Troubles.-51.kapitola

„Sophie... Soph...“

    „Aaargh...“ Z pľúc vydýchnem vzduch a prevalím sa na druhý bok, zatiaľ čo matrac podo mnou sa prehne pod váhou ďalšej osoby. Ruku načiahnem za vankúšom, o ktorom predpokladám, že je niekde v blízkosti mojej hlavy, no pod bruškami prstov pocítim niečo mäkké. Izbu naplní tichý chlapčenský smiech a ja v priebehu niekoľkých sekúnd dobre viem, komu patrí. Prstami poklepe po mojej pokožke na ruke, čím ma donúti otvoriť oči. Teda, ak by som mala byť presná, donútil ma otvoriť len jedno oko. Druhé privreté viečko tisnem k pokrčenej obliečke periny.

,,Biely sveter?“ Kútiky úst nadvihnem do ospalého úsmevu, ako pohľadom zastanem na Louisovi. Pôsobí v ňom skutočne nevinne, (dokonca by som povedala, že až anjelsky krásne, ale za tieto divné myšlienky môže môj ešte neprebudený mozog, nie ja) a až teraz uznám pravdivosť otrepanej frázy: „zdanie klame“. Louis sa zasmeje a nadvihne obočie.

    ,,Máš niečo proti bielym svetrom?“ Pohľadom nenápadne zablúdi k bielej bavlne, ktorá mu pokrýva hornú časť tela. Zívnem a záporne pokrútim hlavou len preto, že som ešte príliš rozospatá na hádku s ním.

    ,,Hoci je len,“ odmlčí sa a z vrecka vytiahne mobil na ktorom skontroluje čas ,, šesť hodín, mus-“

    ,,KOĽKO?!“ Prudkým pohybom rúk si cez hlavu natiahnem perinu a pritisnem si ju k tvári, zanedbávajúc detail, že nemôžem dýchať. Je prekliatych šesť hodín ráno a on ma chce dostať z objatia týchto teplých perín! Strhne zo mňa perinu, moje telo ovalí chlad a zaskučím. Snažím sa skopnúť ho z postele a nadvihnem sa na lakťoch, aby som nabrala silu. V momente, keď to však urobím, telom sa mi preženie bolesť a zrazu cítim meravosť sánky. Au. Syknem od bolesti. Ach jaj, takmer som zabudla na včerajší sled udalostí. Napadne ma, že sa posadím a v zrkadle oproti skontrolujem, ako veľmi zle vyzerá moja tvár, no napokon túto možnosť zavrhnem a zostanem ležať na mäkkom matraci.

    ,,Viem, dal som si trochu načas, ALE,“ do vzduchu zodvihne ukazovák, ktorý namieri na mňa, keď sa nadychujem pripravená prerušiť jeho vysvetlenie , ,,má to svoj dôvod.“ Usmeje sa sám pre seba a prstami mi obchytí zápästie, čím ma vytiahne z postele. Vydám zo seba zvuk podobajúci sa na zavrčanie, alebo na zašomranie ( v tejto chvíli sa neviem presne rozhodnúť, na čo sa podobal skôr ), čo ho mierne rozosmeje a postaví ma na nohy. Chlad plávajúcej podlahy mi prejde od chodidiel postupne do zvyšku tela, a tak pohľadom zastanem na ponožkách pohodených na zemi pri nožičke stola. Louis si všimne kam smeruje môj zrak, načiahne ku mne ruky a akoby nič ma zoberie do náručia. Chlad pod nohami razom mizne a s tichým výkrikom obtočím ruky okolo jeho krku. Spod rúk vnímam teplo, ktoré sála z jeho krku a všimnem si, že kožu má sfarbenú do jemne červena.

    ,,Horíš.“ Oznámim mu, no on len s úsmevom prikývne.

    ,,Rozpálila si ma, zlato.“ Lišiacky sa usmeje. So smiechom mu udriem do pleca a beznádejne nad ním pretočím očami. Neviem prečo, ale páči sa mi to oslovenie. Spôsobom akým to vyslovil, to slovo nabralo úplne nový význam.

Až teraz ako by som sa úplne prebudila, uvedomím si, že mám na sebe len tenkú nočnú košeľu a pod ňou žiadne spodné prádlo. Pochopím význam jeho slov a zahanbene sa odtlačím od jeho hrude.

