Troubles.-54.kapitola

,,Čo ti ten hajzel urobil?" Rýchlo si rukami pretriem uslzenú tvár, no aj tak si Louis všimne moje slzy.
     ,,Ale nič, Louis." Pokrútim hlavou a vstanem z mokrej lavičky. Keby tak vedel, že Zayn nemá s mojimi slzami toľko spoločného ako práve on.
     ,,Čo nič? Asi neroníš slzy len tak pre nič za nič." Zamračí sa, silou mocou chce odo mňa dostať vysvetlenie.

     ,,Aha, vidíš?" Doširoka sa usmejem a prstom ukážem na moju tvár, ,,Úsmev." Louis ma zdrapí za ruku a nahnevane ma vedie k autu. Otvorí mi dvere na strane spolujazdca a pomôže mi nasadnúť. Ako keby som to nezvládla sama! Naštartuje a v tom sa autom rozoznie nádherná klavírna skladba, ktorá sa  hlasno nesie ďalej priestorom. Hodím na Louisa spýtavý pohľad, on však pozerá uprene pred seba a od hnevu zatína sánku. Prsty obtáča po obvode volantu, pričom sa mu napínajú všetky svaly na rukách presne tak, ako som si to predstavovala.
     ,,Potreboval som sa upokojiť. Ty ani nevieš akú chuť som mal na ceste sem zabočiť do klubu a nechať ťa tu," objasní mi a dlaňou všetkou silou udrie do klaksóna, až od ľaku nadskočím. Mlčky sklopím zrak k svojim prepleteným prstom. Vycúva z parkoviska a keď si všimne, ako sa trasiem od zimy, zapne kúrenie. Neodvážim sa niečo povedať, a tak som ticho celou cestou, presne tak ako aj on.
Zastane pred mojim domom a konečne sa na mňa pozrie.
     ,,Naštvala si ma, Sophie. Keď si predstavím, že sa ťa čo i len dotkol,ja...Urobil ti niečo?" ,vzdychne a ja rýchlo pokrútim hlavou. Azda bude lepšie, keď budem mlčať. V tom sa zarazí a zostane pozerať na môj krk ako paralizovaný. A dokelu.
     ,,Pôjdem." Rýchlo siahnem po kľučke, ale jeho pohyb je rýchlejší. Rukami cápem po dverách, zatiaľ čo sa jeho svalnaté ruky obmotávajú okolo môjho pása a ťahá ma k nemu. Snažím dostať sa z auta a on sa ma tu naopak snaží udržať. Sme ako malé deti, ktoré sa medzi sebou pretekajú a vedú bitku.
     ,,Sophie, prestaň sa metať. Pozri sa na mňa." Poslúchnem ho, ruky spustím späť k telu a pomaly k nemu dvihnem hlavu. Opatrne na neho pozriem spod mihalníc a zhlboka sa nadýchnem. V aute sa zhasne svetlo a vypne sa motor, ktorý doteraz hlučne bežal.
     ,,A teraz mi skús povedať pravdu." Prstami sa jemne dotkne mojej sánky a ustarostene pohľadom zastane na červenom fľaku na mojej koži. Pouličná lampa mu osvetluje len jednu polovicu tváre. Pootvorí pery v úmysle nejako to zo mňa vytlcť, no ja len vzdychnem a kapucňu od mikiny si vyhrniem tak, aby zakryla postihnuté miesto.
     ,,Musím ísť." Odtiahnem sa od neho, hoci by som v jeho blízkosti mohla byť už navždy.
     ,,Nenávidím, keď so mnou odmietaš komunikovať." Poľahky si ma prehodí cez neho, takže mu sedím obkročmo na kolenách.
    ,,Neodmietam s tebou komunikovať. Len proste nie je o čom." Myknem plecom, dobre si uvedomujúc jeho blízkosť. Viem, prečo to urobil, prečo si ma vysadil na kolená. Pretože keď som pri ňom, nedokážem poriadne premýšľať. Jeho vôňa mi opantáva zmysly.
