Save Her Life- "Dear Friend" (1.)

Prekvapenie! :) 

Dlho som mala v hlave dobrý napad na poviedku,tak som sa rozhodla,že budem písať dve poviedky naraz :) Uvidím,ako to postíham :/ 

Želám Vám všetkým krásne sviatky a zároveň Vám ďakujem za každé zobrazenie blogu,(Za chvíľu už 5o.ooo!!!..WOW ) za každý komentár a za to,že (veľmi dúfam ) ma neopustíte ani po novom roku :)** 

A na záver ešte dúfam,že nová poviedka sa vám bude páčiť :)

Troubles. sa pokúsim pridať zajtra :D

-10 Komentárov a bude ďaľšia?Ak teda ďaľšiu chcete... :)

Save Her Life: "Dear Friend" (1.)

Klopkavý zvuk opätkov sa rozlieha po okolí.Neskôr sa k tomuto zvuku pridáva smiech a nadávky.No keď tu človek býva celý jeho zasraný život,zvykne si.Nič iné mi totižto nezostáva.Prehliadam tabuľu s červeným nápisom:

Save Her Life - Trailer

Coming Soon Babes ;)

Troubles.-20.kapitola

Ahojte :) Konečne pridávam novú časť,ktorá je v podstate o ničom,ale včera som sa vrátila k prológu tejto poviedky a zrodili sa mi v hlave také plány,že sa pokakáte :D Ak si prológ nepamätáte,skúste si ho prečítať ešte raz a zistíte,že sa k nej Louis správa oveľa horšie,ako v týchto častiach :D Muhahaaaaah...v ďalšej časti sa moje plány pomaly rozbehnú :D už aj prekvapenie vianočné je hotové...
Mimochodom!Ľúbim Vás za tie komentáte k predošlej časti :3
Komentujte aj teraz,nech viem,čo si o tom myslíte :)

