Troubles.-19.kapitola

Ahojte! :) Tak som zbúchala novú časť na novom telefóne a len dúfam,že sa vám bude páčiť :P Nie,ten koniec som si nemohla odpustiť :D

10+ komentárov a bude ďalšia ;)

Nechty som pevne zarývala do koženého sedadla v aute.Louis sa pokojne opieral lakťom o okno a končekmi prstov poklepkával po volante.Sústredene pozeral na cestu pred sebou a pohmkával si do rytmu pesničky,ktorá hrala na nejakej rockovej stanici.Pomaly som vydýchla,keď zaparkoval vo dvore na vydlaždenom priestore pred domom.Spokojne sa pousmial a odopol si bezpečnostný pás.
,,Uvoľni sa,Sophie.Neuhryznem ťa."Zasmial sa a vystúpil z auta.Možno sa zdalo,že sa obávam zbytočne,no nemohla som si pomôcť,mám zlé tušenie,že sa dnes stane niečo,čo by sa stať rozhodne nemalo.Otvoril dvere na strane spolujazdca a mňa vzápätí ovanul chladný vietor.
,,No...teda možno ťa neuhryznem.To záleží od teba."Neodpustil si a jazykom si oblízol pery.Samozrejme,hruď sa mu zatriasla pod náporom prichádzajúceho smiechu.Pretočila som očami nad jeho rečami a rukou si prehrabla postrapatené vlasy.Zhlboka som sa nadýchla a pohla sa k Louisovi,keď ma zrazu niečo surovo stiahlo späť na sedadlo.Zmätene som pozrela okolo seba a snažila sa zistiť,odkiaľ pochádza tá neznáma sila,čo ma zastavila v pohybe.Okolím sa ozval Louisov hlasný smiech a následne sa nahol až príliž blízko ku mne,neodpustiac si pohľad do môjho výstrihu.Až teraz,keď bol natesnaný na mne,mi prišlo toto auto akosi malé.Opäť sa potichu zasmial a autom sa ozvalo malé cinknutie,keď mi odopol bezpečnostný pás.
,,Zlato,zabudla si sa odpásať."povedal a ustúpil odo mňa.Sklonila som hlavu a zamračila sa nad mojou hlúposťou,ktorou som mu dokonale poskytla urobiť si zo mňa srandu.Naozaj som až taká blbá?!Sophie preber sa!V duchu som si dala poriadnu facku a roztrasenými nohami sa nejako vymotala z auta.Louis ma chytil za ruku a viedol ku vchodovým dverám.Kým z vrecka na čiernych ošúchaných ďžínach,ktoré neodmysliteľne patrili k jeho výzoru, vyťahoval zväzok kľúčov,pohľadom som dôkladne preskúmala ozdobu na dverách domu.Malé vianočné svetielka blikali v pravidelných intervaloch a na dverách visel veľký ozdobený veniec.Načiahla som k nemu ruku,v snahe dotknúť sa ho,no Louis akurát v tej chvíli otvoril dvere a moja ruka tak iba prešla vzduchom.Louis mi jemne priložil jeho veľkú dlaň na kríže a zaviedol ma dnu.Keď za nami zavrel dvere a v miestnosti zostalo šero,znovu som sa vrátila k mojim predstavám,čo všetko by sa tu mohlo prihodiť.Prekvapene som zažmurkala,keď mi Louis odrazu rozopol bundu,čím zároveň aj prerušil tok mojich myšlienok,ktorý sa mi neustále prehnával hlavou.Bundu zavesil na vešiak a oprel sa o bledozelenú stenu,ktorá vo mne vyvolávala príjemné pocity.Vyzula som si topánky a pedantne ich uložila vedľa Louisových čiernych vansiek,ktoré boli naopak rozhodené každá na inú stranu.Keď zbadal,že som vyzutá,pousmial sa a pokynul mi,aby som ho následovala do kuchyne.
