Troubles.-55.kapitola

Prstami sa trochu bojazlivo dotknem chladnej kovovej kľučky a zatlačím smerom nadol. Dvere však nepovolia a kovová časť vyskočí opäť nahor, na svoje pôvodné miesto. Sú zamknuté. Odstúpim odo dverí o niekoľko krokov a postavím sa na špičky v snahe dovidieť do svetlom vysvietenej izby. Avšak je mi to nič platné. Jediné čo vidím vo vnútri domu, sú horné časti krémovej steny a luster visiaci zo stropu.

Ah, dopekla. Čo to tu stváram? Louis si predsa môže byť kde sa mu len zachce, mne to môže byť jedno. Ale nie je.

            ,,Sophie? Čo tu preboha robíš?“ Keď sa za mojim chrbtom ozve Niallov hlas, stuhnem. Zostanem stáť na mieste bez jediného pohybu, ako by ma takto nemohol vidieť. Čo tu dopekla robí on?! Do uší sa mi zarýva zvuk podrážiek dopadajúcich na asfalt, ako sa ku mne približuje. Napadne ma, že by som sa mohla rozbehnúť, niekam utiecť. Preč od tohto všetkého, ale nohy ako keby ma neposlúchali. Jeho ruka dopadne na moje plece. Trhnem sa.

            ,,Daj tú ruku preč.“ Naše pohľady sa stretnú a srdce mi vynechá zopár úderov. Jeho kruhy pod očami z nedostatku spánku mi k nemu nesedia. A tak isto aj jeho večný úsmev na tvári sa vytratil asi tak, ako všetko ostatné. Bol to Niall, ale zároveň nebol. Nie taký Niall, na akého som bola zvyknutá.

            ,,Sophie, ja...“ Vzdychne a prsty ponorí do svojich blond vlasov. Prázdna ulica za ním ma navádza, aby som utiekla. Teraz alebo nikdy. ,,Všetko som to dosral, však?“

            ,,Hej...tak nejako.“ Zrak sklopím k mojim topánkam a ruky zastrčím do vreciek na zadnej strane džínsov. Takže nikdy.  Najradšej by som ho udrela, vykričala sa z plných pľúc, povedala mu, aký idiot je. Ale nejaká časť mňa to nedokázala spraviť. Dokonca si to ani nedokázala priznať, pretože ho stále mala rada.

            ,,Je mi to tak strašne ľúto.“

            ,,Nebola to tvoja chyba.“ Slová vykĺznu z mojich úst skôr, ako by som sa nad nimi stihla zaraziť. Ale potom si uvedomím, že sú pravdivé. Niall nadvihne obočie, zrejme je zmätený z môjho správania. Aj ja som zmätená.

            ,,M-mala by som ísť...“ Bleskovo sa zvrtnem na päte a prinútim svoje nohy k behu. Myslím, že Niall za mnou nejde. Ale aj tak bežím ďalej.

                        Keď schádzam dole schodmi ,z kuchyne sa nesú chlapčenské hlasy. Pousmejem sa a posledné dva schody ,deliace ma od obývačky, preskočím. Prebehnem tých niekoľko metrov do kuchyne a opriem sa o zárubňu dvier.

            ,,Chlapci, dajte si čaj. Je ho dosť.“ Mama na stôl pokladá šálky čaju, zatiaľ čo Joe tak trochu nesvoj sedí na svojom mieste. Ian nadšene rozpaží ruky a vrhne sa na džbán teplého čaju s mätovými lístkami. Alex usporiada poháre a pozoruje Iana, ktorý opatrne nalieva do šálok.

            ,,Dobré ráno.“ Upozorním na seba a rukami sa odrazím od zárubne. Hoci som raňajky v prítomností Joeovho futbalového tímu nenávidela, chýbali mi. Vlastne mi chýbal Joe. Všetci mi kývnu na pozdrav a ďalej sa venujú rozličným činnostiam. Odsuniem voľnú stoličku vedľa môjho brata a posadím sa priťahujúc k sebe čaj.

