Troubles.-18.kapitola

Ahojte :) Mrzí ma,že ju pridávam tak neskoro,pretože som ju mala napísanú už v stredu.Ale strašne dlho vám trvalo,kým ste splnili podmienku 10+ . Vaše komentáre ma ale veľmi potešili :) Úplne ma nakopli k ďaľšiemu dielu :)
A Viky,ja som si myslela,že tento blog už dávno nečítaš :) Prekvapila si ma tvojím komentárom,naozaj :) Na komentáre by som vám chcela aj odpisovať,ale poväčšine nie som na notebooku a cez mobil by mi to trvalo dlho :)
Stále táto poviedka nie je podľa mojich predstáv,ale nevadí,ak sa to vám páči budem ju písať :) Na Vianoce už mám pre vás prichystaný darček :P Tešííng? :D

10+ KOMENTÁROV

Drž sa od neho ďalej...Jeho slová sa mi prehrávali v hlave stále dokola a dokola,ako som sedela na štadióne a pozorovala Nialla,ako prechádza cez celený futbalový trávnik.Na bielom tričku,ktoré perfektne zvýrazňovalo obrysy jeho svalov,mal prehodený čierny sveter cez hlavu a rukávy prevesené na jeho ramenách.V ruke držal čierne vrecko s logom futbalového klubu a cez krk mal prehodené kopačky,zaviazané navzájom šnúrkami.Kráčal pomalým krokom a rozcuchané vlasy mu pridávali na výzore rebelanta.Možno vycítil,že ho uprene pozorujem,keď sa otočil mojím smerom a ja som tak mohla vidieť okuliare s čiernymi sklami,ktoré mu zakrývali nádherné modré oči.Jeden kútik úst podvyhol nahor a zamával mi.
Nie je ten,za ktorého ho máš.Drž sa od neho ďalej...
Louisove slová som zahnala niekam do úzadia a postavila sa zo sedačky,mávajúc mu naspäť.Zastavil sa a čakal,až k nemu neprídem.Schody vedúce na tribúnu som zbehla po dvoch a poklusom sa dostala k nemu.Roztvoril náruč a objal ma.Nos som zaborila do jeho svalnatej hrude a vdýchla tak jeho príťažlivú vôňu.

,,Ahoj,Phi."usmiala som sa.Keď ma nazval takto,určite bolo po včerajšom incidente všetko v poriadku.

,,Ako ti je?"spýtala som sa ho namiesto pozdravu a zdvyhla k nemu ruku.Skôr akoby ma stihol zastaviť,som mu sňala okuliare a zamračila sa,keď som videla jeho krvou podliate oko a rozbitú peru.

,,Je mi fajn."vytrhol mi okuliare a znovu si ich nasadil na nos.

,,Vážne?Nevyzerá to,akoby ti bolo fajn."založila som si ruky v bok a neveriacky na neho pozrela.Prečo sa vždy muži musia tváriť nedobitne a akoby....akoby nemali city?Akoby pre nich slzy bolesti,či už ľútosti nikdy neexistovali.Niall vzdychol,no vzápätí sa zasmial a bezmocne nado mnou pokrútil hlavou.

,,Vy ženy vždy preháňate."ukazovákom ma šťuchol do bedra.Pousmial sa,keď som sa strhla a zistil tak,že ma to zašteklilo.Jeho pohyb zopakoval a ja som sa hlasno zasmiala.

,,Mala by si sa smiať častejšie.Nepristane ti,keď sa mračíš."zahryzol si do spodnej pery a prameň vlasov,ktorý mi padol do tváre,opatrne zastrčil za ucho.Zahanbene som sklopila zrak a potichu odpovedala.

,,Ani tebe to nepristane."

,,Ako to ide s Alice a Lee?"spýtal sa,čím na mojej tväri vyvolal vrásky z chvíľkového zamračenia sa.

,,Myslím,že nijako."zamyslene prikývol a vrecko si prehodil do druhej ruky.

,,Myslím si,že si neurobila nič zlé..."povedal a pomalým krokom zamieril ku štadiónu.Potichu som vzdychla a následovala ho.

,,Urobila,Niall.Klamala som im.A myslím,že mi už neveria."hlesla som a kútikom oka naňho pozrela.Díval sa do zeme a hrýzol si do vnútornej strany líca.

,,Možno by som vedel,ako to napraviť."nakoniec sa víťazoslávne usmial a ja som nadvihla obočie.

,,Ako?"vyhŕkla som,pripravená dostať odpoveď.

,,Na to musíš príjsť sama."potichu sa zasmial,keď som nad ním pretočila očami.Zastala som a mávla Niallovi,ktorý s úškrnom vstúpil do budovy so šatňami a telocvičňami.Bundu som si pritiahla tesnejšie k telu a z úst vydýchla obláčik pary,strácajúci sa v chladnom vzduchu.Nadvihla som hlavu a zbadala Louisa,kráčajúceho oproti mne.Zúfalo som sa obzrela,ak by som náhodou zazrela nejaký iný východ,aby som nemusela prechádzať okolo neho.Naozaj teraz nemám náladu čeliť mu.A hlavne teraz,keď vidím jeho zamračenú tvár a ani ten najmenší náznak drzého úsmevu.

