Troubles.-46.kapitola

Z pohľadu Joea:

Voda jemne vrážala do mojich členkov a za sebou som počul zvonivý smiech.Všetko tu bolo dokonalé,pretože tu bola ona.

,,Ako sa to voláš?"Otočil som sa ku nej.Pery mala stále skrivené do širokého úsmevu a modré vlasy kontrastovali s jej tmavými očami.


,,Laura.Som Laura.Už ti to hovorím snáď stýkrát.Mohol by si si zapamätať aspoň moje meno,keď už spolu chodíme.Spomínaš?Pobozkal si ma pri útese."Pristúpila ku mne a vyhrnula si nohavice,aby si ich nenamočila.Keď na to teraz spomínam,miloval som čas strávený s ňou.Všetko tam dávalo zmysel a zrazu,keď som otvoril oči,všetko zmizlo aj s Laurou.A ja som sa ocitol tu.

,,Pani,prosím vás,neviete kde je Laura?"Chcem sa posadiť,no bolesť,ktorá mi vystrelí do tela,ma znehybní.Syknem od bolesti a pani predo mnou vbehnú do očí slzy.Venujem jej nechápavý pohľad.Vadí jej,že sa vypytujem na Lauru,na moju priateľku?

,,Joe...",vzlykne a odvracia odo mňa pohľad.

,,Joe?Kto je Joe?"Tvár skrivým do zmätenej grimasy a neznámu ženu to rozplače ešte viac.Pred očami si predstavím usmiatu Lauru,ako jej vlasy povievali vo vetre a potom sa spustil silný dážď.Preľaknem sa,keď si zrazu neviem spomenúť na zvuk jej hlasu,na zvonivý smiech.V hlave mi ostávajú len obrazy,ktoré sú prerušované tmou.Kde som bol doteraz?Kde som a kto som?Hlavou sa mi preháňali najrozličnejšie otázky.A potom si spomeniem ešte na jednu osobu.Vlasy orieškovej farby,miestami tmavšie.A taktiež šedé hlboké oči.Nedokážem však povedať,kto to je a čo sme spolu zažili.Viem len,že ju poznám.Spája sa mi s Laurou...s rozhovorom,alebo?Som tak zmätený!Neznášam ten chaos v mojej hlave!

,,Som Anne Clusherová,tvoja mama.A ty si Joe Cluscher,môj syn.",povie skrz vzlyky,ktoré sú prerušované jednotlivými nádychmi.Mama a syn?Tieto pomenovania sú mi cudzie,neviem čo to znamená.Ale už viem,kto som.Som Joe Cluscher...teda,aspoň tá žena to tvrdí.Po chvíli ticha do miestnosti vstúpi muž v stredných rokoch a rukou jej ovinie plecia.Nahne sa bližšie k nej a niečo jej pošepká.Ona prikývne a obaja sa otočia na odchod,takže zostávam opäť sám.

Snažím sa zastaviť všetky pometené myšlienky a vyznať sa v spomienkach,ktoré sú len hmlisté.Jediné,na čo si spomínam,je jazda na motorke s Laurou.Možno preto,že táto spomienka sa v mojej hlave prehrávala stále dokola.Rukami si pretriem tvár.Doktor čo tu bol ,povedal,že si mám odpočinúť.Ja však nie som unavený,chcem len odpovede na moje otázky.Zrazu sa rozrazia dvere a ku mne sa rúti  dievča.

,,Joe!Aká som len rada,že...rada, že..."Nedokončenú vetu nechá visieť vo vzduchu a hodí sa mi okolo krku.Okamžite cítim pálivú bolesť,a tak vykríknem.

,,Au!"Môj výkrik ju upozorní na moje doudierané telo a odtiahne sa.Jej oči však nie sú prázdne,ako boli všetkých ostatných,čo tu za posledné dve hodiny boli.Práve naopak,žiaria šťastím.

