Troubles.-43.kapitola

Stredne veľký podnik vyplňajú  melódie vychádzajúce z dvoch veľkých reprákov a stoly s jednou nohou v strede sú rovnomerne rozmiestnené popri stene.Bar sa nachádza takmer pri vchode a je podsvietený na modro,vlastne ako celý podnik.Ukazovákom prechádzam po rohu nápojového lístka a zároveň sa snažím toto miesto niekam zaradiť.Nepríjde mi to ako bar,kam sa chodia opíjať teenageri,no zase ani ako slušný podnik.Možno je to niečo medzi tým.

,,Poprosím ťa dve zlaté tequily."Louis kývne na mladú barmanku a potom svôj pohľad presunie priamo na mňa.

,,Ale ja nepijem."zvraštím čelo a Louis sa pousmeje.Zakloní hlavu a potichu vydýchne,pričom si vyhrnie dlhé rukávy na šedom svetri.


,,Obe sú pre mňa."

,,Oh."nesnažím sa zakryť prekvapenie,čo sa mi istotne črtá na tvári.Zmätene pozriem raz na Louisa a raz na barmanku,ktorá na malej doštičke krája pomaranč na mesiačiky.K čomu jej je dopekla ten pomaranč?

,,Ty si dáš striebornú,aby si potom ocenila chuť zlatej tequily."povie a s úsmevom si ma premerá.Pomrvím sa na stoličke a neisto sa opriem o úzke operadlo.

,,Nie Louis.Naozaj si nedám.Nič sa nevyrieši alkoholom,vieš to však?"vyčítam mu,no on len pretočí očami.

,,Jasné,že to viem.A vôbec,kto vraví,že sa chcem opiť?"

,,No..ja neviem,akosi...si sa rozbehol."pokrčím plecom a zrak sklopím na čierny stolík,ktorý medzi nami určuje a zároveň aj udržuje určitú vzdialenosť.

,,Veľa času teda nemám."na tvári sa mu objaví krivý úsmev a potom niekoľko sekundové ticho preruší barmanka,ktorá pred Louisa položí dva štamprlíky s tekutinou sfarbenou do zlato oranžova.Vedľa pohárikov umiestni malý biely tanierik s dvomi mesiačikmi pomaranča a jeden kúsok z citrónu.Prekvapí ma,keď aj predo mňa pokladá priehľadnú tekutinu v sklennom poháriku.

,,Soľ..."posunie predo mňa solničku, ,,a škorica."usmeje sa a striebornou nádobou poklepe po stole.

,,Vďaka Cass."Louis jej venuje krátky pohľad a potom sa na chvíľu zamyslí,keď sa pozrie na nápoj pred sebou.

,,K čomu ti sú pomaranče a škorica?"spýtam sa nechápavo a pochybovačne si pritiahnem pohárik s tequilou k sebe.Nechápem,kedy mi ju stihol objednať.Zvraštím tvár,akonáhle mi jej vôňa udrie do nosa.Preľaknem sa,keď Louis berie moju ruku do svojej a snažím sa mu vytrhnúť,no on len zosilnie stisk.Medzi prsty uchopí nádobku so škoricou a kúsok vysype na chrbát mojej dlane.Fascinovane na ňho pozerám,ako púšťa moju ruku,do jednej berie mesiačik pomaranča a v druhej už stíska štamprlík.Ruku držím vo vzduchu,aby sa mi zrniečka škorice nezosypali na dosku stola a Louis sa prisunie ku mne.Hlavu skláňa nad moju ruku a dych sa mi zasekne niekde v hrudi,keď sa špičkou nosa obtrie o moju kožu pri prstoch.Následne vnímam na pokožke jeho teplý dych a mäkké pery,ktoré sa prisajú na miesto pri palci,blízko škorice.Obleje ma horúčava,keď sa jeho jazyk stretne s mojou kožou a pomalým pohybom sa lenivo posunie cez škoricu.Vzápätí sa odďaľuje a mne po jeho dotyku zostáva chladivé miesto zamazané od škorice.Pohárik si priloží k perám a vleje do seba tento zlatý nápoj.Ani na sekundu sa nezatvári znechutene,zvyčajne trpkou chuťou alkoholu,a bielymi zubami zahryzne do dužiny pomaranču.

