Troubles.-65.kapitola

Kapitola venovaná Mišelke s odkazom : ,, Good times gonna come, don't worry! :)...A nehnevaj sa na mňa, prosím. Vieš, že ja niekedy poviem aj to, čo nechcem :D "

Hope u Like It! Xx

       ,,Rozbil by som mu hubu, keby som mohol." Joe sa zamračí. Pozorujem, ako sa jeho jazva na tvári krčí a na čele sa mu vytvoria chvíľkové vrásky. V tmavých očiach sa mu odráža svetlo lampy, pričom prstami prechádza po okraji mobilu, ktorý leží len tak pohodený na jeho stehne.
           ,,Tak nehovor, Joe." Pokrútim hlavou a vzdychnem, keď si spomeniem na Zaynove oči, ktoré sa do mňa zabodávali celý čas kým som poslušne sedela za barom. Pousmejem sa nad pomyslením, že sa o mňa Joe bál, keď som sa neukázala doma. Jeho pohľad sprísnie v sekunde, kedy zachytí môj úsmev.

           ,,Ty ho nepoznáš, Phi. On nie je taký, ako sa prezentuje. Vieš, ten spôsob ako prechádza štetcom po plátne...Všetko to hovorí o jeho charaktere. Maľuje si čo chce, no v skutočnom živote robí presne to isté. Ak mu niečo prekáža, jednoducho to odstráni z cesty." Hlavou mi preblesne myšlienka na Louisa. Zayn nevyzeral nadšene, keď zbadal v spätnom zrkadielku jeho postavu, ako sa blíži k autu. Bol by schopný urobiť niečo, aby sa ho zbavil? Rukáv na šedom pulóvri si potiahnem bližšie ku dlani, schovávajúc tak otlačok Zaynových prstov na mojej koži. Hoci nechcem, akosi tuším, že so Zaynom som ešte neskončila.
           ,,A Louis?" Nadvihne tmavé obočie, premeriavajuc si ma skúmavým pohľadom. Povedala som mu o včerajšej noci, avšak nepriznala som sa k tomu, že som prekročila hranicu priateľstva a história sa znovu opakovala. Zrazu sa mi v myšlienkach vynorí niečí hlas, ako dávna spomienka. "História sa vždy opakuje," vravel a potom sa ktosi opýtal: ,,Si rada?" A ja som odpovedala: ,,Teoreticky mi je to jedno. Ale prakticky asi áno."
           ,,Sophie?" Joe mi zamáva rukou popred oči, čím ma vytrhne z toku nesúvislých myšlienok. Ani za nič si nemôžem spomenúť na to, kto a kedy vravel, že sa história vždy opakuje. Viem, že to bolo dávno a Louis to rozhodne nepovedal.
           ,,Hm?" Mierne dezorientovane na neho upriamim pozornosť a on sa zasmeje, pričom mu jeho prísny pohľad zmäkne. Následne pretočí očami a povzdychne si.
           ,,Pýtal som sa na Louisa. Ale pravdepodobne si sa stratila v množstve spomienok, ktoré sa točili okolo jeho šedých očí," doberá si ma. Myslíš tie šedé oči, ktoré ma vždy vedia dostať do kolien?
           ,,No...Ono je to celé tak nejak komplikované." Pokrčím ramenami. Beznádejne pokrúti hlavou, no pár sekúnd nepovie nič. Pohľadom sa zavrtava do okna, kde pozoruje kvapky dažďa, na vonkajšej strane skla, ktorý dávno ustal.
           ,,Keď už sme pri tej komplikovanosti, stretol som Nialla. Presnejšie som ho stretol u nás na príjazdovej ceste." Táto informácia ma prekvapí, a tak chvíľu hľadám tie správne slová. Niall bol tu? Telo mi ovalí malá vlna smútku, keď si spomeniem na jeho nevinný úsmev a úprimné oči. Niekedy až príliš úprimné.
           ,,Čo robil na našej príjazdovej ceste?" Možno by som sa nemala zaujímať...