     ,,Odmietaš, Soph," vzdychne a mne po tele naskočia zimomriavky. Páči sa mi, keď ma oslovuje Soph. Pousmejem sa a pohľadom vyhľadám jeho šedé oči.
     ,,To nič, Louis." Studenými prstami si prikryjem kožu na krku, až pod jej tenučkým povrchom pocítim pulz.
     ,,Bol som na pohrebe." Do ticha sa ozve jeho chrapľavý hlas. Zvedavo nadvihnem obočie, všimnúc si jeho smútku v očiach. Vzdychnem, na toto nemám čo povedať. Možno nepotrebuje počuť nič.
     ,,Sophie?"
     ,,Hm?"
     ,,Nechcem ťa stratiť. Si to posledné čo mám." Jeho slová mi vyrazia dych a srdce začne nekontrolovateľne vrážať do hrudného koša. Môže počuť, ako veľmi mi bije srdce?
     ,,V živote stratíš skôr či neskôr všetko."
     ,,Tak teba chcem stratiť teda neskôr." Usmeje sa a ja mu úsmev samozrejme opätujem. Keby len vedel...
Zrazu sa ku mne nakloní a nos zaborí do mojej tváre. Stačil by kúsok a naše pery by skončili v dokonalom spojení. Na moje sklamanie ich však pritisne na kraj môjho čela a nenechá ich tam dlho.
     ,,Dobrú noc," šepne a otvorí dvere na svojej strane auta. Pomaly z neho zleziem a pridržím sa dvier, keď nohami pristávam na asfaltovej ceste.
     ,,Dobrú," zaželám mu a odstúpim od auta. Jeho vážny výraz vystrieda grimasa s vycerenými zubami a keď sa zasmejem, dodá: ,,Stále sa hnevám, že si mi nič nepovedala."
     ,,A ja stále trvám na tom, že nie je o čom rozprávať. Každý máme tajomstvá, nie?" Myknem plecom a s úsmevom sa zvrtnem na päte práve v momente, keď otvára ústa, no nakoniec nepovie nič.

Z LOUISOVHO POHĽADU

,,...Každý máme tajomstvá, nie?" Usmeje sa, premeriavajúc si ma veľkými očami čokoládovej farby. Pramienok vlasov si zastrčí za ucho a hravo sa zvrtne na päte. Zamračím sa, hoci viem, že má pravdu. Aj ja mám tajomstvá o ktorých sa nikdy nedozvie...Teda dúfam.

     ,,Kamžes si zmizou, Lou?" Natashina ruka sa obmotá okolo môjho pleca a pod nos mi natrčí poldecák s výraznou vôňou vodky. Fuj, už iba z toho sa mi robí zle. Ohrniem nos a pomaly zo mňa zložím jej ruku. Pozrie na mňa rozšírenými začervenanými očami a keď pochopí, že vodku odmietam, kopne to do seba, skôr ako by som jej to stihol vytrhnúť. Je sťatá ako prasa.
     ,,Bol som po Sophie," poviem a pridržím ju, keď sa na vysokých podpätkoch zapotáca a vzápätí sa opito zachichotá.
     ,,Hej, Maxxie!" ,zvolám na blondiaka, ktorý k nám s úsmevom prichádza a ukážem na Natashu, ktorá mi klesla do náručia a mrmle si niečo popod nos. ,,Kedy sa stihla tak doriadiť?"
     ,,No, času mala dosť. Mal si na ňu dať pozor, Louis." Venuje mi trochu nahnevaný pohľad a následne sa dotkne jej pliec. ,,Tasha...Tasha, vnímaš?"
     ,,Kde jeu-hi ...Teressa."
     ,,Asi hľadá Tessu." Skúmavo na ňu pozriem a napravím jej lem čiernej minisukne, ktorý sa jej za tú chvíľu vyhrnul nahor. Zasmeje sa a ruku položí na moje stehno. ,,Tasha, neprovokuj." Prudko po nej siahnem a pridržím si ju tak meter od seba.
