Ako ja ale MILUJEM tento systém s názvom BLOGGER.
Teraz si kladiem otázku,prečo som si založila blog práve tu???
Nie,že by som ho nemilovala,to nie...Ja len že,stalo by sa niekedy niečo tomu Bloggeru,keby fungoval aspoň raz za čas na 100 % ?
Och,škoda slov... -________-
Aj vy milujete tie chvíľky,kedy vám úžasná pesnička bije priamo do uší,vy máte ten taký...pokoj v duši,o nič sa nestaráte a ste šťastné? :)
-Ja ich milujem.Sú vzácne.
A viete čo?
Keď budem "veľká" ,musím navštíviť juh Zeme.Hviezdy tam žiaria intenzívnejšie ako tu, a je ich viac.Dokázala by som na ne pozerať donekonečna,rozmýšľať o ich vzniku,o tom ako ďaleko sa odo mňa nachádzajú a predsa na ne dovidím.Tak ďaleko,no zároveň tak strašne blízko.A boli tu vždy,každú sekundu môjho smútku,či už prehnaného šťastia.Chcem sa na ne pozerať a rozmýšľať o svojich hodnotách,o šťastí.
Šťastie.
Vždy som si pod tým slovom predstavovala blažený pocit,rozlievajúci sa mojím vnútrom,ale dnes sa to zmenilo.Pretože som moju mamu videla po mnoha rokoch naozaj šťastnú.Myslím tým,NAOZAJ šťastnú.Najšťastnejšiu!
A aj ja som bola šťastná,dokonca až tak,že sa mi chcelo plakať a teraz tu plačem už nejaký čas.Nikto ma nemôže vidieť,som sama v izbe,zahalená do tmy a chystám sa písať kapitolu.
Vo svojom vnútri mi niečo chýba.Som akosi nenaplnená,neprekypujem šťastím ako kedysi.Slzy som si už utrela do vankúša,viac sa nepokúšajú predrať sa na povrch.
Ale hľadám niečo,čo mi chýba.
Robím blbosti, rozosmievam iných.
Moja odvaha je na vrchole,no ten pocit netrvá dlho.Po tanci pri pouličnom hudobníkovi,som sa cítila inak.Smiala som sa,stále som nemohla uveriť tomu,že som to naozaj spravila,že to bláznovstvo nezostalo zabarikádované hlboko v mojej mysli.A nesmiala som sa len ja,to je pre mňa hlavné.
Smiali sa ľudia na preplnenom námestí,ktorí si ma natáčali a ukazovali na mňa prstom.Smial sa hudbník čo hral na saxofóne pesničku z Titaniku a ja so spolužiačkou sme na ňu pri ňom tancovali pred všetkými tými ľuďmi.Nechápavé a zarazené pohľady mojich spolužiakov sa premenili na záchvaty smiechu,tiež nemohli uveriť,čo ma to so spolužiačkou napadlo.Všetko to vzniklo iba jedinou vetou,ktorú som vyslovila. "Predstav si, keby sme tam k nemu pribehli a začali tancovať...To by bolo super!Raz to spravím."
V posledných dňoch mám premenlivé nálady.Niekedy som ticho,duchom neprítomná,unudená.V zlomku sekundy zase rozosmievam kamarátov,tancujem na múriku v parku a smejem sa od radosti.
Stále som však nenašla to,čo mi chýba.
Našla som však inšpiráciu,odreagovanie sa od každodenných "problémov"- Dve knihy za dva dni.
Neboli to unikáty,ktoré by som niekomu odporučila,ale zanechali vo mne rôzne pocity.Kvôli jednej tu teraz revem a zaslzila som poslednú stránku...text sa trochu rozmazal,ale nevidno to veľmi.Milujem a zároveň nenávidím knihy a filmy,ktoré ma dokážu rozplakať.Nerada pred niekým smoklím,preto smutné filmy pozerám iba ak som sama doma.V skutočnosti sa hrám na tú drsňáčku ,ktorú akýsi trápny film/kniha nemôže zlomiť,ha!
...A vidíte,po nociach plače pri pohľade na hviezdy.Padavka.
A v poslednom čase mám hlavu plnú nápadov na nové poviedky,a tak si ich zapisujem,keby som ich náhodou chcela niekedy potom zrealizovať.Teda,ak to po Troubles. nezabalím.
Oh, a keď budem "veľká" ,kúpim si dom,ktorý bude celý presklenný a zariadený do biela a slabo modra.A budem mať veľkú posteľ,pričom nado mnou sa bude vynímať veľké strešné okno,cez ktoré sa budem pozerať na žiariace hviezdy a niekedy zase budem počúvať kvapky dažďa,ako poklepkávajú na pevnom skle.
