Troubles.-20.kapitola

Ahojte :) Konečne pridávam novú časť,ktorá je v podstate o ničom,ale včera som sa vrátila k prológu tejto poviedky a zrodili sa mi v hlave také plány,že sa pokakáte :D Ak si prológ nepamätáte,skúste si ho prečítať ešte raz a zistíte,že sa k nej Louis správa oveľa horšie,ako v týchto častiach :D Muhahaaaaah...v ďalšej časti sa moje plány pomaly rozbehnú :D už aj prekvapenie vianočné je hotové...
Mimochodom!Ľúbim Vás za tie komentáte k predošlej časti :3
Komentujte aj teraz,nech viem,čo si o tom myslíte :)

10+ Komentárov


Vo vzduchu bola cítiť Louisova voňavka,no som si istá,že toto je Angelina izba.Aj keď tu je viac Louisových vecí,ako Angeliních.Na stole stála zarámovaná fotka,na ktorej bolo usmievavé blonďavé dievča.Zobrala som ju do ruky,aby som sa prizrela lepšie.Bola to Angela.Presne taká,akú som kedysi zvykla vídavať v obchode,či už v škole.Pousmiala som sa.Louis ju musel mať veľmi rád.
,,Čo tu robíš?!"nadskočila som a sklenený rám s fotkou pustila z ruky a vzápätí dopadol na zem,kde sa roztrieštil na tisícky malých kúskov.Zrazu ma zdrapil za ruku a odsotil do rohu izby.
,,P-prepáč ja...ja som nechcela."pípla som a v obavách sa prikrčila.
,,Ty-ty tu nemáš čo robiť!Mala si počkať v izbe!"jeho hlasný krik sa ozýval celou miestnosťou.Srdce mi bilo ako o život a dych sa mi zrýchlil,keď ku mne pristúpil dvomi dlhými krokmi.Otvoril ústa a ja som bola pripravená na ďaľší krik.No namiesto toho ich iba opäť zavrel a vydýchol,akoby chcel svôj hnev ovládnuť.Odstúpil odo mňa a zhlboka dýchal,prechádzajúc ku balkónu izby.Naozaj som musela byť hlúpa ako dievčatá v hororoch,ktoré vchádzajú do tmavých pivníc aj cez to,že celé ich vnútro kričí nechoď tam!Presne tak som sa cítila,keď som vstupovala do tejto izby.Louis odhrnul závesy a do izby následne preniklo veľké množstvo slnečných lúčov.Hneď to tu pôsobilo živšie.Uf,dobre...slovo živšie asi nie je veľmi výstižné.
Prerušila som tok mojich myšlienok a padla na kolená,holými rukami zbierajúc črepy.
,,Čo to robíš,Sophie?Poraníš sa."konečne prehovoril a pozrel na moje prsty,ktoré sa obtáčali okolo rozbitého skla.
,,Ja...snažím sa to napraviť."vykoktala som a následne sykla od bolesti,keď sa mi niekoľko črepov zabodlo do dlane.,,Dokelu..."zamrmlala som a vytiahla ich,zanechávajúc po mojej pokožke stekať krv.
,,Tým,že sa tu dorežeš na skle to rozhodne nenapravíš."pristúpil ku mne a pomohol mi vstať.Jeho dotyk rúk okolo môjho pása mi vyvolával zimomriavky po celom tele,no tento zvláštny pocit som potlačila do úzadia mysle.Zamračil sa a pozorne si prezrel rez,ktorý mi zanechal úlomok skla.
,,Nič to nie je."chystala som sa moju ruku vymotať z tej jeho,no on zrejme odhalil moje plány a pevne ju oblapil svojimi prstami.Zmätene som na neho pozrela,no to už ma ťahal von z izby.
,,Poď do kuchyne...mala by tam byť lekárnička."povedal prísne a ja som si musela silno zahryznúť do vnútornej strany líca,aby som sa nezačala hlasno smiať.
,,Lekárnička?Louis,to naozaj nie je potrebné.Je to len malý škrabanček."protestovala som,ale on ako vždy,nepočúval a viedol ma dole schodmi.
,,Škrabanček?Pozrela si sa vôbec na to?"vysmial ma a popohnal do kuchyne.