,,Hmm,mňam."usmeje sa a pohľadom sklzne k mojej ruke,ktorú mám miestami ešte stále od škorice.Chcela by som,aby to spravil znova.

,,Teraz ty.Ale vravím ti,nebude to také ľahodné."medzi prsty berie citrón a soľničku.Už iba z tej kombinácie sa mračím.

,,Naozaj neviem či..."opäť uchopuje moju ruku a sype na ňu soľ presne tak,ako to urobil so škoricou.
,,Zober ten pohár a ja ti potom podám citrón."pochybovačne naňho pozriem a on sa usmeje. ,,Neboj sa Sophie,proste mi dôveruj."

S výdychom medzi prsty beriem priehľadný pohár a pevne k sebe tisnem viečka,hneď ako sa môj jazyk dotkne soli.Potláčam v sebe nutkanie vypľuť to a tú chuť zapiť nejakým džúsom.Lenže keď pohár priložím k perám,v ústach pocítim neznámu chuť,ktorá sa dá zniesť.Je iná,ale nie zlá.Otvorím oči a Louisove brušká prstov sa jemne obtrú o moju sánku,ako mi citrón prikladá k ústam.Pootvorím pery a zahryznem.Po soli a samotnej striebornej tequile,pôsobí citrón ako nejaká kyslá upokojujúca kúra na popálený jazyk.

,,Tak aké to bolo?"Louisove zvedavé oči potrobne skúmajú moju tvár,ktorá je možno trochu zamračená od zmesi neznámych chutí.

,,Bolo to..."odmlčím sa.Skutočne pre túto kombináciu potravín nenachádzam tie správne slová.Nebolo to niečo,čo by som si už nikdy nechcela zopakovať,no tak isto to nebolo niečo,čo by som teraz urobila znovu. ,,...dobré."nakoniec zvolím tieto slová,pretože...dalo sa to piť.

,,Nehovoríš to veľmi presvedčivo."nadvihne obočie,ale nečaká na moje vysvetlenie. ,,Každopádne,ja mám ešte jednu a ty tiež." Zdesím sa,keď si predstavím znovu tú zvláštnu chuť na jazyku.Popravde?Radšej by som to zapila džúsom.

,,Nie."pokývam hlavou a rukou odsuniem prázdny poldecový pohár čo najďalej odo mňa.Nechcem,aby mi objednal ešte jeden.

,,Keď myslíš."mykne plecom a pred seba vystrie dlaň,čaká kým do nej vložím moju ruku.Nenechám ho čakať dlho a naše horúce dlane sa opäť dotýkajú.

,,Z teba mi chutí tá škorica omnoho lepšie."žmurkne a o niekoľko sekúnd na to,mám pokožku od hánky ukazováka až po hánku palca pokrytú škoricou,ktorá sa pre tentokrát tiahne v čiare.To,že chcem cítiť jeho pery na mojej pokožke čo najskôr a čo najdlhšie,si uvedomím až keď mi srdce silno a rýchlo udiera do hrudného koša.Najradšej by som ruku odtiahla a zamračila sa nad tým,čo so mnou robia jeho jemné pery,no na to,aby som to urobila som až príliš chamtivá.Jeho jazyk konečne narazí na moju pokožku a zanecháva po sebe horúci dych,ktorý sa však po odtiahnutí jeho úst mení na chlad.Nepremýšľajúc nad následkami,postavím sa a zavolám na barmaknu,aby priniesla ešte štyri tequily.
Priestor medzi nami zaplní Louisov smiech a následne sa nahýna bližšie ku mne.

,,Ešte pred chvíľou si nechcela piť.Zmenilo sa niečo?"