,,Ty...",zašomrem,chytám sa za hlavu a snažím sa spomenúť si,odkiaľ to dievča poznám.Všetko je však zbytočné,nedokážem to.S očakávaním ma pozorne sleduje a ja spozorujem,ako sa jej pery roztiahnu do úsmevu.Presne tak,ako aj Laure.

,,Povieš mi tvoje meno?",vzdychnem.Nijako nemôžem rozraziť tmu,čo práve kraľuje v mojom mozgu.

,,Som Sophie...Volal si ma Phi,spomínaš?Som tvoja sestra."Úsmev z jej tváre behom sekundy mizne.Váhavo prikývnem.Myslím,že keby som jej povedal,že si nepamätám meno Sophie ani Phi,zrútila by sa,ako pani pred ňou.

,,Vlastne nie.Pamätám si tvoju tvár,viem že som ju niekde predtým videl.Lenže neviem kde a som už unavený zo všetkého neznámeho okolo mňa."Napokon svoje rozhodnutie mením a vyklopím jej pravdu.Mám pocit,že tejto osobe môžem veriť,netuším prečo.

,,Najdôležitejšie je,aby si vedel,kto si ty sám.",riekne a ja sa pousmejem.

,,Som Joe...nie?"

,,Asi by som mala plakať,ale nemôžem si pomôcť.Som šťastná,že si tu s nami aj naďalej."Usmeje sa a opäť omotá ruky okolo môjho krku.Mám na ňu toľko otázok,chcem vedieť čo sa to okolo mňa robí,prečo mi myseľ zahaľuje tma.No nakoniec sa jej nespýtam nič.Nechcem prerušiť to príjemné ticho medzi nami.

Z pohľadu Sophie:

Zahryznem si do spodnej pery,keď si Joe brušmami prstov ohmatáva jazvu tiahnucu sa cez jeho tvár.Pred sebou drží zrkadlo štvorcového tvaru a už niekoľko minút skúma vlastnú tvár.Snaží sa zapamätať si ju.Je to zvláštne...ako keby zabudol na svôj život a na osoby,ktoré sa v ňom vyskytovali.Navyše pred chvíľou zistil,že zabudol čítať a písať.Jeho telo akoby ovládal krč,nedokázal uchopiť pohár s vodou,a tak sa všetko vylialo na perinu.

,,Už viem,prečo ma Laura chcela.Som fešák,nie?"Vážne na mňa pozrie a ja sa rozosmejem.Na bruchu cítim každý jeden sval a izbu naplňa môj smiech.Joe zostáva nechápavo ležať,no po niekoľkých sekundách kútiky úst podvihne nahor.

,,Čo?"Mykne plecom.

,,Ja len že...Ja neviem,mám ťa rada."Teraz naopak myknem plecom ja a on s vážnou tvárou pozorne preskenuje tú moju.Teraz by mala prísť tá chvíľa,kedy mi má povedať: ,,Aj ja ťa mám rád." No namiesto toho skrivý obočie a zadumane si poklepká po brade.

,,Ako sa to voláš?"

,,Sophie...",odpoviem skleslo,zadržiavajúc slzy.Čo ak sa mi už nikdy nevráti ten Joe,na ktorého som tu čakala?Joe-môj brat,nie tento cudzinec sediaci predo mnou v jeho tele.

,,Aha,prepáč.Dnes som proste absorboval až príliš veľa informácií a tie nepodstatné mi nejako vyfučali z hlavy."Au.Takže som pre neho nepodstatná.Dievča,ktoré sa len tak preženie okolo jeho lôžka a keď odíde,vymaže si z hlavy aj jej tvár,nie len meno.

,,Tak ja teda pôjdem...Nepotrebuješ niečo?"Zdvihnem sa z postele a bojujem s nutkaním prehrabnúť mu vlasy.

,,Nie.",odpovie náhlivo,a tak bez slova pristúpim ku dverám.Prsty pokladám na kovovú kľučku,keď sa v tom dvere rozrazia a rovno do mňa vrazí Louisova svalnatá postava.Zapotácam sa,no včas ma zachytí rukami okolo pásu.Srdce mi bije ako o závod,veľmi som sa ho zľakla.

