Troubles.-52.kapitola

 Na tanier naložím porciu špagiet a otočím sa k Joeovi, ktorý sedí za stolom a pozerá na mňa hladnými očami. Usmejem sa a položím ho rovno pred neho.

            ,,Som rada, že si opäť doma, Joe.“ Sadnem si oproti nemu a ruky si preložím cez seba. Váhavo pozdvihne kútiky úst.

            ,,Aj ja..asi.“ Asi? Snažím sa nedať najavo sklamanie, ktoré mi prebehne telom ako mrazivá vlna.

            ,,Nikto mi nepovedal, čo je s Laurou. Nepamätá si na mňa, ako si ja nepamätám na všetkých okrem nej?“ Špagety nemotorne natočené na vidličke položí na tanier a smutný pohľad uprie kamsi do neznáma. Potichu vzdychnem. Otázkam na Lauru sa každý vyhýbal, dokonca aj ja. Všetci sa tvária, akoby nikdy neexistovala a pritom...

            ,,Ja neviem Joe.“ Moja odpoveď znie až príliš stroho a bolestne pravdivo. Medzi prsty uchopí vidličku a priblíži si ju k ústam. Očami zablúdim k nástenným hodinám a so strachom zistím, že za 23 minút sa tu má ukázať Zayn. Skloním hlavu a obzriem si moje šedé tepláky a rozťahané tričko v ktorom sa doslova strácam. Prstami si vojdem do vlasov, prechádzajúc si po neupravenom drdole.

            ,,Ženy sú už raz také.“

            ,,Čože?“ Zmätene na neho pozriem, viac sa nestarajúc o môj výzor.

            ,,Až príliš sa starajú o svoj zovňajšok a zabúdajú, že to najkrajšie na nich nie sú šaty a značkové topánky. Často to prehliadam...veď vieš, to čo máš na sebe.“

            ,,Páni...Vždy si o ženách rozmýšľal...takto?“ Rozhodím rukami.

            ,,Ja nie. Toto mi povedal Louis, keď si sa dnes hnevala, že si si zašpinila tričko pri varení obeda a frflala si, že sa musíš ísť prezliecť.“ Šokovane otvorím ústa, no nevyjde z nich ani hlások. Toto že povedal? O mne?

            ,,A...asi som ti to nemal vravieť. Teraz už viem prečo.“ Zasmeje sa na mojej reakcii a svoju pozornosť opäť sústredí na jedlo pred ním. Usmejem sa, keď sa v tom  domom ozve zvonček. Vyplašene pozriem na hodiny- 6:45 PM. Žeby si dal načas?

            ,,Rád by som tie dvere otvoril, ale so zlomenou nohou a kľúčnou kosťou by sa ten niekto stojaci za nimi načakal,“ prehodí, keď spozoruje moju nerozhodnosť. Dokáže počuť aj môj splašený tlkot srdca?

            ,,Uh, hej asi.“ Zdvihnem sa a pomalými krokmi sa vydám naprieč chodbou. V ruke stisnem kľučku smerom nadol, ale potom ju znovu pustím.

            ,,No tak Sophie! Otváraj, schyľuje sa k dažďu a akurát som si vyžehlila vlasy, ja sprostá!“ Odľahne mi a zasmejem sa na svojej hlúposti. Je to Alice, nie Zayn. Určite len žartoval, že príde. Ani nevie, kde bývam.

            ,,Konečne.“ Vrúti sa do chodby hneď ako stisnem kľučku a z nôh skopne pár zelených conversiek. ,,Vidíš? Už prší.“ Prstom ukáže na kapotu môjho auta, kde nepravidelne dopadajú veľké dažďové kvapky a zrazu sa spustí úplný lejak.

            ,,Zabila by som ťa, ak by sa mi zvlnili, Cluscherová.“ So všetkou starosťou sa postaví pred zrkadlo a zvýskne, keď sa oblohou preženie blesk a následne zaznie dlhý hlučný hrom oznamujúci prichádzajúcu búrku. Pretočím očami a rýchlo zabuchnem dvere. Zayn snáď bude mať dostatok rozumu a nebude sa trepať cez takú búrku až sem. A vlastne...viac rozumu ako Alice.

            ,,Ehm, čo ťa sem doviedlo?“ ,spýtam sa a tenkú koženku jej prevesím cez jeden z vešiakov.