,,Nie."odvetím stroho a nedočkavo pozriem smerom k barmanke,ktorá ešte len na pult pokladá podnos a naň štyri poháriky.Neveriacky si ma obzrie a jazykom prejde po dužine pomaranča,ktorý mu ostal nakoniec kombinácie zlatej tequily.

,,Nevyznám sa v tebe,Sophie Cluscherová."skonštatuje a s pobaveným výrazom sa oprie o operadlo stoličky.

,,Si záhadná."dodá,nespúšťajúc zo mňa oči.

,,Záhadná?...Ja?"prekvapením pootvorím ústa a zachytím jeho jemné prikývnutie. ,,Prečo?"

,,Proste si."zasmeje sa a medzi prostredník a ukazovák berie podložku pod poháre.

,,Keby som vedel prečo,nebola by si pre mňa záhadnou,či áno?"poklepe podložkou a ja uznanlivo prikývnem.Aj on je pre mňa záhadným a taktiež by som mu nevedela vysvetliť,prečo to tak je.Jednoducho je.

,,Vaše nápoje."z nášho zvláštneho rozhovoru nás vytrhne barmankin hlas,takže som nútená odtrhnúť od neho pohľad a poháre s tequilou si prisunúť k sebe.Keď pred seba posúvam tanierik s pomarančmi,dôjde mi,že ešte nie som plnoletá a pri tom si odo mňa nepýtajú žiadne doklady o mojom veku.Svedčí to však jedine o jednom ,Louis sem chodí tak často,že ho tu už poznajú.

,,Mieniš si ich všetky privlastniť?"prstami si poklepe po líci,ako si rukou podopiera hlavu.V jeho očiach sa jasne javí pobavenie.

,,Áno,presne to mám v pláne."odvetím a s odvahou do ruky uchopím škoricu.Sama si ju nasypem na ruku,približne taký pomer ako mal na mojej ruke Louis a s tým,že len pred malou chvíľou sa na tomto mieste nachádzali jeho pery,sa hltavo prisajem na kôpku škorice.Kontrast soli a škorice je viac než výrazný a preto sa v mojich ústach rozlieva sladká chuť,ktorá je vzápätí prebitá trpkosťou alkoholu a na záver,na jazyku mi exploduje sladkastá chuť pomaranča.Ani táto kombinácia však nedokáže zahnať do úzadia myslenie na Louisov horúci dych,narážajúci na povrch mojej pokožy.Až keď zachytím Louisov spaľujúci vážny pohľad,uvedomím si,že som mala celý čas zatvorené oči.
,,Zlatá alebo strieborná,Sophie?"jazykom si prejde po vrchných zuboch a chmatom za ruku zastaví barmanku v jej pohybe.

,,Poprosím ťa štyri strieborné."povie bez toho,aby odo mňa odtrhol pohľad.

,,Rozhodne zlatá."odpoviem na jeho predošlú otázku a prisúvam si k sebe ďalšiu tequilu.Načiahnem sa po škoricu,no Louis je rýchlejší a nádobku pevne zovrie v dlani.

,,Ach,si tak nezdvorilá."pokrúti nado mnou hlavou a ja sa zamračím nad tým,že mi zobral túto koreninu.

,,Teraz si dáš striebornú.So mnou."nakáže a ja rezignovane vzdychnem.Nechcem znovu cítiť tú explóziu troch chutí.Ale zároveň vo mne drieme malá nádej,že sa Louisove pery opäť ocitnú na mojej koži,a tak neprotestujem.Ach,dopekla!Čo to robím a na čo myslím?!Mala by som vedieť povedať nie,vždy som to vedela.Ale teraz,ako by moju myseľ opantal alkohol,ktorý mi prúdi telom,hoci na mňa ešte nepôsobí.No je jednoduchšie vyhovoriť sa na vplyv alkoholu.

,,Na zdravie."zrniečka soli dopadnú na moju rozpálenú pokožku a ja zaznamenám Louisov pohár s priezračnou tekutinou v ruke.

