, Koniec . - Kapitola 1.

Uf baby...

Neviem čo sa so mnou stalo, ale písať Troubles mi robí nenormálne problémy. Absolútne sa do toho neviem vžiť a ak sa mám priznať, robím to len akoby...z povinnosti k vám. Musím sa do toho nútiť, čo ma strašne štve.

Nechápem na kerú riť som tam dala Zayna -_- Trieskam si tu hlavu o stenu práve, pretože tým Zaynom som všetko pokašlala.

V notebooku mám rozpísané tri poviedky, ktoré si píšem len tak pre seba, ale najradšej by som ich sem dala. Lenže ako sa poznám, potom by som ich nedopísala, a tak zostanú tu, nepovšimnuté v priečinku.

Chvíľu som si myslela, že táto poviedka je ako tak dobrá, teraz si to nemyslím vôbec. Myslím si, že je nahovno a preto sa mi píše tak ťažko. Mám pocit, akoby to viac nemalo zmysel, pokračovať v písaní.

Priznám sa, rozmýšľala som, že s tým seknem. Surovo vážne som nad tým premýšľala. V noci som si čítala komentáre k “What is Love?“ a spomínala som na tie časy, kedy som to písala. Ale Troubles chcem dokončiť, pretože ten dej mám strašne dobre premyslený, nikdy by vás nenapadlo, čo všetko sa tam ešte udeje.

Ja neviem... Neviem čo mám robiť, prišla na mňa taká pochmúrna nálada od doby ako som sa dozvedela, že chlapec ktorý sa mi už asi rok páči, sa vyspal so svojou bývalou a teraz som sa ešte dozvedela, že mal niečo s mojou kamarátkou. Ja som ho mala za super chalana, teraz si myslím, že je kokot. A nadobudla som názor, že všetci chalani sú kokoti. Preto sa mi píše ťažko o láske, keď ju necítim.

Lebo ja píšem iba o tom, čo som už zažila, s čím sa viem zžiť.

A preto vám sem dávam poviedku, ktorá možno ani nebude mať ďalšiu kapitolu, ja neviem...Mala som potrebu napísať sem niečo skutočné. Niečo, čo sa v živote deje, nie príbeh, kde sa dvaja do seba zamilujú a žijú šťastným životom až do smrti.

Je to príbeh o nesplnených snoch, o tom, že láska môže byť aj sviňa.

, Koniec . – Kapitola 1.

Každý príbeh má svoj začiatok aj koniec. Za mojím príbehom dal už každý bodku a hrubým písmom pred ňu dopísal slovo Koniec.

Nikto sa ma však nepýtal, či ešte pred to posledné a konečné slovo nechcem dopísať čiarku a pokračovať v mojom príbehu.

A možno by som aj chcela, len neviem ako.

Vravia, že moje dni sú spočítané, hoci tomu sama neviem pochopiť.

            ,,Poď Elizabeth, je čas na jedlo.“

Nepotrebuje ľútosť ani pochopenie. Potrebuje byť prijatá medzi ostatných. Ale ľudia sú zvláštni. Ak je niekto čo i len trochu iný od ostatných, už medzi nich nepatrí. Je odsúdený žiť vo vlastnom svete, bez pochopenia druhých.  Prečo? ...Pretože keď je niekto iný, je pre ostatných retard. Hej, to je po novom označenie pre človeka, ktorý nie je taký istý, ako ostatný. Čiže pre ňu. Ona je retard.

,,Oni nepotrebujú súcit. Potrebujú byť prijatí. Prijatí medzi nás, medzi tých, čo ich pochopia a zahrnú ich láskou. Medzi tých, čo ich budú brať ako by boli normálni- teda rovnakí ako sme my. Lebo v tomto svete prežije niekto iba ťažko, keď je rozdielny.