            ,,Pamätám si ich tváre.“ Joe sa ku mne otočí a s malým úsmevom rukou opíše polkruh jeho spoluhráčov. Tiež sa usmejem a pozriem ich smerom.

            ,,Samozrejme, že si ich pamätáš. Hrávali s tebou futbal.“

            ,,Kde je Louis?“ Rozhliadne sa po kuchyni a ja spolu s ním.

            ,,Neviem,“ poviem už takmer neprítomne. Ak by som mala byť úprimná, chcela som aby tu bol. Avšak, je lepšie, keď tu nie je. Aspoň sa nemusím tváriť, že je všetko v poriadku a že k nemu vôbec nič necítim. Nemusím predstierať vôbec nič.

Včera keď som stretla Nialla, niečo sa vo mne zlomilo. Uvedomila som si, že niečo je zle. Nemala by som sa s Louisom ďalej stretávať. Všetko je to jeho vina. Je jeho vina, že som sa doňho zamilovala a tak isto je jeho vina, že som stratila Nialla. Všetko iba zhoršil, akoby do môjho života prinášal problémy hlavne on.

            ,,Sophie, zlatko...Ten čaj vychladne, keď budeš tak neprítomne pozerať pred seba ešte ďalšiu minútu.“ Mama sa na mňa usmeje a prázdne šálky od čaju vloží do umývačky. Rozhodnem sa poslúchnuť ju a okraj šálky si priložím k perám. Čaj je naozaj chutný a takisto aj trochu studený.

                        Zabuchnem dvere na mojom aute a keď sa uistím, že je zamknuté, vydám sa k dvom postavám, ktoré postávajú na svojom obvyklom mieste pri futbalovom štadióne. Lee sa usmeje hneď ako ma zbadá kráčať priamo k nim a Alice niečo zašomre, azda kvôli tomu, že meškám. Pod pazuchou zviera zošit s poznámkami a v pravej ruke drží kartón z tromi pohármi kávy.

            ,,Ahojte,“ pozdravím ich a automaticky si vezmem pohár s mojím skomoleným menom. Niekedy sú tí predavači asi fakt hluchý.

            ,,No konečne. Kde si bola? Nezvykneš meškať.“ Alice zahodí kartón malých rozmerov do koša vyhradený pre papier, nad čím sa trochu uškrniem. Recykluje?

            ,,Dnes to bolo...trochu rušné. Veď vieš, dom plný futbalistov.“ Pokrčím plecami a uchlipnem si z horúcej kávy, za čo si v duchu vynadám.

            ,,Och dievča, ako ti ja závidím.“ Lee zalomí rukami, nad čím pretočím očami.

            ,,No hovor! Ako dopadlo včerajšie rande so Zaynom?“ Vďaka prenikavému hlasu Alice sa za nami otočí niekoľko zvedavých študentov, a tak jej venujem varovný pohľad. Vzápätí si posmešne odfrknem a pokrútim hlavou. Že vraj rande.

            ,,Tak za prvé, nebolo to rande. Za druhé, nedopadlo bohvieako. A za tretie, kam si zmizla? Myslela som, že na mňa počkáš.“

            ,,Počkať, počkať! Ja som totálne mimo! Kto dopekla je Zayn?“ Lee si zastane predo mňa a prebodne ma vyčítavým pohľadom. Jej čierne vlasy sa pohnú vo vánku, ktorý nás obklopí.

            ,,Nikto, o koho by si sa mala zaujímať. Je to idiot. Násilník.“

            ,,Veď vidím.“ Alicine chladné prsty sa dotknú malých červených podliatin na mojom krku. Splašene vytiahnem mobil a v odraze obrazovky vidím, ako som dokonale zabudla na dôkaz o našej včerajšej schôdzke.  Lee si ma premeriava pobaveným pohľadom a Alice na mňa špúli pery natreté jahodovým leskom ako zvyčajne.

            ,,Dofrasa nie, tak to nie je!“ Rukami si obtočím krk , až cítim svoj vlastný zrýchlený pulz. Zúfalo sa snažím niečím to zakryť, zatiaľ čo sa na mne moje priateľky rehocú. Zalovím v taške, kde však nie je nič, čo by som obmotala okolo krku. Doriti.