,,Prečo si ma neinformovala?!"Zamračí sa na mňa a pár krokmi sa dostáva k Joevi.Zvrtnem sa za ním a zatváram dvere.

,,Joe,kamoš!"Posadí sa do kresla a na Joevej tvári sa objaví niekoľko vrások,ako obočie skrivý do rovnej čiary.

,,L...L...-Teba poznám...!"Vypleštím oči od šoku a zároveň ma bolestne pichne v hrudi.

,,Jasné,že ma poznáš.Som Louis,tvoj stály parťák.Balili sme kočky."Usmeje sa a Joe o pár sekúnd tiež.

,,Hm,na to si nespomínam...Ale mohla to byť zábava.",odvetí a vo mne sa rozhorí malý plamienok nádeje,že Joe si ho pamätá rovnako,ako mňa- len matne.

,,To bola."Zasmeje sa,zrejme si spomenul na nejakú príhodu a potom pokrúti hlavou,stále s myšlienkami niekde inde.Na dvere sa ozve tiché zaklopanie a následne do vnútra vstupuje zdravotná sestra s podnosom na ktorom sa nachádza niekoľko tabletiek a obed v kašovitej podobe.

,,Nerada vás vyhadzujem,ale Joe potrebuje kľud.Je lepšie,ak mu teraz nebudete tlačiť do hlavy nejaké príhody,kým sa neporozpráva s psychológom a doktorom.Rozlúčte sa s ním a choďte,prosím.",povie s úsmevom a podnos položí na kovový stolík s kolieskami.Poslušne sa postavím a som rada,keď sa bez slova zdvihne na odchod aj Louis.

,,Zatiaľ sa maj."Kývne Joevi a spolu so mnou podíde ku dverám.Zrak mi padne na veľké digitálne hodiny na konci chodby a zvažujem,či ešte má zmysel vrátiť sa do školy.Louis zatiaľ privolá výťah.

,,Ako to,že teba si pamätá a mňa nie?Som jeho sestra."Nevydržím to a nahnevane na neho zazriem.Zasmeje sa nad mojou žiarlivosťou a stlačí prízemie.

,,Bol so mnou takmer stále.S tebou nie."Pretočí očami.

,,A ďakujem,že si mi dala vedieť,že sa prebral."Irónia v jeho hlase je zjavná.

,,No,keby si bol v škole,dozvedel by si sa to hneď.",odvrknem a on pobavene nadvihne obočie.

,,Aha,takže toto ťa serie?Že som nebol na literatúre?No,mal som na práci dôležitejšie veci ,ako počúvať reči toho starého somára."

,,Nebuď hnusný.Čo ti zase sadlo na nos?"

,,Bože Sophie,nechovaj sa ako decko."

,,Takže ja sa chovám ako decko?!A to už prečo?"Vystúpim z výťahu a namrzene kráčam vedľa neho.Ale rozhodnem sa zmeniť smer,nechcem byť v jeho prítomnosti,keď je ku mne hnusný.

,,Nerob drahoty,poď sem.Odveziem ťa domov."Zdrapí ma za ruku a trhne smerom k nemu.

,,Nechcem ísť s tebou domov.Si podráždený,nechám ťa vypeniť.",protestujem.

,,Nie som podráždený!"Vyletí na mňa a ja sa v obrannom geste stiahnem.Chvíľu medzi nami zavládne ticho a len mlčky hľadíme do očí toho druhého a ja čakám,že sa ospravedlní.No namiesto toho,ma len potiahne za ním.

,,Nemusíš si svoju zlosť vždy vybíjať na niekom inom,vieš to,že?"Ruku mi stíska príliš silno.Zastaví sa a ja narážam do jeho chrbta.

,,Pozri,nejaké veci sa dosrali,preto som nebol na literatúre.Chápeš?"Púšťa moju ruku v presvedčení,že ďalej už pôjdem dobrovoľne.