    ,,Ehm...mala by som sa prezliecť.“ Skloním hlavu k mojím nohám, takže mi vlasy zakryjú moju červenajúcu sa tvár. Tento krát vážne ďakujem za dĺžku mojich otrasných vlasov.

    ,,Dobre.“ Mykne plecami, tváriac sa, že sa nič nestalo a poberie sa ku dverám.

    ,,Louis a kam ideme?“ Zastavím ho, na hrudi si prekrížim ruky. Zasmeje sa a zahryzne si do spodnej pery, obzerajúc si ma. Zamračím sa na neho.

    ,,Soph. Keby som ti to povedal, bolo by to prekvapenie?“ Pravou rukou zašmátra vo vrecku na šedých nohaviciach a so zaštrngotaním z neho vytiahne zväzok kľúčov. Myslím ,že odo mňa neočakáva odpoveď, a tak sa zvrtnem a zamierim ku skrini, keď mi napadne ešte jedna možnosť, ako to z neho vypáčiť.

    ,,Pýtala som sa len preto, aby som vedela, čo si mám obliecť.“ Nevinne na neho pozriem a on mi opätuje veľavravný pohľad, ktorým naznačuje, aby som si dala pohov.

    ,,Rifle a tričko.“ Zvolá a zavrie za sebou dvere.

Z pohľadu Louisa

,,Oh, Louis.“ Anne preľaknuto zastane na prahu dverí vedúcich do kuchyne. Šálku s horúcim čajom položím na kuchynskú linku a s úsmevom sa na ňu otočím. Samozrejme, som hlupák, zabudol som jej oznámiť, že tu budem tak skoro.

    ,,Dobré ráno.“ Prestúpim na pravú nohu a s odkašľaním poviem: ,,Naozaj vám to nebude vadiť? Je to predsa váš syn.“

    ,,Samozrejme, že nie Louis.“ Usmeje sa a prstami si prečeše strapaté vlasy. Isto sa cíti trápne, keď sa tu so mnou rozpráva taká neupravená. Ale mne to nevadí. Ženy boli vždy pekné, je jedno či strapaté alebo učesané. A rozospatá Sophie bola zlatá, hoci trochu agresívna. Aspoň budem vedieť, že sa neoplatí budiť ju pred ôsmou hodinou.

    ,,Dáte si čaj?“ Ukážem na kanvicu, v ktorej ešte stále vrie zovretá voda. Rozpačito na mňa pozrie a potom trochu zmätene prikývne na znak súhlasu. Pripadám si trochu blbo ,keď z poličky vyťahujem čistú šálku a pohybujem sa v kuchyni Cluscherovcov ako doma. Ale vždy som tu bol ako doma. Vďaka Louisovi, vďaka Anne a Simonovi. A teraz aj vďaka Sophie. Hlavne vďaka nej. Sáčok s bylinkami ponorím do vody a sledujem chemický proces, ako sa voda sfarbuje do červena, zatiaľ čo Anne pokladá na sklenený konferenčný stolík v obývačke hŕbu dokumentov a cez plecia si prehadzuje župan. Medzi palec a ukazovák uchopím uško šálky a opatrne , aby som nevylial, prejdem až k nej. Venuje mi ďakovný úsmev a znovu všetku pozornosť venuje papierom. Potichu prejdem späť do kuchyne, keď mi v tom vo vrecku zazvoní mobil. Neohrabane ho z neho vytiahnem a zamračím sa na meno volajúceho.

Natasha.

    ,,Ty to nezdvihneš?“ Nadskočím od ľaku, keď za sebou započujem Sophien hlas. Zmätene pozriem na jej spýtavý pohľad a potom na telefón, ktorý mi ešte stále vyzváňa v ruke. Rýchlo pokrútim hlavou.

    ,,Vyzerá, že je to dôležité.“ Vzdychnem a zruším hovor červeným obdĺžnikom na displeji. Sophie na mňa zostane nechápavo hľadieť.

    ,,Ja sa nechcem hádať, Soph.“ Objasním jej, prstom ukazujúc na telefón. Usmeje sa a prikývne.