            ,,Tu máš.“ Lee ku mne vystrie ruku s hodvábnou farebnou šatkou, ktorá sa ani náhodou nehodí k modro bielemu pásikavému tričku. Ale čo už. S povzdychom si ju od nej beriem a obmotám si ju okolo krku. Ako dlho to budem musieť skrývať?

            ,,Fajn. To by sme mali. Teraz by si nám mohla povedať, ako to s tebou a so Zaynom naozaj bolo.“ Alice si na hrudi prekríži ruky a keď na mňa upriami jej modré oči, mám pocit akoby mi videla rovno do duše. Z nejakého neznámeho dôvodu sa rozhodnem mávnuť rukou a zaklamať.

            ,,Vlastne to nič nebolo...So Zaynom sme si veľmi nesadli.“

            ,,Neklam Sophie.“ Lee pokrúti hlavou a pozrie na mňa ako na zradkyňu. Čo by asi tak chceli počuť? Že Zayn je obyčajná sviňa asi ako všetci chalani na tejto planéte? Mali by mi dať so Zaynom pokoj. Budem rada ak ho už nikdy nestretnem.

            ,,Vážne, nič to nebolo. Nechcela som, aby sa to stalo. Bolo to...proti mojej vôli.“

            ,,Ublížil ti?“ Leein pohľad sa zmení na ustarostený a pozorne si prezrie moju tvár, ako keď hľadáte ešte nejaké stopy po násilí. Žiadne iné však neboli. Len spomienky ukryté hlboko v mojej hlave. Jeho prsty obtočené silno okolo môjho zápästia, jeho sarkastický smiech, jeho silné slová; to všetko bolelo.

            ,,Nie...“ Pokrútim hlavou, no v očiach ma zaštípu slzy. Tie zradné prekliate slzy. Skloním hlavu a zažmurkám, aby si ničoho nevšimli.

            ,,Mali by sme ísť na hodinu.“ Alice zmení tému nášho rozhovoru, za čo som jej veľmi vďačná. Zhlboka sa nadýchnem a odpijem si z kávy.

            ,,Čo máme za hodinu?“ ,spýtam sa mierne dezorientovaná. Panebože, čo je to so mnou? Vždy som vedela rozvrh hodín naspamäť.

            ,,Tvoju obľúbenú.“ Lee sa zaškerí od ucha k uchu, zatiaľ čo ja zaplačem a s ľútosťou vrhnem pohľad na futbalový štadión. Blbá telesná. Pred vstupom na štadión si spomeniem, že som si nechala čistý úbor v aute a bez rozmyslu sa buchnem po čele.

            ,,Ja som si zabudla ten sprostý úbor v aute. Pokojne choďte, ja vás dobehnem.“ Po ich prikývnutí sa rýchlym krokom vydám späť k môjmu starému autu, ktoré stojí zaparkované na svojom obvyklom mieste. Vo vreckách šedých nohavíc sa snažím nájsť zväzok kľúčov, až potom mi dôjde, že som ich hodila do tašky.  Čupnem si, tašku položím na cestu pred seba a roztvorím ju. Mám šťastie, nájdem ich v priebehu niekoľkých sekúnd. Zazipsujem ju a kľúče stisnem v hrsti. Dvihnem hlavu, modrý Seat je zrazu iba niekoľko centimetrov odo mňa. Obklopí ma hlasný klaksón a krik nejakých ľudí naokolo. Auto prudko zastaví, vidím zdesenie v očiach šoféra. Všetko sa to zbehne tak rýchlo, že ani nestihnem skríknuť, keď predok auta narazí do môjho tela a ja skončím opäť na zemi.

            ,,Kurva! Si v poriadku?!“ Akýsi chalan vybehne z auta a rúti sa rovno ku mne. Chytím sa za hlavu a zmätene sa obzriem okolo seba.

