Troubles.-44.kapitola

Kreslo na ktorom sedím je ošúchané, poznať na ňom prebdeté noci rôznych ľudí.Nemocničná izba je zahalená do tmy a jediné čo v tej tme rozoznávam,je silueta Joea,máličko osvietená mesačným svitom.Pokojné údery bratovho srdca sú zaznamenávané na jednom z prístrojov a z chodby cez zvukotesné sklo nás neustále pozoruje zdravotná sestra.Vnikla som sem nepozorovane,mala by ma vyhodiť.No na to asi nemá srdce,keď vidí v akom zúboženom stave sa práve nachádzam.Pramienky vlasov mám prilepené na uslzenej tvári a Joeovu ruku stískam tak pevne,ako by mi mal zmiznúť zpred očí už navždy.Navyše,stále cítim malinký vplyv tequily.


,,Ach Joe."vzlyknem a hlavu si opatrne položím na jeho rameno.Bruškom palca mu prechádzam po hánkach na ľavej ruke a počúvam jeho pokojné odfukovanie.Keby sa tak prebral.Keby mi mohol poradiť,čo mám robiť,alebo ma utešiť...Nič z toho však urobiť nemôže.Pocit,že mi možno zomiera pred očami,je veľmi bolestivý,až cítim ostré bodanie v hrudi.Opäť sa dám do plaču.Všetko sa to na mňa valí ako nejaká lavína,a rúca všetko,čo jej príde do cesty,všetko čo predtým stálo pevne vo svojich základoch.A zostali iba trosky.

,,Ste v poriadku?"miestnosťou sa ozve jemný ženský hlas,ktorý ma zároveň upozorňuje na to,aby som sa trochu upokojila.Narovnám sa s previnilým pocitom,že som Joeovi zaslzila slabomodré tričko v oblasti ramena a otočím sa smerom k sestričke,keď započujem vrzgot plastovej stoličky.Slabo prikývnem a rukami si oblapím vlastný pás.

,,Bojíte sa,že o ňho prídete,viem.Tiež som zažívala niečo podobné,avšak s mojou dcérou."Zapozerám sa na jej tvár.Nedokážem odhadnúť jej vek.

,,Čo sa jej stalo?"prehovorím.

,,Už od malička bola iná,akoby jej nikto nerozumel,dokonca ani ja.Často bývala smutná,nechcela sa so mnou rozprávať.Niekoľkokrát si siahla na život,alebo robila naozaj nebezpečné veci.Hľadala niekoho,kto by jej porozumel."zamračí sa a vzdychne, ,,Každým dňom si vyčítam,že ja som to nedokázala."

,,Našla niekoho?"Odpoveďou na moju otázku mi je jej nesúhlasné pokývanie hlavou a hneď ako jej chcem položiť ďalšiu,mávne rukou a pohľadom zastane na Joeovi.

,,Myslím,že je mimo ohrozenia života.Nemajte strach."

,,Ja..."rozpačito na ňu pozriem a potom len sklopím zrak.Zostávam ticho.

,,Každopádne,mali by ste ísť.Viete,že návštevy nie sú dovolené."usmeje sa a ja sa
začervenám.Áno,samozrejme,že to viem.Ale potrebovala som vidieť Joea.

,,Ďakujem,že som tu mohla byť."postavím sa a Joea pohľadím po tvári,prehliadajúc veľkú jazvu na nej.

,,V poriadku."pridrží mi dvere.Výjdem na chodbu a na niekoľko sekúnd ma oslepí umelé svetlo vychádzajúce zo žiaroviek na stene.

,,Ale nezvykajte si na to,že vám to budem tolerovať aj nabudúce."povie na oko prísne,a tak sa nesmelo usmejem s pomalým prikývnutím hlavy.Vykročím do chodby a v tom momente sa mi v kabelke rozozvučí mobil.Zamračím sa,keď pozriem na neznáme číslo volajúceho.

,,Prosím?"prijmem hovor a nastúpim do výťahu.

,,Sphi...Soooph,potrbueem tvoju pomoc."z mobilu sa ozve Louisov hlas,podľa ktorého môžem s čistým svedomím tvrdiť,že je teda poriadne opitý.

,,Dokelu,Louis!"ohriaknem ho.Ako sa mohol takto doriadiť?!A prečo volá mne?Chcela som sa mu vyhýbať po zvyšok môjho života,ale ako sa zdá,opäť mi moje plány nevýjdu.