            ,,To nemôžem prísť len tak pozrieť moju najlepšiu kamošku? Teda, ak ňou ešte som.“ Dramaticky sa nadýchne, ruku si priloží na srdce a šepne: ,,Mám podozrenie, že moje miesto v BFF tabuľke nahradil niekto zo súpisky Doncasterských Futbalových Tupých Hláv. Nemusím snáď vyslovovať jeho meno, pretože obom nám je jasné, ako znie.“ Hlasno sa zasmejem na jej slovách a uvedomím si, ako som ju v poslednom čase zanedbávala a tiež ako mi chýbala jej večná bezstarostnosť.

            ,,Nie. Louis Tomlinson alias kapitán Doncasterských Futbalových Tupých Hláv nenahradil žiadne tvoje miesto v BFF tabuľke,“ ubezpečím ju a zaťahám ju za rukáv, nasmerujúc ju do kuchyne. Ticho sa zasmeje.

            ,,Dáš si špagety?“ Ukážem na hrniec, v ktorom ešte stále stoja teplé špagety so syrovou omáčkou. Alice, premýšľajúc nad lákavou ponukou môjho kuchárskeho umenia, natočí hlavu na pravú stranu a po chvíľke váhania prikývne. Nesmelo si odsunie stoličku naproti Joeovmu miestu a kývne mu na pozdrav. Samozrejme, Joe nemôže vedieť, kto je tá útla blondínka s modrými očami sediaca na druhom konci veľkého stola.

            ,,Joe, to je moja najlepšia kamarátka Alice.“ Joe sa na moje prekvapenie široko usmeje a venuje jej dlhý pohľad.

            ,,Ahoj Alice,“ pozdraví ju prehliadajúc jej červenajúcu sa tvár. Otočím sa im chrbtom predtým, ako započujem jej tiché ahoj a špeciálnu naberačkou na špagety ponorím do hrnca.

            ,,Lee sa snaží prezentovať svoje skutočné meno,“ zasmeje sa a pokrúti hlavou. ,,Predstav si, že by ju naozaj všetci začali volať Ashley. Je to divné, nie?“

            ,,Trochu hej,“ priznám a tanier s jedlom položím na stôl. Načiahnem sa k šuplíku, odkiaľ vyberiem lyžicu a vidličku a podám jej ich.

            ,,Vďaka.“ Vidličku hneď zapichne medzi špagety, ignorujúc lyžicu, ktorú som jej podala. ,,Jedávam to po svojom. S lyžicou mi to príde až príliš, no...ako formálne jedlo. Ale špagety toho nie sú hodné. Je to rýchle talianske jedlo, ktoré hodíš do hrnca a za pár minút je to hotové.“

            ,,Máš pravdu!“ ,nadšene zvolá Joe a lyžicu odhodí na prestieranie.

            ,,Vy ste ale čísla,“ hlasno sa zasmejem a všimnem si Alicine radosťou rozžiarené oči.

            ,,Som naozaj rada, že sme sa zhodli a –áááááá!“ Za zvuku hlasného hromu (a predovšetkým za zvuku hlasného pišťania Alice) sa zhasne svetlo a vypnú sa všetky prístroje zapojené do elektriny. V kuchyni ,a teda v celom dome, zavládne šero.

            ,,Do psej matere!“ ,vykríkne Alice.

            ,,Iba vypadli poistky. Nič také sa predsa nedeje,“ upokojím ju, zadržiavajúc smiech.

            ,,To hej! Ale celá som sa okydala špagetami,“ povie plačlivým hlasom. Ach Alice, ty jedna herečka.

            ,,Ach, ženy,“ vzdychne Joe a predstavím si, ako práve prevracia očami. Zasmejem sa a poberiem sa na chodbu.

            ,,Kam ideš, Phi?“ ,zvolá Alice, keď opustím miestnosť.

            ,,Nahodiť poistky!“ ,odkričím a rukami začnem ohmatávať stenu. Kde dokelu tie poistky sú? Potichu zanadávam, po malých krokoch sa posúvam k pravdepodobnému miestu, kde by sa mohli nachádzať. Hladká stena odrazu pod mojimi prstami mizne a narazím na látku. Preľaknuto urobím rýchle a trhavé dva kroky vzad, čo spôsobí, že chrbtom vrazím do vešiaka s bundami.

            ,,Phi? Si v pohode?“ chodbou sa ozve Alicin tlmený hlas, zatiaľ čo sa neveriacky pozriem do tmy predo mnou.

            ,,Phi?!“ ,znovu zakričí.

,,Hej, v pohode!“ Prestaň sa stresovať, Sophie. Nič tam nie je, len sa ti

to zdalo. Máš až príliš veľkú fantáziu! Vydýchnem a pohnem sa vpred. Konečne nahmatám skrinku s poistkami a následne ich nahodím. Oslepí ma náhle svetlo, ktoré sa rozšíri po celom dome a spokojne sa usmejem nad mojou prácou.

