Troubles.-34.kapitola

,,Čo tu robíš Louis?Nemal by si byť v škole?"Adelaine sa zamračí a ja rozpačito pozriem na svoje ruky visiace vo vzduchu.

,,To isté sa spytujem aj ja,čo sa týka jej."odfrkne a prepáli ma nahnevaným pohľadom.Akoby som snáď robila niečo zlé!Nemá žiadne právo osočovať sa na mňa!

,,Oh,Sophie...prepáč mu tú nezdvorilosť.Nevie čo je to slušné zachádzanie s dámou."celú dobu ho prísne prebodáva očami,zatiaľ čo on kútiky úst pozdvihne nahor a jazykom si prejde po spodnej pere.

,,Oh,ale ja tu žiadnu dámu nevidím."poznamená a až teraz si podrobne obzerá kuchárske knihy nesymetricky rozložené na stole.Jeho slová na mňa pôsobia ako neľútostivé päste udierajúce pod môj pás.

,,Už pôjdem."preklínam môj roztrasený hlas,ktorý mi vyklzne zpomedzi suchých pier a so sklonenou hlavou sa rýchlo pretlačím popri ňom.Medzi prsty uchopím pútko od tašky a rýchlym krokom sa ženiem ku vchodovým dverám.Vpred ma poháňa túžba byť na míle ďaleko od neho.Keď sa ocitám na chladnom vetre,mám pocit akoby som si jeho bičovanie do tváre zaslúžila.Preklínam sa,že som si na šedý sveter nič ďalšie neobliekla a ruky pevne omotám okolo pása,ako sa ženiem popri krajnici cesty rovno proti nemilosrdnému vetru.Pozorne sledujem moje topánky,ako jedna po druhej dopadajú na asfalt a občas pod nimi zaštrkocú malé skalky.

Vo vrecku mi zazvoní telefón a predtým,než sa rozhodnem prijať hovor,zhlboka aa nadýchnem v snahe nejako upokojiť hnev,ktorý vo mne nebezpečne vrie.Bez toho aby som sa unúvala pozrieť na meno volajúceho,prejdem ukazovákom po zelenom sluchádku na dotykovej obrazovke.

,,Sophie kde trčíš?Bez tvojej pomoci tú písomku z literatúry nenapíšem."Nickov hlas na mňa pôsobí ako upokojujúca vlastná mantra.

,,Ja...ehm...- zaspala som,už som na ceste."vykoktám zo seba prvú výhovorku,ktorá mi v tú ranu napadne a Nick následne pochybovačne zapradie do telefónu.

,,Takže zaspala,hmm?"Dopekla,neverí mi.

,,Za päť minút som tam."vychrlim zo seba a zložím skôr,ako by ma stihol obviniť z klamstva.

***

,,Takže dnes si na to sama."skonštatuje Lee a poukáže na okienko s výdajmi obedov.

,,Už to tak vyzerá."prikývnem a vlasy si zopnem do voľného drdolu,aby mi pri práci nezavadzali.Lee ma potlapká po pleci a vydá sa druhou cestou ako ja.Snažím sa vyhnúť mlákam na kuchynských dlaždičkách a s povzdychom pozriem na hromadu špinavého riadu,ktorý treba umyť.Do ruky pochybovačne beriem hadicu a púšťam slabý prúd vody namierujúc ho na riad.

,,Možno by si potrebovala pomoc."prázdnou kuchyňou sa ozve až príliž známy hlas a následne už Louis do ruky chytá druhú hadicu na umývanie.Neodpovedám mu,dokonca sa ani neobťažujem venovať mu krátky pohľad.

,,Mal by som sa ti ospraved-"

,,Nie Louis!Nič nehovor,dobre?Pretože potom neviem,ako sa budeš chovať nabudúce.Preto by som o tebe mala radšej tú horšiu verziu Louisa,aby som bola vždy pripravená na tvoje údery."poviem podráždene.