,,Ne-...nerob na mňmňa nátlk."

,,Kurva,koľko si toho vypil a kde do riti si?"frustrovane si prehrabnem vlasy.Keby som tu mala auto,nebol by problém zájsť po ňho a odviezť ho domov.Ale kedže mi v krvi stále koluje alkohol,nemohla som sadnúť za volant,a tak som auto nechala zaparkované pred Positive barom.

,,Vavvrrrr,šelmičkaa sa rzzúrilaaa."hlasno sa zasmeje,takže som nútená na pár sekúnd odtiahnuť mobil od ucha.Zabijem ho,prisahám,že to urobím.

,,Kde.-Si."zdôrazním a zamávam na taxík,ktorý sa preženie parkoviskom.Všimne si môjho signálu a zacúva ku mne.Aspoň v tomto mám dnes šťastie.

,,Eeeeeeeeh...počkaaj?No,to je celkom...dbrá otázočkaaa."odmlčí sa a ja hlasno vzdychnem ako nasadám do vnútra auta.

,,Ahaaaaa,už viem!Som pred Lauriným bejvákom...Aaach,drahá Laura."vzápätí smrkne a potom v pozadí počuť odgrgnutie.No super,dúfam,že sa celý ozvracal.

,,Kam to bude?"spýta sa taxikár v stredných rokoch.

,,Neviem presnú adresu,ale choďte na hlavnú cestu a potom vás budem informovať kade ďalej."strojene sa usmejem a zapášem sa.Hovor s Louisom som ukončila,aj tak to nemalo význam.No musím ísť po ňho,aby sa mu ešte niečo náhodou nestalo.S hlbokým nádychom sa chytám za hlavu a snažím sa myslieť racionálne.Louisa domov zobrať nemôžem,keď sa tak doriadil,jeho mamau by to len zbytočne rozhnevalo.Ale moji rodičia by mali byť tak isto doma,takže je to jedno.

,,Teraz doprava a ďalej rovno."navigujem šoféra a snažím sa pozorne sledovať krajinu za oknom,aby som s jeho pomocou potrafila k Laurinému bytu.Predsa len,bola som tam raz,keď v mojej hlave vládol neskutočný chaos.Ale nebolo to tak dávno,hoci mi doba od Joeovej nehody pripadá ako večnosť.Vydýchnem si,hneď ako sa pred nami začnú črtať bytovky a ja viem,že Laura bývala v jednej z nich,netuším však v ktorej až dovtedy,kým nezbadám Louisa,ako sedí (alebo skôr leží?) na vrchnom schode pred bytovkou.

,,Tu zastavte,prosím."Auto pribrzdí pri krajnici cesty.

,,Bude to 5 libier a 46 pí."nastaví predo mňa roztvorenú dlaň.

,,Zaviezli by ste nás ešte na inú adresu?"prosebne na neho pozriem a jeho pohľad vzápätí smeruje na
Louisa,ktorý v tej chvíli búrlivo gestikuluje rukami vo vzduchu a rozpráva sa sám so sebou.Aj napriek mojej zlosti voči nemu,chce sa mi smiať.

,,No,v prípade,že mi neogrcia poťahy po celom aute..."

,,Nebojte sa,dám na vaše poťahy pozor."kútiky úst sa mi samovoľne roztiahnu do strán a hneď vystupujem,aby som Louisa naložila do auta.

,,Louis!"zvolám na ňho,kráčajúc smerom k nemu.Otočí na mňa hlavu a chvíľu zaostruje,než ma spoznáva.

,,Jeeej,Sophieee..."privrie oči a neprítomne sa usmeje.Nahnem sa k nemu zo zadu a uchopím ho pod paže.No Louis nespolupracuje a ja ho nevládzem dvihnúť zo zeme.

,,Louis,prosím ťa."zanariekam a svoj pokus zopakujem.Opäť neúspešne.

,,Vidíš to auto na krajnici cesty?"horlivo prikývne. ,,Tak tam sa musíš dostať,dobre?Louis musíš sa postaviť,rozumieš?"znovu prikývne,a tak mu podám ruky,zapierajúc sa do nôh a ťahajúc ho všetkou mojou silou.Louis to neustojí a zvalí sa na mňa.Zapotácam sa dozadu a mám čo robiť,aby som neskončila celým telom na chodníku.Ruku opášem okolo jeho pásu a podopierajúc ho,sa vydám späť k taxíku.Otvorím zadné dvere a pomôžem mu dostať sa na zadné sedadlá.Pre istotu si sadám k nemu,no jeho postrčím na stranu ku dverám,keby chcel zvracať.

