She doesn´t know...-1/5 časť :)

:D vy ste ma presvedčili -_- :D Tak fááájn...budem pokračovať,keď sa vám to páčilo *_* :D Čo by ste povedali na ďaľšiu časť tak zajtra? ;) Toto tu už raz bolo,ale potom som to zmazala,takže to,či si to prečítate znova,je na vás :)*

Vždy som si hovorila: ,,Mne sa to nemôže stať."Tuším práve toto bola moja celkom prvá jasná myšlienka.Počujem,ako mama kričí: ,,Taylor,spadneš!" Ďalej sa štverám po veľkom školskom schodisku,chytám sa zábradlia.Schody sú pre mňa ešte privysoké,no aj tak sa štvornožky štverám hore.Mama zbieha dolu,schytí ma,pritíska ma k sebe.,,Ty blázonko,spadneš..."opakuje.Ešte jej neviem povedať:,,Mne sa to nemôže stať,"ale tie slová mi bubnujú v hlave a rozosmejem sa.
Moja mama je učiteľka a často ju vídam na jej hodinách,ako sa rozčuľuje pre hlúposť dnešných žiakov a ako sa im márne pokúša vysvetliť gramatické pravidlá...Zase som si povedala,že také niečo,ja nebudem znášať.Ani nadávky nejakej učiteľky,ani ťažkosti tejto málo platenej práce a pravdaže,ani hlúposť žiakov.Ja budem šikovná,budem mať úžasnú prácu,hlavne dobre platenú,veľký dom...Mňa veru nikto ničiť nebude.Takto som si na každom úseku života v duchu vravievala,že ma niečo chráni pred istým osudom ľudí a často si myslela,že mne sa to nikdy nestane...Že ma čaká celkom výnimočný osud,ktorý ma určite ušetrí od všetkých väčších,či menších problémov,aké prináša život.
Ostatných ľudí som pozorovala s istým súcitom,ale nebolo mi ich veľmi ľúto.Určite museli v živote vykonať niečo zlé,keď ich prenasledujú starosti,ktoré mňa nikdy netrápili a ani trápiť nebudú...Keď niekoho prichytili pri písomke s knihou otvorenou na kolenách,alebo keď učitelia vošli na dievčenský záchod a prichytili dievčatá pri fajčení-a nebýval to len tabak-cítila som sa vždy ako divák,ktorý nevie prečo,ale určite by sa z takéhoto problému vykrútil.Pritom som odpisovala aj ja,nie viac ani menej,ako ostatné a fajčila som presne ako ony.A beztak som sa každému vedela vykĺznuť z rúk.Proste som si povedala,že mne sa to jednoducho nestane.

,,Taylor,počúvaš ma?!"Asi som mamu počúvala s dokonale ľahostajným výrazom,lebo zvýšila hlas a buchla dlaňou po stole.Na čo som vlastne myslela,keď som bola taká roztržitá,že ma myklo,akoby som ju naozaj nepočúvala?Mama sa zamračila a pokračovala.

,,Človek nikdy nevie,na koho natrafí.Čo keby ťa náhodou nemal rád?...Ako by som to bola znášala?Ublížil by ti,ako všetci ostatní.Chápeš,Taylor,chápeš to,však?"Čo som si preložila ako: Neopováž sa v tom Londýne zas na niekoho namotať!Zlomila by si mu srdce a dobre vieš,že žiadny vzťah ti nevydrží dlho...

,,Áno,mami...Neboj sa,mne sa to nestane."nevedela som,odkiaľ som brala takú istotu,že sa mi to nestane.Objala som mamu a kufor položený na zemi,som zobrala do rúk.Počula som,ako za mnou ešte kričí:

,,...A dávaj na seba pozor!"Prekrútila som očami a nastúpila do taxíka.Hlavu som si oprela o studené sklo a pozorovala okolie.

,,Slečna,sme tu."taxikárov hlas ma vytrhol z hlbokých úvahách o živote,keď sme zastali pred letiskom.Vystúpila som z auta a z kufra si vytiahla svoje veci.Zo zadného vrecka na rifliach,som vytiahla peniaze,ktoré som následne podala taxikárovi.

***

Užívala som si tú anonymitu,ktorú som spočiatku mala,keď som vystúpila z lietadla a nikto ma nespoznal.A to si len stačilo dať na oči slnečné okuliare a na hlavu kapucňu.

,,Taylor!"za ruku ma strhla ochranka,ktorá ma čakala pred letiskom.Fajn...a moja anonymita je v čudu.Naozaj...kráčať s piatimi gorilami,nie je zrovna najnenápadnejšie.Nastúpila som do auta,s čiernymi sklami,kde na mňa už čakala Roxy.

,,Teraz pôjdeš do bytu,ktorý máš prenajatý na mesiac."do ruky mi vtisla kľúče,s príveskom britskej vlajky.Pousmiala som sa.

,,Dobre...pôjdem do bytu,ale mám jednu podmienku.Nebudete mi organizovať život."zamračila som sa a zaštrngotala som kľúčami.

,,Ale Taylor,ty musíš-"

,,Nič nemusím,keď nechcem.Nenechám si skákať po hlave ešte aj tu.Berme to tak,že som tu na dovolenke."z očí som si zložila slnečné okuliare.

,,Ale ty tu nie si na dovolenke.Máš tu povinnosti."Roxy rozhodila rukami.

,,Svoje povinnosti si splním."odvrkla som a pozrela sa iným smerom.Roxyne reči som prestala vnímať od slova:musíš.
Auto zastalo pred obrovskou vilou,ktorá mala byť mojim domovom,celý mesiac.Kým som ju uprene pozorovala,jedna z goríl vyťahovala kufor z auta.

,,Ďakujem."vďačne som sa na neho usmiala a zobrala si od neho môj červený kufor.

,,Ale Roxy...Ja nechcem ochranku ešte aj tu.Som už dávno dospelá."rozhodila som rukami a otvorila čiernu bráničku od dvora.

,,Vieš,že tým nie som nadčená,keď tu zostaneš sama."vzdychla.

,,No,budeš sa s tým musieť zmieriť."mykla som plecom a keď už som stála pred vchodovými dverami,zamávala som jej s úsmevom na tvári.Vážne som kedysi túžila po takomto živote?Chcela som byť slávna,ale...To som ešte nevedela,čo to obnáša!Klúč som strčila do dverí a následne odomkla dvere.Ocitla som sa v hale,s diamantovým lustrom,ktorý sa kolísal v strede stropu.Prešla som po točivých schodoch a hľadala nejakú izbu,kde by som sa zložila.