,,Takže toto je tvoja predstava o mne,Sophie?Nepoznáš ma.Nič o mne nevieš."zamračí sa s pohľadom upretým na mne,no ja len pretočím očami.

,,A kto ťa pozná Louis?"rozhodím rukami a presúvam sa k riadom o čosi ďalej.,,Dokonca ani tvoja vlastná matka o tebe dokopy nič nevie.Ale aspoň vie,čo od teba má očakávať."dodám miernejším hlasom rozhodnutá,že sa s ním nemá zmysel o niečom baviť.A už tobôž nie o ňom.Pravdou je,že sa v ňom nikto nevyzná,nie naozaj.Je krutý a správa sa neberúc ohľad aj na iných ľudí,nie len na seba.A už iba jeho prítomnosť mi vysáva energiu.

,,Príď na moju narodeninovú oslavu.Zaslúžiš si pozvanie,keď už si mame pomáhala piecť."jeho slová na mňa pôsobia ako facka a ja len neveriacky otváram ústa.

,,Už zase to robíš."osopím sa na neho a vypínam vodu.Gumičku si strhávam z vlasov a vzápätí sa otáčam na odchod.Louis odhodí hadicu a dobehne ma.

,,Robím čo?"nechápavo nadvihne obočie a čaká na moje vysvetlenie,lenže ja len beznádejne pokrútim hlavou.

,,Robím čo?!"v zlome sekundy má prsty obtočené pevne okolo môjho zápästia a chrbtom ma silno pritlačí ku stene,až zalapám po dychu.Snažím sa z jeho zovretia vymaniť bez toho,aby som mu opäť musela pripomínať jeho nepredvídateľne meniace sa nálady a názory.

,,Presne toto Louis!Nemôžeš manipulovať s ľuďmi tak,ako sa ti zachce!"skríknem a podarí sa mi vytrhnúť si ruku z jeho stisku.Ruky rýchlo pritisne ku stene tak,aby som mu nemohla újsť a ublížene na mňa pozrie.

,,Kurva...proste na tú sprostú oslavu príď.Moja mama trvá na tom,aby som sa ti ospravedlnil a doviedol na oslavu."povie cez zaťaté zuby,no ja si len posmešne odfrknem.

,,Odkedy robíš to,čo ti nakáže mama?"Hneď ako slová opustia moje pery,oľutujem to.Louisovi sa v očiach preženie iskra akéhosi...žiaľu?Vzápätí ma púšťa a otáča sa mi bokom,takže môžem vidieť jeho profil,ktorý je takmer dokonalý.Zuby zaborí do spodnej pery a následne ju vtiahne dnu.Je zamyslený a v tlmenom svetle školskej jedálne pôsobí zraniteľne.Na brade a v jej okolí mu z pokožky raší jemné strnisko a v okolí očí sa mu vytvárajú vrásky z mračenia.Až keď sa nám stretnú pohľady,uvedomím si,že ho uprene pozorujem a pod svetrom mi naskočia zimomriavky.Možno za to môže ten jeho chladný pohľad,ktorým si ma premeriava.Odvraciam od neho zrak.

,,To je...zložité."povie do ticha,čo spôsobí,že prekvapene otvorím ústa,no následne ich aj zavriem.Nemám k tomu čo povedať.Myslím,že som ho nejakým záhadným spôsobom ranila,ale on mňa predsa tiež.Nemala by som sa cítiť previnilo,nie?Tak prečo sa tak cítiš,Sophie?!