10+ Komentárov


Vo vzduchu bola cítiť Louisova voňavka,no som si istá,že toto je Angelina izba.Aj keď tu je viac Louisových vecí,ako Angeliních.Na stole stála zarámovaná fotka,na ktorej bolo usmievavé blonďavé dievča.Zobrala som ju do ruky,aby som sa prizrela lepšie.Bola to Angela.Presne taká,akú som kedysi zvykla vídavať v obchode,či už v škole.Pousmiala som sa.Louis ju musel mať veľmi rád.
,,Čo tu robíš?!"nadskočila som a sklenený rám s fotkou pustila z ruky a vzápätí dopadol na zem,kde sa roztrieštil na tisícky malých kúskov.Zrazu ma zdrapil za ruku a odsotil do rohu izby.
,,P-prepáč ja...ja som nechcela."pípla som a v obavách sa prikrčila.
,,Ty-ty tu nemáš čo robiť!Mala si počkať v izbe!"jeho hlasný krik sa ozýval celou miestnosťou.Srdce mi bilo ako o život a dych sa mi zrýchlil,keď ku mne pristúpil dvomi dlhými krokmi.Otvoril ústa a ja som bola pripravená na ďaľší krik.No namiesto toho ich iba opäť zavrel a vydýchol,akoby chcel svôj hnev ovládnuť.Odstúpil odo mňa a zhlboka dýchal,prechádzajúc ku balkónu izby.Naozaj som musela byť hlúpa ako dievčatá v hororoch,ktoré vchádzajú do tmavých pivníc aj cez to,že celé ich vnútro kričí nechoď tam!Presne tak som sa cítila,keď som vstupovala do tejto izby.Louis odhrnul závesy a do izby následne preniklo veľké množstvo slnečných lúčov.Hneď to tu pôsobilo živšie.Uf,dobre...slovo živšie asi nie je veľmi výstižné.
Prerušila som tok mojich myšlienok a padla na kolená,holými rukami zbierajúc črepy.
,,Čo to robíš,Sophie?Poraníš sa."konečne prehovoril a pozrel na moje prsty,ktoré sa obtáčali okolo rozbitého skla.
,,Ja...snažím sa to napraviť."vykoktala som a následne sykla od bolesti,keď sa mi niekoľko črepov zabodlo do dlane.,,Dokelu..."zamrmlala som a vytiahla ich,zanechávajúc po mojej pokožke stekať krv.
,,Tým,že sa tu dorežeš na skle to rozhodne nenapravíš."pristúpil ku mne a pomohol mi vstať.Jeho dotyk rúk okolo môjho pása mi vyvolával zimomriavky po celom tele,no tento zvláštny pocit som potlačila do úzadia mysle.Zamračil sa a pozorne si prezrel rez,ktorý mi zanechal úlomok skla.
,,Nič to nie je."chystala som sa moju ruku vymotať z tej jeho,no on zrejme odhalil moje plány a pevne ju oblapil svojimi prstami.Zmätene som na neho pozrela,no to už ma ťahal von z izby.
,,Poď do kuchyne...mala by tam byť lekárnička."povedal prísne a ja som si musela silno zahryznúť do vnútornej strany líca,aby som sa nezačala hlasno smiať.
,,Lekárnička?Louis,to naozaj nie je potrebné.Je to len malý škrabanček."protestovala som,ale on ako vždy,nepočúval a viedol ma dole schodmi.
,,Škrabanček?Pozrela si sa vôbec na to?"vysmial ma a popohnal do kuchyne.
,,Neznášam pohľad na krv...Býva mi z toho naozaj nanič."priznala som a odignorovala Louisov tichý smiech.V kútiku duše som však bola rada,že už na mňa nekričí.
,,Ach Sophie..."odmlčal sa,povzdychol a z poličky vybral bielu krabičku označenú červeným krížom.,,...si naozaj taká zraniteľná,ako som si myslel."Pozrela som na neho a chcela sa ozvať na protest,no vedela som,že má pravdu a že taká naozaj som.
,,Prečo strácaš vôbec svoj čas s niekým takým,ako som ja?Som nudná perfekcionalista s výborným priemerom v škole.A ty?Ty si presný opak."po prvýkrát som vyslovila túto otázku,čo sa mi v hlave prehnala vždy,keď sa ma dotkol,keď sa mi vysmieval,či už keď ma urážal.Predtým som chcela,aby ma nechal napokoji,nechal ma ísť svojou vlastnou cestou.Ale teraz?...Bojím sa ho,no niečo v mojom srdci mi vraví,že toto nie je ten Louis,ktorý sa usmieva na odstrihnutej fotke v kuchyni.A teraz,keď som videla,aký šťastný môže byť na tej fotke...chcem ho tak vidieť aj v reálnom živote.Chcem odhaliť všetky skryté informácie,ktoré by mi prezradili,prečo sa tak strašne zmenil.No zároveň...chcem pred nimi uniknúť a kráčať po vlastnej ceste sama.
Chvíľku sa zamyslel nad mojou otázkou a lekárničku položil na vrch stola.
,,Ja som oheň a ty si voda.Ja potrebujem trochu schladiť a ty zas potrebuješ iskru do života...povedzme,trochu vášne.Sme protiklady,ktoré sa navzájom priťahujú.No v tom našom prípade som protiklad iba ja,ktorý priťahuje teba a ty predo mnou utekáš.Ako magnety s rovnakými pólmi."
,,Wau,najskôr znieš,akoby si citoval Rómiea a Júliu a potom to skazíš teóriou o fyzike.Musím však povedať,že sa v rozvinutých vetách zlepšuješ."pousmiala som sa a usadila sa na stoličku.
,,Sophie?"šepol a posadil sa na stoličku oproti mne.
,,Hm?"
,,Už...nikdy nechoď do...tej izby."vyslovil malú prosbu a keď som pozrela do jeho očí,a videla v nich toľko bolesti,pomaly som prikývla.
,,Prepáč.Naozaj som nechcela rozbiť Angelinu fotku..."sklopila som zrak a cítila som vinu,ktorá sa mi pomaly usádzala na pleciach.V tej izbe som naozaj nemala čo robiť.
,,Ja viem...vystrašil som ťa."z lekárničky vybral obväz a ja som sa vzápätí pousmiala na tom,ako nešikovne ho rozbalil.
,,Naozaj si nemyslím,že potrebujem obväz."postavila som sa a zamierila k vodovodnému kohútiku,aby som si ranu mohla poriadne umyť.Dlaň som otočila smerom k sebe a s nechuťou pozrela na krv,ktorá sa po nej rozmazávala.Dobre,priznávam,že som sa porezala viac,ako sa mi zdalo.Nadskočila som,keď sa Louisove ruky obtočili okolo môjho pása a hlavu naklonil cez moje rameno,aby sa na ranu pozrel tiež.Jeho pravidelný dych ma šteklil na krku a z miesta,kde sa ma dotýkal rukami mi prúdilo napätie,ktoré sa rýchlo šírilo po celom tele.
,,Sophie,nemáš šancu čo i len protestovať."potichu sa zasmial a ruku mi strčil pod studený prúd vody.Nadskočila som zároveň od ľaku a od toho,ako ma voda na poranených miestach zaštípala.
,,Au...štípe to."sykla som a ruku rýchlosťou svetla vytiahla zpod prúdu vody.
,,Keby si nezbierala rozbitý rámik,neštípalo by to."pretočil očami.
,,Keby si ma nevyľakal,nerozbila by som ho."protestovala som s povytiahnutým obočím.
,,Keby si tam nešla,nevyľakal by som ťa."zastavil vodu a biely obväz priložil na ranu.Obtočil mi ho okolo ruky a mne bolo hneď jasné,že o obväzoch a ranách nevie nič.
,,Čo sa usmievaš?"palcom ma šťuchol do pleca a dva rozdvojené konce zaviazal do mašličky.Pozrela som najskôr na neho a potom na komicky obviazanú ruku a vybuchla som do smiechu.Louis na mňa pozeral raz zmetene a raz nechápavo.Nakoniec len ohrnul spodnú peru a zamračil sa.
,,Prepáč,ale v role zdravotníka si strašne smiešny."ušknula som sa a opäť pohadom pristála na obväze.
,,Snažil som sa..."odpovedal bez náznaku úsmevu,z linky schmatol zväzok kľúčov a voľnou rukou ma chytil za zápästie,mieriac so mnou do predsiene.Žeby bol Tomlinson urážlivý,alebo snáď citlivý?Nemohla som si pomôcť,ale nad predstavou citlivého Louisa som sa potichu zasmiala.
,,Odveziem ťa domov."zavelil a obul si jeho polorozpadnuté vansky.
,,Bývam na konci ulice,Louis."nechápavo som na neho pozrela a obliekla si bundu.
,,Proste ťa zaveziem,dobre?"hoci to vyznelo ako otázka,vedela som,že to mám brať ako rozkaz.A taktiež,povedal to trochu podráždene.Rozhodla som sa prikývnuť na súhlas,aby mal aspoň pre tentokrát citlivý Louis srdiečko na mieste.Prehodil si cez seba čierny kabát a prstami si prehrabol vlasy odstávajúce na všetky strany.Otvorila som dvere od domu a podišla až k autu,ktoré následne zapípalo na znak,že Louis stlačil na diaľkovom kľúči odomknutie dverí.Nasadla som na sedadlo spolujazdca a kabelku si položila na kolená,načahujúc sa po bezpečnostnom páse.O pár sekúnd si Louis sadol za volant,zapásal sa a naštartoval.Za necelých tridsať sekúnd už zabrzdil pred mojim domom a ja som v duchu pretočila očami,že trval na tom,že ma odvezie.Tentokrát som sa nezabudla odpásať a vystúpila som z auta.Prekvapilo ma,keď Louis vystúpil tiež a prešiel popri mne až ku dverám.
,,Už...môžeš ísť."povedala som zmetene a načiahla sa po kľučke.
,,Idem s tebou...Chcem sa porozprávať s Anne."objasnil mi a ja skm na neho pozrela prísnym pohľadom.
,,Prosím,nevolaj ju Anne.Strašne ma to hnevá."objasnila som mu a otvorila dvere.
,,Mami,som doma!"zakričala som do útrob domu a siahla po zipse na bunde,no Louis ma zastavil jeho dotykom a prstom mi naznačil,aby som sa ešte nevyzliekala.
,,Ahoj,Sophie...akurát som na odchode,volali ma,aby som sa dostavila do prá-... Oh,ahoj Lou."moja mama sa zjavila v predsieni a prekvapene pozrela na Louisa stojaceho vedľa mňa.
,,Ahoj Anne, "pri vyslovovaní mena mojej mami mi venoval víťazoslávny úsmev a pokračoval, ,,chcel som Sophie vziať na tréning a taktiež som prišiel po Joe...Alebo už išiel svojím autom?"
,,Oh,nie...Nie,Joe je ešte doma.Idem hk zavolať a samozrejme,že ak Phi chce,môže ísť s vami.Verím ,že popri tvojom boku sa jej nič nestane."zasmiala sa a ja som mala chuť histericky sa pridať k jej smiechu.Naozaj je jej predstava o Louisovi takáto?Čo netuší,že Louis je nebezpečenstvo už same o sebe?A na ten nudný tréning ísť nechcem.
,,Nebojte sa,dám vám na ňu pozor."uistil ju a ruku obtočil okolo mojich pliec.Mamin pohľad spočinul na obviazanej ruke a už-už sa chystala niečo povedať,keď v tom do predsirne vbehol môj brat a hlučne hodil tréningovú tašku na zem.
,,Čau,Louis a...Phi,ty ideš tiež?"prekvapene nadvihol obočie a ja som len nevediacky mykla plecami.