     ,,Idem po ňu. Buď tu s Louisom, dobre?" Maxxie sa nakloní až k nej, aby ho počula.
     ,,Nie. Ja chcemíst do-hi-mov,Lus..." Zaťahá ma za tričko.
     ,,Maxxie, kašli na to. Odveziem ju domov, nepil som." Zoberiem ju na ruky, zatiaľ čo ona pevne obmotá prsty okolo môjho krku. Hlavu si zloží na mojom pleci a šepne: ,,Je mi zle."
     ,,Je ti zle? Budeš zvracať, Tasha?"Výjdem s ňou na chladný vzduch a zastanem na prázdnom parkovisku. Opatrne ju postavím na nohy. Záporne pokrúti hlavou a zhlboka sa nadýchne čerstvého vzduchu.
     ,,Lepšie?"
     ,,Ee." Zasmejem sa na jej stručnej odpovedi a potiahnem ju za ruku k môjmu autu. Na moje prekvapenie neprotestuje a potáca sa za mnou zo strany na stranu, ale nedivím sa jej. Vypila toho fakt dosť a sám poznám takéto stavy. Vtedy sa okolitý svet proste točí okolo mňa a ja nie a nie ho zastaviť. Otvorím jej dvere vedúce na zadné sedadlá. Predsa len, tam si môže ľahnúť ak bude chcieť.
     ,,Jújky!" Potkne sa o obrubník chodníka a dopadne na sedadlá celou svojou váhou. Odvrátim pohľad od jej vyhrnutej sukne a čiernych čipkovaných tangáčov, len preto aby som sa ovládol. Hlasno sa zasmeje a poťahá ma za tričko k nej.
     ,,Tasha, prestaň." Napravím jej sukňu, hoci to nie je až také jednoduché pri jej protestoch. ,,Sadni si, okej?" Chytím jej lítka a vyzujem jej červené lakované štekle.
     ,,Hmmm pred-hí-ohra. Tak to mám rada." Opäť sa zachichotá a ruky oblapí okolo môjho krku, čím ma tiež stiahne k nej na sedadlá. Nespokojne zavrčím a snažím sa zastaviť jej prsty, ktoré sa snažia rozopnúť opasok na mojich nohaviciach.
     ,,Natasha, neser ma. Si opitá, tak nechci aby som ťa prejebal na zadných sedadlách môjho auta, lebo ja to urobím keď stratím trpezlivosť," varujem ju prísnym hlasom a kľaknem si, naberajúc do pľúc vzduch.
     ,,Ako dlho?" Nadvihne obočie a rukou mi postrapatí vlasy. Panebože, ak nás tu niekto takto uvidí, ešte si niečo pomyslí.
     ,,Čo ako dlho?" Pretočím očami.
     ,,Si nejebal..." Zamračím sa na ňu a posuniem ju tak, aby sa chrbtom opierala o dvere auta. Následne z neho výjdem a zabuchnem dvere. Obíjdem ho a sadnem si za volant. Je úplne na mol, musím ju zaviesť domov a postarať sa o ňu, aby sa jej niečo nestalo. Naštartujem a v tom zase otvorí oči a zvedavo na mňa pozrie cez medzeru medzi sedadlami. Predpokladám, že odo mňa ešte stále očakáva odpoveď.
     ,,Pospi si, bude ti lepšie." Beznádejne nad ňou pokrútim hlavou a vycúvam z parkoviska míňajúc akési dievča predklonené ku stene. Nesúhlasne zamrnčí a pohodlnejšie sa usadí, zatiaľ čo ja dúfam, že sa mi tu nepozvracia.
     ,,Chýba mi Laura," šepne viacmenej pre seba a stočí sa do polohy embria, rukami si obímajúc kolená. Zase ten výhľad na jej nohavičky.
Našťastie Natasha nebýva od klubu vôbec ďaleko, takže po siedmich minútach jazdy zaparkujem pred jej malým jednopodlažným domčekom. A tiež našťastie, že býva sama a nie s rodičmi. Otočím sa k nej, neschopný určiť či upadla do spánku alebo má len privreté oči.