,,Ja to chápem Louis.Ale aj tak s tebou nejdem.Vybíjaš si na mne zlosť."Založím si ruky v bok a sledujem,ako prevráti oči v stlp.Nasleduje jeho tichý výdych a potom sa šedými očami zastaví na mojej tvári.Načahuje sa k mojej ruke.Chvíľku si myslím,že ma opäť zdrapí za zápästie,no nie.Prstami jemne spočinie na mojej dlani a palcom mi prechádza po hánkach.

,,Poďme niekam.Prosím."Som zaskočená jeho náhlou zmenou postoja ku mne a zostanem na neho zarazene pozerať.V jeho dúhovkách sa šedá farba miestami nepravidelne mieša s modrou a spodnú peru vtiahne medzi predné zuby.

,,Fajn."Vzdávam sa a nechám sa strhnúť jeho smerom.Tempo našej chôdze je miernejšie a stále na pokožke cítim jeho jemný,takmer nebadateľný dotyk horúcej dlane.Ako opúšťame priestory nemocnice,do tváre mi narazí studený vánok,hoci slnečné lúče príjemne hrejú na pokožke.

,,Ale nie niekam,kde sa predáva tequila."Nemôžem zastaviť pohyb pier,ktorý vytvaruje úsmev na mojej tvári a Louis si tiež všíma môj veľavravný výraz tváre.

,,Nie,neboj sa."Ubezpečí ma a po chvíľkovom zaváhaní dodá: ,,Potrebujem radu kamarátky."

,,Myslela som,že odo mňa rady neprijímaš.Máš predsa tú svoju bandu,kde-..."

,,Oni sú iní."Preruší ma a zamračí sa.Zvraštím tvár a spýtavo na neho pozriem.Viem,že vysvetlenie od neho nedostanem a práve to ma hnevá.Vždy niečo začne a potom ako by si uvedomil,čo robí,zarazí sa a zostane ticho.Priala by som si,aby som nebola taká zvedavá.

,,No,hej...Sú asi trochu odlišní od ostatných."myknem plecom.Predstieram,že mi je táto téma ľahostajná.

,,Ale ja predsa nehovorím o výzore,Sophie."zarazí sa,no potom iba pokrúti hlavou.Uvedomím si,že už stojíme pri aute jeho otca,a tak sa načiahnem ku kľučke.Mohla by som toto auto považovať za Louisovo,nie?Jeho otec ho opustil.

,,Ako to,že máš stále auto svojho otca?"tentokrát sa nesnažím zakryť zvedavosť.Louisova sánka sa napne a volant zviera akosi silnejšie.Bože Sophie!Prečo musíš byť taká sprostá a stále ho vytáčať?V duchu si za moju otázku vynadám.

,,Bol to...Bol to dar.Neznášam ho,radšej jazdím na motorke,na ktorú som si našetril a napokon si ju aj kúpil koncom prázdnin."povie nezainteresovaným hlasom a vycúva z parkoviska.Prikývnem,hoci mi nevenuje pozornosť.Opriem sa do kožených poťahov a zvyšok cesty hľadím von oknom.

Zmätene pozriem smerom k Louisovi,keď zaparkuje pred garážou ich domu.Adelaine práve na vonkajšie parapety okien vykladá kvetináče hnedej farby a keď nás zbadá,na tvár jej vystúpi hneď niekoľko vrások.

,,Čau,mami!"Zvolá a zabuchne dvere na jeho strane auta.

,,Kde si sa túlal celú noc?"Vzdychne a utrápene pozrie mojím smerom.

,,Oh,priviedol si spoločnosť?Ahoj Sophie."Kútiky úst máličko povytiahne nahor.

,,Dobrý deň."Pozdravím a poslušne kráčam za Louisom.Zahryznem si do spodnej pery,ako si vyzúvam tenisky a súčastne rozmýšľam o tom,kde dnes vlastne Louis bol.Tu teda určite nie.Zdalo sa mi,že jeho mame viditeľne odľahlo,keď pred malou chvíľou zbadala jej syna a uistila sa tak,že je v poriadku.Musí to byť ťažké...starať sa o ňho.