Troubles.-19.kapitola

Ahojte! :) Tak som zbúchala novú časť na novom telefóne a len dúfam,že sa vám bude páčiť :P Nie,ten koniec som si nemohla odpustiť :D

10+ komentárov a bude ďalšia ;)

Nechty som pevne zarývala do koženého sedadla v aute.Louis sa pokojne opieral lakťom o okno a končekmi prstov poklepkával po volante.Sústredene pozeral na cestu pred sebou a pohmkával si do rytmu pesničky,ktorá hrala na nejakej rockovej stanici.Pomaly som vydýchla,keď zaparkoval vo dvore na vydlaždenom priestore pred domom.Spokojne sa pousmial a odopol si bezpečnostný pás.
,,Uvoľni sa,Sophie.Neuhryznem ťa."Zasmial sa a vystúpil z auta.Možno sa zdalo,že sa obávam zbytočne,no nemohla som si pomôcť,mám zlé tušenie,že sa dnes stane niečo,čo by sa stať rozhodne nemalo.Otvoril dvere na strane spolujazdca a mňa vzápätí ovanul chladný vietor.
,,No...teda možno ťa neuhryznem.To záleží od teba."Neodpustil si a jazykom si oblízol pery.Samozrejme,hruď sa mu zatriasla pod náporom prichádzajúceho smiechu.Pretočila som očami nad jeho rečami a rukou si prehrabla postrapatené vlasy.Zhlboka som sa nadýchla a pohla sa k Louisovi,keď ma zrazu niečo surovo stiahlo späť na sedadlo.Zmätene som pozrela okolo seba a snažila sa zistiť,odkiaľ pochádza tá neznáma sila,čo ma zastavila v pohybe.Okolím sa ozval Louisov hlasný smiech a následne sa nahol až príliž blízko ku mne,neodpustiac si pohľad do môjho výstrihu.Až teraz,keď bol natesnaný na mne,mi prišlo toto auto akosi malé.Opäť sa potichu zasmial a autom sa ozvalo malé cinknutie,keď mi odopol bezpečnostný pás.
,,Zlato,zabudla si sa odpásať."povedal a ustúpil odo mňa.Sklonila som hlavu a zamračila sa nad mojou hlúposťou,ktorou som mu dokonale poskytla urobiť si zo mňa srandu.Naozaj som až taká blbá?!Sophie preber sa!V duchu som si dala poriadnu facku a roztrasenými nohami sa nejako vymotala z auta.Louis ma chytil za ruku a viedol ku vchodovým dverám.Kým z vrecka na čiernych ošúchaných ďžínach,ktoré neodmysliteľne patrili k jeho výzoru, vyťahoval zväzok kľúčov,pohľadom som dôkladne preskúmala ozdobu na dverách domu.Malé vianočné svetielka blikali v pravidelných intervaloch a na dverách visel veľký ozdobený veniec.Načiahla som k nemu ruku,v snahe dotknúť sa ho,no Louis akurát v tej chvíli otvoril dvere a moja ruka tak iba prešla vzduchom.Louis mi jemne priložil jeho veľkú dlaň na kríže a zaviedol ma dnu.Keď za nami zavrel dvere a v miestnosti zostalo šero,znovu som sa vrátila k mojim predstavám,čo všetko by sa tu mohlo prihodiť.Prekvapene som zažmurkala,keď mi Louis odrazu rozopol bundu,čím zároveň aj prerušil tok mojich myšlienok,ktorý sa mi neustále prehnával hlavou.Bundu zavesil na vešiak a oprel sa o bledozelenú stenu,ktorá vo mne vyvolávala príjemné pocity.Vyzula som si topánky a pedantne ich uložila vedľa Louisových čiernych vansiek,ktoré boli naopak rozhodené každá na inú stranu.Keď zbadal,že som vyzutá,pousmial sa a pokynul mi,aby som ho následovala do kuchyne.
,,Dáš si niečo na pitie,alebo tak?"Nerozumiem,prečo sa vôbec pýta,keď už ananásový džús bral do ruky.Zo slušnosti som prikývla a oprela sa o kuchynskú linku.Pohľadom som prechádzala po krémovej stene,na ktorej viseli zarámované fotografie Louisa a jeho rodiny.Všimla som si,že na jednej sa nachádza Louis sám,ako stojí na malom vysvietenom námestí.Na tvári sa mu pohráva láskavý úsmev,čo spôsobuje jeho malé vrásky okolo očí.Polovica fotografie je však odstrihnutá,a tak polovica jeho ruky odchádza z fotografie.Pozrela som na Louisa,ako sústredene nalieva džús do dvoch sklenených pohárov a potom sa moja pozornosť opäť vrátila k fotke.Obraz fotografie sa mi detailne vrýval do pamäti a ja som si chcela Louisa zapamätať presne takto.Pery roztiahnute do úprimného úsmevu,žiadne stopy po jeho arogantnom drzom úsmeve.Oči odrážajú farebné svetielka obmotané okolo stlpov a nie ten chlad,ktorý sa v jeho očiach nachádza práve teraz.Sneh v pozadí fotky pôsobí kontrastujúco s jeho čiernym kabátom a vanskami,zrejme mu nevadí,že vonku je sneh.Aspoň že to sa nezmenilo.
,,Nad čím premýšľaš?"poskočila som,keď sa zrazu jeho tichý hlas ozval blízko za mojím chrbtom.Bola som taká zabraná do myšlienok,ktoré mi bezcieľne blúdili hlavou,že som si nevšimla,ako uprene ma ticho pozoruje.
,,To je jedno..."pokrútila som hlavou a pousmiala sa v snahe odviesť tak od jeho otázky pozornosť.On však iba nadvihol obočie a čakal,či neprehovorím.
,,Povedz mi."chytil ma za ruku,no tentokrát jeho stisk nebol bolestivý.Očami sa vpyl do tých mojich a ja som si zarzu pripadala taká bezvýznamná,popri jeho boku.Uhla som pohľadom,ale Louis sa nedal odbiť.Bradu mi chytil medzi palec a ukazovák a hlavu mi otočil tak,aby som sa dívala rovno do jeho súmernej a nepopierateľne krásnej tváre,ktorá však bola v tejto chvíli zamračená.
,,Nie."šepla som a pomaly privrela oči.Louis vzdychol a pustil mi ruku aj tvár.Odstúpil odo mňa a napil sa z pohára.Zmätene som zaklipkala mihalnicami,zároveň aj prekvapená,ako rýchlo sa dokázal vzdať dostať odpoveď na jeho otázku.
,,Pozerala si na tú fotku...mám pravdu?"ozval sa po chvíli ticha,ktoré bolo prerušované len tichým poklepkávaním jeho prstov o kuchynskú linku.Zvažujúc,či mu povedať pravdu,alebo jeho správny odhad len poprieť,som siahla po pohári s džúsom.
,,Máš pravdu."nakoniec som sa rozhodla pre možnosť číslo jedna- povedať mu pravdu.So sklopeným pohľadom som všetku pozornosť venovala štruktúre podlahy a s obavami vyčkávala na jeho nepredvídateľnú reakciu.No žiadna jeho reakcia sa nedostavila.
,,Je odstrihnutá..."ozvala som sa tichým hlasom a konečne sa odvážila pozrieť na neho.
,,Do toho ťa nič."Au.
,,Ty si chcel vedieť-..."
,,Hovorme už o niečom inom,prosím."prerušil ma a z ruky mi vytrhol pohár s pitím.Hlasno ho položil na linku a zdrapil ma za ruku.Sykla som od ostrej bolesti,ktorá sa prehnala mojím zápästím a trhla sebou,aby jeho silný stisk povolil.V hlave som si urobila poznámku : Nehovoriť o jeho rodine a fotkách.