     ,,Tasha? Máš kľúče?" Dotknem sa jej kolena, čím ju privediem opäť do tohto sveta. Zmätene zamrká a siahne vedľa seba.
     ,,Do piče Louis...Ja nemám kabélkú!" Zhrozene na mňa pozrie veľkými očami a dodá: ,,Mala som tam kľúče asi." Chytí sa za hlavu a vzdychne nakláňajúc sa dopredu. Vyskočím z auta, obieham ho a rýchlo otvorím dvere na Tashinej strane. V tom momente vyvráti časť obsahu žalúdka na chodník, len niekoľko centimetrov od môjho auta. Fú, stihol som to len tak- tak.
     ,,Eh..fuj," zastoná a za uši si zastokne pramene vlasov, ktoré jej padajú do tváre. Súcitne sa usmejem a chlapsky jej pobúcham po pleciach, za čo si zaslúžim jej nahnevaný pohľad. Pozorne sa zadívam na biely dom, hľadajúc nejaký spôsob ako sa dostať dovnútra bez kľúčov, nechávajúc zúboženú Natashu sedieť na okraji sedadla. Vedľa dverí je rad plastových okien, avšak predpokladám, že tými sa dnu nedostaneme. Končekmi prstov si frustrovane prejdem po trojdňovom strnisku a s malou nádejou sa otočím k Natashe.
     ,,Ako sa dostaneme dnu?" Dotknem sa jej pleca, aby ma aspoň trochu vnímala. Na čele sa jej objavia za sebou usporiadané vrásky a pootvorí pery. Hlavu si oprie o sedadlo a vzdychne.
     ,,Ja neviem. Chcem spať," zastoná. Chvíľu to vyzerá tak,že sa rozvzlyká, no napokon len rezignovane zatvorí oči, nechávajúc všetky problémy na mojich pleciach.
     ,,Kurva..." Zanadávam a z priečky v aute vytiahnem krabičku cigariet. Šťuknem zapaľovačom, koniec cigarety s filtrom si pridržiavam medzi spodnou a hornou perou a malý plamienok priložím k druhému koncu. Potiahnem, čím sa cigareta rozhorí. Trochu pokojnejšie vydýchnem a chrbtom sa opriem o plech auta.
     ,,Louis, chcem ísť spať." Poťahá ma za tričko a uprie na mňa zelené začervenané oči. Piercing na brade vtiahne medzi horný rad zubov a prejde po ňom jazykom. Kurva, pretiahol by som ju. A predstava, že by som to spravil tu v aute, ma len vzrušuje.
     ,,Poď, nejako sa už dostaneme dnu." Vzdychnem a nedofajčenú cigaretu odhodím na asfalt. Pre istotu ju zašliapnem topánkou a zohnem sa k Natashi. Ruky obmotám okolo jej pása a vytiahnem ju von. Zabalansuje na bosých nohách, keď spraví krok k domu, a tak ju zoberiem na ruky. Zamknem auto a kľúče si zastrčím do zadného vrecka na nohaviciach. Chodník k jej domu osvetľujú pouličné lampy, no svetlo dosahuje len po vstupné dvere, od ktorých nemám kľúč. Otočím sa spolu s Natashou, keď jej hlava klesne na moje plece a perami sa mi nevedomky obtrie o krk.
     ,,Črepník..," zamrmle. Nechápavo k nej otočím hlavu, ale potom mi docvakne, čo tým myslela. Jasné, náhradný kľúč.
     ,,Veľmi originálne schovať kľúč pod črepník alebo pod rohožku. To si rovno môžeš na dom napísať neónovým písmom : Len do toho, vykradnite ma!" Hovorím, keď ľavou rukou šmátram v okolí črepníka ružových surfínií. Konečne moje prsty narazia na studený kov.
     ,,Uhm..." zamrmle, a tak radšej odomknem dvere. Čím skôr pôjde spať, tým lepšie pre ňu. Posadím ju na malú skrinku s topánkami a zamknem za nami. Zamierim ku dverám, o ktorých si myslím, že vedú do spálne a otvorím ich. Spokojne sa usmejem nad mojim odhadom a poberiem sa k posteli, ktorú usteliem na spanie.