           ,,Hľadal ťa. Za týždeň odchádza, chcel sa rozlúčiť," objasní mi. Pery stočím do tvaru písmena "O" a pomaly prikývnem, premýšľajúc, či by som sa mala pýtať na to, ako sa mu darí alebo by to bolo z mojej strany príliš neúprimné. Ak by som sa mala priznať, spleť posledných udalostí spôsobil, že som na Nialla úplne zabudla.
           ,,Kam odchádza?" Spýtam sa, hoci nad odpoveďou nepremýšľam.
           ,,No kam asi." Pretočí očami a šticu padnutú do čela, si prehodí na druhú stranu. ,,Do Brazílie. Hrá tam futbal, zabudla si snáď?"
           ,,Ako by som mohla?" Kútik úst nadvihnem dohora, pričom sa na mojej tvári objavý akýsi smutný úsmev. Joe nepovie nič, len chápavo prikývne a pohľad zabodni kamsi do neznáma, ako to robieva v poslednom čase dosť často.
Z pohľadu Joea:
Pozerám sa na Sophienu tvár, ktorú zmáha smútok. Viem, že Louis ju ničí, ale nemôžem s tým nič spraviť. Ona je moja sestra, avšak on mi je čosi ako brat. Iskričky v očiach zatienil smútok, ktorý nie a nie zmiznúť. Stále sa trápi. Jej pohľad mi pripomína Niallov, keď stál pred našim domom a pýtal sa na moju sestru. Na to, ako sa má a či mu niekedy odpustí. Odpovedal som, že je to diskutabilné a on sa zatváril neurčito. Len na krátky moment mu tvárou prebleslo niečo, čo sa podobalo na prekvapenie, nejaká emócia...a potom sa pousmial. Rozmýšľam, či si spomenul na časy, kedy sme boli kamaráti. Neboli to dávne časy, no veľa vecí sa od vtedy zmenilo. Louis sa ma minule spýtal so zastretým pohľadom, či by som niektoré veci nechcel vrátiť späť. Ktovie, čo presne myslel slovom "veci".
           ,,Mala by som ísť dole, za chvíľu príde Alice, Lee a Nick. Po dlhom čase sa chystáme robiť projekt." Na jej tvári zbadám náznak úsmevu.
           ,,Čo ten úsmev?" Prstom šťuchnem do jej nohy, čím dosiahnem, že pery vykrivý ešte viac. Následne hravo mykne plecami a s úškrnom odpovie: ,,Ja neviem...V poslednom čase som sa školou veľmi nezapodievala, vieš?"
           ,,Páni, nikdy by som si ani nepomyslel,že toto raz odznie z tvojich úst, Sophie," zasmejem sa a pohľadom pristanem na mobile, ktorý mi zavibruje na stehne. Na displeji svieti obálka a pod ňou je veľkými písmenami napísané ,,DEBIL". Mobil odsuniem trochu ďalej. Louisova smska predsa počká.
           ,,Debil?" Sophie nadvihne obočie a nechápavo - a možno trochu podozieravo - pozerá na mobil. Opäť sa zasmejem. Mávnem rukou do vzduchu a aby som jej vysvetlil, o koho ide, zamrmlem: ,,Louis."
           ,,Aha, tak to sedí." Z jej úst opäť unikne smiech, ktorý však neznie tak veselo, ako zvykne. Prikývnem a predsa len sa načiahnem po mobil, aby som si prečítal správu od neho.
< Za 5 min sme u teba Dufam ze si nezabudol >
V duchu pretočím očami nad jeho zvykom písať bez diakritiky a na chvíľu sa pozastavím nad obsahom krátkej správy. Počkať...oni prídu sem? No doriti. Do klávesnice naťukám rýchle "Ok" a stlačím odoslať predtým, ako zhrabnem barlu, ktorá leží opretá o okraj postele.
           ,,Ehm...Vadilo by ti, ak by sem prišlo...niekoľko ľudí?" Nasucho prehltnem, no skôr, akoby mi stihla odpovedať, sa domom ozve zvuk zvončeka a ja len dúfam, že pred dverami stojí Alice s Lee a Nickom a nie Louis s Ameliou. Čo mu to kurva vôbec napadlo, nosiť svoju novú budúcu ex práve sem?! Dopekla, keď ju uvidí Sophie, tak...
