Save Her Life- "Dear Friend" (1.)

Prekvapenie! :) 

Dlho som mala v hlave dobrý napad na poviedku,tak som sa rozhodla,že budem písať dve poviedky naraz :) Uvidím,ako to postíham :/ 

Želám Vám všetkým krásne sviatky a zároveň Vám ďakujem za každé zobrazenie blogu,(Za chvíľu už 5o.ooo!!!..WOW ) za každý komentár a za to,že (veľmi dúfam ) ma neopustíte ani po novom roku :)** 

A na záver ešte dúfam,že nová poviedka sa vám bude páčiť :)

Troubles. sa pokúsim pridať zajtra :D

-10 Komentárov a bude ďaľšia?Ak teda ďaľšiu chcete... :)

Save Her Life: "Dear Friend" (1.)

Klopkavý zvuk opätkov sa rozlieha po okolí.Neskôr sa k tomuto zvuku pridáva smiech a nadávky.No keď tu človek býva celý jeho zasraný život,zvykne si.Nič iné mi totižto nezostáva.Prehliadam tabuľu s červeným nápisom:

PRECHOD ZAKÁZANÝ !

NEBEZPEČENSTVO PÁDU !

Pokojne vchádzam do podchodu starej budovy,ktorá tu stojí už od roku 1945.Z vrecka vyťahujem najsilnejšie cigarety,aké sa dajú v tejto diere zohnať a následne si jednu vkladám medzi suché pery.Upravujem si strapaté vlasy,rozmazaný make-up a okrúhly výstrih na tričku si poťahujem nahor.Vyfúknem dym a vydám sa k postavám,ktoré sa krčia na rohu podchodu,kde sa nachádzajú zamrežované dvere vedúce do starého supermarketu.Napravím si sukňu a odhadzujem ohorok cigarety na betón.

,,Čau Effy.Myslel som,že už nedorazíš po búrlivej noci,ktorú si prežila s Dylanom."smeje sa Mike a zatvári sa prekvapene,keď sa k jeho smiechu potichu pridám aj ja.

,,Drž hubu,Mike a radšej mi podaj prášok.Viem,že ho máš pedantne zabalený v tom tvojom sáčočku."zaškerím sa a on mi len ukáže prostredník.Sáčok s drogami mi nepodá.Sadám si na schod,rozkračujúc nohy a nedbajúc na to,že všetci čumia na moje nohavičky pod sukňou.Každý ma už nahú videl,takže?Hlasno sa zasmejem nad ich výrazmi a až teraz mi zrak padne na neznámu blondínu sediacu oproti mne.Odlamuje si zo sendviča a s vypúlenými očami od prekvapenia pozerá na mňa.Prehrabnem si vlasy a rozhodnem sa trochu zabaviť.

,,Je to tvoja nová kurva,Zayn?"Dievčina sa po mojich slovách zachveje a kútika oka pozrie na Zayna.Ten sa potichu zasmeje a piercing na pere vtiahne do úst.Všetci ľudia,ktorí ho poznajú vedia,že sa tým gestom snaží zakryť pobavenie.

,,Neboj sa,Effy to nemyslela nijak zle.Voláva tak všetky Zaynove frajerky..."podotkne Louis a mne sa zdá,akoby to dievča mal nejakým spôsobom rád.Pretočím očami a ďalej nemám v pláne spýtať sa na jej meno.

,,Ehm...Effy,toto je Sarah."predstaví nás Zayn,aj keď vidí,že mi je to značne jedno a blondína alias Sarah,mi nesmelo kývne na pozdrav.Ignorujem ju a načiahnem sa po fľaši tequily.

,,Kde je Cassie?"spýtam sa predtým,ako si hrdlo fľaše priložím k ústam a poriadne si odpijem.Všetci pokrčia plecami a následne mi Mike vytrháva fľašu z ruky.Zamračím sa na neho,no on sa rozhodne nevšímať si môj chviľkový hnev.Je to tak lepšie,obaja to vieme.

,,Zayn,mala by som ísť."Sarah sa postaví a ladným pohybom rúk vytiahne Zayna na nohy.Usmeje sa a dá mu pusu na líce.Pri pohľade na ňu som si istá,že ju do postele ešte nedostal.

,,Pôjdem ťa odprevadiť."taktiež sa usmeje a pozrie jej do očí.Potom pozrie na nás a dodá: ,,Vidíme sa zajtra v škole."
Trpko sa zasmejem nad slovom škola a postavím sa,aby som ho objala.Nie že by som jeho objatia potrebovala,no chcem nasrať tú naivnú dievčinku,nemo stojacu popri jeho boku.Roztvorí náruč a ja mu do nej následne vpadnem.Zayn je oproti mne vysoký,a tak tvár zaborím do jeho potetovanej hrude.Tentokrát má ruky položené tesne pod mojimi lopatkami,čo ma trochu rozosmeje.Sarah od nás odvracia pohľad a neisto prekračuje z nohy na nohu.Zayn ma pustí a ja si nemôžem odpustiť pusu na líce,ktorú mu v zápätí vlepím.Sarin pohľad plný žiarlivosti za to rozhodne stojí.Zayn sa pousmeje,chytí ju za ruku a zamáva ostatným,čo sedia na zemi.