     ,,Tasha, poď sem!" ,zvolám a poobzerám sa po izbe hľadajúc nejaké pyžamo. Žiadne ale nevidím a vo veciach sa jej fakt hrabať nejdem. Viem ako to neznáša. O niekoľko sekúnd sa s buchotom oprie o zárubňu a unavene hodí pohľadom na postel.
     ,,Máš tu nejaké pyžamo alebo tak?" Rozhodím rukami, ešte raz preskenujem miestnosť.
     ,,Spávam nahá." Usmeje sa a ja vzdychnem. Nie, Natasha.
     ,,No tak teraz si niečo oblečieš," poviem a rázne vykročím k jej postave.
     ,,Nebudem sa obmedzovať." Nakrčí nos a snaží sa vyhnúť môjmu dotyku. Zapotáca sa dozadu a chrbtom vrazí do steny oproti.
     ,,Natasha, nerob blbosti." Chytím ju okolo pása, no ona sa bez akéhokoľvek varovania prilepí na moje pery a ruky pevne obtočí okolo môjho krku.
     ,,Kurva..." ,vydýchnem a pritlačím ju o stenu. Ochotne obmotá nohy okolo môjho pása a prstami mi vôjde do vlasov. Zastonám a ruky presuniem na jej zadok, čím jej vyhrniem kratučkú suknu a prstami prechádzam po jej jemnej koži. Otočím sa s ňou a zamierim do izby, rovno na manželskú postel. Rozopnem jej suknu a odhodím ju na koniec izby, následne jej rýchlo vyzlečiem tričko. Natasha má postavu ako má byť, to sa musí uznať. Podopriem sa na rukách a jazykom zakrúžim po jej krku ,až sa dostávam ku kľúčnej kosti, kde sa jej hruď nadvihuje prudko nahor a klesá zase prudko nadol. Stiahnem zo seba tričko, zatiaľ čo sa perami prisajem tesne nad lem jej podprsenky. Má pravdu, sex som nemal už dlho. Pravou rukou ju trochu nadvihnem a rozopnem jej čiernu čipkovanú podprsenku. Pomaly jej z pliec zošuchnem ramienka a položím ju vedľa seba.
     ,,Louis." zamrnčí a prstami sa snaží rozopnúť mi opasok. Nebudem to naťahovať, nohavice so seba rýchlo stiahnem a vrhnem sa na jej nohavičky. Zastaví ma však pohybom ruky. Nechápavo na ňu pozriem, no ona sa len usmeje a strčí do mňa, takže chrbtom padnem na mäkký matrac.
     ,,Prevezmem velenie," šepne mi do ucha a sadne si obkročmo na moju panvu. Obtrie sa okolo mojich boxeriek a ja zalapám po dychu. Nadvihne sa a stiahne so seba posledný kus odevu. Potom jazykom prejde ponad lem mojich boxeriek presne tak, ako som to robil ja s jej podprdenkou. Naťahuje ma, mrcha jedna. Nadzdvihnem sa, aby mi ich mohla vyzliecť a presne tak aj urobí. Usmeje sa a celú moju dlžku poláska v rukách.
     ,,No tak..." vzdychnem a privriem oči, keď tam pocítim jej jazyk, ako pomaly schádza nadol a následne sa vracia nahor.
    

Z POHĽADU SOPHIE

Dlho som sa prevaľovala z jedného boku na druhý, nemohla som zaspať. Navyše, do očí mi svietilo svetlo z pouličnej lampy, ktorú len prednedávnom opravili. Neznášam ich za to.
Povedala by som, že v hlave mám až priveľa myšlienok na to, aby som mohla spať. A všetky sa motali okolo jednej osoby. Louis.