A budem sa snažiť,aby bola mama viackrát takto šťastná.Nedokážem ani popísať,ako veľmi jej žiarili oči.
Preto to potrebujem vidieť znovu,aby som to dopodrobna opísala a zachovala si to v pamäti.
To...šťastie.
Milujem tvoj "My Diary" jednak sa tým priblížiš nám čitateľom, fanúšikom a neviem aký výraz by som ešte použila a jednak sa vypíšeš zo svojich pocitov... denník s ktorým sa podelíš so svetom :) Šťastie je vrtkavé, alebo je to láska? hmm? to je jedno, ale platí to pre obe prípady :) Niekedy zabúdame na to, že treba robiť šťastných aj samých seba, ale sme šťastnejší keď vidíme šťastného niekoho srdcu blízkeho. Je to pocit šťastia na ktorý sa nedá zabudnúť. Koľko krát si povieš som šťastná, ale napokon niekde v mysli zabudneš na danú chvíľu. Ale na ozajstné šťastie a ten pocit, ktorý si vyvolala v sebe a druhých nezabudneš nikdy. Moja mamka robí z ťažko postihnutými deťmi a chodím ich občas navštevovať. Nevedia rozprávať a často iba ležia. Stačí, že sa im prihovoríš alebo ich chytíš za ruku a oni sú zrazu šťastný, že k nim niekto prišiel. To šťastie sa odráža v očiach. Takže tu platí pravidlo, že oči sú bránou do duše. Toto je moment na, ktorý nikdy nezabudnem. Pocit, že som spravila niekoho šťastným a pri tom som sa cítila dobre aj ja. A vôbec nie si padavka, len kvôli tomu, že ťa pohľad na hviezdy rozplače. Práve v tú chvíľu si najsilnejšia osoba na svete a si ňou aj teraz lebo o tom dokážeš rozprávať (písať) :) Good luck! :)
OdpovedaťOdstrániťHa! Láska-páska :P ...nie,nie žiadna láska :)
OdstrániťPresne si to vystihla,dokonca si ma tvojím komentárom znovu rozplakala...Viem,aké to je potešiť niekoho takou maličkosťou.Sama mám totižto postihnutú sestru s mozgovou obrnou,takže... Vlastne hrám na gitare a spievam hlavne kvôli nej,pretože keď vidím,ako sa snaží spievať so mnou a aká je vtedy šťastná,je to úžasné :) Často jej čítam to,čo píšem a ona ma pozorne počúva a ja sa jej pýtam : ,,Čo myslíš? Mal by byť Louis niekedy na Sophie lepší?" a ona odpovie: ,,Áno." Vtedy zmažem niektoré riadky a píšem od znova :)) Prirástla mi k srdcu,myslím že povinnosť staršej sestry si plním dobre.Ja milujem ju a ona zase mňa...našli sme sa a rozumieme si :) ....viac ako s kýmkoľvek iným,hoci nevie poriadne rozprávať,ale ja to neberiem na vedomie.Jednám s ňou,ako keby bola úplne zdravá,dokonca ju učím angličtinu ( a nadávky :D ).
Ďakujem za to,že si myslíš,že som silná...Ja sama o tom často pochybujem,ale niekedy si proste potrebujem dodať silu a teraz si mi ju dodala ty a nie po prvý raz :) Ďakujem :)
Oh tak rozplakať som ťa nechcela...vidíš, už len to čo robíš pre svoju sestru znamená, že si silná :) Ešte keď som bola na strednej asi druháčka, tak sme si zobrali s mamkou domov chlapčeka s mozgovou obrnou mala ho totiž na starosti a chcela mu ukázať aj život mimo detského domova... Učili sme ho chodiť, čo sa mu aj podarilo a ťažko sa mu od nás odchádzalo a mne sa s ním ťažko lúčilo... teraz ho má však rodina, ktorá sa mu venuje a určite ho ľúbi ako svojho hoc je postihnutý. Aspoň viem, že za úspechom poviedky stojí aj tvoja úžasná sestra a teraz som si ju zamilovala ešte viac :) Pokiaľ sa človek upne na to, že je niekto chorí tak sa to odzrkadlí aj na tom druhom, no pokiaľ to berieš normálne, tak aj ten druhý to berie normálne. Všetko je o psychike a tá vplýva aj na okolie... nie som žiaden psychológ, ale tak to beriem a viem, že je na tom niečo pravdy lebo som si tým prešla a aj prechádzam. Hocikedy keď budeš potrebovať dodať silu alebo poradiť či sa vyrozprávať tak som TU :) Možno sa nepoznáme osobne, ale to nie je žiadna vada :)
Odstrániť