Rýchlym krokom ma ťahal za sebou hore schodmi,typujem,že máme namierené do jeho izby.Predtým,ako otvoril dvere,som si jeho izbu predstavila v totálnom neporiadku a pôsobiacky nejako...ja neviem...depresívne?Na moje prekvapenue však izba bola zladená do tyrkisovej farby a na stene pri posteli bolo polepených mnoho a mnoho fotiek.Prakticky nimi bola zaprataná jediná biela stena v tejto izbe.Vládol tu obrovský poriadok,akoby túto izbu ani nevyužíval.Jedine rozostlané periny svečili o používaní tejto peknej izby.Na písacom stole,ktorý bol umiestnený pri okne,boli usporiadané karis bloky a čisté kancelárske papiere.Na svetlej plávajúcej podlahe ležal skrkvaný obal od cigariet,ktorý Louis následne odsunul chodidlom.Keď povolil svôj silný stisk,ktorý mi spôsoboval bolesť,na ruke mi ostal biely otlačok jeho prstov,postupne sa prekrvujúc a meniaci sa na ružovú farbu.
,,Prepáč."ospravedlňujúco pozrel na moju ruku a opäť mi ju jemne chytil medzi prsty.Jeho dotyk mi spôsobil husiu kožu na celom tele.Nasmeroval ma ku stolu,čím som pochopila,že chce,aby som si naň sadla.Radšej som urobila tak,ako povedal a vyhupla sa naň.
,,O čom si sa dnes rozprávala s Niallom?Vyzeralo to tak,že sa bavíš."kolená mi odtiahol od seba a panvou sa oprel o stôl tak,že sa bokami dotýkal vnútra mojich stehien.Nervózne som sa zamrvila.
,,Bavila som sa."povedala som pevným hlasom a dlaňami sa oprela o vrchnú dosku stola.Z jeho úst vyšiel pobavený smiech a vzápätí sa zatváril vážne.
,,Myslím si,že on sa baví zo všetkých najviac."jeho ruky premiestnil na moje stehná a pomaly nimi postupoval nahor.Kŕčovito som jeho pohyb zastavila rukami,na čom sa potichu zachichotal.
,,Nech sa baví aj naďalej,ak tým myslíš jeho flirtovanie so mnou.Niall je presne ten typ chlapca,ktorý sa mi-..."
,,Nepokračuj!"zahrmel a rukami ma zúrivo posunul bližšie k nemu,takže sme sa úplne dotýkali spodnými časťami tela.Nebolo mi to vemi príjemné,no bála som sa až príliž na to,aby som bola schopná sebamenšieho pohybu.,,Len nepokračuj..."dodal už miernejším tónom hlasu a odstúpil odo mňa o dva kroky dozadu,akoby si len teraz uvedomil,ako blízko sa pri mne nachádzal.Nevedela som,čo by som mu na to mala odpovedať,alebo či by som mala vôbec nejako prehovoriť.Vo vrecku mu zazvonil mobil,zachraňujúc ma z tejto nepríjemnej situácie.
,,Počkaj tu,toto musím vybaviť."povedal hneď,ako si prečítal meno volajúceho a vyšiel z izby.Vzdychla som a postavila sa na nohy spamätávajúc sa zo všetkého,čo sa tu práve odohralo.Tá jeho prílišná blízkosť a zrazu...hrubosť a hnev,ktoré ovládali každú jednu bunku v jeho tele.Mala by som ísť skrátka domov.Áno,pôjdem ho nájsť a oznámim mu,že už idem a vyhovorím sa na učenie.To by malk zabrať.
Vyšla som z izby,postupujúc po dlhej chodbe vedúcej na schodisko.Zdola bolo počuť jeho hlas,a tak som jednou nohou stúpila na schod,ktorý tíško zavrzgal.Bola som odhodlaná zísť dole,keď som v tom zbadala pootvorené dvere na druhom konci chodby.Louis je dole a telefonuje,zatiaľ čo ja som tu sama.Otočila som sa a rýchlym,no tichým krokom zamierila k tým dverám.Otvorila som ich dokorán a vstúpila dnu.A v tej chvíli som vedela,kde sa nachádzam.Krv mi zamrzla v žilách a ja som len nemo hľadela na rozostlatú posteľ,veci pohádzané po zemi a závesy na oknách dôkladne zatiahnuté.Angelina izba.



