Troubles.-53.kapitola

V tejto kapitole sa tie pohľady striedajú, tak snáď vám to nevadí :)

Z Louisovho pohľadu

 Potiahnem si z cigarety a z vrecka vyberiem mobil. Prejdem do kontaktov, pričom palcom zastavím nad Ameliinim číslom. Zamračím sa, z pľúc vylučujúc dym.

            ,,Ako môžeš byť taký pokojný?“ Natasha si sadne na kameň oproti mne a zaslzenú vreckovku vopchá do bočného vrecka na kabelke.

            ,,Nie som pokojný. Som len...zmierený.“

            ,,Nevyronil si ani jedinú slzu.“ V očiach sa jej nebezpečne zaleskne.

            ,,Chlapi neplačú,“ poviem už dobre známu frázu, ale ona sa len trpko zasmeje.

            ,,Ale majú city,“ oponuje mi. Nadýchnem sa s plánom protestovať, že aj ja mám predsa city, ale bolo by to márne. Keď vytočím Ameliine číslo, príde mi to nesprávne. Akoby som mal zavolať niekomu inému. Niekomu, koho potrebujem mať pri sebe. Hovor teda zruším skôr, ako ho stihne prijať.

            ,,Kedy si to už konečne uvedomíš?“ , povzdychne a ja jej venujem nechápavý pohľad. Pretočí očami a ukáže na meno kontaktu, ktoré chcem vytočiť. ,,No, že ju ľúbiš. Každý to vidí Louis.“

            ,,Čo?“ Pozriem na dobre známe číslo a na fotku pri kontakte. Tak nevinná.

            ,,Hovorí sa, že láska je slepá...Nič v zlom Louis, ale v tomto prípade si slepý ty.“

Z pohľadu Sophie

,,Ako dlho sa už venuješ umeniu?“ ,preruším ticho, ktoré medzi nami doteraz vládlo. Zayn prehltne sústo hamburgera a mierne sa zamračí, ako sa snaží v svojej hlave vydolovať odpoveď na moju otázku.

            ,,Od vždy,“ zasmeje sa, pričom sa mu v okolí tmavých očí objavia chvíľkové vrásky a ja musím uznať, že jeho smiech je trochu chytľavý. ,,Ale...To asi každý. Umenie je všade okolo nás, keď si to tak zoberieš. Keď som bol malý a rodičia chceli mať chvíľu pre seba, do rúk mi strčili papier a farebné pastelky a ja som dokázal kresliť hodiny.“ Pokrúti hlavou, akoby až teraz odhalil zlovestný plán jeho rodičov a s úsmevom na tvári sa načiahne pre kolu. Nechcem si to priznať, ale Zayn je fajn. Teda, ak si odmyslím skutočnosť, že niekoho zabil. Proste si nemôžem pomôcť, stále mi to vŕta v hlave a vždy keď sa mimovoľne dotkne, v hlave sa mi rozozvučí alarm.

            ,,A čo ty? Čo rada robíš vo voľnom čase? ...Teda okrem zapájania sa do bitiek.“ Hlasno sa zasmejem  pri spomienke na včerajší deň, ktorý bol viac než hektický.

            ,,Milujem hudbu. Rada snívam s otvorenými očami.“ Hneď ako to dopoviem, zarazím sa. Prečo som k nemu práve bola taká úprimná?

            ,,Neviem ako ty, ale ja si dám ešte zmrzlinu.“ Vstane od stola a pomalým krokom sa poberie k zástupu ľudí. Uprie na mňa spýtavý, ale zároveň aj pobavený pohľad, prstom ukazujúc na zmrzlinu. Perami naznačí: ,,Dáš si?“ Záporne pokrútim hlavou a umelohmotnú lyžičku zapichnem do dobre vyzerajúceho šalátu. Vo vrecku mi zazvoní mobil, a tak ho neohrabanými pohybmi uchopím medzi prsty. Na obrazovke svieti meno Louis. Plná neistoty sa obzriem za Zaynom, ktorý z peňaženky vyťahuje nejaké drobné a nakoniec sa rozhodnem zodvihnúť.

            ,,Louis? Čo je?“

            ,,Sophie? Deje sa niečo? Nikdy mi nedvíhaš so slovami: Louis čo je?“

            ,,Nie, bože. Prečo riešiš to, s akými slovami ti dvihnem telefón?“ Pretočím očami. My dvaja nevieme asi ani normálne telefonovať.

            ,,Si divná.“

            ,,Ty si divný. Už mi povieš dôvod tohto telefonátu? Potrebuješ niečo?“

            ,,Teba.“ Mobil si odtiahnem kúsok od ucha a vykoľajene ešte raz pozriem na meno volajúceho. Povedal práve to, čo som počula, alebo?

Z Louisovho pohľadu

Povedal som práve “teba“?! Môže byť niekto tak strašne jebnutý, ako ja? Doriti, čo to robím? Na čo som jej volal?! Bolo by veľmi trápne, ak by som jej teraz zložil?

            ,,Louis? Si opitý alebo čo?“ Do hlasu sa jej vkrádajú obavy.

