Troubles.-30.kapitola

Tak lásky,tu máte ďalšiu kapitolu :) V podstate sa zdá,že sa v nej nič nedeje,ale neskôr prídete na to,prečo sa tu udiali isté veci :D Pamätajte,že všetko mám detailne premyslené a taktiež má všetko svôj dôvod :P
Zdá sa mi,že som sa polepšila v častejšom pridávaní príspevkov a som na seba hrdá,že som dodržala slovo a mala som odhodlanie zrušiť písanie SHL i keď ma bavilo.Teraz však naozaj mám viac času na Troubles a všetko som si detailne premyslela,čo by sa nestalo,keby som sa rozptylovala SHL-om :)


10+ KOMENTÁROV A BUDE ĎALŠIA :)

Tenkú deku,do ktorej som zabalená,zvieram krčovito v rukách a prázdny pohľad upieram pred seba.Bradou sa opieram o kolená a bojujem s bolesťou brucha.O pár sekúnd sa však prudko zohnem nad vedro a vyvrátim zo seba malú časť alkoholu.Chrbtom ruky si utriem ústa a lícom sa opriem o chladnú omietku Niallovho domu.Keby som mala síl,plakala by som,no teraz moju tvár špiní jedine rozmazaný make-up.


,,Už je ti lepšie?"Phoebe (aspoň tak sa mi predstavilo mne neznáme dievča) ma pohľadí po chrbte a sadne si na záhradnú stoličku hneď oproti mne.Záporne pokrútim hlavou a pery skrivým do bolestnej grimasy,keď znovu pocítim nevoľnosť a len tak-tak sa stihnem nakloniť nad vedro.

,,No,Niallovi nebolo všetko jedno,keď sme ťa nevedeli desať minút dostať do vedomia."usmeje sa,no keď u mňa nevidí žiadnu emočnú odozvu,nadýchne sa a riekne:

,,Idem ti spraviť nejaký čaj dobrý na žalúdočné problémy.Počkaj tu,hej?"Postaví sa a predtým ako vôjde dovnútra,sa skloní ku mne a pohľadí ma po líci.Potichu sa zasmejem a položím si otázku: Vyzerám snáď na to,že by som bola schopná niekam v takomto stave ísť?
Privriem oči a nakloním sa nad vedro tak,že sa bradou opieram o opierku na ruky,a keď mi príjde zle,stačí mi iba otvoriť ústa.Na terase sa nenachádza veľa ľudí,väčšinou iba nejaké páriky,ktoré vedú tiché rozhovory a záhradou sa ozýva tlmená hudba.V tejto chvíli som rada,že môžem byť naskladaná v záhradnej stoličke a nachádzať sa tak v nerušivej spoločnosti,keďže tam ma všetci považovali za bláznivú teenagerku,ktorá to trochu prehnala s alkoholom.Nebrali ohľad na to,že ležím v ostrých črepoch a že by som to nikdy neurobila nebyť Nialla.Skrátka ma iba zodvihli zo zeme ako päť librovku a posadil na stoličku.Viac sa nestarali.Jedine Phoebe sa zaujímala o moje potreby a vyviedla ma z preplnenej obývačky na čerstvý vzduch,dokonca mi požičala aj jej sveter,aby som neprechladla.
Otvorím oči a zaujato pozriem na sneh,v ktorom sa odrážajú farebné svetielká a jeho povrch narúšajú stopy kadejakých veľkostí a tvarov obuvi.Vo vzduchu poletuje niekoľko snehových vločiek a skôr mám pocit,že sa nechávajú len tak unášať vetrom.Musí byť úžasný pocit o nič sa nestarať a dať sa unášať vetrom.

,,Nad čím premýšľaš?"Phoebe položí šálku čaju na sklenený stôl a pohľadom sa snaží zaostriť tam kde ja,no nakoniec len skrivý tvár a povie: ,,Nič okrem tmy tam nie je."

,,Vločky."prvýkrát prehovorím a Phoebe sa usmeje následujúc môj pohľad.