,,Oh kurva,neznášam striebornú tequilu.Raz som sa z nej dojebal na festivale."usmeje sa,s hlbokým nádychom uchopí moju ruku,zatvorí oči a pery priloží na miesto na chrbáte dlane.Teraz však nestačím vnímať jeho drsný a hlavne rýchly pohyb jazyka,pretože všetko ako by sa snaží urýchlyť.Dokonale ho chápem.Zakloní hlavu ,vleje do seba alkohol,až nakoniec pohár zostáva prázdny.Zvraští tvár a k ústam si prikladá citrón.Vidím,ako bojuje s myšlienkami vypľuť to.

,,Bleeeh,nechutné."chrbtom ruky si utrie ústa a po stole ku mne posúva pohár striebornej tequily.V momente mi inštiktívne stiahne žalúdok.

,,Prečo teda pijeme striebornú,keď ani jednému z nás nezapasovala?"spýtam sa a nechápavo rozhodím rukami.Cítim potrebu nejako sa z toho vyvliecť navyše,tequila mi už začína udierať do hlavy.

,,Pretože sa musíš pobiť aj s tým,čo ti nechutí a vypiť to.Je to to isté,ako keby si sa spýtala: Prečo sa učíš biológiu,keď ju aj tak nemáš rada? Učíš sa ju,pretože musíš ísť ďalej a ak ti chýba kúsok skladačky,stratená puzzla,nikdy sa so stavbou nepohneš ďalej.Musíš mať všetko kompletné."

,,Lenže to predsa vôbec nie je to isté.Teraz striebornú tequilu piť nemusíš,nebude ti chýbať ako jeden potrebný kúsok z celku."protestujem a pozorne sledujem,ako si Louis na vrch dlane sype soľ.Ruku opatrne vystiera ku mne a ja zúfalo vzdychnem.Tak dobre,bude to rýchle.Veľmi rýchle.
Ústami sa dotknem Louisovej dlane a do nosa mi zároveň udrie zápach cigariet.Je to zvláštne,pretože v kombinácii s jeho kolínskou,s jeho špecifickou vôňou,mi príde tento "smrad" ako tá najkrajšia vôňa.Hornú a dolnú peru oddialim od seba a nechám na povrch sklznuť jazyk,ktorý z Louisovej kože zmetie takmer všetky zrnká soli a následne ich chuť výrazne pocítim.Preto ústa rýchlo odtiahnem a priložím si k nim okraj pohára,cez ktorý následne prelejem tekutinu,čo mi ďalej steká dolu hrdlom a zanechá za sebou ťaživú horúcu stopu.Zuby zaborím do citrónu,ktorý rozhryziem na malé kúsočky a tie prehltnem.Pomaly vnímam,ako mi oťažievajú viečka a môj mozog,hoci stále pracuje na plné obrátky,nestíha prijímať tak veľa podnetov,ako doteraz.

,,Teraz dáme zlatú."zavelí,no tento krát si škoricu nasype na vlastnú ruku.S menším pôžitkom po nej prejde jazykom a zapije ju tequilou.Potom pokojne odhryzne z pomaranča.Následujem ho príkladom a urobím to isté.Čím ďalej však tekutinu vlievam do seba,tým viac sa mi to prieči.

,,Takže takto začína naše priateľstvo?Ani si na to nebudeme zajtra pamätať."zamračím sa a on sa zasmeje.

,,Možno je to tak lepšie."Rozhodnem sa ignorovať jeho poznámku a keď predo mňa posunie štamprlík,odmietavo pokrútim hlavou.Nechápavo mykne plecom a tequily si berie na svoju stranu stola.Niekoľko ich vipije,zatiaľ čo sa ja rozhliadam po podniku a snažím sa vyčistiť si hlavu od zbytočných myšlienok.Začínam si uvedomovať,že som trochu opitá.