            ,,Bože, Soph. Potrebujem ťa, pretože...neviem, proste. Argh, idem k tebe.“

            ,,Nie!!!“ ,skríkne a miernejším hlasom dodá: ,,Nie. Ja nie som doma.“

            ,,A kde teda si? Prídem po teba.“ Myknem plecom a vydám sa k motorke, neuvedomujúc si, že Sophie na motorku nikdy nenasadne.

            ,,Ja som...Ehm, som...Kúpil som aj tebe, dáš si, nie? Čokoládová.“ V momente spoznám hlas, ktorý sa ozve v pozadí. Vyjebanec jeden kokotský!

            ,,Kde si, Sophia!“ Zvýšim hlas a nasrato si sadnem na motorku. ,,Idem po teba, aby ti bolo jasné! Nenechám toho kokota, aby z teba vyjebal dušu!“

            ,,Louis, ukľudni sa prosím ťa.“, pípne tichým hlasom, no vo mne zlosť len a len narastá. Ja ho zabijem! Prisahám Bohu, že toho zkurvysyna zabijem!

            ,,Ako si mohla ísť niekam s tým-...Kurva! Sophie ja ťa ...Ty si...Argh!“

            ,,Nekrič na mňa, Louis!“ Aj ona kričí.

            ,,Kde si?!“ Frustrovane si prehrabnem vlasy a hlasno vzdychnem.

            ,,Choď dokelu.“ Zruší naše spojenie, a tak mobil napchám späť do vrecka. Fajn, nepovie mi to, tak si ju nájdem sám. Naštartujem motorku a nepovolenou rýchlosťou sa vydám naprieč uliciam.

Z pohľadu Sophie

            ,,Musím vypadnúť.“ Odsuniem sa na stoličke a v rýchlosti na seba navlečiem mikinu, čím si postrapatím vlasy. Zayn na mňa prekvapene pozrie a chytí ma za ruku. Strasie ma.

            ,,Kam? ...Prečo?“ Nechápavo pokrúti hlavou a jeho pohľad následne smeruje za okná McDonaldu, akoby tam hľadal nebezpečenstvo.

            ,,Domov. Lebo Louis,“ vysvetlím mu stručne a zasuniem za sebou stoličku. Zayn sa zamračí, zrejme stále nechápe. Ale on nemal tú česť počuť Louisov rozzúrený hlas. Teda, kričal tak hlasno, že ho možno aj počul. Každopádne, nemám čas na zbytočné otázky, musím sa dostať domov, inak Zayna zabije.

            ,,Lebo Louis? Stále robíš to, čo povie Louis?“ Odfrkne a posmešne potočí hlavou.

            ,,Nie.“ Zháčim sa. O Louisovi a mne nič nevie, nemá právo vyvyšovať sa nad neho.

            ,,Tak potom? Ak by to tak nebolo Sophie, zostala by si.“ Rozhodí rukami ,ale rozhodne sa nasledovať ma von.

            ,,Zayn ak nechceš skončiť v nemocnici, tak ma odvezieš domov a nebudeš sa miešať do vzťahu mňa a Louisa.“ Na moje prekvapenie sa hlasno zasmeje. Nie však tým pekným sympatickým smiechom, ale smiechom po ktorom mi na celom tele naskočia zimomriavky. Siahnem po kľučke od auta, no zastaví ma tým, že okolo môjho zápästia obmotá prsty a stisne ich až to zabolí. Syknem a nenávistne na neho pozriem. Nepáči sa mi to. Vôbec sa mi nepáči, kam toto smeruje.

            ,,Myslíš si, že sa bojím takej nuly, akou je Louis?! Ak tu má niekto skončiť v nemocnici, nebude to nik iný ako on! A o akom vzťahu tu kurva melieš? Áááh, ty myslíš ten vzťah. Založený na priateľstve a úprimnosti...správne?“ Myslím, že dávno spozoroval strach v mojich očiach. Strčí do mňa, chrbtom narazím do dvier jeho porsche. Zalapám po dychu a z úst mi unikne tichý vzlyk.

            ,,Zayn...“ Prosebne na neho pozriem, z oka mi vypadne malá slza.

            ,,Dal by som ti všetko, Sophie. On ti okrem bolesti nedá nič.“ Nakloní sa ku mne, končekmi prstov zastane na mojich bokoch. Louis, no tak! Kde si?!

            ,,Nič...od teba nechcem.“ Dlaňami mu zatlačím do hrude, keď pocítim jeho dych narážajúci na moju pokožku na krku.

            ,,Nechaj ma, Zayn!“ , skríknem, za čo mi daruje jeden zo svojich nahnevaných pohľadov. Perami narazí moju kožu a začne ju sať. Zúfalo sa od neho snažím odtrhnúť, metám sa v nádeji, že ma pustí.