,,Ou."šepnem.Nie som si istá,či to počul,avšak tento jeho "zraniteľný" stav netrvá dlho.Rukou si pošúcha hruď a upraví šiltovku perfektne sediacu na jeho strapatých vlasoch, pričom sa mu vyhrnie tričko nahor a ja zbadám jeho vypracované brucho pokryté tetovaniami.Uškrnie sa,keď zaregistruje kam smeruje môj pohľad a vzápätí si tričko opäť zošuchne nadol.Do tváre sa mi nahrnie červeň a tak rýchlo otáčam hlavu na inú stranu.Jedálňou sa ozve jeho tichý,no za to pobavený smiech a keď hlavu otáčam opäť jeho smerom,zisťujem,že Louis odišiel.Zmätene zaklipkám mihalnicami.Čo sa to tu práve udialo?On je...On je ako aprílové počasie,ktoré sa mení každú hodinu.Raz prší,raz svieti slnko...niekedy nastane dúha.Ale pri ňom mi to počasie nikto nedokáže predpovedať.Nikto nevie,ako sa zachová...Či mi bude udierať päsťami pod pás,alebo sa mi bude ospravedlňovať za jeho správanie,alebo bude žartovať a doberať si ma.Je taký komplikovaný!

***

Cesta domov ubehne pomerne rýchlo,keď mi do uší vyhráva pieseň od Sharon Van Etten a jej Serpents a taktiež sa zamýšľam nad pozvaním na Louisovu oslavu.Možno že by som mohla ísť s Joeom...

Mykne ma,ked niečia dlaň dopadne na moje rameno a z uší si bleskovo vytrhávam sluchádka.Modrovlasé dievča sa pobavene zasmeje na mojej preľaknutosti a ja si ju vybavujem z jazzového klubu.Myslím,že sa volá Laura.

,,Toto mi už prosím ťa nikdy nerob."vydýchnem a iPod omotaný sluchádkami zastrčím za lem riflí.

,,Prepáč."pozrie na mňa previnilým pohľadom,no aj tak nedokáže ovládnuť kútiky úst,ktorými jej šklbá nahor.,,Nemala by si hudbu počúvať tak hlasno,vieš?Už asi tri minúty kráčam popri tebe a ty si si ma vôbec nevšimla."

,,Oh, a preto si sa rozhodla,že ma vystrašíš na smrť."pousmejem sa.Na Laure niečo je.Ona jediná z Louisových kamarátov na mňa nepôsobí zastrašujúco (ale teraz môj názor na ňu dôkladne prehodnotím),i keď jej vlasy žiaria modrou farbou a hruď jej zdobia tetovania v tvare lebiek.

,,Áno,tak nejako."uchechtne sa a vzápätí ruku prehadzuje priateľsky okolo mojich pliec.Chcela by som byť taká odvážna a nespútaná ako ona.Veď sa ani poriadne nepoznáme a ona sa ku mne správa akoby sme boli priateľky z detstva.Nevadí mi to však.

,,Vlastne som ťa len chcela pozdraviť."ruku z mojich pliec necháva sklznuť a padnúť do vzduchu a potom premýšľajúc prižmúri oči.,,Sophie..že?"Prikývnem.
Chvíľu kráčame mlčky popri sebe,no nemôžem si nevšimnúť jej úškrn,ktorý sa snaží zakryť.Mám pocit,že jej prišlo vtipné niečo v spojitosti so mnou.

,,Čo je?"nadvihnem obočie a podozieravo na ňu pozriem kútikom oka.

,,Povedz mi,že si mu nedala."zasmeje sa a medzi zuby vtiahne piercing zdobiace jej peru.Prekvapene na ňu vyvalím oči a sánku si musím hľadať niekde na chodníku.

,,Akože komu?''stále som vyvedená z miery .

,,Louisovi predsa.Chcel ťa ošukať a vieš...dostane všetko čo chce."mykne plecami,ako by mi práve oznámila nejakú banálnu vec.,,Tak sa pýtam,či už to urobil.Vkladala som do teba nádej,že mu nepodľahneš.Ako jediná,mimochodom."dodáva a čiernou converskou kopne do skalky,ktorá preletí chodníkom a končí v otvore kanála.Pozerám naň ako paralizovaná.Louis chcel...Čože?!...Áno,je pravda že ešte pred tým,ako som sa dala dokopy s...Niallom...mal ku mne veľmi blízko a dokonca mi zakazoval rozprávať sa s ním.