Ako veľmi chcete ďaľšiu časť?Ukážte mi ;)

Vykecávačka :P

Ahojte lásky moje :)
Majte so mnou trochu strpenia,čo sa týka novej časti,lebo mám nový windows phone a ešte s ním nevein vôbec narábať :D aby ste vedeli,tento príspevok píšem vo worde! :D Na písaní novej časti začnem teraz,len si ešte musím prepísať nepublikované tajné jednodielovky a veci,ktoré vám zatiaľ nemôžem prezradiť :P Takže zatiaľ ešte poprípade komentujte a čakajte :D Musím sa s týmto telefónom sžiť...neviem ako sa to slovo píše ak vôbec existuje :D
Okey,končím lebo sa musím učiť chémiu ._. Nechce sa mi :D radšej by som písala nové časti...A aj tak tam mám z chémie samé jednotky.Život je sviňa,čo už.
Love Ya.....

Troubles.-18.kapitola

Ahojte :) Mrzí ma,že ju pridávam tak neskoro,pretože som ju mala napísanú už v stredu.Ale strašne dlho vám trvalo,kým ste splnili podmienku 10+ . Vaše komentáre ma ale veľmi potešili :) Úplne ma nakopli k ďaľšiemu dielu :)
A Viky,ja som si myslela,že tento blog už dávno nečítaš :) Prekvapila si ma tvojím komentárom,naozaj :) Na komentáre by som vám chcela aj odpisovať,ale poväčšine nie som na notebooku a cez mobil by mi to trvalo dlho :)
Stále táto poviedka nie je podľa mojich predstáv,ale nevadí,ak sa to vám páči budem ju písať :) Na Vianoce už mám pre vás prichystaný darček :P Tešííng? :D

10+ KOMENTÁROV

Drž sa od neho ďalej...Jeho slová sa mi prehrávali v hlave stále dokola a dokola,ako som sedela na štadióne a pozorovala Nialla,ako prechádza cez celený futbalový trávnik.Na bielom tričku,ktoré perfektne zvýrazňovalo obrysy jeho svalov,mal prehodený čierny sveter cez hlavu a rukávy prevesené na jeho ramenách.V ruke držal čierne vrecko s logom futbalového klubu a cez krk mal prehodené kopačky,zaviazané navzájom šnúrkami.Kráčal pomalým krokom a rozcuchané vlasy mu pridávali na výzore rebelanta.Možno vycítil,že ho uprene pozorujem,keď sa otočil mojím smerom a ja som tak mohla vidieť okuliare s čiernymi sklami,ktoré mu zakrývali nádherné modré oči.Jeden kútik úst podvyhol nahor a zamával mi.
Nie je ten,za ktorého ho máš.Drž sa od neho ďalej...
Louisove slová som zahnala niekam do úzadia a postavila sa zo sedačky,mávajúc mu naspäť.Zastavil sa a čakal,až k nemu neprídem.Schody vedúce na tribúnu som zbehla po dvoch a poklusom sa dostala k nemu.Roztvoril náruč a objal ma.Nos som zaborila do jeho svalnatej hrude a vdýchla tak jeho príťažlivú vôňu.

,,Ahoj,Phi."usmiala som sa.Keď ma nazval takto,určite bolo po včerajšom incidente všetko v poriadku.

,,Ako ti je?"spýtala som sa ho namiesto pozdravu a zdvyhla k nemu ruku.Skôr akoby ma stihol zastaviť,som mu sňala okuliare a zamračila sa,keď som videla jeho krvou podliate oko a rozbitú peru.

,,Je mi fajn."vytrhol mi okuliare a znovu si ich nasadil na nos.

,,Vážne?Nevyzerá to,akoby ti bolo fajn."založila som si ruky v bok a neveriacky na neho pozrela.Prečo sa vždy muži musia tváriť nedobitne a akoby....akoby nemali city?Akoby pre nich slzy bolesti,či už ľútosti nikdy neexistovali.Niall vzdychol,no vzápätí sa zasmial a bezmocne nado mnou pokrútil hlavou.

,,Vy ženy vždy preháňate."ukazovákom ma šťuchol do bedra.Pousmial sa,keď som sa strhla a zistil tak,že ma to zašteklilo.Jeho pohyb zopakoval a ja som sa hlasno zasmiala.

,,Mala by si sa smiať častejšie.Nepristane ti,keď sa mračíš."zahryzol si do spodnej pery a prameň vlasov,ktorý mi padol do tváre,opatrne zastrčil za ucho.Zahanbene som sklopila zrak a potichu odpovedala.

,,Ani tebe to nepristane."