,,Hej,máš pravdu."zamyslene si zahryzne do spodnej pery,ale potom akoby jej v hlave zazvonil budík,sa rýchlo narovná a usmeje sa.,,Vypi ten čaj,bude ti lepšie."
Načiahnem sa poň,no v strede pohybu sa zháčim a zamračím sa.Zhodím zo seba deku a následne si vyzlečiem Phoebin sveter,ktorý jej podám.Bez slova sa jej otočím chrbtom a pomalým krokom vôjdem do obývačky.Stále som opitá a žalúdok mám ako na vode,pričom sa mi v očiach hromadia opäť nové slzy,keď zbadám Nialla zabávať sa s nejakými ľuďmi.Naozaj chcel,aby som sa tými zvratkami zadusila?No na moje prekvapenie,žalúdok mám silnejší ako sa zdalo,a tak som bola úplne mimo asi dve hodiny a potom som už iba zvracala.Všimnem si,že ostatní si ma premeriavajú skúmavými pohľadmi,tak skloním hlavu a vlasy si zastrčím za uši.Bosými nohami prechádzam po bielom koberci,keď ma zrazu napne a ja si na ústa silno pritisnem ruku.Urobím rýchle dva kroky,ale nakoniec som aj tak nútená zohnúť sa a vyzvracať sa.Pár teenagerov sa na mne potichu zasmeje a ukáže mi palec hore.Utrápene pozriem na fľak v strede koberca.

,,Radšej choď,kým si to Niall nevšimne.Vieš,kvôli tomuto kobercu sme sa všetci vyzúvali."ozve sa chlapec stojaci vedľa mňa a tak ako ja,aj on pozrie na zvratky na koberci.

,,Fajn."usmejem sa a ľadnou chôdzou prejdem do predsiene.Na nohy si našuchnem topánky,keď si všimnem zablatené chlapčenské tenisky pohodené v rohu miestnosti.Chvíľu na ne fascinovane pozerám a vzápätí z chodidiel strasiem vysoké topánky.Natešene prejdem k teniskám a vložím do nich nohy.Zasmejem sa na tom,že sú mi o niekoľko čísiel väčšie,noha mi v nich doslova pláva.Tanečným krokom však prejdem až na biely koberec v obývačke a začnem sa točiť do rytmu pesničky ktorá práve vychádza z reprákov.Niekoľko ľudí sa na mne zasmeje,no pridajú sa k môjmu tancu a o pár minút sa okolo mňa vytvorí veľký kruh,pričom ja tancujem v jeho strede s tým,že po každom jednom pohybe po sebe zanechávam stopy blata.Z úst mi vychádza pobavený smiech ako poskakujem stále viac a viac.Zavieram oči a ruky dvíham do vzduchu,mávajúc s nimi kade-tade.Predstavím si Niallovu tvár zvraštenú do nepriateľského výrazu,chuť vodky na jazyku a nakoniec poletujúce vločky.Som vločka.

,,Čo si kurva myslíš,že robíš?!"Niallov hlas plný hnevu ma vyťahuje z môjho vlastného sveta plného voľnosti a vťahuje ma do toho reálneho,kde mi treští v hlave a srdce mi zalieva smútok.Otvorím oči a pozriem na koberec,ktorý je kompletne zamazaný.

,,Naozaj ma mrzí,že som sa tými zvratkami nezadusila."odvrknem a keď ku mne načiahne ruku,urobím krok vzad,no nestačím sa vyhnúť jeho dotyku.Prsty pevne obkrúca okolo môjho zápästia a prudko ma potiahne za ním.Špičkou tenisky sa zachytím o koberec a padnem na kolená.Niall ma nahnevane vytiahne na nohy a skôr ako stihnem nejako zareagovať,zabuchne za mnou vchodové dvere od domu.