    ,,Idem ešte na záchod a môžeme vyraziť?“ Rozhodí rukami a nečakajúc na moju odpoveď, sa veselo vydá na chodbu. Ako náhle sa telefón znovu rozzvoní , položím ho na kuchynskú linku a opriem sa o chladničku. S Natashou som nehovoril od doby, kedy sme sa dohadovali o Laurinom pohrebe a nakoniec to aj tak skončilo hádkou. Jasné, Natasha bola vždy moja parťáčka, hovoril som jej všetko. Teda... takmer všetko.

    ,,Dáš si jogurt?“ Zvolám do prázdnej chodby, ale o niekoľko sekúnd sa dočkám kladnej odpovedi v podobe uhm. Potichu sa zasmejem a ruku načiahnem ku chladničke, odkiaľ vyberiem dva jogurty. Jeden biely a druhý jahodový. Dvomi krokmi sa dostanem k zásuvke, vyberiem z nej dve lyžičky a nakoniec z poličky nad mojou hlavou zoberiem dve malé keramické mištičky. Mobil konečne prestane zvoniť.

O niekoľko sekúnd mi však zapípa správa, a tak sa poň načiahnem. Medzitým Sophie pribehne ku mne a do mištičiek naberie jogurt.

Dnes o tretej poobede je ten pohreb. Prosím ťa Louis, príď.

Potrebujeme ťa tam.

-          Natasha Xx

Esemesku si prečítam ešte niekoľkokrát a každým razom je ťažšie čítať tie slová. Akoby som si až doteraz neuvedomil, že Laura je mŕtva a že už nikdy neuvidím jej úsmev. Natasha mala pravdu, vedel som o Laure viac než ktokoľvek iný. A teraz je preč. A už sa nevráti.

    ,,Louis? Si v poriadku?“ Na ramene pocítim jej dlaň a následne čelím jej ustarostenému výrazu. Podozieravo si ma prezerá a pohľad jej sem tam zablúdi aj k môjmu mobilu. Usmejem sa nad predstavou, že má o mňa starosť, ale zostanem nerozhodne stáť na mieste, nevediac či jej povedať o Laurinom pohrebe. Možno by mi mohla dať radu? Odkedy ty počúvaš rady?!

,,Hej, jasné. Všetko dobré.“ Prikývnem a na mobile si vypnem zvonenie predtým, ako ho strčím do vrecka nohavíc. Nadvihne na mňa jedno obočie a zasmeje sa.

    ,,Povedal by si mi, ak by nebolo, však?“ Napodobní môj hlas a ja si v hlave prehrám scénu zo včerajška. Z rúk jej vytrhnem jogurt a dbám na to, aby mi nemykalo kútikmi úst. Za zvuku jej smiechu si lyžičku s bielym jogurtom vložím do úst a pretočím očami, ako náhle sa mi na chvíľku otočí chrbtom.

Z pohľadu Sophie

           

,,Takže toto má byť to prekvapenie?“ Spýtavo na neho pozriem, no on sa len uškrnie a na trávu rozloží deku. Zips na mikine si vytiahnem až ku krku a pozorujem pohyb jeho svalnatých rúk, keď z ruksaku značky vans vyberá fľašu vody.

,,Vieš Louis...Toto je práve jeden z dní, ktoré nie sú stvorené na dopoludnia v parku. Možno, že ty si si to nevšimol, ale je celkom zima.“

,,Nepredbiehaj Sophie.“ Zasmeje sa a pravou nohou stúpi na kraj deky. Keď ju odtiahne, po jeho čiernej topánke zostane na kúsku blato. Venujem mu pohľad plný nevypovedaných výčitiek, a tak sa na mňa ospravedlňujúco zaškerí.

,,Ja som vravela, že nemám rada prekvapenia.“ Zašomrem a medzi prsty uchytím trs trávy, ktorý šklbnutím vytrhnem. Louis pretočí očami a zazipsuje ruksak.

,,P-počkať! Kam akože ideš?“ Začnem sa hrabať na nohy, no on ma zastaví pohybom ruky.