Cassie

Usmejem sa,keď zrazu zbadám siluetu postavy silne pripomínajúcu Cassie.Roztvorí náruč a ja vtedy viem,že je to určite ona.Pevne ma stisne v objatí a ticho sa zasmeje nad pohľadom,ktorý jej venujem.Cassie je mojou kamarátkou už id detstva a ja naozaj neviem,čo by som bez nej robila.Keby nebolo jej,nemala by som silu ísť ďalej.Iba jej vďačím za to,že ma priviedla sem,za ľuďmi,ktorí neodmysliteľne patria do môjho života.Niall,Zayn,Mike,Cassie,Alexa,Liam,Louis a Dylan sú ako moja rodina.Trávim s nimi každý deň a s ich pomocou prežívam.

,,Hey,Effy!Mala by si ísť.Nenarob si doma zbytočné problémy."Cassie ma pohladí po ramene a smutne sa pousmeje.Obe veľmi dobrevieme,že to čo ona práve nazvala domovom,pre mňa domov nie je od doby,čo zomrela mama.Je ťažké žiť na mieste,kde sa ešte pred necelým rokom ozýval otcov a mamin veselý smiech a mamu vídam už len na fotografiách a v mojich snoch.Myslím,že odišla príliš skoro...
Viem však,že Cassie to so mnou myslí dobre a naozaj je jedinou osobou,ktorej by som do rúk dokázala zveriť celý môj život,a tak ju poslúchnem.Pomaly prikývnem a fľašu alkoholu položím na nízky múrik.Pristúpim k Louisovi a obíjmem ho tak,ako aj Mikea.Viem,že Cassie pôjde so mnou,a tak si objatie pre ňu šetrím na neskôr.

,,Tak zajtra v škole!"zakričí Louis  a ja ešte započujem Mikeove šomranie,že tam azda dorazí viac členov našej partie.Cassie sa pousmeje a berie ma za ruku,trochu si poskakujúc z nohy na nohu.

,,Ako  vyzerám?"moja otázka ju zaskočí a zastane,aby si ma mohla premerať.Nechápavo pokrúti hlavou a usmeje sa.

,,Tak ako vždy,Effy.Neviem prečo ťa to vôbec zaujíma."

,,Ja len...ale nič."taktiež pokrútim hlavou a pokračujem v chôdzi.Prečo som sa jej vlastne spýtala na takú stupidnú otázku?Rukou si prehrabnem vlasy a ešte raz si chrbtom ruky zotriem rozmazanú očnú linku.Vykročím na ulicu,ktorá vedie k môjmu domu a Cassie sa drží celú cestu pri mne.Rozpráva mi o Akexovi,ako ho nepopierateľne ľúbi a aký je dokonca ich vzťah vážny.Teším sa spolu s ňou,pretože ja taký vzťah nikdy mať nebudem a asi ho ani nepotrebujem.Následne sa spýta na Dylana a ja jej odpovedám malým úškrnom.Dylan je milý a práve preto je niečo ako môj najlepší kamarát s výhodami.Cassie si však myslí,že Dylan ma naozaj miluje.Ja naopak dúfam,že sa v tomto mýli.
Zastaneme pred dverami domu,kde bývam spolu s otcom a Cassie ma silno obíjme,ako by ma už nikdy nemala vidieť.

,,Pozdrav odo mňa Charlieho."usmeje sa a zastrčí si prameň ohnivo červených vlasov za ucho.Prikývnem a načiahnem sa po kľučke.

,,Vidíme sa v škole."usmejem sa a vstupujem dovnútra.Posledný raz pozriem na Cassie,ako dvíha ruku v pláne zamávať mi,no nemotorne sa potkne o obrubník cesty a nočnou ulicou sa ozve jej zvoniný smiech.Taktiež sa zasmejem a pohoršene nad ňou pokrútim hlavou predtým,ako za sebou potichu zavriem vchodové dvere.Po tom,čo umrela mama je práve Cassie mojim dôvodom žiť.Naozaj si bez nej nedokážem predstaviť čo i len jeden deň.Neviem,čo bude zajtra,o týždeň,či už o rok.Ale jedno viem isto.Nikdy ju nechcem stratiť.