           ,,Idem otvoriť." Vstáva z postele, zatiaľ čo sa snažím čo najrýchlejšie doplaziť k barliam. Louis, zabijem ťa! ,,A čo si to hovoril o nejakých ľuďoch?" Otočí sa ku mne, rukami sa opierajúc o zárubňu na dverách. Otváram ústa, aby som jej mohol odpovedať, no zvuk zvončeka sa ozve druhýkrát. ,,No, to je jedno...idem otvoriť." Stratí sa vo dverách a ja polohlasno zanadávam.

Z Louisovho pohľadu

Kde toľko trčí, kurva?! Ako chápem, že má zlomenú nohu alebo čo mu vlastne je, ale dobre vie, že neznášam čakanie. Amelia sa opiera o múr pri dverách a čakajúc na otvorenie dverí, si prstami prechádza cez vlasy a ťažkú kabelku má prevesené cez odhalené plece. Možno čaká, že sa ponúknem, že jej ju zoberiem, ale to nech si vyhodí z hlavy. Hádam nebudem chodiť po celom Doncasteri ako buzerant. Hlasno vzdychne. Vidím, že trpezlivosť nepatrí medzi jej silné stránky. S ďalším povzdychom sa otočí rovno na mňa a slabo sa pousmeje. Načiahnem k nej ruku a ona si automaticky prepletie prsty s mojimi.
           ,,Ako dlho sa tu zdržíme?" Palcom mi prejde po hánkach a pohľadom ma prosí, aby moja odpoveď bola podľa jej predstáv. Stisnem jej ruku o niečo silnejšie, nie však tak silno, aby ju to bolelo.
           ,,Nie dlho," odpovedám a ľavou rukou švihnem dozadu, čím docielim, že Ameliu trhne smerom ku mne a ona jemne narazí do mojej ruky. Uškrniem sa, že ju mám tak blízko pri sebe. Ona sa naopak zamračí, ale len na oko.
           ,,Sľubuješ?" Vydýchne a vzduch vychádzajúci z jej pier mi narazí na kožu pri krku. Musím sa premáhať, aby som z nej nestrhol koženkovú bundu, ktorá jej zakrýva zelené tričko s hlbším výstrihom. Skloním sa bližšie k jej tvári a na pery jej vlepím krátky bozk.
           ,,To vieš, že áno," ubezpečím ju a pery opäť prikladám na jej, keď sa v tom roztvoria dvere a Amelia, ktorá sa o ne doteraz opierala, padá rovno do náručia-...Sophie.
           ,,Prepáč..." Amelia sa ošije a po pár sekundách naberá opäť stratenú rovnováhu. Vyhýbam sa jej očiam, hlavne preto, aby ma opäť neovalil silný pocit viny. Na ruke cítim Ameliine prsty, ako sa rýchlo obmotávajú okolo môjho zápästia, a tak u mňa hľadá nejakú podporu. Pozriem sa na jej žiadostivý a trochu neistý výraz a podporím ju úsmevom, hoci mám chuť striasť jej ruku z mojej. Mám ju rád, ale prechovávať k nej city pred Sophie je trochu...nefér, povedal by som.
           ,,Ideme za Joeom." Konečne sa odvážim pozrieť do jej tváre. Prekvapí ma, keď zbadám ako neľútostivo a bez emócií hľadí priamo na mňa.
           ,,To je mi ale novinka...Pán -šukám všetko - čo - mi - príde - do - cesty a slečna Nedobytná tvoria pár." Zasmeje sa, avšak nie smiechom, na ktorý som zvyknutý. Amelia len mykne plecami a razí si cestu popri nej. Z nôh skopne čierne kotníkové čižmy a s očakávaním pozrie na mňa. Opatrne prechádzam okolo Sophie, ktorá má cez seba natiahnuté šedé tielko a legíny, čím ma kurva nehorázne rozptyluje. Hnedé vlasy jej padajú do čela, pery má popraskané. Ale aj tak vyzerá krásne. Ona ale vždy vyzerá krásne.