,,Dáš si niečo na pitie,alebo tak?"Nerozumiem,prečo sa vôbec pýta,keď už ananásový džús bral do ruky.Zo slušnosti som prikývla a oprela sa o kuchynskú linku.Pohľadom som prechádzala po krémovej stene,na ktorej viseli zarámované fotografie Louisa a jeho rodiny.Všimla som si,že na jednej sa nachádza Louis sám,ako stojí na malom vysvietenom námestí.Na tvári sa mu pohráva láskavý úsmev,čo spôsobuje jeho malé vrásky okolo očí.Polovica fotografie je však odstrihnutá,a tak polovica jeho ruky odchádza z fotografie.Pozrela som na Louisa,ako sústredene nalieva džús do dvoch sklenených pohárov a potom sa moja pozornosť opäť vrátila k fotke.Obraz fotografie sa mi detailne vrýval do pamäti a ja som si chcela Louisa zapamätať presne takto.Pery roztiahnute do úprimného úsmevu,žiadne stopy po jeho arogantnom drzom úsmeve.Oči odrážajú farebné svetielka obmotané okolo stlpov a nie ten chlad,ktorý sa v jeho očiach nachádza práve teraz.Sneh v pozadí fotky pôsobí kontrastujúco s jeho čiernym kabátom a vanskami,zrejme mu nevadí,že vonku je sneh.Aspoň že to sa nezmenilo.
,,Nad čím premýšľaš?"poskočila som,keď sa zrazu jeho tichý hlas ozval blízko za mojím chrbtom.Bola som taká zabraná do myšlienok,ktoré mi bezcieľne blúdili hlavou,že som si nevšimla,ako uprene ma ticho pozoruje.
,,To je jedno..."pokrútila som hlavou a pousmiala sa v snahe odviesť tak od jeho otázky pozornosť.On však iba nadvihol obočie a čakal,či neprehovorím.
,,Povedz mi."chytil ma za ruku,no tentokrát jeho stisk nebol bolestivý.Očami sa vpyl do tých mojich a ja som si zarzu pripadala taká bezvýznamná,popri jeho boku.Uhla som pohľadom,ale Louis sa nedal odbiť.Bradu mi chytil medzi palec a ukazovák a hlavu mi otočil tak,aby som sa dívala rovno do jeho súmernej a nepopierateľne krásnej tváre,ktorá však bola v tejto chvíli zamračená.
,,Nie."šepla som a pomaly privrela oči.Louis vzdychol a pustil mi ruku aj tvár.Odstúpil odo mňa a napil sa z pohára.Zmätene som zaklipkala mihalnicami,zároveň aj prekvapená,ako rýchlo sa dokázal vzdať dostať odpoveď na jeho otázku.
,,Pozerala si na tú fotku...mám pravdu?"ozval sa po chvíli ticha,ktoré bolo prerušované len tichým poklepkávaním jeho prstov o kuchynskú linku.Zvažujúc,či mu povedať pravdu,alebo jeho správny odhad len poprieť,som siahla po pohári s džúsom.
,,Máš pravdu."nakoniec som sa rozhodla pre možnosť číslo jedna- povedať mu pravdu.So sklopeným pohľadom som všetku pozornosť venovala štruktúre podlahy a s obavami vyčkávala na jeho nepredvídateľnú reakciu.No žiadna jeho reakcia sa nedostavila.
,,Je odstrihnutá..."ozvala som sa tichým hlasom a konečne sa odvážila pozrieť na neho.
,,Do toho ťa nič."Au.
,,Ty si chcel vedieť-..."
,,Hovorme už o niečom inom,prosím."prerušil ma a z ruky mi vytrhol pohár s pitím.Hlasno ho položil na linku a zdrapil ma za ruku.Sykla som od ostrej bolesti,ktorá sa prehnala mojím zápästím a trhla sebou,aby jeho silný stisk povolil.V hlave som si urobila poznámku : Nehovoriť o jeho rodine a fotkách.