,,To ti povedal?Že sa chce so mnou...ehm...milovať?"vysúkam zo seba a následuje Laurin výbuch smiechu.

,,Tak to mi teda nepovedal."lapá po dychu a zastavuje,aby sa poriadne zasmiala.Nechápavo na ňu zostávam hľadieť a keď si končekmi prstov zotrie slzy v kútikoch očí,pretočím očami.

,,Chcel ťa pretiahnuť.Myslela som,že to naozaj urobí,ale ako vidím...Vzdal to."povie ešte so stále neschádzajúcim úsmevom na tvári.

,,Predsa ma nenávidí."zamračím sa na ňu.Teraz je pre zmenu prekvapená ona,no nepovie nič.

,,Kam vlastne ideš?"ozvem sa odbáčajúc od nepríjemnej témy,ktorá sa točí okolo ešte nepríjemnejšej osoby.

,,Za Joeom.Ideme sa previezť na motorke."povie natešene a predpokladám,že má čo robiť aby nezačala poskakovať a tlieskať ako malé natešené dieťa.

,,Hlavne nejazdite rýchlo ako blázni."pripomeniem jej a obe vstúpime na náš pozemok pred domom.

,,Rýchlosť je moje druhé meno."zažartuje a sebavedomo vkročí do vstupnej haly,kde si neunúva vyzuť vysoké kanady a rovno prejde do kuchyne za Joeom.Počkať-...takže on na tú Louisovu oslavu nemá v pláne ísť?

,,Čo je Phi?Vyzeráš nejako znepokojene."ohorok z cigarety posunie "nenápadne" za hriankovač a pozrie na mňa nevinným pohľadom.

,,Och,neznášam keď fajčíš vo vnútri domu."Zamračím sa a nadýchnem sa vône tabaku.,,Potom musím po celom dome zapalovať vonné sviečky."dodám a otvorím chladničku,odkiaľ následne vyberiem pokrájanú zeleninu.

,,Fajn,fajn...Ale neodpovedala si mi na otázku."Joe sa vyhupne na barovú stoličku a potľapká po druhej stojacej vedľa tej jeho,pričom vyzývavo pozerá na Lauru.

,,Len som zmätená."mávnem rukou na znak,že to má nechať tak a na sporák položím panvicu.

,,Chceš ísť na tú oslavu?"Prekvapením,že o tom pozvaní na Louisovu oslavu vie,takmer z doštičky vysypem všetku zeleninu.Joe len pretočí očami a povie,že Louis už sa mu stihol posťažovať.

,,Samozrejme,že tam nejdem."odpoviem jednoducho a napravím si sveter,ktorý mi sklzol z pleca.

,,Ale uvažuješ nad tým.To znamená,že polovica tvojho ja by tam chcela ísť."tentokrát sa ozve Laura.Pokrútim hlavou na znak nesúhlasu a premiešam zeleninu,ktorá sa spolu s kuracím mäsom ohrieva na panvici.

,,Tak mi ideme,nech sa prevezieme ešte za svetla."riekne Joe a Lauru strhne za ruku,vedúc za ním.

,,Užite si to."usmejem sa.Viem,že medzi nimi o nič viac ako o priateľstvo nejde,no aj tak by som bola rada,keby sa to zmenilo.Nikdy,naozaj nikdy som nevidela Joe zamilovaného.Priala by som mu to.Zaslúži si niečo voac,ako len malé či už veľké úlety Joea Cluschera.

*Tak,nová kapitola je tu,dúfam že sa vám páčila :) Dala som si s ňou celkom práce a som s ňou spokojnejšia ako s minulou :)
Čakáte to veľké BOOM,ale ešte stále neprišlo?...Tak si počkajte na ďalšiu :P Nehorázne sa teším na písanie novej kapitoly,pretože poznám svoje diabolské plány :D

Budem rada ak čo najviac ľudí zanechá po sebe komentár s názorom na túto kapitolu :)
Ľúbim vás baby moje <3