,,Dáš si niečo?Čaj,kávu?"Adelaine sa opiera o dvere kuchyne,pripravená ponúknuť ma niečím.Už-už otváram ústa,že odmietnem,keď ma Louis predbehne a odpovie za mňa:

,,Mami,nič nechce."Postrčí ma,aby som vystúpila rovno po schodoch.Od kedy má právo za mňa rozhodovať?!

,,Vlastne,ten čaj si dám rada."Náročky sa zastavím a s úsmevom sa otáčam k jeho matke.On stiahne pery do úzkej čiary a neverbálne ma varuje,aby som okamžite vystúpila po schodoch.

,,Výborne,prinesiem ti ho."Opätuje mi úsmev a potom pohľadom prejde na Louisa. ,,Aj tebe.Vôbec
nepiješ,potom ťa bude bolieť hlava."Odvraciam zrak,aby som sa nerozosmiala.Nuž,včera Louis pil a to teda poriadne.

,,Vďaka."Poviem skôr jeho hrudi,keď sa ku mne priblíži a znovu ma postrčí ku schodom.Pretočím nad ním očami,ale rozhodnem sa vyhovieť mu.V rýchlosti vyšľapem schody,zamierim ku dverám izby,kde som bola len raz a vtedy to tiež nedopadlo veľmi slávne.Asi myslí na to isté,pretože očami zablúdi k zatvoreným dverám vedľa tých jeho.Avšak,vtedy medzi nami bola úplne iná situácia.Ja som sa ho bála a on ma chcel silou mocou dostať do postele.A teraz?Vydávam sa za jeho kamarátku,ktorej on ide zveriť jeho problém.Je to smiešne.

,,Urob si pohodlie."Rukou pokynie na postel,ktorá je,ako som si aj myslela,nedotknutá.Spáva on niekedy doma?

,,Vieš,že svojej mame robíš ťažkosti?Má o teba strach,vidno jej to na očiach."Rozhodnem sa prehovoriť,keď sa posadím na ustlaté periny.

,,Viem.Bojí sa zbytočne.Viem sa o seba postarať sám a svoje sračky si tiež viem vyriešiť aj bez jej pomoci."Netuším,čo presne tými "sračkami",ako to on nazval,myslí.Vlastne som nikdy nepremýšľala,čo robí vo voľnom čase.A až teraz,keď hovorí o svojich možných problémoch si uvedomujem,že by možno mohol byť aj nebezpečný.Túto myšlienku však vyženiem z hlavy a zasmejem sa na vlastnej hlúposti.Nie,nemyslím si,že Louis je nebezpečný.

,,Louis?Čo rád robíš?...Myslím vo voľnom čase."Nikdy som sa ho nepýtala na jeho záujmy.Domnievala som sa,že jeho voľnočasovú aktivitu vypĺňa futbal,ženy a alkohol.

,,Čo rád robím?"Prekvapene nadvihne obočie a krátko sa zasmeje. ,,Ako keby si to nevedela."

,,Nie.Myslím tým,čo naozaj rád robíš?Čo ťa naplňa?"Pozorne sledujem jeho tvár,ktorá sa zrejme pod náporom myšlienok mierne zamračí.Prstami prejde cez takmer nebadateľné strnisko a potichu vzdychne.

,,Rád som kreslil."Pery sformujem do O,keď vstrebem túto informáciu.Popravde,neviem si predstaviť Louisa zamazaného od farieb.Vlastne si neviem predstaviť,že kreslí farebne.Vždy predsa chodí v čiernom,bielom alebo šedom tričku a tak isto aj v tmavých nohaviciach.Nedokážem si v hlave utvoriť obraz Louisových svalnatých rúk,ako štetcom behá po plátne a stvárňuje tak jeho myšlienky,sny a túžby.