,,Neposlúchaš ma,Sophie."zavrčal a prebodol ma pohľadom.

,,Nebudem ťa poslúchať."povedala som pevným hlasom.Louis je naozaj ten posledný,ktorého by som išla poslúchať.

,,Sophie ty nevieš..."odmlčal sa a pokrútil hlavou.Pozrel do zeme a poškrabal sa na zátylku.Následne opäť pozrel na mňa a povedal: ,,Po škole ma čakaj na parkovisku,odveziem ťa domov."
Skôr ako som stihla niečo odvrknúť,alebo rázne odmietnuť,prehrabol si vlasy a obchádzajúc ma vošiel do šatní.Zamračene som za ním pozrela a vydala sa na odchod.Obedná prestávka končí tak za desať minút,takže to by mi malo stačiť na to,aby som si cestou do triedy zopakovala chémiu.Zatiaľ čo som kráčala do budovy školy,z tašky prevesenej cez rameno som sa snažila vybrať tú správnu knihu.Keď som ju konečne našla,zbadala som Nicka,ako sa opiera o stĺp vedľa vchodových dverí.

,,Ahoj."usmial sa a chrbtom sa odlepil od stĺpa pripravený kráčať popri mne.

,,Ahoj Nick.Počúvaj...píšeme z chémie dnes,alebo spomínala,že až v pondelok?"spýtala som sa zmätene,na čo sa pobavene uškrnul.

,,Vždy si mala prehľad o písomkách ty.Čože sa stalo?"Pretočila som očami.

,,Prosím ťa Nick,netráp ma.Neviem ani kde mi hlava stojí."

,,Na krku."pobavene odpovedal a ja som ho vzápätí buchla do ramena.Zatváril sa,že ho to bolí a sprisahanecky na mňa pozrel.Rozosmiala som sa.

,,Ozaj,takmer som ti zabudol odkázať od Alice a Lee,že máš zajtra večer prísť tam kde vždy a vydiskutujete si to medzi sebou.Už na teba nie sú veľmi nahnevané."pousmial sa a ja som na neho prekvapene pozrela.

,,Naozaj?Už som si začínala myslieť,že mi to nikdy neodpustia."V hrudi som pocítila neuveriteľné šťastie,až som mala chuť rozbehnúť sa a nikdy sa nezastaviť.Naozaj mi teraz Nick zlepšil náladu a pomaly som zabudla na Nialla aj Louisa,ktorý sa rozhodli komplikovať mi život.Vošli sme do triedy a usadili sa ako vždy do prvej lavice.Profesorka už bola v triede a na papier písala predom pripravené príklady.

,,A Nick,neodpovedal si mi na otázku.Kedy teda píšeme?"otočila som sa na neho,no on len pokrčil plecami.

,,Spoliehal som sa,že ty už dátum písomky budeš mať načarbaný v diáriku."objasnil a kútiky úst sa mu roztiahli do úsmevu.Hlasno som vzdychla a zrak upriamila do knihy s nezrozumiteľnými poučkami a vzorcami.Do triedy postupne poprichádzali študenti a hneď ako zazvonilo,sa učiteľka pustila do vysvetľovania nového učiva.

×××

Do skrinky som odložila všetky nepotrebné knihy a vybrala tie,čo budem pravdepodobne potrebovať zajtra.Môj odchod domov som odďalovala čo najviac,ako to len bolo možné.Nebolo mi príjemné sedieť v zamknutom aute práve s Louisom.A takiež si myslím,že má niečo zaľubom.Nemohla som však pri skrinke stáť večne,a tak som ju zamračene zamkla.Knihy na zajtra som popchala do tašky a vydala sa ku východu školy.Otvorila som biele plastové dvere a zbadala Louisa opierať sa o čierny Range Rover,ktorý patril jeho otcovi.Odceňujem,že sa nerozhodol zabiť ma na motorke a požičal si otcovo auto.

,,Už som si myslel,že pri tých skrinkách aj prespíš."usmial sa drzým úsmevom a ja som v tom momente vedela,že predo mnou stojí ten "dostanem všetko čo chcem" Louis.

,,Sleduješ ma?"odbila som ho a neochotne nasadla na sedadlo spolujazdca.

,,Zatiaľ nie."žmurkol a sebavedomo obišiel auto,aby si sadol za volant.Potlačila som nutkanie pretočiť očami a radšej som si zapla bezpečnostný pás.Autom sa ozval zvuk,ktorý značil,že Louis zamkol auto,čo bo mne vyvolalo len nepríjemný pocit klaustrofóbie.Pomrvila som sa a lakťom sa oprela o dvere.

,,Rozhodol som sa,že ťa dnes zoberiem ku mne domov."povedal,keď naštartoval a vycúval z parkoviska trúbiac na futbalistov,ktorí mu následne odkývali.

,,Chcem ísť domov."odvrkla som.Vedela som však,že moje protesty sú zbytočné.Hrdelne sa zasmial a pridal na rýchlosti.Želala som si,aby som mohla vyskočiť za jazdy.

-Komentujte :)