,,Nie je ti zle?"Hlava mu klesne na studené sklo okna a potichu vydýchne.

,,Iba trochu."

,,Nechce sa ti zvracať?"

,,Nieeee."zamrmle a zatvorí oči.S povzdychom pozriem na taxikára a pokyniem mu,aby vyrazil,pričom mu nadiktujem adresu,kam má ísť.

,,Teeeaz idme k tebe?"jeho pery sa nepohybujú intenzívne ako obvykle,ale som schopná porozumieť slovám čo vypustil z úst.

,,Hej."odpoviem stroho a pohľad zabodnem do zeme,aby som sa vyhla tázavému výrazu taxikára.Moje oči sa rozšíria,keď jeho ruka pristane na mojom stehne a jemne po ňom prejde.Opatrne ju odstrčím a trochu sa od neho odsúvam.Našťastie,cesta ku mne trvá iba pár minút.Auto pribrzdí pred bráničkou od domu a pán ai vypýta sumu 9 libier.Z peňaženky vyhrabem bankovku a podávam mu ju.Vystrašene pozorujem,ako Louisa napne,a tak mu rýchlo otváram dvere na jeho strane.On to však nečaká a vypadáva z auta.

,,Oh Bože."chytím sa za hlavu a vystupujem,nech mu môžem pomôcť postaviť sa.Taxikár sa hlasno zasmeje na tejto komickej situácii,ale mne to už veľmi vtipné nepríde.Ba naopak,skôr sa mi chce plakať,ako smiať sa.

,,Naozaj veľká vďaka za odvoz."kývnem mu a zabuchnem dvere na jeho aute,ktoré pomaly mizne z našeho dohľadu.

,,Louis,postav sa prosím."skloním sa k nemu a ruku mu položím na rameno.Poslúchne ma a začne sa zbierať zo zeme.Následne pery priloží k môjmu uchu a sprisahanecky šepne:

,,Amelia..snamňa hnevá."

,,Pretože si pako."pretočím očami a ťahám ho ku dverám domu.Mamine auto stojí zaparkované hneď vedľa otcovho,čo svedčí o tom,že sú doma.

,,Pokús sa správať čo najnormálnejšie."varujem ho predtým,ako stisnem kľučku a s Louisom v pätách vchádzam dnu.

,,Sophie,si to ty?!"domom sa ozve mamino zvolanie.

,,Hej,ale priviedla som Louisa!"zakričím a opäť všetku pozornosť venujem jemu.Zatlačím mu do pliec,takže zadkom dopadne na prútené kreslo pri botníku a čupnem si,aby som ho vyzula.Najprv hravo pohojdáva nohami vo vzduchu,no prestane,keď ho prebodnem zlostným pohľadom.Medzi prsty uchopím biele šnúrky a zaťahám za jeden koniec,aby sa uvoľnili.To isté zopakujem aj s druhou topánkou a zhodím mu ich z nôh.

,,Budš ma aj vyzliekať?"pobavene nadvihne obočie a ja ho buchnem do nohy.Nemôžem tomu uveriť,jeho myšlienky sa stále točia len okolo jednej veci ešte aj keď je opitý.

,,Nie."zamračím sa a staviam sa na nohy.

,,Počkaj tu,idem ti po pohár vody."vzdychnem a poponáhľam sa do kuchyne.Zo skrinky zoberiem sklenený pohár do ktorého následne nalejem vodu až po okraj.V tom sa ozve hlučný rachot,až nadskočím.

,,Phi?Si v poriadku?"Do kuchyne nahliadne mama so zmäteným výrazom v tvári.

,,Ja áno,len...Louis je trochu opitý."poviem olatrne a ona vzápätí pohoršene pokrúti hlavou.S pohárom v ruke sa spolu s mamou dostavíme do predsiene,kde Louis leží na zemi zavalený topánkami.

,,No dobre,tak nie je opitý len trochu."dusím v sebe smiech,naozaj by nebolo vhodné rozosmiať sa.Ale mama ma zaskočí,keď vybuchne do smiechu ako prvá.Prekvapene na ňu pozriem,no pridávam sa k nej.

,,Louis,prosím ťa vstaň.Nemôžeš sa stále válať po zemi."podám mu ruku a s maminou pomocou ho postavíme na nohy.