***

,,Nie!"vykríknem a s trhavým nádychom sa prudko posadím.Načahujem sa za malou lampou,ktorá následne osvieti miernym svetlom miesta v okolí mojej postele a nočného stolíka.Opäť sa zo snov stávajú nočné mory a rušia tak môj spánok.Netuším,kedy to prestane.Hovorí sa,že čas je najlepší lekár,no neviem,či je dosť
dobrý pre mňa.Nočné mory sú tu pri mne každú noc,ako tie najvernejšie priateľky...Ako Cassie.
S povzdychom zo seba strhnem perinu a malými krokmi sa presuniem k balkónu,ktorý následne otváram.Chladný vzduch sa mi vryje pod kožu,keď sa opriem o ľadové kovové zábradlie pokryté čerstvo naladaným snehom.Pohľad mi padne na nočné vysvietené mesto St.Louis,ktoré sa nachádza v Amerike,v štáte Missouri a opäť len potichu vzdychnem.
Kam si sa podela,Cassie?Viem,že by si ma tu nenechala samú...vieš predsa,že tu okrem teba nikoho nemám.
Pár slz sa skotúľa po mojej tvári a potláčam výkriky psychickej bolesti,ktorá ma prenasleduje už týždeň a každým dňom sa drali na povrch väčšmi a väčšmi.Trasiem sa od zimy a vzlykäm.Ľutujem sa?Nie,skôr len...smútim za Cassie.
Nikdy nedopustím,aby ktokoľvek videl,aká dokážem byť slabá.Pozriem sa na nočnú oblohu a medzi žiariacimi hviezdami vidím malé blikajúce lietadlá.Zavriem oči a predstavujem si,že som vysoko nad oblakmi,dosť ďaleko od všetkých problémov tu na zemi.Zakloním hlavu a rozpažím ruky.Jemný vánok narazí do môjho tela,čím spôsobí ešte väčší chlad.Pomaly sa zadúšam hlasnými vzlykmi a padám na zem.Ramená sa mi natriasajú pod nápormi plaču a ja poprvý krát cítim príšernú bolesť,ktorá mi zviera srdce.Nádej žiť vyhasína a ja nemám síl vstať zo špinavej zeme a ísť ďalej.Už nevládzem...
Do izby ma dopravia až otcove ruky,ktoré sa opášu okolo tela a zdvyhnú ma na ruky.Jediné,na čo však v záchvate plaču dokážem myslieť,je Cassie.
Ráno sa zobúdzam na buchot,ktorý pochádza z kuchyne.To značí iba o tom,že otec je už hore a ktvopotne sa snaží pripraviť raňajky,no problémom je,že on nevie variť.Pomaly sa posadím a zažmúrim do slnka,ktoré je vysoko na oblohe.Slnečné lúče prenikajú cez škáry zatiahnutých žalúzií na oknách a taktiež cez balkónové dvere.Prihrbím sa a vydýchnem.Najradšej by som navždy ležala v tejto posteli,ako by som mala vstať a
obliecť sa.A navyše,dnes je ten deň...Dnes je ten deň,keď musím povedať posledné zbohom mojej,teraz už mrtvej,najlepšej priateľke.Ak by som ešte mala silu plakať,plakala by som.No z tohto týždňa som až príliž vyčerpaná.Vyhrabem sa z postele a vlasy si zopnem do voľného copu.Naťahujem na seba župan a na nohy zároveň našuchujem papuče.Výjdem z izby a moje kroky smerujú na schodište.Chvíľu len tak stojím opretá o zábradlie a snažím sa priradiť vôňu,ktorá sa nesie z kuchyne,k nejakému druhu potravy.Avšak dlho som do úst nevložila poriadne jedlo,takže hádať,čo máme na raňajky podľa vône mi prichodí zbytočné.Ešte raz vdýchnem vôňu a môj žalúdok zaprotestuje,keď sa v obrannom geste stiahne,pripravený vyvrátiť všetko,čo sa rozhodnem prehltnúť.No tak,Effy...Choď do kuchyne,zvládneš to!Povzbudím  sa a stúpim na druhý schod.Zavrzga,čo zrejme započuje aj môj otec,ktorý vzápätí vykukuje z kuchyne.Keď ho zbadám v zástere zo srdiečkami,pousmejem sa.

,,Oh,Effy už si vstala?Je len pól dvanástej..."usmeje sa,vediac že zvyčajne cez víkend vstávam o druhej poobede.

,,Nemohla som spať."Prikývne a chopí sa slova.

,,Pripravil som nám niečo pod zub.Na dnešný deň musíš mať dostatok sily,dievčatko moje."hrdo ukáže na varechu,ktorú drží v ľavej ruke a ja vôbec nemám to srdce povedať mu,že nemám chuť na jedlo.Vzdychnem a následujem ho do kuchyne.