Život s nimi poriadne vybabral. Nikdy nebudú žiť plnohodnotne...sú obmedzovaní.“

Jack sa dočkal očakávaného potlesku za jeho reč. Túžil pomáhať hendikepovaným ľuďom, pretože odmalička vyrastal so svojou sestrou Oliviou, ktorá napokon prehrala vojnu s rakovinou. Teraz on viedol vojnu. Viedol vojnu proti vlastnému druhu, proti zdravým ľuďom. Chcel zmeniť systém, ktorý na Zemi zavládol, chcel zrušiť obmedzenia postihnutých ľudí a tak začal tým, že pre nich vybojuje niečo, čo by im dodalo silu ísť ďalej. Ale ľudské normy zmeniť nemohol.

Vypla televízor práve v momente, keď do jej izby vošla matka už po druhýkrát. Bola zamračená, nemala rada, keď jej dcéra zasnívane počúvala hlas muža v stredných rokoch, ako oduševnene rozpráva skutočný príbeh. Príbeh so začiatkom a s koncom, ktorý je azda trochu smutný. Ale Elizabeth sa páčil. Páčil sa jej jeho hrubý hlas, ktorý sa niesol poloprázdnou miestnosťou a tiež sa jej páčili slzy, ktoré sa niekedy objavili v jeho očiach. Nemohla ich vidieť, ale miestami sa jeho hlas zlomil a nastalo niekoľko sekundové ticho. Nepripúšťala si však skutočnosť, že tohto človeka nikdy neuvidí.

            ,,Eliza... Koľkokrát ti mám opakovať, aby si sa prišla najesť?“ Mama sa ju snažila brať normálne, za čo jej bola naozaj vďačná. Ale bola jediná. Dokonca aj jej priateľka Anne ju brala inak. Správala sa k nej, akoby bola z porcelánu a každú chvíľu sa mala rozbiť. Iste očakávala chvíľu, kedy sa hystericky rozplače a padne na kolená. Aj Elizabeth ju očakávala.

            ,,Veď už idem...“,hlesla a chytila sa stolíka, aby sa jej zo zeme vstalo o čosi ľahšie. Okolo ramien pocítila maminu ruku, ktorá ju trpezlivo navigovala do kuchyne. Sadla si na pohodlnú stoličku a pod bruškami prstov pocítila vzorovaný obrus.

            ,,To je ten biely?“ Chcela vedieť.

            ,,Áno, to je ten biely.“ Mamine slová jej potvrdili správnosť odhadu, na čom sa pousmiala.

            ,,Anne chce, aby ste sa dnes stretli. Má pre teba prekvapenie.“ Mierny buchot Elizabeth oznámil, že pred ňu akurát položila tanier a vôňa jej napovedala niečo paradajkové. Možno paradajková polievka? Nahmatala kovovú lyžicu a ponorila ju do polievky. Na jazyku pocítila explóziu chutí a spokojne sa usmiala. Miluje paradajkovú polievku.

            ,,Prekvapenie? Tak to som zvedavá aké.“ Znovu si usrkla z polievky, ignorujúc fakt, že si za chvíľu popáli jazyk.

            ,,Bude sa ti páčiť, uvidíš.“ Mama si sadla za stôl oproti nej za zvuku vŕzgajúcej stoličky. Zamračila sa s vedomím, že mama znovu vie o niečom, o čom ona nemá ani tušenia. Nie je to fér, Anna je jej kamoška, nie mamina.

            ,,Nie Elizabeth, za žiadnu cenu ti neprezradím, o čo sa jedná.“ Mamin zvonivý smiech zaplnil kuchyňu a taktiež ju donútil k úsmevu. Ako je možné, že ju tak dobre pozná? Je to tvoja matka, Elizabeth. To preto. Pretočila očami nad vlastnými myšlienkami a znovu sa pustila do jedenia jej obľúbenej polievky.

            Anne zazvonila presne o tretej, ale Elizabeth ako vždy nestíhala. Cez hlavu si ťahala šedý sveter a dúfala, že si ho nedáva naopak, zatiaľ čo Annu mama vítala v chodbičke ich malého bytu. Nohami vkĺzla do čiernych conversiek a nahmatala šnúrky, ktoré po zdĺhavom procese konečne zašnurovala. S vlasmi si nerobila nič, tento detail sa rozhodla nechať na šikovnosť maminých rúk. Čiernu lakovanú kabelku si prevesila krížom cez plece a na nos si nasadila krémové slnečné okuliare.