,,To tá gravitácia."posťažuje si.Podám mu pohár,zatiaľ čo mi mama popraje dobrú noc a stratí sa v chodbe.Viem,že má starosti o Joea,preto ju nechcem zaťažovať aj s opitým Louisom.A navyše,dôveruje mi,že sa o neho dokážem postarať sama.

,,Samozrejme,že gravitácia."zaironizujem a pozorujem vodu,ako sa stráca z pohára.

,,Už nevládzem."vzdychne,podávajúc mi pohár.Prikývnem,nebudem ho predsa nútiť piť nasilu,keď mu burcuje v žalúdku.

,,Zvládneš výjsť po schodoch sám?"ukážem na pohár,čím mu naznačujem,že ho musím vrátiť do kuchyne a on by sa zatiaľ mohol pokúsiť dostať sa do mojej alebo Joeovej izby.On však záporne pokrúti hlavou so smutnými očami šteňaťa.Pousmejem sa,v rýchlosti sa vyparím do kuchyne,kde pohár iba položím na kuchynskú linku a vraciam sa k Louisovi,ktorý ma čaká opretý o zábradlie schodiska.Podopriem ho z ľavej strany a opatrne krok za krokom stúpame nahor.
Zastaneme pred Joeovou izbou,no keď chcem otvoriť dvere,Louis ma zastaví pohybom ruky.

,,Nechc... tam spať.Ani v Angelinej izbe nidy nespvam...téda,iba keď som na dne.Hihihi,ako teraz."jeho
slová ma prekvapia.

,,Joe predsa...nezomrie."zamračím sa,keď mi pomedzi pery preklzne to slovo plné bolesti.Už len to pomyslenie,že Joe odíde navždy,ma ničí.

,,Nechcem ta spť."zopakuje znovu a ja si vzdychnem.

,,Fajn,budeš spať v mojej izbe,ale pod podmienkou,že sa vysprchuješ.Tiahne z teba alkohol."

,,Oou-keeej."mykne plecami,zapotáca sa na mieste,a tak k nemu rýchlo načiahnem ruky,aby nespadol.

,,Choď do izby,ja ti zatiaľ pohľadám nejaké čisté oblečenie.A prosím,skús sa nezabiť."

,,Rozkaz pane."zasalutuje s pripitým výrazom a pridržiavajúc sa steny odkráča až do mojej izby.Ja naopak vôjdem do Joeovej a načiahnem sa pre vypínač.Keď izbu osvetlí lampa,poponáhľam sa ku skrini a vytiahnem z nej akési voľné čierne tričko a šedé pyžamové tepláky.To by malo stačiť.
Spokojne sa vydám do mojej izby s oblečením preveseným cez ruku.Keď však vôjdem dnu,izba je ponorená do tmy a Louisovu siluetu nikde nevidím.Dopekla.

,,Louis?"obzriem sa okolo seba a stlačím vypínač.Nie je tu.Oblečenie hodím na postel a podídem ku kúpeľni,kde je tak isto zhasnuté,takže tam sa Louis asi nezdržiava.

,,Louis!"zavrčím.Ten chlapec ma začína poriadne rozčulovať.Nechápem,či je pre neho až také ťažké sadnúť si na riť a počkať ma.Teraz ho musím hľadať ako malého chlapca.Poslednou šancou na nález je balkón a naozaj,ked otvorím dvere,zbadám ho opierať sa o drevené zábradlie.

,,Obgrcal som vám kvetinový záhon."previnilo sa otočí ku mne a prstami si prejde cez vlasy.

,,Ach...To si nemohol ísť zvracať na záchod?"nechápavo rozhodím rukami a opriem sa vedľa neho.

,,Nestihol by somt.Naplo ma,keď som sa čuml na hviezdy.Sú strááášne fascejúcee.Predstav si,že vidíme iba jedno percéntó z vesmíru voľným očkm a pomocou prístroja iba štyri.Ani len ntšíme,čo sa nachádza tam,kde nedovidíme.Nefascénuje ťa to?"

,,Ty si strašne opitý."poznamenám a on sa na mňa urazene pozrie.Nemá sa prečo urážať.Rozumela som mu každé druhé slovo.