,,Ako to ide s Alice a Lee?"spýtal sa,čím na mojej tväri vyvolal vrásky z chvíľkového zamračenia sa.

,,Myslím,že nijako."zamyslene prikývol a vrecko si prehodil do druhej ruky.

,,Myslím si,že si neurobila nič zlé..."povedal a pomalým krokom zamieril ku štadiónu.Potichu som vzdychla a následovala ho.

,,Urobila,Niall.Klamala som im.A myslím,že mi už neveria."hlesla som a kútikom oka naňho pozrela.Díval sa do zeme a hrýzol si do vnútornej strany líca.

,,Možno by som vedel,ako to napraviť."nakoniec sa víťazoslávne usmial a ja som nadvihla obočie.

,,Ako?"vyhŕkla som,pripravená dostať odpoveď.

,,Na to musíš príjsť sama."potichu sa zasmial,keď som nad ním pretočila očami.Zastala som a mávla Niallovi,ktorý s úškrnom vstúpil do budovy so šatňami a telocvičňami.Bundu som si pritiahla tesnejšie k telu a z úst vydýchla obláčik pary,strácajúci sa v chladnom vzduchu.Nadvihla som hlavu a zbadala Louisa,kráčajúceho oproti mne.Zúfalo som sa obzrela,ak by som náhodou zazrela nejaký iný východ,aby som nemusela prechádzať okolo neho.Naozaj teraz nemám náladu čeliť mu.A hlavne teraz,keď vidím jeho zamračenú tvár a ani ten najmenší náznak drzého úsmevu.

,,Neposlúchaš ma,Sophie."zavrčal a prebodol ma pohľadom.

,,Nebudem ťa poslúchať."povedala som pevným hlasom.Louis je naozaj ten posledný,ktorého by som išla poslúchať.

,,Sophie ty nevieš..."odmlčal sa a pokrútil hlavou.Pozrel do zeme a poškrabal sa na zátylku.Následne opäť pozrel na mňa a povedal: ,,Po škole ma čakaj na parkovisku,odveziem ťa domov."
Skôr ako som stihla niečo odvrknúť,alebo rázne odmietnuť,prehrabol si vlasy a obchádzajúc ma vošiel do šatní.Zamračene som za ním pozrela a vydala sa na odchod.Obedná prestávka končí tak za desať minút,takže to by mi malo stačiť na to,aby som si cestou do triedy zopakovala chémiu.Zatiaľ čo som kráčala do budovy školy,z tašky prevesenej cez rameno som sa snažila vybrať tú správnu knihu.Keď som ju konečne našla,zbadala som Nicka,ako sa opiera o stĺp vedľa vchodových dverí.

,,Ahoj."usmial sa a chrbtom sa odlepil od stĺpa pripravený kráčať popri mne.

,,Ahoj Nick.Počúvaj...píšeme z chémie dnes,alebo spomínala,že až v pondelok?"spýtala som sa zmätene,na čo sa pobavene uškrnul.

,,Vždy si mala prehľad o písomkách ty.Čože sa stalo?"Pretočila som očami.

,,Prosím ťa Nick,netráp ma.Neviem ani kde mi hlava stojí."

,,Na krku."pobavene odpovedal a ja som ho vzápätí buchla do ramena.Zatváril sa,že ho to bolí a sprisahanecky na mňa pozrel.Rozosmiala som sa.

,,Ozaj,takmer som ti zabudol odkázať od Alice a Lee,že máš zajtra večer prísť tam kde vždy a vydiskutujete si to medzi sebou.Už na teba nie sú veľmi nahnevané."pousmial sa a ja som na neho prekvapene pozrela.

,,Naozaj?Už som si začínala myslieť,že mi to nikdy neodpustia."V hrudi som pocítila neuveriteľné šťastie,až som mala chuť rozbehnúť sa a nikdy sa nezastaviť.Naozaj mi teraz Nick zlepšil náladu a pomaly som zabudla na Nialla aj Louisa,ktorý sa rozhodli komplikovať mi život.Vošli sme do triedy a usadili sa ako vždy do prvej lavice.Profesorka už bola v triede a na papier písala predom pripravené príklady.

,,A Nick,neodpovedal si mi na otázku.Kedy teda píšeme?"otočila som sa na neho,no on len pokrčil plecami.

,,Spoliehal som sa,že ty už dátum písomky budeš mať načarbaný v diáriku."objasnil a kútiky úst sa mu roztiahli do úsmevu.Hlasno som vzdychla a zrak upriamila do knihy s nezrozumiteľnými poučkami a vzorcami.Do triedy postupne poprichádzali študenti a hneď ako zazvonilo,sa učiteľka pustila do vysvetľovania nového učiva.

×××

Do skrinky som odložila všetky nepotrebné knihy a vybrala tie,čo budem pravdepodobne potrebovať zajtra.Môj odchod domov som odďalovala čo najviac,ako to len bolo možné.Nebolo mi príjemné sedieť v zamknutom aute práve s Louisom.A takiež si myslím,že má niečo zaľubom.Nemohla som však pri skrinke stáť večne,a tak som ju zamračene zamkla.Knihy na zajtra som popchala do tašky a vydala sa ku východu školy.Otvorila som biele plastové dvere a zbadala Louisa opierať sa o čierny Range Rover,ktorý patril jeho otcovi.Odceňujem,že sa nerozhodol zabiť ma na motorke a požičal si otcovo auto.

,,Už som si myslel,že pri tých skrinkách aj prespíš."usmial sa drzým úsmevom a ja som v tom momente vedela,že predo mnou stojí ten "dostanem všetko čo chcem" Louis.

,,Sleduješ ma?"odbila som ho a neochotne nasadla na sedadlo spolujazdca.

,,Zatiaľ nie."žmurkol a sebavedomo obišiel auto,aby si sadol za volant.Potlačila som nutkanie pretočiť očami a radšej som si zapla bezpečnostný pás.Autom sa ozval zvuk,ktorý značil,že Louis zamkol auto,čo bo mne vyvolalo len nepríjemný pocit klaustrofóbie.Pomrvila som sa a lakťom sa oprela o dvere.