           ,,Ako dlho?" Šepne mojim smerom tak potichu, že Amelia nemá šancu počuť jej vyslovenú otázku. Ja však nestihnem odpovedať, pretože už stojím pri botníku a viac nemám šancu povedať niečo, čo by Ameliine uši nezachytili. Situáciu zachráni Joe, ktorý sa objaví na vrchu schodiska. Vyplašene prejde zo mňa na Ameliu a následne na Sophie. Potom sa prísnym pohľadom zastaví najmä na mne.
           ,,Lia, podala by si mi prosím ťa barlu? Zapadla za posteľ a ja k tomu miestu nemám prístup," ozve sa. Amelia okamžite prikývne a poberie sa smerom nahor. Spravím dva kroky za ňou, no Joe ma zastaví slovami.
           ,,Louis, neurobíš čaj?"
           ,,Čo?!" Zháčim sa a jasne dávam najavo môj menší protest. Viem o čo mu dopekla ide. Joe pije čaj jedine vtedy, keď je opitý.
           ,,Čaj," riekne pomaly a zreteľne. Zamračím sa na neho, no to už mu Amelia pomáha prejsť späť do izby. Chvíľu sa pozerám na miesto, kde ešte pred malým momentom stál a následne sa otáčam za seba. Sophie vedľa mňa však viac nestojí, práve naopak. V kuchyni sa načahuje po šálky a vyťahuje rôzne kovové nádoby. Potichu zanadávam a presuniem sa za ňou. Rezignovane sa opriem o kuchynskú linku a bez slova pozorujem každý jej pohyb, študujem každučký záhyb na jej tielku. Ľutujem, že nemôžem obmotať ruky okolo jej pása a bradu zaboriť do priehlbinky medzi krkom a ramenami. Viem, že by mi to nedovolila.
           ,,Aký chcel čaj, nevieš?" Zvrtne sa ku mne. V jednej ruke drží kovovú krabičku zdobenú kvetinovým vzorom a v druhej niečo podobné, až na to, že krabička je okrúhleho tvaru.
           ,,Ako to mám asi tak vedieť? Ty si jeho sestra,nie?" Zašomrem trochu podráždene a ona nadvihne obočie. Zarazene sa otočí naspäť ku kanvici, do ktorej naleje vodu. Viac sa nepokúša načať konverzáciu a ja urobím presne to isté. Aj keď by som jej najradšej vykričal veľa vecí.
           ,,Už je to nejaký čas," ozvem sa, aj keď som si sľúbil, že k nej neprehovorím. V duchu si dám za to imaginárnu facku. Sophie sa otočí ku mne a nechápavo nakrčí nos, ako to robieva vždy, keď niečomu nerozumie.
           ,,Prepáč, čože?" Pokrúti hlavou, pričom sa voda z pohára preleje cez jeho okraj a v malých kvapkách jej stečie po ruke. Ešte že nie je horúca. Jej zrak padne na malé kvapky, no rozhodne sa nechať ich napokoji. Všimnem si, že na tenkom zápästí sa jej pohojdáva akýsi náramok, ktorý som na jej ruke ešte nevidel.
           ,,Myslím tú vec ohľadom...No vieš...Ja a Amelia." Vykokcem sa, hoci to chvíľu trvá. Po mojich slovách sa mi otočí chrbtom a do troch pohárov nasype akési malé zrniečka...niečoho. Voda v kanvici stále nevrie, preto sa rukami zaprie do linky a v tichosti čaká. Ticho prerušuje len zvuk tikajúcich hodín a jej takmer nečujné poklepkávanie prstami po kuchynskej doske. Prečo nekričíš, Soph? Prečo sa tváriš, ako keby ťa to vôbec nezaujímalo?
           ,,To na to nič nepovieš?" Prstami si zájdem do vlasov a dych sa mi zadrhne v krku, keď sa obzrie mojím smerom a doslova ma zabije pohľadom.
           ,,Gratuláciu ani kyticu odo mňa nečakaj, Louis." Odvrkne a zúfalo si povzdychne. ,,Budem sa tváriť, že sa včera vôbec nič nestalo, neboj sa," povie odmerane. Otvorím ústa, aby som jej oponoval, no preruší ma zvuk pískajúcej kanvice, ktorý sa rozlieha po kuchyni. Načiahne sa k rúčke a neopatrne nalieva do šálok. Následne sa zohne ku skrinke, odkiaľ vyberie tácku a všetky šálky precízne ukladá priamo na ňu. Rozmýšľam, či ešte stojí o nejakú moju pomoc.
