa nasledovať ho. Pozorujem jeho svaly na chrbte, ktoré sa napínajú pod béžovým tričkom pri každom jednom kroku a svalnaté ruky, ktorými zatlačí do dverí. Na moje prekvapenie je kuchyňa úplne prázdna a na stole sa nenachádza žiadny čaj ani koláče.
           ,,Oh...Ako som mohol zabudnúť?" ,zašomre si popod nos a načiahne sa ku skrinke po šálky, aby mohol pripraviť zelený čaj. Zvedavo sa poobzerám po malej kuchyni a posadím sa na stoličku. Hoci som trochu zmätená, snažím sa nevyhrknuť na neho všetky otázky, ktoré sa mi preháňajú mysľou a prinútim sa sedieť na stoličke aj naďalej.
           ,,Stará mama tu vlastne nie je. Strýko ju zobral k doktorke na preventívnu prehliadku, či u nej funguje všetko tak ,ako má." Otočí sa ku mne, akoby si na moju prítomnosť spomenul až teraz, čo ma prinúti pousmiať sa. Jeho kútiky úst sa taktiež podvihnú do úsmevu. Nakrčí nos a hlavu nakloní trochu doprava predtým, ako sa konečne odhodlá spýtať.
           ,,Sľúbil som spolužiakom z univerzity, že sa s nimi stretnem. Môžeš ísť so mnou. Bude to sranda, uvidíš."
           ,,Eeeh....ja...ja neviem, Jack." Uhnem pohľadom a v rýchlosti vymýšľam nejakú výhovorku, ktorá by zabrala. Jacka takmer nepoznám, nezáleží na tom, či si rozumieme. A navyše, chcela som len zostať sedieť v tejto kuchyni a byť s ním, pretože keď som v jeho prítomnosti, nemám čas myslieť na Louisa.
           ,,Tak sa mi zdá, že potrebuješ na chvíľu niekam vypadnúť. Povedz, kedy si bola naposledy na nejakom večierku s umelcami?" Pri slove 's umelcami' hrdo zabodne prst priamo do jeho hrude a ja sa zasmejem. Pri myšlienke, že sa na tom večierku istotne neobjaví osoba, ktorej sa snažím vyhýbať, napokon prikývnem. Jack sa spokojne usmeje a položí predo mňa šálku s čajom.
          ,,Tak to vypi a zaveziem ťa domov, aby si sa mohla nachystať."
                      Nedôveryhodne pozriem na dom, ktorý sa nachádza na konci akejsi ulice. Teda...ak by som sa pozastavila nad jeho rozmermi, nazvala by som ho vilou a nie rodinným domom  Jackovho kamoša. Na krížoch mi pristane jeho veľká dlaň a s povzbudivým úsmevom ma poposunie bližšie k elektronockej bráne, ktorá je však dávno otvorená a pripravená na prítomnosť hostí.
           ,,Uvoľni sa trochu." Poklepe mi po ramene a pobavene prst presunie na zvonček pri dverách. Prinútim sa k úsmevu a prestupujúc z nohy na nohu začínam ľutovať, že som sem vôbec šla. Za pár sekúnd sa otvoria dvere, v ktorých sa objaví postava asi dvadsať ročného, vysokého muža. Jeho telo sa nado mnou týči ako mrakodrap, takže som nútena nadvihnúť hlavu, aby som mu videla do tváre. Jeho pohľad je láskavý a akonáhle sa zelenými očami zastaví na Jackovi, ústa sa mu rozšíria do príjemného úsmevu.
           ,,Čau Jack. Si tu trochu skoro, ale to nevadí. Pomôžeš mi s prípravami." Následne pozrie na mňa. ,,A ty musíš byť Jessica."
           ,,Ehm...vlastne nie. Som Sophie, veľmi ma teší." Vystriem pred seba ruku a on ju ochotne stisne pevnými prstami.