,,Prečo ten minulý čas?"Prstami behám po modrej obliečke.Nemám na to,aby som sa pozrela na jeho reakciu.

,,Pretože,Sophie.Všetko je to minulosť,veci sa menia.Čo to nechápeš?Nemôžeš stále žiť v rutine a robiť veci len zo zvyku."Odvrkne,jeho hlas hrubne.Rozhnevala som ho.

,,Tým si chcel povedať,že by si nezniesol taký život,ako mám ja?"šepnem.Uvedomujem si,že túto tému som načala ja,ale on je krutý.

,,V podstate."rozhodí rukami a mne sa v tom momente pred očami vybaví Joe,ktorý si ma ani len nepamätá.Do očí sa mi nahrnú slzy,Louis má pravdu.Ja nežijem,iba prežívam.A teraz zdá sa,pomaly umieram.Moje srdce umiera...spolu s Joeom,ktorý tu viac nie je,ktorého mi ukradla nehoda na motorke.

,,Kurva.Sorry,nemyslel som to tak."chytí sa za hlavu a ja na líci pocítim stekajúcu slzu.Vzápätí sa matrac v jednom bode prehne pod jeho váhou a na pleci pocítim dotyk jeho dlane.Zdvihnem k nemu pohľad a smrknem.Prepaľuje ma šedými očami,ktoré nevyžarujú taký chlad,ako obvykle.A to aj napriek vráskam,čo sa utvorili v okolí jeho očí práve teraz,keď sa hnevá sám na seba.Pootvorí jemne krojené pery v pláne nejako to urovnať,no potom ich len zavrie a vzdychne.Berie ma do náručia,usádza si ma na stehná a snaží sa utíšiť ma.

,,Prepáč.Niekedy si neuvedomím,čo vypustím z úst,ja len..."Jeho dych mi naráža na pokožku,čo vo mne vyvolá chvenie.Je blízko,stačilo by sa len pootočiť a potom spojiť jeho pery s mojimi.Dopekla,na čo to práve myslím?

,,To je v poriadku."Nerozumiem,prečo mu tak ľahko odpúšťam.Možno si uvedomujem,že hovorí pravdu,hovorí ako to v živote chodí.Jemným dotykom brušiek jeho prstov,mi za ucho zastrčí zopár prameňov vlasov a potom sklzne nadol po mojej tvári.Odhodlám sa otočiť k nemu,pozrieť mu do očí.Nahne sa ku mne,špičkou nosu sa dotýka mojej pokozky na tvári.Zatváram oči,pripravená zahasiť túžbu po pocítení jeho mäkkých pier na mojich.Chcem ho pobozkať,strašne to chcem.Louis nie je taký,ako ho vidia ostatní.Je iný.

,,Priniesla som vám ten-..."Odskočíme od seba,keď sa dvere na izbe otvoria a na prahu stojí jeho mama s podnosom v ruke.Na ňom sa vynímajú dve šálky,z ktorých stúpa para.Preklínam sa za to,že som si ten čaj vyžiadala.Pokazil tento moment,moja túžba zostáva ďalej vrieť v mojom vnútri.No možno je to tak lepšie.Asi sa to skrátka nemalo stať,bol to signál,ktorý nás mal varovať.

,,..prepáčte,ja...Nevedela som-..."Adelaine sa ocitá v trápnej situácii,a tak rozpačito zviera podnos medzi prstami.

,,Len som sa pozeral,čo má spadnuté v oku.Zrejme mihalnica."Mykne plecom a načiahla sa po šálku,ktorú mi podá bez toho,aby mi venoval jediný pohľad.

,,Áno,vďaka už je to lepšie."No v skutočnosti je to len horšie a horšie.


Konečne som si našla čas! (Ušla som zo školy po prvej hodine :D ) Ale vidíte?Všetko som stihla :P Dúfam,že časť sa páčila a snáď som ai teraz nedosrala plány -.- :D
Bola by som najšťastnejšia bloggerka,ak by ste svôj názor vyjadrili v komentároch úplne všetci,čo to čítate :)