            ,,Hej! Mladý pane, nepočul si slečnu?!“ Akýsi starý pán sa vynorí spoza zástupu áut a rezkým krokom si to namieri rovno k nám. Využijem Zaynovu nepozornosť a vymaním sa z jeho prílišnej blízkosti, ďakujúc Bohu, že sem poslal toho muža. Zayn ma prebodne pohľadom a bez slova nasadne do auta, pričom si dá záležať na tom, aby za sebou poriadne tresol dverami. Stále trochu preľakane podídem k neznámemu pánovi, s očami prilepenými na čiernom aute, ktoré šmykom vycúva z parkoviska.

            ,,Si v poriadku?“ Na plece mi položí ruku poznačenú zvráskavenou kožou a pigmentovými škvrnkami. Ďakovne sa usmejem a prikývnem.

            ,,Ďakujem vám...Mohlo to skončiť zle.“ Zrak sklopím k asfaltu, skrývajúc tak obavy zo Zayna. Čo ak sa vráti? Čo ak niečo urobí Alice alebo Joeovi? Alebo čo ak-... Louis! Ignorujúc prítomnosť staršieho pána z vrecka vytiahnem mobil a čo najrýchlejšie vyťukám jeho číslo. Po niekoľkých zazvoneniach sa v reproduktore ozve tichý šum a následne jeho hlas.

            ,,Princezná sa ozvala?“ Je nahnevaný, naozaj nahnevaný.

            ,,Louis... Mohol by si prosím prísť k McDonaldu?“ Vzdychnem, dúfajúc, že nie je až taký naštvaný, aby ma tu nechal. Všimnem si, že môj záchranca už nasadá do auta a chystá sa odísť. Louis je moja posledná šanca.

            ,,Hm...mohol by som...Len, neviem či sa mi chce.“ Nemohol by na mňa skrátka nakričať, vynadať mi, alebo mi dať facku? Všetko by bolo lepšie ako tento jeho spôsob jednania.

            ,,Fajn. Zavolám Zaynovi, nech sa po mňa vráti,“ poviem, zanedbávajúc malý detail, že nemám jeho číslo. Louis zalapá po dychu a namrzene povie: ,,Za 10 minút som tam.“ Potom zloží. Usmejem sa nad mojou rafinovanosťou a vykročím k vonkajšiemu sedeniu, kde ho tých desať minút počkám.

Sadnem si na mokrú lavičku, ktorá zrejme prežila celú tú búrku a zakvílim, keď pocítim studenú vodu, ako mi zmáča nohavice. Ale nechám to tak, na lavičke zostanem sedieť i naďalej.

Strasiem sa pri pomyslení na Zaynove dotyky, na to, ako sa ma dotýkal, ako surovo priložil pery k môjmu krku. Opatrne si siahnem na postihnuté miesto v presvedčení, že po jeho saní tam zostane značka. Do očí sa mi znovu nahrnú slzy, no zaženiem ich častým mrkaním, keď si prisľúbim, že pre neho nevyroním už ani jedinú slzu. A taktiež kvôli Louisovi. Už teraz vidím jeho nahnevaný výraz a nechcem pred ním vypadať ako padavka. Možno vynechám tú časť so Zaynom na parkovisku len preto, aby mi nemal možnosť povedať: ,,Vidíš, ja som ti to hovoril.“

Predstavím si, ako sa na mňa pozrie tými šedými očami, v ktorých bude blčať hnev a perami ktoré nikdy nebudú patriť mne bude tie slová opakovať stále dokola. ,,Hovoril som ti to. Hovoril som ti to. Hovoril som ti to.“  Jeho hlas sa mi bude zarývať do pamäti, ako všetky jeho slová, všetky spomienky, všetky bozky s ním. Svaly na jeho tele sa budú napínať od zlosti, a taktiež aj žila tiahnuca sa cez jeho krk, ktorá mu vždy navrie, keď sa hnevá. A potom sa zasmeje úprimným smiechom a bude si ma doberať ďalší mesiac. A ja sa budem smiať tiež, pretože skrátka milujem jeho smiech.

A pri týchto myšlienkach sa predsa len rozplačem. Pretože si uvedomím, že to čo k nemu cítim prekročilo hranice priateľstva.

A plačem dlho, až kým jeho auto nezastane na okraji cesty.

Tadáááááááááá! J Presne viem, ako to pôjde ďalej muhahááá :D
Prezradím vám, že Zayn tam ešte zaúraduje :P

Inak, som rada, že sa vám páči nová poviedka :)) Zajtra bude možno nová kapitola a možno aj Troubles pridám, ak budete akčné v komentovaní J
Konečne si Sophie priznala, že ho miluje, čooo? :D

Možno sa vám táto kapitola zdá trochu taká hŕŕŕ bŕŕŕ, ale musela som sa s touto poviedkou posunúť trochu ďalej, keďže hmm...53. kapitola a stále nič :D ...Ty vole...  Ja sa vám ani nedivím, že už vás to čítať nebaví :D Ale zase, nechcela som to tak na rýchlo, ale ani takto pomaly :D ...Keď si zoberiem, že What is Love bola posledná kapitola 53. a toto 53. kapitolou iba začína :DDDD

No nič J Budem písať a budem sa snažiť byť akčná v bloggovaní J

Love YA!

10 Komentárov???