            ,,Hej, hej...Nič mi nie je, asi.“ Náraz nebol silný, už predsa brzdil. Pozriem na zväzok kľúčov ležiaci meter odo mňa a načiahnem sa poň.

            ,,Nie, nie. Podám ti ich. Mala by si ísť na ošetrovňu alebo čo.“ Chalan možno o také dva roky starší odo mňa, sa zohne po moje kľúče a následne mi pomôže vstať zo zeme.

            ,,Som v pohode, naozaj. Nič sa mi nestalo. Nepotrebujem ísť do ošetrovne.“ Snažím sa ho presvedčiť a vlastne sa aj zbaviť jeho prítomnosti. Nemám chuť počúvať jeho ospravedlnenia ďalšiu hodinu na ošetrovni. Chytí ma za plecia a začne o niečom hovoriť, no to už pozornosť presuniem na čierny Ford, ktorý parkuje hneď vedľa môjho auta; Louis. A vedľa neho sedí nejaké dievča. Určite som ju už niekde videla, len...neviem kde presne. Predtým než vystúpi, povie niečo dievčaťu, ktoré vzápätí prikývne a hlavu skloní k displeju mobilu. Netuším prečo, ale v žilách mi zovrie krv. Stretnem sa s jeho šedými očami a na jeho tvári sa objaví malý úsmev. Niečo je však inak. Niečo sa zmenilo.

            ,,Ahoj Sophie. Čo sa to tu stalo?“ Až teraz si uvedomím, že okolo mňa stále postáva hlúčik študentov. Ako keby som bola nejaká atrakcia v zoo!

            ,,Vrazilo do mňa auto, ale som v pohode.“

            ,,Prepáč, naozaj ma to mrzí.“ Ozve sa chalan vedľa mňa. Ach, on je ešte stále tu? Prečo proste nevypadne?

            ,,Mohol si ju zabiť ty prijebanec!“ Louis sa na neho osopí, čím mu dá signál sebazáchovy a ustúpi o dva kroky dozadu. Zamračím sa na neho a tiež ustúpim k tomu chalanovi.

            ,,Louis, prestaň. Nič sa mi nestalo.“ Zo zeme zhrabnem moju tašku a obom sa im otočím chrbtom. Naozaj nestojím o nejaké trápne scény na verejnosti.

            ,,Ale mohlo sa, Sophie! Čo to nechápeš?!“ Jeho ruka sa obmotá okolo mojej a trhnutím ma obráti naspäť k nemu.

            ,,A čo teraz?! Choď doriti Louis!“ Zatlačím do jeho hrude, pustí ma a prekvapene na mňa pozrie. ,,Proste...ma nechaj na pokoji.“ Rozhodím rukami a vzdychnem. Odkiaľ sa vo mne zrazu berie všetka tá zlosť mierená na neho?

            ,,Soph...Stalo sa niečo? Myslel som, že sme v pohode?“ Chytí ma za plecia a pozrie mi do očí. Tak som si želala, aby som ho mohla pobozkať, ale nemohla som.

            ,,Aj ja som si to myslela.“ Pozriem sa do zeme a premene vlasov mi čiastočne zakryje tvár. Jeho prsty prejdú po mojej tvári, čo spôsobí, že sa zachvejem. Toto by som nemala cítiť! Mala by som cítiť hnev... ,,Musím ísť do ošetrovne.“ Odtiahnem sa od neho, neznámeho chalana potiahnem za rukáv na mikine  a Louisovi sa otočím chrbtom.

,,Myslel som, že tam nechceš ísť...“ ,šepne, no ochotne sa vydá popri mojom boku.

,,Rozmyslela som si to.“

 Ten chalan rozpráva celou cestou na ošetrovňu. Jediné čo však počujem je Louisov hlas v mojej hlave, ako opakuje stále jednu a tú istú vetu, ktorú mi povedal včera. Nechcem ťa stratiť, si to posledné čo mám.

Trochu kratšia...už som nevedela ako pokračovať.

O chvíľu už prídu prelomové kapitoly :P Tešíng?

10 Komentárov + ? :)