           ,,Ak si myslíš, že to pre mňa nič neznamenalo, tak...-"
           ,,Buď už radšej ticho. Zraníš tým menej ľudí," preruší ma a tak trochu sklamane pozrie do mojich očí. Zaujímalo by ma, či ku mne cíti naozaj toľko nenávisti...
           ,,Dobre..." Poviem poraženecky, pretože dobre viem, že s ňou sa nemá cenu hádať. A naozaj ju viac nechcem zraňovať stále dookola a dookola, pričom pri každom raze ju to bolí viac. Bez ďalšieho slova ku mne posunie podnos s čajom tak bezcitne, až sa na niektorých šálkach čaj preleje cez okraj. Pomaly k nemu načahujem ruku a uchopím ho medzi prsty. Ak by som ju zraňoval slovne, bolelo by to menej?

***

           ,,Tak to bolo divné," povie Amelia v momente, ako sa za nami zatvoria dvere a ja jej cez ramená prehodím môj sveter. Ten sveter je Sophien najobľúbenejší- preletí mi mysľou. Takmer zabudnem, že odo mňa očakáva nejakú odpoveď a spamätám sa až pri dverách otcovho auta.
           ,,Hej, bolo to trochu...zvláštne." Odomknem Ford a sadám si na sedadlo vodiča. Amelia už len nemo prikývne, následujúc ma príkladom. Zapnem kúrenie, keďže chladný večerný vzduch prenikol cez dovnútra auta a vzápätí registrujem Ameliin skúmavý výraz.
           ,,Čo je?" Zisťujem a ruky obmotávam okolo volantu, ktorý je už čiastočne ošúchaný. Mávne rukou do vzduchu na znak, aby som to nechal tak, no ja trvám na jej odpovedi. Preto nadvihnem obočie a zostanem na ňu vytrvalo pozerať.
           ,,Len ma napadlo, prečo si si zvykol chodiť autom. Myslela som, že motorku máš oveľa radšej," podotkne na doteraz nevyslovenú myšlienku a ja sa zamyslím. Vlastne má pravdu. Zvykol som si chodiť autom, aby som mohol brávať Sophie, keďže motorky veľmi v obľube nemala. Ale teraz už nemám dôvod voziť sa v ňom... Amelia motorky miluje.
           ,,Sila zvyku...asi," zamrmlem a ona sa potichu zasmeje. Bundu si pritiahne viac k telu, pričom zrak upiera do okna. V tom ju niečo napadne a s prudkým nádychom sa otáča ku mne.
           ,,Takmer som zabudla!" Dlaň si pricapí na čelo a na chvíľu priviera oči. ,,Vysaď ma prosím pred Claudinym domom. Sľúbila som jej, že prídem," vysvetlí, na čo prudko zabrzdím a volant stočím na svetelnej križovatke doprava. Poruším asi desať dopravných predpisov, keď sa zaradím do druhého cestného pruhu. Previnilo sa usmeje a telo zaborí viac do sedačky, akoby sa v nej mohla stratiť. ,,Prepáč, naozaj ma zo mrzí...Dnes som mala byť s tebou." Zahryzne si do spodnej pery a ruku presunie na moje koleno, ktoré stisne. Počkať...my sme mali niekam ísť? Myslel som, že ju vrziem domov...Oh, jasné! Sľúbil som jej večeru v trápnej španielskej reštaurácii, do ktorej chcela tak veľmi ísť.
           ,,To nič, zlato." Vyhľadám jej ruku, zrak však nespúšťajúc z cesty predo mnou. Aj tak by som nemal čas. Mám v pláne ísť za Zaynom a vybaviť si niekoľko vecí.