,,Rozhodol som sa,že ťa dnes zoberiem ku mne domov."povedal,keď naštartoval a vycúval z parkoviska trúbiac na futbalistov,ktorí mu následne odkývali.

,,Chcem ísť domov."odvrkla som.Vedela som však,že moje protesty sú zbytočné.Hrdelne sa zasmial a pridal na rýchlosti.Želala som si,aby som mohla vyskočiť za jazdy.

-Komentujte :)

Troubles.-17.kapitola

TOTO je asi najhoršia poviedka,akú som kedy napísala -___- ABSOLÚTNE s ňou nie som spokojná a rozmýšľam,že ju vymažem a rovno začnem pridávať novú.Ja neviem...príde mi to úplne o ničom a zbytočne prehnané ._. Čo si myslíte vy?Čo navrhujete?Mala by som to jednoducho vymazať?VYJADRITE SA!

10+ KOMENTÁROV

Ospalo som vypla hulákajúci budík a po pár sekundách sa pomaly posadila.Nazula som si papuče a presunula sa k šatníku,odkiaľ som vybrala čierne nohavice a krémový sveter.Vybrané oblečenie som rozprestrela na postel a zamierila som do kúpeľne.Tvár som si opláchla studenou vodou a následne na tvár naniesla jemnú vrstvu mejkapu.Vlasy som si prečesala hrebeňom a nechala ich voľne dopadať na plecia.Následne som sa prezliekla do vybraných vecí a celkom spokojná s mojim výzorom som si cez plece prehodila tašku a zišla dolu schodmi.Vošla som do kuchyne a zbadala moju mamu sedieť pri stole so šálkou kávy v ruke.Vedľa nej sa na stoličke pohojdával Joe a jedol cereálie s mliekom.

,,Dobré ráno."pozdravila som ich ešte stále rozospatým hlasom a postavila som vodu na kávu.

,,Dobré ráno,srdiečko.Ako si sa vyspala?"mama mi venovala úprimný úsmev a odpila si z kávy.

,,Celkom fajn."mykla som plecom a keď voda kávu po niekoľkých minútach ticha zovrela,do hrnčeka som nasypala dve lyžičky kávy a lyžičku cukru.

,,Keď káva,tak bez cukru."okomentovala moja mama,no ja som nad tým len pretočila očami a doliala do nej mlieko.,,A bez mlieka."zašomrala,čo spôsobilo môj jemný úsmev na tváry.Nepochopím,ako môže piť kávu bez ničoho.Dobre,je to síce káva,ale mlieko a cukor u mňa nemôžu chýbať.Nie je potom tak silná.Domom sa ozval zvuk zvončeka a keďže som bola najbližšie pri dverách,s povzdychom som sa vybrala otvoriť dvere.Prekvapene som zostala stáť na prahu dverí,keď som predo mnou zbadala stáť Louisa iba v čiernej rozopnutej mikine.Biele tričko mu voľne viselo na tele,čím odhalovalo aj jeho tetovanie na hrudi.Čierna čiapka mu zakrývala trištvrtinu vlasov a čierne obtiahnuté jeany ako vždy ladili s jeho vanskami.

,,Čo tu robíš?"snažila som sa o neutrálny tón hlasu a prestúpila som z nohy na nohu.

,,Idem za Joeom,nefandi si."schladil ma nepriateľským pohľadom a jemne ma dlaňami odstrčil z cesty predtým,ako sa prešmykol okolo mňa do vnútra domu.Pretočila som očami a zabuchla hlavné dvere od domu.Z kuchyne som počula mamin priateľský hlas a aj to,ako jej Louis vraví: ,,Dobré ráno,Anne." Nepáči sa mi,akým spôsobom mi kradne mamu.Budem si s ňou musieť pohovoriť a objasniť jej,aký ten jej "Lou" naozaj je.

,,Ale samozrejme,Lou...To je výborný nápad.Som si istá,že bude nadšená."opäť sa ozvalo z kuchyne a niečo mi vraví,že tým bude nadšená myslia mňa.Rezkým krokom som vošla do kuchyne a psychicky sa pripravila na niečo,čo určite nebude výborný nápad.Zaliala som si kávu,kým som čakala na niekoho,kto začne hovoriť.

,,Louis ti zaviezol auto do servisu."nadšeným tónom hlasu sa rozhodla ozvať moja mama.

,,Čože?!Ako sa opovažuješ vôbec-"

,,Sophie!Nebuď nevďačná."moja mama prerušila môj začínajúci monológ plný hnevu a pobúrenia.Kam až ďaleko chce takýmto panovačným prístupom zájsť?!Viem,čo chce dosiahnuť a ja mu mám byť vďačná?!Pohár s kávou som prudko tresla na linku a odkráčala z kuchyne.Nemá to význam,keď je moja mama na jeho strane.Zhrabla som tašku a v rýchlosti si zaviazala šnúrky na vysokých hnedých kožených topánkach.Okolo krku som si omotala pletený šál a obliekla na seba zelenú bundu.

,,Počkaj,Lou ťa odvezie."pohyb mojej ruky,ktorý smeroval na kľučku dverí bol zastavený hlasom monej mami.

,,Tak za prvé,je to Louis,nie Lou.A za druhé,radšej pôjdem peši ako s ním v jednom aute."odvrkla som a znovu sa chystala otvoriť dvere a výjsť do zimy.

,,Nebojte sa,Anne.Pôjde so mnou."oznámil jej Louis,ktorý sa zrazu zjavil za mojou mamou,akoby to bola samozrejmosť,že ma odvezie.Nečakal na môj protest,chytil ma za lakeť a vyviedol von.

,,Čo máš za problém?!"na hrudi som si prekrížila ruky a zamračene na neho pozrela.Myslím,že nikto ho nikdy nedokáže pochopiť.Ani nie tak pochopiť,ako porozumieť jeho správaniu.Raz na mňa kričí a je na mňa hrubý.A na ďaľší deň sa tvári,akoby sme boli priatelia.Je s ním niečo zle?