,,Neznášam pohľad na krv...Býva mi z toho naozaj nanič."priznala som a odignorovala Louisov tichý smiech.V kútiku duše som však bola rada,že už na mňa nekričí.
,,Ach Sophie..."odmlčal sa,povzdychol a z poličky vybral bielu krabičku označenú červeným krížom.,,...si naozaj taká zraniteľná,ako som si myslel."Pozrela som na neho a chcela sa ozvať na protest,no vedela som,že má pravdu a že taká naozaj som.
,,Prečo strácaš vôbec svoj čas s niekým takým,ako som ja?Som nudná perfekcionalista s výborným priemerom v škole.A ty?Ty si presný opak."po prvýkrát som vyslovila túto otázku,čo sa mi v hlave prehnala vždy,keď sa ma dotkol,keď sa mi vysmieval,či už keď ma urážal.Predtým som chcela,aby ma nechal napokoji,nechal ma ísť svojou vlastnou cestou.Ale teraz?...Bojím sa ho,no niečo v mojom srdci mi vraví,že toto nie je ten Louis,ktorý sa usmieva na odstrihnutej fotke v kuchyni.A teraz,keď som videla,aký šťastný môže byť na tej fotke...chcem ho tak vidieť aj v reálnom živote.Chcem odhaliť všetky skryté informácie,ktoré by mi prezradili,prečo sa tak strašne zmenil.No zároveň...chcem pred nimi uniknúť a kráčať po vlastnej ceste sama.
Chvíľku sa zamyslel nad mojou otázkou a lekárničku položil na vrch stola.
,,Ja som oheň a ty si voda.Ja potrebujem trochu schladiť a ty zas potrebuješ iskru do života...povedzme,trochu vášne.Sme protiklady,ktoré sa navzájom priťahujú.No v tom našom prípade som protiklad iba ja,ktorý priťahuje teba a ty predo mnou utekáš.Ako magnety s rovnakými pólmi."
,,Wau,najskôr znieš,akoby si citoval Rómiea a Júliu a potom to skazíš teóriou o fyzike.Musím však povedať,že sa v rozvinutých vetách zlepšuješ."pousmiala som sa a usadila sa na stoličku.
,,Sophie?"šepol a posadil sa na stoličku oproti mne.
,,Hm?"
,,Už...nikdy nechoď do...tej izby."vyslovil malú prosbu a keď som pozrela do jeho očí,a videla v nich toľko bolesti,pomaly som prikývla.
,,Prepáč.Naozaj som nechcela rozbiť Angelinu fotku..."sklopila som zrak a cítila som vinu,ktorá sa mi pomaly usádzala na pleciach.V tej izbe som naozaj nemala čo robiť.
,,Ja viem...vystrašil som ťa."z lekárničky vybral obväz a ja som sa vzápätí pousmiala na tom,ako nešikovne ho rozbalil.
,,Naozaj si nemyslím,že potrebujem obväz."postavila som sa a zamierila k vodovodnému kohútiku,aby som si ranu mohla poriadne umyť.Dlaň som otočila smerom k sebe a s nechuťou pozrela na krv,ktorá sa po nej rozmazávala.Dobre,priznávam,že som sa porezala viac,ako sa mi zdalo.Nadskočila som,keď sa Louisove ruky obtočili okolo môjho pása a hlavu naklonil cez moje rameno,aby sa na ranu pozrel tiež.Jeho pravidelný dych ma šteklil na krku a z miesta,kde sa ma dotýkal rukami mi prúdilo napätie,ktoré sa rýchlo šírilo po celom tele.
,,Sophie,nemáš šancu čo i len protestovať."potichu sa zasmial a ruku mi strčil pod studený prúd vody.Nadskočila som zároveň od ľaku a od toho,ako ma voda na poranených miestach zaštípala.
,,Au...štípe to."sykla som a ruku rýchlosťou svetla vytiahla zpod prúdu vody.
,,Keby si nezbierala rozbitý rámik,neštípalo by to."pretočil očami.
,,Keby si ma nevyľakal,nerozbila by som ho."protestovala som s povytiahnutým obočím.
,,Keby si tam nešla,nevyľakal by som ťa."zastavil vodu a biely obväz priložil na ranu.Obtočil mi ho okolo ruky a mne bolo hneď jasné,že o obväzoch a ranách nevie nič.