            ,,Pokojne by som ťa mohol zabiť, ak by som chcel.“ Spoza chrbta sa ozve Zaynov hrubý hlas. Odskočím a pritisnem sa ku dverám, snažiac sa upokojiť vlastný tlkot srdca. Zamračím sa na čiernovlasého chlapca, ktorý sa opiera o stenu oproti mne a zároveň vyzerá tak neodolateľne a nebezpečne. Na jeho tvári sa pohráva hravý úsmev, ako si ma premeriava od hlavy po päty. Začínam sa cítiť trápne v šedých teplákoch a rozťahanom tričku, keď si pozorne prezriem jeho výzor. Čierne nohavice mu obopínajú chudé nohy a na čiernom tričku s bielou potlačou má prehodenú bledú rifľovú bundu, pričom rukávy má vyhrnuté nad lakte. Nad čiernymi vansami pretočím očami.

            ,,No, takmer sa ti to podarilo. Nenormálne si ma vyľakal.“ Zamračím sa na neho. Nerada si to priznávam, ale začínajú vo mne narastať obavy. Predsa meral cestu až sem a...Ani som mu nepovedala, kde bývam, tak ako to dopekla vedel? Naháňa mi strach.

            ,,Nepozeraj sa na mňa tak.“ Odrazí sa od steny a pár krokmi preruší vzdialenosť medzi nami. Odvrátim od neho zrak a ruky si strčím do veľkých vreciek na teplákoch.

            ,,Ako?“ ,nečujne zamrmlem, takže som prekvapená, keď mi odpovie.

            ,,Ako na vraha.“ Jeho úsmev razom mizne, na jeho tvári spozorujem chvíľkový smútok, ktorý o niekoľko sekúnd zaženie úškľabkom.

            ,,Ale to aj si, nie?“ Nehodlám sa ľutovať ho. Spravil naozaj zlú vec, zabil nejakého chlapca. Ten chlapec mal rodinu, priateľov, ktorí museli byť správou o jeho smrti zdrvení. A za všetko mohol Zayn.

            ,,Myslíš si, že poznáš smrť. Ale nepoznáš. Nikto, kto ju nevidel na vlastné oči, ju nepozná. Videla si niekedy umierajúceho človeka, Sophie? Zabila si niekoho? Pretože ja áno. Myslíš si, že s tým v pohode žijem ďalej. Ale nie je to tak. Každý deň, každý jeden deň chodievam na hrob chlapca, ktorého som zabil. A nedokážem si to odpustiť. Jeho rodina to urobila, dokázala mi odpustiť. Lenže ja nie. Nikdy si to neodpustím. Zabil som človeka, pod prstami som cítil jeho klesajúci tep a ten jeho prázdny pohľad ma prenasleduje v snoch.“ Toto, že cíti? Túžila som objať ho a povedať mu, že bude všetko v poriadku, no v poslednej chvíli som sa zarazila. Prečo by som mu mala veriť? Zabil človeka. Mrzí ho to, ale urobil to. Chcem na to niečo povedať, nič ma však nenapadá. Zostanem teda mlčky stáť, až dokým ma nechytí za ruku.

            ,,Poď, zájdeme niekam.“ Potiahne ma za ňu, vedúc ma ku dverám.

            ,,Čože? Eh...nie...ja...Nie som vhodne oblečená,“ vyhŕknem a donútim ho zastaviť. ,,A nemôžem nikam ísť, prepáč Zayn. Je tu Alice, moja kamarátka a Joe o ktorého sa musím postarať,“ dodám a ukážem na koniec chodby, odkiaľ počuť dva tlmené hlasy.

            ,,Kľudne choď, Phi. Ja sa o Joea postarám.“ Vo dverách sa zjaví postava Alice, zrejme počula všetko z nášho rozhovoru so Zaynom. Povzbudivo sa na mňa usmeje, no ja si predstavím Louisa, ako by sa tváril, ak by sa dozvedel, že som niekam šla so Zaynom.

            ,,Keď ja neviem...“ Pokrútim hlavou a veľavravne pozriem na Alice.

            ,,Vravím ti choď.“ Trvá na svojom a Zayn je očividne spokojný, že sa Alice tak ochotne ponúkla. Až príliš ochotne, povedala by som. Hodím na ňu zabijácky pohľad. Čo jej to nedochádza?! Nikam s ním nechcem ísť!