,,Dopekla,len nastúp."predsedil pomedzi zuby a otvoril dvere od auta na strane spolujazdca.Zaťato som zostala stáť a dívať sa na neho upreným pohľadom plným nenávisti.Naštvane vzdychol a doslova ma strčil do auta,nasilu mi zapínajúc bezpečnostný pás.Keď som proti mojej vôli sedela bezpečne zapásaná,zabuchol dvere a obišiel auto.Sadol si za volant a naštartoval.Načiahla som sa po kľučke,no so strachom zistila,že auto zamkol predtým,ako naštartoval.

,,Zamkol si ma v aute?!Fakt?"Neveriacky som nad ním pokrútila hlavou a zúfalo sa oprela o sedadlo s koženými poťahmi.

,,Inak by to nešlo.Vieš,že nie."povedal a vycúval z parkovacieho miesta.

,,Samozrejme,že to viem."odvrkla som a nezaujato pozrela na domy,ktoré sme v rýchlosti míňali.

,,Včera...naozaj si to chcela urobiť,Sophie?"zase načrel do včerajšieho incidentu,no tentokrát som absolútne nevedela,čo myslí tým,čo som chcela urobiť.

,,Chcela urobiť čo?"podozieravo som nadvihla obočie a pozrela na jeho zamračenú tvár.Sústredene pozeral pred seba a zabáčal do ulíc.

,,Pobozkať ho."

,,Panebože,Louis!Naozaj tak veľmi túžiš po mojej odpovedi?Divím sa,že sa ti o tom aj nesnívalo."trpko som sa zasmiala a dodala: ,,A vôbec.Ty sa do toho nemáš čo starať."

,,Tak to sa mýliš.Odpovedz mi,prosím."zastali sme na semafóre a otočil sa ku mne.Pretočila som očami a hlasno vzdychla dávajúc mu tak najavo to,že ma jeho vyzvedanie otravuje.

,,Chcela som ho pobozkať.Naozajsom chcela.Spokojný?"rozhodila som rukami a z tašky vybrala hrubú knihu z literatúri.Louis zaťal sánku a hánky mu obeleli so silného stisku volanta.Bol nahnevaný?

,,Sophie...On nie je ten,za ktorého ho máš.Drž sa od neho ďalej.Prosím."Načiahla som k nemu ruku a jemne sa dotkla jeho ramena.Ticho vydýchol a povolil stisk na volante.Svoju ruku som vzápätí stiahla a odvrátila od neho zrak.

,,Kto teda je?"šepla som a v mysli si položila otázku: A kto si ty?

,,Na tom nezáleží...Len sa proste...od neho drž ďalej."riekol prosebným tónom hlasu a zaparkoval na parkovisku pred školou.Odopla som si bezpečnostný pás a do ruky zobrala tašku s knihou.

,,Nič ti nesľubujem."vystúpila som z auta a zabuchla dvere.Otočila som sa a zbadala ďalej odo mňa stáť Alice s Nickom a Lee.

Z pohľadu Louisa:

,,Nič ti nesľubujem."vydýchla a vystúpila z auta.Potichu som zanadával a udrel do volantu.Sophie nepoznám dobre,no po pár minútach strávených s ňou som zistil jednu vec.Je neskutočne tvrdohlavá.
Horan sa okolo nej motá stále viac a ja teraz neviem,či preto,že ma chce nasrať,alebo preto,že tentokrát je pre neho korisťou Sophie.S Niallom som si nikdy nerozumel a nebolo to preto,že som randil s Jesamine,jeho sestrou.Medzi nami boli nezhody už dávno predtým.

FLASHBACK:

Predieral som sa pomedzi opitých teenagerov a hľadal tmavovlasé dievča menom Cath,ktorá patrila do našej partie.Pohľadom som prechádzal okolo stolov,pretože väčšinou sa zvykla opitá zvŕtať na stole okolo nejakého chlapa.Nikde som ju však nevidel.Zakotvil som na barovú stoličku a objednal si pár silných tequíl.Stále som čakal,že príde.

,,Louis,nevidel si Cath?"blízko môjho ucha sa ozval Claudin hlas,snažiaci sa prekričať hlasnú hudbu.Pokrútil som hlavou na znak,že som ju nevidel a ona so zamysleným výrazom zmyzla za rohom baru.Po chvíle váhania som sa postavil od barového pulta a pobehol za ňou.Zabočila na menej osvetlenú chodbu,kde sa nachádzali záchody a aj cez to,že som muž,som bez váhania vkročil na dievčenské záchody.Jej kabelka ležala na studenej dlážke,no Cath nebola ani tu.

,,Choď sa pozrieť,či náhodou nie je von."Prikývol som a opustil dámske záchody.Kráčal som pomedzi ľudí a odstrčoval poldecáky,ktoré ma zasypávali zkaždej strany.A zrazu som ju zbadal.Opierala sa o stenu,oči pevne zavreté a nedúhlasne krútila hlavou.Na nej bol nalepený blonďavý chalan,odhadoval som mu toľko isto rokov ako mne.Rukou jej zašiel pod šaty,neberúc ohľad na to,že nie je v miestnosti iba on a ona.Cath nesúhlasne vykríkla,no jej ústa boli zakryté jeho veľkou dlaňou.Zamračil som sa a podišiel ku nim.Od zlosti vo mne vrela krv a následne som ho od nej surovo odtrhol.Uprel na mňa azúrovo modré oči,ktoré následne privrel od hnevu,ktorý prišiel,pretože som ho zbavil zábavky.Ruku som opásal okolo Cath a predsedil pomedzi zuby,aby odišiel.Až neskôr som zistil,že to bol Niall.

Nikdy predtým som necítil niečo,čo ma presviedčalo o tom,že ju musím chrániť.Chránit pred ním.Alebo pred sebou?Predsa som horší ako bol on.Oveľa horší.

,,Hej kámo,ideš,alebo si dáš v tom aute šlofíka?"Ian mi zaklopkal na okno auta a ja som pretočil očami predtým,ako som vystúpil a následoval ho do šatne.

Viem...o ničom a totálne na P-diel ._. Som zo seba sklamaná.
Vaše názory?