,,Idem po prekvapenie. A to znamená, že ty ostaneš tu.“ Preskenuje ma prísnym pohľadom a keď usúdi, že sa nechystám nasledovať ho, otočí sa na päte a vykročí naprieč trávniku. Vzdychnem a rezignovane sa obzriem okolo seba. Hoci je dnes slnko za mrakom a dokonca to vyzerá, že bude pršať, malé deti to neodrádza od hier. Dve dievčatká veselo pokyvkávajú nohami vo vzduchu a malé rúčky pevne obtáčajú okolo preliezky. Chlapci okolo nich živo poskakujú a sem tam sa jeden rozbehne za druhým, kričiac, že ho za to čo spravil dostane. Ich matky posedávajú na lavičke blízko ihriska, niektoré pri sebe strážia kočík s maličkým dieťaťom, a debatujú s kamarátkami.

Na druhej strane sa nachádza skupinka prevažne teenagerov, no niektorých by som mohla tvrdiť, že už medzi teenagerov nepatria. Všetci sú odetí do čiernej a rozcvičujú sa. Fascinovane sa zostanem pozerať na ich takmer rovnaké pohyby, ako sa všetci vedia zosynchronizovať. Vedúca tej skupinky je predpokladám blondína, ktorá komunikuje prevažne s celou skupinou a keď spraví nejaký cvik, ostatní ho napodobnia. Svoju zvedavosť zaženiem do kúta mysle, keď už-už vstávam z deky a chcem sa k nim pridať a povypytovať sa na nejaké otázky. Asi by bolo trochu divné, keby som k nim prišla a začala sa vypytovať, prečo sú všetci v čiernom.

Oproti skupinke stojí chlapec, medzi prstami zviera štetec a zrejme sa mračí sa na plátno rozprestierajúce sa pred ním. Neviem, nevidím mu poriadne do tváre. Pohľadom zastane na akýchsi stromoch a až potom štetec namočí do hnedej farby na palete. Sústredene vydýchne a konček štetca priloží na plátno, urobiac tak jeden veľký ladný ťah. Pozoruje stromy pred sebou, akoby sa nachádzal vo svojom vlastnom svete a všetci ľudia vôkol neho zrazu zmizli. Bol tam len on a stromy, ktoré pozoroval. Zrazu zoberie červenú olejovú farbu a urobí ňou na plátno dve stredne veľké machule. Prekvapením otvorím ústa, na stromoch sa predsa žiadna červená farba nenachádza tak....prečo to urobil?

Ani neviem ako, ale zrazu stojím na nohách a bez toho, aby som si uvedomila čo robím, postupujem k nemu. Keď zastanem pred jeho plátnom, prekvapene ku mne zodvihne pohľad a potom sa na jeho tvári objaví úsmev. Moje srdce však vynechá hneď niekoľko úderov a aj keby som najradšej zutekala, moje nohy akoby prirástli k zemi.

            ,,Ahoj Talizman pre šťastie. Myslel som, že už sa nikdy neuvidíme.“ Zahryzne si do jazyka a štetec zamazaný od farieb položí na drevený výbežok stojana. Snažím sa vyzerať vyrovnane a nevyvaľovať na neho oči, ako keby som si myslela, že ma ide zabiť. Nemyslím si to...alebo áno?

            ,,Tiež som si to myslela...T-teda, aspoň som v to dúfala,“ poviem a roztrasené ruky si schovám za chrbát. Dopekla otoč sa Sophie!!!

Hrdelne sa zasmeje, pričom sa mu v okolí očí utvoria malinké vrásky a potom ku mne podíde o krok bližšie.

            ,,Fakt?“ Vydýchne. V očiach sa mu pohrávajú iskričky pobavenia, keď od neho ustúpim o dobré tri kroky. Obzriem sa plná nádeje, že Louis už stojí pri deke a nahnevane na mňa pozerá. Vôbec by mi nevadilo, keby do mňa teraz nakričal. Potrebovala som záchranu pred Zaynom, ale Louisa som nevidela.

            ,,Mala by som ísť.“ Zvrtnem sa na päte, ale neurobím ani jeden krok, pretože sa jeho prsty obmotajú okolo mojej ruky a všetkou silou ma pritiahne k nemu. No tak Louis, kde dokelu si?

            ,,Prečo?“ Oblíže si pery a hnedými očami sa rozhodne podrobne preskúmať moju vyplašenú tvár.

            ,,No...Lebo...Neviem, čo od teba očakávať.“ Pokúsim sa nepozorovane vykĺznuť z jeho zovretia, avšak márne. Neujde mu jediný môj pohyb. Usmeje sa a pokýva hlavou.