           ,,Fakt ti to nevadí?" Tvár jej pretnú výčitky a moju ruku stisne o niečo silnejšie. Preboha, Amelia...Vždy máš takéto výčitky svedomia? Priestory auta zaplní môj smiech. Nemôžem si pomôcť, musím sa smiať nad jej reakciou a na jej prekvapenom výraze tváre. Pretočí očami a naoko nahnevane ma buchne do hrudi, pričom mám pocit, že ju to bolelo viacej ako mňa. Zabočím na ulicu, kde sa nachádzajú samé veľké a honosné domy a pohľadom hľadám vilu béžovej farby, ktorá sa týči kdesi v strede ulice za živým plotom. Zastanem pred vysokou bránou, hneď pri čiernom Lexuse, ktoré patrí komu ibému, ako Claudii. Motor nechám bežať, zatiaľ čo sa Amelia vymotáva z útrob bezpečnostného pása a modrú kabelku si nemotorne prehadzuje cez plece.
           ,,Prepáč mi to." Nakloní sa ku mne a na líce mi vtisne rýchly bozk. Vzdychnem a načiahnem k nej ruku. Jej bradu zovriem medzi prstami a nasmerujem ju ku mne tak, aby mi videla do očí.
           ,,Ešte raz mi povieš prepáč, tak ťa pretiahnem rovno tu na týchto poťahoch." Zažartujem a ona sa zasmeje. Možno by jej to ani nevadilo. No, mne určite nie.
           ,,Prepáč," vyklzne z nej skôr, akoby si stihla uvedomiť, čo vlastne povedala. Druhou rukou ju schytím za pás a prehodím si ju cez seba. Chrbtom vrazí do klaksónu, ktorý hlasno zatrúbi. Zachichoce sa a sama sa prisaje na moje pery. Spokojne zahmkám a za bundu ju pritiahnem ešte viac ku mne. Jej telo sa obtiera o moje a ja mám čo robiť, aby som ju tu naozaj neošukal, ako som jej sľúbil. Prstami vklznem pod jej tričko a pomaly smerujem nahor, až sa dotknem kostice podprsenky.
           ,,Louis," varuje ma, keď si uvedomí, čo mám v pláne. Pohľad presunie na hrču v mojich nohaviciach, na čo len bezmocne pokrčím ramenami. Zasmeje sa a perami sa letmo obtrie o moje líce.
           ,,Musím ísť." Zamrnčím, pretože jej slová sa mi vôbec nepáčia. To ma tu nechá teraz len tak? Nadržaného a samého? Nie je to vôbec trestné? Zamračrnr sa nosom obtriem o jej krk a zašepkám slabým hlasom: ,,Nemusíš."  Drbnutá Claudia...Ako keby potrebovala na výber farby laku na nechty desať ľudí.
           ,,Ale áno." Následne ma pobozká a s úsmevom pohladí po líci. Druhou rukou sa načiahne ku kľučke a otvára dvere. Ovanie ma chladný vzduch, keď sa akosi neobratne vymotá z auta, na čo jej podám kabelku, ktorú nechala ležať na prednom sedadle. Ďakovne sa usmeje, tašku si prehodí cez rameno a nahne sa ku mne pre ďalší, avšak posledný bozk. Pozorujem jej postavu, ako kráča ku bráne a zároveň viem, čo ma teraz čaká. Nebude to nič príjemné, ale musím to podstúpiť. Kvôli nej. Kvôli Sophie.
-Idem za ním tak, ako si chcel...-
Odošlem a s poklesnutou náladou vycúvam z parkoviska.
       
  

Tak KONEČNE nová časť!!! Už by som sa asi zabila, ak by som ju dnes nepridala :D ...Strašne ma to mrzí,že ste na ňu museli tak dlho čakať. Fú...dúfam, že ďalšia bude ešte tento týždeň, aby som to nejako odčinila :).
Konečne sa tiež dostávam k bodu v poviedke, ku ktorému som chcela a už o niekoľko kapitol sa dostaneme k hlavnej pointe (Áno, ona existuje!!! :D ) Od tejto kapitoly bude všetko ešte viac zamotanejšie ako doteraz :D ...už sa teším muhahaaa! :) Milujem svoje diabolské plány 3:)
Viem, že si to veľmi nezaslúžim, preto idem žobrať o vaše komentáre :D
Takže...prosiiiiiiiiiiiim okomentujte, potešíte ma *-* ....a ja zistím, koľko veľa čitateliek ma opustilo po mojej nečinnej dobe.
Milujem vás za to, že ste si počkali :)