            ,,Už si, zlato?“ Jej matka nazrela do izby cez pootvorené dvere a usmiala sa nad výzorom svojej dcéry. Elizabeth krátko prikývla, zo stola zobrala slepeckú bielu palicu a za krátku chvíľu už stála v chodbičke oproti svojej priateľke.

            ,,Ahoj kočka.“ Anne okolo nej obmotala chudé ruky a s úsmevom na tvári ju viedla k výťahu. Nemohla sa dočkať chvíle, kedy zaparkuje pred klubom 77 a Elizabeth dovedie dnu.

            ,,Čau, Anne. Mala by si s tými prekvapeniami prestať. Začínam si na ne zvykať.“ Zažartovala a oprela sa o stenu výťahu. ,,Ethan s nami nejde?“

            ,,To, že s ním chodím, ešte neznamená, že ho budem vláčiť všade so sebou. Dnes si spravíme babskú jazdu.“ Anne sa zaškerí a stisne tlačidlo s písmenom P. Kriticky pozrie na svoj odraz v zrkadle a za uši si zastokne pramienok vlasov, ktorý jej vypadol z copu.

            ,,Ha-ha. Ty ho predsa ťaháš všade Anne. Priznaj si, že dnes proste nemohol z nejakého dôvodu prísť, inak by tu bol.“ Elizabeth neverila kamarátkiným slovám a vlastne, bavilo ju doberať si najlepšiu kamarátku. Anne sa zapýrila, čo Eliza samozrejme nemohla vidieť. Nikdy by si nepriznala, že jej priateľka práve trafila klinec po hlavičke.

            ,,Samozrejme, že nie. To ho proste nemôžem jeden deň odignorovať?“ Výťah zacinkal a ženský hlas oznámil, že sa nachádzajú na prízemí. Elizabeth sa zachichotala a s prehľadom vystúpila z výťahu.

            ,,Fajn, zabudnime teda na tému Ty- a- pán- dokonalý- Ethan a radšej mi prezraď, kam ideme.“

            ,,Nádej umiera posledná, že?“ Anne sa zasmiala a slepeckú palicu odložila na zadné sedadlo jej čierneho Fiatu. Keď je Elizabeth s ňou, palicu nepoužíva, ale je to ich malé tajomstvo, ktoré sa jej matka nesmie nikdy dozvedieť, inak by ju ukrižovala.

            ,,Neskôr ti niekoho predstavím. Volá sa Harry a je naozaj na zožratie. Taký zlatý chalanisko.“ Povedala, keď Elize pomohla nasadnúť na sedadlo spolujazdca a následne si sadla za volant. Elizabeth si vzdychla.

            ,,A ten zlatý chalan sa určite zamiluje do slepého dievčaťa. Žiješ ešte v realite, Anne?“ Trpko sa zasmiala a napravila si slnečné okuliare, ktoré jej za ten čas skĺzli po nose.

            ,,Daj si ich dole, máš krásne oči.“ Anne sa dotkla ich rámu, ale Eliza ju rýchlym pohybom ruky zastavila.

            ,,Krásne slepé oči.“ Odvrkla a Anne stiahla ruku späť k telu. Je nešťastná, že Eliza nevidí, aká je krásna a že si tento hendikep tak strašne pripúšťa. Vie, že muselo byť hrozné oslepnúť v dvanástich rokoch života, oslepnúť predtým, ako stihla zažiť svoju prvú detskú lásku, ktorú...Ktorú vlastne nikdy nezažila. A hoci si to Eliza nepriznávala, túžila byť pobozkaná, byť milovaná mužom. Ale kto by chcel milovať slepého?

            ,,Sme na mieste.“ Ozvala sa Anne, keď zaparkovala na malom platenom parkovisku pred klubom 77. Na palubnú dosku položila Elizabethinu kartičku.