,,Navrhujem,aby sme si šli zvyšné vypiť na vzduch."ozve sa Louis a tri poháriky opatrne uchopí medzi prsty,stavajúc sa na nohy.Nevadí mi to,preto sa taktiež postavím a vyberiem sa za ním.Sledujem,ako sa svaly na jeho chrbte pri každom kroku napnú a tiež ako sa jeho tvár mierne zmráka pri sústredení sa na alkohol v rukách.Prechádzame dlhšou chodbou,ktorá je zakončená tromi schodíkmi a bielymi dverami na samotnom konci.Louis zastane,očakávajúc,že mu otvorím dvere,kedže má plné ruky poldecových pohárikov,a tak sa načiahnem po kľučku.Zarazím sa,hneď ako pred sebou zbadám dlhé úzke schodište,ktoré sa stáča do veľkej výšky.Pochybujúc o jeho stabilite položím nohu na prvý schodík a idem za Louisom.V polovici schodov mám nutkanie zastaviť a odpočinúť si,predsa len nemám kondičku ako Louis,ktorý rezko stúpa nahor a nepociťuje žiadnu záťaž.Ale premôžem sa a kráčam ďalej,až kým sa neocitneme na samom vrchu schodiska.Znovu otvorím mohutné dvere.

,,Och."zastoná Louis,keď mu slnečné lúče udrú do očí a ja sa zasmejem.Musel byť predsa vopred pripravený na denné svetlo.Ohromí ma priestranná terasa,ktorá sa nachádza na streche vysokej budovy.Po celom povrchu sa tiahne kamenná dlažba a zábradlie lemujú kvetináče rôznej veľkosti.Pomaly kráčam až k okraju strechy a lakťami sa pohodlnne opriem o vysoké zábradlie.Užasnuto hľadím do diaľky,na veľkú časť Doncasteru a na malé pohybujúce sa bodky,ktoré predstavujú náhliacich sa ľudí pod nami.Za ucho si zastrčím prameň vlasov,čo mi padal do očí a opäť sa zahľadím na ulice pred sebou.

,,Prišla si piť,alebo?"jeho dlane pocítim na mojich bokoch,keď si ma pomalým pohybom otočí tvárou k nemu.Jeho horúci dych mi naráža do tváre a na malú chvíľku pohľadom zastanem na jeho pootvorených perách.

,,Vlastne nie."vymaním sa z jeho objatia a pobavene sa opriem o zábradlie za mnou.Louis sa načiahne po jeden pohárik zlatej a po jeden pohárik striebornej tequily,ktoré medzi časom položil na múrik.

,,Zahráme si hru..."usmeje sa,vie,že v tomto je nad vecou.

,,Čo ak nesúhlasím?"pozdvihnem obočie a on si zahryzne do spodnej pery.

,,Taká možnosť tu nie je."Zasmejem sa,keď zo zadného vrecka na čiernych nohaviciach vyberie soľničku a nádobku so škoricou.Divím sa,že z rukáva ešte nevytiahol pomaranč a citrón.

,,V čom teda tá tvoja hra spočíva?"prekrížim si ruky na prsiach a pozorne sledujem,ako si jazykom prechádza po predných zuboch a vzápätí sa jeho pery roztiahnu do úsmevu.Nikdy by som to nepriznala nahlas,ale Louis je naozaj príťažlivý,keď sa usmieva.Čože?!Naozaj som teraz pomyslela na to,že je príťažlivý?Ach jaj,veľa alkoholu.