,,Poď do sprchy,to ti možno trochu pomôže."šťuchnem ho do lakťa a zatlačím mu do chrbta,aby sa pohol vpred.Myslela som si,že mi odpovie nejakým návrhom,ktorý bude v tej sprche zahrňovať aj mňa,no našťastie si to ospustil a bez slova kráča do kúpeľne.Chvílu mantavo hľadá vypínač,zatiaľ čo mu k vani pokladám oblečenie.Je to dosť ťažké,kedže tu vládne tma,a tak vidím len obrysy predmetov.Konečne ho nájde a osvetlí miestnosť.

,,Zvládneš to už sám?"ruky si založím za chrbtom a pomaly cúvam ku dverám.Louis prikývne,no nešikovne sa snaží rozopnúť si gombík na nohaviciach.Po niekoľko sekundovej snahe sa mu to podarí.

,,Vyzliekla by si mi tričko?Sám to zrejme nedám."pripito sa usmeje.Pretočím očami,ale predsa pristupujem k nemu a medzi prsty uchopím lem jeho šedého svetra.Poslušne dvíha obe ruky nahor a mierne zabalansuje na nohách.Vyzliekam mu sveter,takže sa predo mnou ocitá v čiernom obtiahnutom tričku,ktoré mu zvýrazňuje brušné svaly.Proces vyzliekania zopakujem,lenže teraz sa len niekoľko centimetrov odo mňa týči Louisova nahá vypracovaná hruď,pokrytá množstvom tetovaní.Nikdy som nemala šancu poriadne si ich prezrieť.Odvraciam od neho zrak.

,,Snáď si už poradíš sám.Ja sa idem osprchovať do Joeovej izby."oznámim mu a zavriem za sebou dvere.Z postele zhrabnem pripravené pyžamo a osušku z radiátora.
Keď sa dostanem do kúpeľne,zamknem na nej dvere.Len pre istotu.Vyzlečiem si riflovú vestu a prejdem k vodovodnému kohútiku,kde si nastavím teplotu vody.Následne si rozopnem čierne šaty a nechám ich sklznuť ku členkom na modré kachličky.Nakoniec zo seba zhodím aj spodné prádlo a vstúpim do sprchy.Do ruky beriem hlavicu a namierim na seba prúd príjemne teplej vody.Voda na mňa pôsobí istým spôsobom ukľudňujúco a len čo si na pokožku nanesiem sprchový gél,pred očami si premietnem Louisove pery ,ako jemne ju preskúmavali,ako mi bozkával krk a každý kúsok na mojich perách.Zamračím sa a hlavicu si namierim na tvár,prstami si šúchajúc ústa.Ale ani to nepomohlo k tomu,aby som zabudla,aký to bol pocit cítiť Louisa takto intenzívne na mojom tele.Zastavím vodu a vystúpim z vane, hneď ako si uvedomím,že za druhou stranou steny viac nepočujem tečúcu vodu.Telo si rýchlo vyšúcham do uteráka a navlečiem sa do čistého pyžama.Osušku prevesím cez radiátor,hoci nehreje a po pozbieraní špinavých vecí,vychádzam.

,,No čo...zvládol si to?"vôjdem do izby a špinavé oblečenie vhodím do koša na prádlo.

,,Uhm."prikývne a hodí sa do postele.Potichu sa zasmejem nad jeho vytretým výrazom a zhasnem svetlo.

,,O nič sa nepokúšaj,jasné?"varujem ho predtým,než si k nemu líham.

,,Neboj."vzdychne a odhrnie perinu,ktorou keď sa uložím vedľa neho,ma vzápätí zakrýva.

,,Je to zvláštne...nikdy s nikým len tak nespím v posteli.Od vtedy čo Angela umrela."povie a ja sa otočím
tvárou k nemu.

,,Vieš,trochu mi ju pripomínaš."pousmeje sa.Keby nebol opitý,viem že by mi to nikdy nepovedal.Opätujem mu nesmelý úsmev.

,,Dobrú."šepnem a zatvorím oči.

,,Dobrú."pomrví sa a potichu vydýchne.Snáď sa už cíti lepšie.

,,A Sophie?"jeho hlas sa ozve do ticha,čím ho preruší.

,,Hm?"zachrapčím.

,,Nesmieš ma opustiť.Sme predsa priatelia."pootvorím jedno oko a spozorujem,ako na mňa uprene hľadí.

,,Neopustím ťa.Už spi."potichu sa zasmejem.

,,Sľubuješ?"

,,Sľubujem."


Taaak,tu máte novú kapitolu.Možno nie je taká precítená,lebo ma strašne bolela hlava,keď som ju písala.
Snáď sa vám bude páčiť :)
Skúsite dať 10+ komentárov? :)