       

    
            ,,Hej, máš pravdu. Nikto to nevie.“ Po tele mi prejde vlna chladu a srdce sa mi znovu nekontrolovateľne rozbúši. Stále musím myslieť na to, že niekoho zabil.

            ,,Takže...Ty a Louis?“ Nezainteresovane si prezrie plátno a potichu zahmká.

            ,,Sme kamaráti.“ Zamračím sa na neho. Čo ho to vôbec zaujíma?!

            ,,Výborne. To mi hrá do karát.“ Spokojne sa usmeje a pustí moju ruku. Zrejme predpokladá, že nebudem taká hlúpa, aby som teraz ušla. Aj tak sa pozriem za seba, hľadajúc Louisa.

            ,,Večer máš čas?“

            ,,Nie.“ Vyhŕknem a vystrašene sklopím pohľad k zemi. Je iný ako Louis a pritom rovnaký.

            ,,Vyzdvihnem ťa o siedmej,“ povie, ako keby nepočul, že nemám čas. Jeho prístup ku mne ma hnevá, najradšej by som mu niečo odvrkla, ale potom si predstavím mŕtve zakrvavené telo na ulici a rozhodnem sa mlčať. Strach z neho víťazí nad hnevom.

            ,,Ne-nevieš kde bývam,“ pípnem a odvážim sa na neho pozrieť spod mihalníc. Kútiky úst roztiahne do širokého úsmevu, takmer by som mu ho uverila, kebyže neviem čo je zač. Ale vlastne to neviem. Zabil človeka, to stačí, nie?

            ,,Vážne?“ Pobavene si ma premeria a znovu do ruky uchopí štetec. Naháňa mi strach.

            ,,Teraz by si naozaj mala ísť. Potrebujem sa sústrediť na maľovanie, v utorok to musím mať hotové, inak poletím zo školy.“ Ako môže človek ako on študovať umenie. Vôbec si ho neviem predstaviť v ateliéri, ako štetcom behá po plátne či už výkrese. Ako rozmazáva uhlík prstami, ktorými dokáže niekoho ubiť na smrť. ,,A typujem, že Louis by nebol nadšený, ak by ma tu s tebou videl,“ dodá, čím ma vytrhne zo zamyslenia. Obzriem sa za seba a zbadám postavu kráčajúcu k rozprestretej deke, na ktorej som ho mala čakať. Bezmyšlienkovite sa Zaynovi otočím chrbtom a rozbehnem sa na miesto. Niečo mi vraví, aby som pred ním rozhovor so Zaynom zatajila, aj keď som z neho ešte teraz celá roztrasená.

Na deku stihnem dobehnúť skôr ako on, dokonca mám podozrenie, že si ani nevšimol môj náhly príchod. Celou cestou ku mne sa totižto mračí na displej mobilu a niečo doňho rýchlymi pohybmi prstov vyťukáva. Až potom si všimnem postavu vlečúcu sa v jeho zákryte. Joe.

Strašne sa vám ospravedlňujem, že kapitola je až teraz, ale včera som ešte musela ísť roznášať letáky. Trochu som to zamotala (ešte viac, ako som doposiaľ mala v pláne :D),tak dúfam, že sa vám kapitola páčila :) Písala som ju dosť dlho...

Trochu ma štve, že zobrazenia blogu sú vysoké a komentárov je málo...Viete, ja sa s tou kapitolou dosť nadriem, píšem to niekoľko hodín/ dní a vy ste (poniektoré) lenivé napísať pár riadkov a dať mi pocit, že to sem nepridávam zbytočne. Ja proste chcem len vedieť váš názor, ktorý ovplyvňuje moje písanie a teší ma zároveň, že sa k môjmu písaniu vyjadrujete a nie ste len pasívnymi čitateľkami.

Neviem...možno to len ja mám tak, že keď niečo prečítam, tak okomentujem, aby autorka vedela, že to čítam a že sa mi to páči.

Naozaj by ste ma potešili, ak by okomentoval každý, kto kapitolu prečítal a odpovedal mi na túto otázku: Čo si myslíte, ako to bude so Zaynom a Sophie? :P

Love You <3 J