,,No.Zahráme sa so škoricou,čo povieš?Keď povieš stop,prestanem."Zmätene na ňho zostanem pozerať,neviem či mu môžem veriť a nemám ponatia,čo vlastne obnáša tá jeho hra.Kým však samou so sebou vediem vnútorný boj,on sa načiahne ku golieru mojej riflovej bundy a pomaly mi ju sťahuje z pliec.Som tým taká vykoľajená,že nedokážem protestovať.Bundu pohodí na dlažbu terasy,uchopí moju ruku a vystiera ju do vzduchu.Následne prevracia nádobku so škoricou naruby a po troche mi ňou zasypáva miesta od ukazováka po lakeť.Opäť mnou prejde horúčava,keď sa perami pritisne na moju pokožku a jemne ju saje,pridávajúc do svojich pohybov aj jazyk,ktorý prechádza po škorici.Zatvorím oči,zakloním hlavu a nič okrem jeho pier nedokážem v tomto momente vnímať,hoci prechádzajú len po mojej ruke.Jeho druhú ruku pociťujem na krížoch,ako jemnými pohybmi prechádzajú po čiernej látke.Jazykom mi prejde po koniec predlaktia,no na moje prekvapenie,pery neodtrhne od môjho tela,ba naopak,spodnou perou a tak isto aj špičkou nosa putuje smerom nahor,až k ramenu.Otvorím oči a zrazu vnímam všetky podnety okolo nás.Vietor,ktorý naráža do naších tiel,slnko čo sa skrýva za mrakom a Louisove šedé oči,vpíjajúce sa do tých mojich.V pozadí vychádza z malých reproduktorov pri dverách tichá hudba z osemdesiatich rokov a lietadlo vznášajúce sa vo vzduchu po sebe zanecháva viditeľnú trajektóriu.A potom,potom sa mi Louisove pery prisajú na krk,kde sa však nijaká škorica nenachádza.Ruku,z ktorej pred chvíľou konzumoval škoricu,si položí na rameno a oblapí mi pás.Jeho bozky sú drsné,žiadostivé.A ja sa mu poddávam,nakláňam hlavu do boku a zavieram oči.Vnímam iba jeho pery,ktoré sa nachádzajú na mojej koži pri uchu a nepatrný dotyk zubov,keď prechádza na sánku.Tento krát je to iné.Nie je to preto,aby ma nahneval,no aj tak vo mne niečo vrie.Jeho dotyky sú však tak príjemné,že to potláčam.
Ústa priloží k mojim.Jeho pery sú jemné,jemnejšie,ako mi utkveli v pamäti.Váha,nevie či má pokračovať v tom,čo začal.A tak pootvorím pery,čím mu dávam znamenie,aby to dokončil.Aby ma viac netrápil.Naše pery do seba úžasne zapasujú a spolu vytvárajú pohyby,ako by sme to mali dopredu nacvičené.Jazykom prenikne k tomu môjmu a v tom cítim explóziu chutí,vybuchujúcu v našom vzájomnom dotyku.Je to trpká chuť,pripomínajúca nepríjemnú stránku Louisa a zároveň sladká chuť,čo zostala po dužine pomaranča a po priateľskom Louisovi.Priateľskom...
V tom sa odtiahnem,čo spôsobí,že sa Louis zamračí a neisto sťahuje ruky k telu.Bruškami prstov si prejdem po spodnej pere a pozriem na neho.Nie,toto sa nemalo stať!Ako...ako som to len mohla pripustiť?

,,Zabudni,že sa toto práve nestalo."poviem odmerane a ustúpim od neho o dva kroky.Zvrtnem sa na päte a rozbehnem sa ku dverám.Viem,že za mnou nebeží,ale zmätene stojí na mieste.Obraz predo mnou vidím odrazu rozmazane,v duchu si nadávam za to,aká som len hlúpa.Moje kroky dolu schodmi sú neisté,môže za to alkohol.Ako aj za to všetko.



Kapitola už bola napísaná včera,lenže ako naschvál keď som ju chcela pridať,nešla wifi až doteraz -_-  Tak mi prosím odpustite to čakanie na ňu,snáď to stálo za to :)
Viem,že som vás zmiatla ešte viac,ako Louisa a Sophie,ale to by som nebola predsa ja,keby tomu tak nie je :P
Som veeeeeeeľmi zvedavá,čo si o tom myslíte,preto budem žobrať o vaše názory a komentáre :D  Môžem vám zaručiť,že ďalšia časť bude tiež zaujímavá,istým spôsobom 3:)
Tešiiiiiiim sa na komentáre ;) skúste ma prekvapiť <3