            ,,Čo je? Nezazeraj na mňa tak, rada pomôžem.“ Rozhodí rukami a ja by som si najradšej otrieskala hlavu o najbližšiu stenu. Pomohla by, ak by sa do toho prestala miešať a sadla si späť za stôl.

            ,,Nerád na niekoho čakám. Choď sa prezliecť. Alebo mám ísť s tebou?“ Postrčí ma a trpezlivo sa chrbtom oprie o dvere.

            ,,Naozaj sa ti chce trieskať von? Pozri, je búrka.“ Skúsim ho ešte nejako presvedčiť, no on sa len usmeje a prikývne.

            ,,Môžeš na chvíľku, Alice?“ Nečakám na jej odpoveď, rovno ju potiahnem za sebou. Keď sme v bezpečnostnej vzdialenosti od Zayna, nahnevane sa na ňu otočím.

            ,,Čo ťa to napadlo?! Nikam s ním nechcem ísť,“ šepnem a zúfalo pozriem von oknom, kde kraľuje naozaj to najhoršie počasie za posledný mesiac.

            ,,Najskôr som ťa išla zachrániť a vyhodiť ho. Ale potom, keď si vylial srdce, ááách. Bol k tebe taký úprimný, Sophie. A ešte je aj pekný!“ Zalomí rukami a zasnívane pozrie smerom do chodby.

            ,,Zabil človeka, dopekla.“

            ,,No a čo, bože? No tak niekoho zabil. No. A. Čo? Nerieš to stále.“ Pretočí nado mnou očami a postrčí ma ku schodom. ,,Choď sa obliecť, ja sa o Joea postarám, kým neprídu vaši rodičia.“

            ,,Argh, Alice!“ Oduto vyjdem po schodoch- nemá cenu protestovať proti najtvrdohlavejšej osobe na svete.

Naschvál na seba navlečiem obyčajné rifle a silno modrú mikinu cez hlavu. Rozpustím si vlasy a nechám si ich voľne dopadať na plecia. Zayn na mňa nemusí čakať dlho, o niekoľko minút už stojím v chodbe a nazúvam si šedé nike tenisky.

            ,,Si rýchla,“ poznamená a galantne mi otvorí dvere. Bez náznaku nadšenia prejdem cez prah a so založenými rukami na hrudi zastavím pod strieškou, na ktorú dopadajú studené dažďové kvapky. Dobehne ma a s úsmevom mi na hlavu natiahne kapucňu, pretože nikto z nás dvoch nemá dáždnik. Nasucho preglgnem, keď zbadám v akom aute sem prišiel. Čierne nablýskané porsche akoby čakalo iba na nás.

            ,,Pekné auto. Je tvoje?“ Ohromene na neho pozriem a potom potajme dúfam, že si nevšimol môj obdiv k tomuto stroju. Uškrnie sa a v tej chvíli je mi jasné, že si ho všimol.

            ,,Je to len kus plechu, ale nepopieram, že ho mám rád. Jop, je moje,“ odpovie a spokojne sa usmeje pri pohľade na jeho auto. Prebehne k nemu a otvorí mi dvere na strane spolujazdca. Bez váhania nasadnem, azda je to preto, že dážď mi už stihol za tú chvíľku premočiť kapucňu. Natiahnem sa pre bezpečnostný pás a nadýchnem sa vône kože, ktorá dodáva tomuto autu jedinečný charakter. Priznávam, nikdy som nebola na autá nejako extra zameraná. Dalo by sa povedať, že ma nezaujímali. Ale toto mi k Zaynovi bez pochyby sedelo a urobilo vo mne dojem.

            ,,Takže...Kam teraz?“ Môj hlas znie trasľavo, v predstavách si za to už búcham hlavu o stenu.

            ,,Čo by si povedala na okružnú jazdu po Doncasteri a potom Mekáč?“, usmeje sa, nečakajúc na moju odpoveď naštartuje a prsty obmotá okolo volantu. Neviem prečo, ale hlavou sa mi preženie predstava, čo všetko s tými prstami robil.

            ,,Nejako si zbledla.“ Autom sa ozve jeho hlasný smiech, keď na mne zakotví pohľadom. ,,Neboj sa, nepôjdem rýchlo. Som zodpovedný vodič,“ dodá a vycúva z krajnice cesty. Keby tak vedel, že moja náhla strata farby nepochádza zo strachu o to, ako rýchlo pôjde...

Ja viem, časť totálne o ničom, nepáči sa mi absolútne. Je to celé nahovno, nudné a skrátka na pííííííp.

Ale čo už...

Všetko akosi ide dolu vodou, či?...

Komentáre potešia, ak by sa vám chcelo zanechať tu nejaký váš názor.