,,Čo sa usmievaš?"palcom ma šťuchol do pleca a dva rozdvojené konce zaviazal do mašličky.Pozrela som najskôr na neho a potom na komicky obviazanú ruku a vybuchla som do smiechu.Louis na mňa pozeral raz zmetene a raz nechápavo.Nakoniec len ohrnul spodnú peru a zamračil sa.
,,Prepáč,ale v role zdravotníka si strašne smiešny."ušknula som sa a opäť pohadom pristála na obväze.
,,Snažil som sa..."odpovedal bez náznaku úsmevu,z linky schmatol zväzok kľúčov a voľnou rukou ma chytil za zápästie,mieriac so mnou do predsiene.Žeby bol Tomlinson urážlivý,alebo snáď citlivý?Nemohla som si pomôcť,ale nad predstavou citlivého Louisa som sa potichu zasmiala.
,,Odveziem ťa domov."zavelil a obul si jeho polorozpadnuté vansky.
,,Bývam na konci ulice,Louis."nechápavo som na neho pozrela a obliekla si bundu.
,,Proste ťa zaveziem,dobre?"hoci to vyznelo ako otázka,vedela som,že to mám brať ako rozkaz.A taktiež,povedal to trochu podráždene.Rozhodla som sa prikývnuť na súhlas,aby mal aspoň pre tentokrát citlivý Louis srdiečko na mieste.Prehodil si cez seba čierny kabát a prstami si prehrabol vlasy odstávajúce na všetky strany.Otvorila som dvere od domu a podišla až k autu,ktoré následne zapípalo na znak,že Louis stlačil na diaľkovom kľúči odomknutie dverí.Nasadla som na sedadlo spolujazdca a kabelku si položila na kolená,načahujúc sa po bezpečnostnom páse.O pár sekúnd si Louis sadol za volant,zapásal sa a naštartoval.Za necelých tridsať sekúnd už zabrzdil pred mojim domom a ja som v duchu pretočila očami,že trval na tom,že ma odvezie.Tentokrát som sa nezabudla odpásať a vystúpila som z auta.Prekvapilo ma,keď Louis vystúpil tiež a prešiel popri mne až ku dverám.
,,Už...môžeš ísť."povedala som zmetene a načiahla sa po kľučke.
,,Idem s tebou...Chcem sa porozprávať s Anne."objasnil mi a ja skm na neho pozrela prísnym pohľadom.
,,Prosím,nevolaj ju Anne.Strašne ma to hnevá."objasnila som mu a otvorila dvere.
,,Mami,som doma!"zakričala som do útrob domu a siahla po zipse na bunde,no Louis ma zastavil jeho dotykom a prstom mi naznačil,aby som sa ešte nevyzliekala.
,,Ahoj,Sophie...akurát som na odchode,volali ma,aby som sa dostavila do prá-... Oh,ahoj Lou."moja mama sa zjavila v predsieni a prekvapene pozrela na Louisa stojaceho vedľa mňa.
,,Ahoj Anne, "pri vyslovovaní mena mojej mami mi venoval víťazoslávny úsmev a pokračoval, ,,chcel som Sophie vziať na tréning a taktiež som prišiel po Joe...Alebo už išiel svojím autom?"
,,Oh,nie...Nie,Joe je ešte doma.Idem hk zavolať a samozrejme,že ak Phi chce,môže ísť s vami.Verím ,že popri tvojom boku sa jej nič nestane."zasmiala sa a ja som mala chuť histericky sa pridať k jej smiechu.Naozaj je jej predstava o Louisovi takáto?Čo netuší,že Louis je nebezpečenstvo už same o sebe?A na ten nudný tréning ísť nechcem.
,,Nebojte sa,dám vám na ňu pozor."uistil ju a ruku obtočil okolo mojich pliec.Mamin pohľad spočinul na obviazanej ruke a už-už sa chystala niečo povedať,keď v tom do predsirne vbehol môj brat a hlučne hodil tréningovú tašku na zem.
,,Čau,Louis a...Phi,ty ideš tiež?"prekvapene nadvihol obočie a ja som len nevediacky mykla plecami.