Rýchlym krokom ma ťahal za sebou hore schodmi,typujem,že máme namierené do jeho izby.Predtým,ako otvoril dvere,som si jeho izbu predstavila v totálnom neporiadku a pôsobiacky nejako...ja neviem...depresívne?Na moje prekvapenue však izba bola zladená do tyrkisovej farby a na stene pri posteli bolo polepených mnoho a mnoho fotiek.Prakticky nimi bola zaprataná jediná biela stena v tejto izbe.Vládol tu obrovský poriadok,akoby túto izbu ani nevyužíval.Jedine rozostlané periny svečili o používaní tejto peknej izby.Na písacom stole,ktorý bol umiestnený pri okne,boli usporiadané karis bloky a čisté kancelárske papiere.Na svetlej plávajúcej podlahe ležal skrkvaný obal od cigariet,ktorý Louis následne odsunul chodidlom.Keď povolil svôj silný stisk,ktorý mi spôsoboval bolesť,na ruke mi ostal biely otlačok jeho prstov,postupne sa prekrvujúc a meniaci sa na ružovú farbu.
,,Prepáč."ospravedlňujúco pozrel na moju ruku a opäť mi ju jemne chytil medzi prsty.Jeho dotyk mi spôsobil husiu kožu na celom tele.Nasmeroval ma ku stolu,čím som pochopila,že chce,aby som si naň sadla.Radšej som urobila tak,ako povedal a vyhupla sa naň.
,,O čom si sa dnes rozprávala s Niallom?Vyzeralo to tak,že sa bavíš."kolená mi odtiahol od seba a panvou sa oprel o stôl tak,že sa bokami dotýkal vnútra mojich stehien.Nervózne som sa zamrvila.
,,Bavila som sa."povedala som pevným hlasom a dlaňami sa oprela o vrchnú dosku stola.Z jeho úst vyšiel pobavený smiech a vzápätí sa zatváril vážne.
,,Myslím si,že on sa baví zo všetkých najviac."jeho ruky premiestnil na moje stehná a pomaly nimi postupoval nahor.Kŕčovito som jeho pohyb zastavila rukami,na čom sa potichu zachichotal.
,,Nech sa baví aj naďalej,ak tým myslíš jeho flirtovanie so mnou.Niall je presne ten typ chlapca,ktorý sa mi-..."
,,Nepokračuj!"zahrmel a rukami ma zúrivo posunul bližšie k nemu,takže sme sa úplne dotýkali spodnými časťami tela.Nebolo mi to vemi príjemné,no bála som sa až príliž na to,aby som bola schopná sebamenšieho pohybu.,,Len nepokračuj..."dodal už miernejším tónom hlasu a odstúpil odo mňa o dva kroky dozadu,akoby si len teraz uvedomil,ako blízko sa pri mne nachádzal.Nevedela som,čo by som mu na to mala odpovedať,alebo či by som mala vôbec nejako prehovoriť.Vo vrecku mu zazvonil mobil,zachraňujúc ma z tejto nepríjemnej situácie.
,,Počkaj tu,toto musím vybaviť."povedal hneď,ako si prečítal meno volajúceho a vyšiel z izby.Vzdychla som a postavila sa na nohy spamätávajúc sa zo všetkého,čo sa tu práve odohralo.Tá jeho prílišná blízkosť a zrazu...hrubosť a hnev,ktoré ovládali každú jednu bunku v jeho tele.Mala by som ísť skrátka domov.Áno,pôjdem ho nájsť a oznámim mu,že už idem a vyhovorím sa na učenie.To by malk zabrať.
Vyšla som z izby,postupujúc po dlhej chodbe vedúcej na schodisko.Zdola bolo počuť jeho hlas,a tak som jednou nohou stúpila na schod,ktorý tíško zavrzgal.Bola som odhodlaná zísť dole,keď som v tom zbadala pootvorené dvere na druhom konci chodby.Louis je dole a telefonuje,zatiaľ čo ja som tu sama.Otočila som sa a rýchlym,no tichým krokom zamierila k tým dverám.Otvorila som ich dokorán a vstúpila dnu.A v tej chvíli som vedela,kde sa nachádzam.Krv mi zamrzla v žilách a ja som len nemo hľadela na rozostlatú posteľ,veci pohádzané po zemi a závesy na oknách dôkladne zatiahnuté.Angelina izba.



Ako veľmi chcete ďaľšiu časť?Ukážte mi ;)