           ,,Aj mna teší, Sophie. Ja som Chris, Jackov spolužiak." Ale kto dopekla je Jessica? Všimla som si, že pri jej mene Jack pretočil očami a akosi smutne sa pousmial. Na premýšľanie však nezostáva čas, pretože Jack zaťahá za moju ruku a vlečie ma rozľahlou halou až do obývačky, kde už je prichystaná technika a káble sú naťahané naozaj všade. Miestnosť naplnia ich dva hlboké hlasy, no slová, ktoré vypúšťajú z úst, nevnímam. Aj tak sa rozprávajú o tých chlapčenských záležitostiach týkajúcich sa áut a pokazených vecí. V duchu pretočím očami a posadím sa na kožený gauč krémovej farby, z hlavy vytláčajúc myšlienku, ako by asi vyzeral, ak by naň niekto vylial alkohol.
           ,,Príde veľa ľudí?" Spýtam sa zo zvedavosti a zrak upriem na dva veľké repráky nachádzajúcich sa pri dverách od terasy. Chris na mňa upriami chvíľkovú pozornosť a zamyslí sa.
           ,,Dúfam. Malo by ich prísť dosť na to, aby sme sa nejako zabavili." Zazubí sa a opäť sa skloní k notebooku položenom na parketách. Nemám veľmi rada priestory, ktoré sú preplnené ľuďmi, a tak dúfam, že  'dosť na to, aby sme sa nejako zabavili ' pre neho neznamená dvetisíc ľudí. Pohodlnejšie sa uvelebím na gauči a vzápätí nadskočím, keď sa domom ozve zvuk rinčiaceho zvončeka. Jack sa zasmeje, zatiaľ čo sa snažím pôsobiť nezahanbene.
           ,,Idem otvoriť...Eeeh, Sophie? Môžeš na chvíľku podržať ten žltý a červený kábel?" Vzhliadne ku mne a vo vzduchu zamáva káblami. S rýchlym prikývnutím sa zošuchnem z pohovky a podídem k nemu, aby som prevzala káble. Chris sa následne odšuchtá do vstupnej haly. Čupnem si a medzi prstami zovriem káble, ktoré Jack o chvíľu zapojí do...akéhosi divného prístroja. Vidím, že v sebe potláča smiech, keď pochybovačne skúmam prístroj pred sebou a zoberie si odo ma červený kábel a namiesto neho mi do roztvorenej dlane vtisne zelený. Z haly idú hlasy, ktoré sa tlmene dostávajú až sem do obývačky a ja začínam byť nervózna z toho, že tu nikoho poriadne nepoznám. Blížiace sa kroky ma lákajú otočiť hlavu ich smerom, no Jack si odo mňa pýta zelený kábel.
           ,,Oh, Sophie Cluscherová. Tak dlho sme sa nevideli...hmm...Vravel som, že sa ešte niekedy stretneme, nie?" Z jeho hlasu mi po tele prejde milióny zimomraviek a zrazu nie som schopná dostať zo seba ani slovko. Jack sa zatvári znepokojivo, keď zaznamená môj výraz tváre, z ktorej sa vytratil všetok život a nakoniec sa otočí rovno k nemu.
           ,,Vy dvaja sa poznáte?" Zamračí sa a pohľadom strelí po chlapcovi, ktorý teraz stojí priamo za ním a ja sa po niekoľkých uplynutých sekundách odvážim pozrieť priamo do jeho tmavých očí. Uškrnie sa, skenujúc ma od hlavy po päty.
           ,,Tak trochu dôverne." Po jeho slovách nasucho prehltnem a sledujem Jackovu tvár, ktorá sa stáva stále zamračenejšou a zamračenejšou.


Taaaaak girlsss tu je nová kapitola :) Dúfam, že sa vám páčila a ospravedlňujem sa za chyby a za to, že ste na ňu museli dlho čakať. Inak ďakujem vám krááásne za 10 komentárov, potešili ste ma :)))
A vraveli ste pri minulej časti, že sa vám zdala byť krátka, ale boli to 4 strany vo worde, ako vždy O.o ...tak neviem.
Priznávam, táto je strašne krátka, ale nemám veľmi čas a chcela som pridať aspoň niečo :) Lepšie ako keby tu mala byť dlhá kapitola v pondelok nie?
A...Kto si myslíte, že prišiel? :P
Komentáre prijímam s veľkou radosťou :D