,,Idiot!Idiot!Idiot!"päsťami udieram do dverí a zároveň sa snažím ovládnuť hlasné vzlyky.Chrbtom ruky si nahnevane utriem slzy,ktoré však neprestávajú tiecť a chrbtom sa opriem o omietku domu.Až teraz cítim páľavu,ktorá mi od kolien prúdi po celých nohách a keď sa starostlivo zohnem k zdroju bolesti,zbadám spálenú kožu a tmavočervenú krv rinúcu sa z rany.Ruku načiahnem k napadnutému snehu a ponorím do neho prsty.Telom mi prejde vlna chladu,a tak z hrbky snehu vytvarujem nepodarenú guľu,ktorú si pritisnem na ranu.Od bolesti zatnem zuby a potichu syknem,keď snehom opatrne prechádzam po rane.Snehovú guľu nasiaknutú krvou odhodím na chodník,v svetle pouličnej lampy zbadám,že sa snehové vločky zmenili na dážď.

,,Vedela som,že ten sneh dlho nevydrží."povzdychnem a s jednou topánkou na nohe vykročím na cestu.Dažďové kvapky mi zmáčajú vlasy a šaty a zároveň sa na mojej tvári miešajú so slzami.Zohnem sa k topánke,ktorú vyzujem a s krikom od zúfalstva ju hodím do Niallovej záhrady.Každým krokom bolesť silnie a do chodidiel sa mi neustále zarývajú malé kamienky,či už všelijaké ostré veci pohádzané po chodníku.Ruky trasúce sa od zimy si omotám okolo pása a vybočím z cesty.Preleziem cez zábranu medzi hlavnou cestou a stromami a vydám sa pomedzi stromy a kríky.Všetky okolité zvuky utíchajú čím hlbšie sa v malom lesíku nachádzam a ja spomalým tempo,kedže poriadne nevidím ani na krok.Kebyže si mobil nenechám v Joevom aute,posvietila by som si svetlom,no takto musím byť opatrná,aby som náhodou nevybočila z vyšliapaného chodníčka.Keď však započujem zvuk vlniacej sa vody,viem,že idem správnym smerom.Onedlho pod chodidlami cítim mokrý piesok miešajúci sa s kamienkami a trieskami,až nakoniec ponorím nohy po kotníky do ľadovej vody.Posadím sa a nohy vytiahnem z vody,následne zabárajúc ich do piesku.V celom tele začínam strácať cit a pevne zatínam zuby,aby mi nezačali drgotať od zimy.Prsty taktiež zaborím do piesku a zakláňajúc hlavu dozadu si ľahnem.Dážď mi šľahá do tváre,a tak zavriem oči započúvajúc sa do zvuku kvapiek dopadajúcich na hladinu jazera.Hlavou sa mi preháňajú otázky,na ktoré v tejto chvíli nemám odpoveď,takže sa ich snažím zahnať do úzadia.V tejto chvíli chcem iba na nič nemyslieť a počúvať dážď.Nič iné.

Keď otvorím oči a oslepý ma slnko,ktoré je už vysoko na oblohe,chvíľu netuším kde sa nachádzam.Na tvári mám tupý výraz a v hlave prázdno,akoby celý môj život bola len čierna prázdnota.Tento stav nevedomosti však trvá len krátko a spolu s bolesťou,sa mi do hlavy nahrnú útržky včerajška.Sú to len útržky,pretože si všetko nepamätám.Teda,nepamätám si toho viac,ako pamätám.Rozhliadajúc sa okolo seba zisťujem,kde vlastne som.Pokojná hladina jazera sa ligoce pod dopadmi slnečných lúčov a ja zo seba zhodím čísi čierny sveter.Cez nohy mám prehodenú hrubú deku,na ktorej sa nachádzajú zrniečka piesku.Nespomínam si,že by sem prišiel niekto so mnou.Zamľaskám a oblížem si suché pery.Skrehnuté prsty zaborím do vlasov,z ktorých následne vypadne časť piesku.

,,Oh,už si hore?"automaticky sa chytám za hlavu,keď za chrbtom započujem až príliž optimistický a hlasný chlapčenský hlas.

,,Ako si ma našiel Joe?"zamračím sa a opäť všetku moju pozornosť venujem jazeru.

,,Nebolo to také ťažké,keď si nebola doma a ani u Alice a Lee.Chodíš sem dosť často na to,aby som správne predpokladal,kde sa túlaš.A obleč si ten sveter.Je len šesť stupňov."Sadá si vedľa mňa a sveter mi prehodí cez plecia.,,Bál som sa o teba,Sophie."dodá a pousmeje sa.