            ,,Byť hendikepovaný má aspoň jednu výhodu. Parkovanie zadarmo.“ Prehodila Eliza a siahla po kľučke.

            ,,Iste ich je viac, len si na ne ešte neprišla.“

            ,,Snáď...“

Anne si s ňou preplietla prsty na rukách a pomaly ju viedla k malému vchodu, kde už stál pripravený ochrankár a s kasičkou okolo brucha zároveň vyberal vstupné.

            ,,Dobrý večer.“ Veselo pozdravila a do jeho roztvorenej dlane vhodila peniaze za obe. Pohľadom skĺzol k ôsmim librám v jeho dlani a spokojne sa pousmial.

            ,,Dnes bude viac ľudí ako inokedy, slečna Cooper.“ Čiernovlásku poznal dávno po mene, chodila sem takmer každý piatok. Anne sa zdvorilo usmiala a svojej kamarátke venovala letmý pohľad.

            ,,Ja viem. Hrá môj kamarát Harry.“ Hrdo vystrie hruď a ochrankár sa zasmeje sympatickým smiechom. Ustúpi ku stene, čím im dá dostatok priestoru aby mohli vstúpiť do vysvieteného klubu.

            ,,Prajem príjemnú zábavu, slečny.“ Zaželá im a v Elizabeth týmto krátkym rozhovorom zanechá  príjemný pocit, že je tu vítaná a že...že sem patrí. Možno to je jediné miesto, kam má právo zapadnúť. Medzi ľudí, ktorí milujú hudbu rovnako, ako ju miluje ona.

            ,,Harry je v skupine?“ Premohla ju zvedavosť, keď si sadli za stôl blízko k vyvýšenej plošine predstavujúcej pódium. Anne sa usmiala a zamávala na Liama, ktorý sa prehnal pódiom s basgitarou v ruke.

            ,,Hej, je gitarista.“ Do ruky zobrala nápojové menu a so záujmom sa zahľadela na dobre vyzerajúci nápoj. ,,Máš chuť dnes sa opiť?“ Dodala, keď si prečítala jeho zloženie. Elizabeth sa zasmiala a mykla plecami. Možno to nie je až taký zlý nápad.

Niall si sadol za bubny a usmial sa pri pohľade na hnedovlasé dievča, ktoré sedelo vedľa Harryho kamošky. Usmievalo sa krásnym úsmevom a k perám si priložilo okraj tenkého skleneného pohára s alkoholickým kokteilom. Na niečom sa hlasno zasmiala a kamarátka ju pohladila po ruke. Bola lesba?

            ,,H-Harry?!“ Zvolal na kučeravého chlapca sediaceho na bedni, ktorý si akurát ladil akustickú gitaru a prsty prikladal k strune H.

            ,,Čo je?“ Zamračil sa, keďže bol vyrušený zo sústredenia sa na dobré naladenie gitary. Niall mu mávnutím ruky pokynul, aby prišiel k nemu a prstom ukázal na neznáme dievča so slnečnými okuliarmi. ,,Kto je to?“

            ,,Ako to mám asi tak vedieť?“ Mykol plecami a chystal sa vrátiť ku gitare.

            ,,Ja neviem. Tú vedľa nej poznáš, nie?“ Snažil sa udržať ho tam ešte chvíľku.

            ,,Áno. To je Anne Cooper, moja dlhoročná kamarátka.“ Prikývol a v tom momente zodvihla hlavu a upriamila na nich zrak. Usmiala sa a zakývala Harrymu stojacemu vedľa Nialla. Niall sa ho chcel ešte spýtať na jej orientáciu, no to už vedľa neho nestál a opäť bol zabraný do hry na gitaru. Vzdychol si a pobral sa k bubnom. Dievča vedľa Anne sa na neho nepozrelo ani raz, čo mu z časti vyhovovalo. Aspoň na ňu mohol neslušne pozerať a utápať sa v jej úsmeve.

Vaše názory?