Rozum mi vraví, nech sa na neho vykašlem, nech sa mu začnem vyhýbať, srdce však vraví opak. Najradšej by som aj naďalej žila v nevedomosti, neschopná pripustiť si, že k nemu cítim niečo viac ako priateľstvo. S povzdychom zo seba strasiem perinu a bosými nohami pristanem na plávajúcej podlahe. Prejdem ku skrini a cez pyžamové tričko si natiahnem mikinu a na nohy navlečiem staré ošúchané jeany. Predtým, ako vyrazím z izby, sa pozriem na hodinky, ktoré ukazujú dve hodiny ráno. Hlavou sa mi preženie myšlienka, že si to namierim k Louisovi domov, potom však potrasiem hlavou a uvedomím si, aký blbý nápad by to bol.
     Potichu sa vytratím z domu a rýchlym krokom postupujem cez chodník lemovaný kvetmi až ku bráničke. Chladný vzduch sa mi zaryje hlboko do kože ale nejakým spôsobom ma osvieži. V chodníku vidím svoj nejasný odraz, všetko je ešte stále mokré po daždi. Odraz je taký nejasný, ako moje pomotané myšlienky. Čo ak som si to všetko len vymyslela a uverila vlastnému klamstvu? Priťahuje ma, to sa nedá poprieť. Stále musím myslieť na to, aké boli jeho pery, keď ma pobozkal. A pri jeho dotyku sa vždy zachvejem. Dnes som ho potrebovala, no až teraz si uvedomím, že to tak bolo vždy. Vždy som ho potrebovala z nevysvetliteľného dôvodu.
Uvedomím si, že sa zrazu ocitám na ulici, kde som nikdy predtm nebola. Po okraji cesty postávajú autá a v oknách každého domu sa nachádzajú črepníky s kvetmi. Domy nie sú veľké, niektoré dokonca ani nemajú druhé pochodie. V tom sa zamerám na jedno auto. Čierny ford stojaci pred bielym domom. Presne také auto, aké patrí Louisovi. Ale čo vy tu robil? Podídem bližšie a ked na palubnej doske zbadám jeho čierne slnečné okuliare, som si istá, že je jeho. Zmätene sa pozriem na dom, v ktorom sa ešte stále svieti a zaváham predtým, ako vykročím rovno k nemu.


BABY, JA ANI NEVIEM AKO SA VÁM MÁM OSPRAVEDLNIŤ. PRIŠIEL MI BRATRANEC Z PRAHY A SOM STÁLE S NÍM, TAKŽE SOM ANI NEMALA ČAS A MAMA MI ZOBRALA NOTEBOOK, TAKŽE SOM TO MUSELA PÍSAŤ NA MOBILE. ČO SA TÝKA NOVEJ POVIEDKY "KONIEC" URČITE BUDE ĎALŠIA ČASŤ, ALE PRIDÁM JU AŽ KEĎ MI MAMA VRÁTI NOTEBOOK, LEBO JU TAM MÁM ROZPÍSANÚ A NECHCEM ZAČÍNAŤ NA MOBILE ODZNOVA.
V DRUHOM RADE SA VÁM CHCEM NAOZAJ VEĽMI POĎAKOVAŤ ZA 13 KOMENTÁROV K MINULEJ ČASTI :) NAOZAJ STE MA POTEŠILI A AJ PREKVAPILI, NEČAKALA SOM TO. ASPOŇ TERAZ VIEM, ŽE MÁM PRE KOHO PÍSAŤ A TEŠÍ MA, ŽE SA NA TOMTO BLOGU EŠTE NÁJDU OCHOTNÉ ČITATEĽKY :) <3
BUDEM RADA, AK AJ TERAZ OKOMENTUJETE, HOCI VIEM, ŽE STE NA MŇA ASI NAHNEVANÉ KVÔLI TOMU, ŽE SOM VÁM UŽ PRED TÝŽDŇOM SĽÚBILA ČASTI A NIČ Z TOHO :(
Inak čo si myslíte ohľadom Louisa? :P nečakali ste taký zvrat, čooo? :D A myslíte si, že ich Sophie načape? ;)
LOVE YOU :) <3