,,No ako vidíš,som dosť silná na to,aby som dokázala prežiť noc v divočine a vypiť dva a pól deci vodky na ex."Joea rozosmejem,no moje pery zostávajú v rovnej čiare i naďalej.Ruky si zložím do lona a potichu vydýchnem.

,,Čo tu ešte robíš?Tak o dve hodiny máš predsa dôležitý zápas.Dokážem sa o seba postarať."

,,Zápas počká.Teraz som tu s tebou a chcem sa o teba postarať,ako som to mal robiť po celý život."povie a rozpačito sa pozrie na svoje topánky.Pousmejem sa a opäť sa celou váhou zvalím do piesku.

,,Mám ťa rada Joe.I keď to nedávam na javo,neprežila by som,keby sa ti niečo stalo.A nevyčítaj si,že si bol ku mne hnusný...tak to má predsa medzi súrodencami byť,nie?"hravo ho drgnem do ramena a on mi s tichým smiechom urobí to isté.

,,Asi áno.Niekedy mi lezieš na nervy.Napríklad keď mi poukladáš oblečenie úhľadne do skrine.Pripadám si potom trochu ako buzerant."prikývne a ja sa zasmejem.

,,Teraz by mala prísť tá časť,kedy by si mal dodať : Ale aj tak ťa mám rád,Sophie."Joe sa uškrnie,postaví sa na nohy a ponúkne mi ruku,aby som urobila taktiež.Príjmem ju a silno stisnem,pričom sa zapriem do nôh.

,,Neznášam ťa."povie s vážnou tvárou,no neubráni sa mykaniu kútikmi.Zasmejem sa a vyplazím mu jazyk.

,,Idiot."dodám a rozbehnem sa k lesu.Joe ma so smiechom nasleduje a z plných pľúc zakričí: ,,Sophie Cluscherová nevie poriadne nadávať!"
Zastavím sa na okraji začínajúceho lesa,dlane si priložím tesne k ústam a zakričím: ,,Joe Cluscher je pojebaný idiotský kokot!"

,,Čože?!Asi som zle počul!"rozbehne sa za mnou s naoko vražedným pohľadom a z jeho úst vychádza hlasný smiech,ktorý sa ozvenou nesie lesom.Nečakám kým ma dobehne a ruky rozpažím do vzduchu,volajúc tú istú vetu stále dokola a hlasnejšie.Joe je o chvíľu predo mnou a so širokým úsmevom ma čaká pri kraji cesty.

,,Vyzeráš ako bezdomovec."skonštatuje a pri pohľade na seba musím priznať,že má len čistú pravdu.

,,No,si môj brat,takže pôjdeš so mnou po celý čas až domov."

,,Panebože nie,nie.Ja ťa nepoznám.Ak pôjde nejaký človek,budem predstierať,že ma chce znásilniť nechutná bezdomovkyňa."Zohnem sa po papek a hodím ho po ňom.Joe sa so smiechom uhne a následne vybieha na cestu.Vzdychnem,prekrútim očami a vykročím za ním.

,,Aj tak si idiot."


POPROSILA BY SOM ANONYMOV ABY SA PODPISOVALI A ABY NEKOMENTOVALI ČASŤ VIACKRÁT,PRETOŽE NIE SOM SLEPÁ A VIDÍM,ŽE VIAC KOMENTÁROV PÍSAL JEDEN A TEN ISTÝ ČLOVEK.JA CHÁPEM,ŽE STE NA TENTO PRÍBEH NAMOTANÉ,ALE PROSÍM,NEROBTE TO.SOM Z TOHO POTOM NAOZAJ SKLAMANÁ A HNEVÁ MA TO.NA DRUHEJ STRANE ASPOŇ VIDÍM,AKO VÁS PRÍBEH BAVÍ,ALE STAČÍ MI,AK PO SEBE ZANECHÁTE LEN JEDEN KOMENTÁR OD SRDCA :)
MILUJEM VÁS! :) <3
PS:Prepáčte mi pre tie nadávky v kapitole ale inak to nešlo :D