Troubles.-62.kapitola

,,Sklapni, Zayn.“ Ak by sa dalo zabíjať pohľadom, práve teraz by ležal na zemi v kaluži krvi. Uškrnie sa a hlavu nakloní mierne doprava, pozorne ma skenujúc hnedými očami čokoládovej farby. Jeho pohľad mi tento krát neprišiel úprimný ani trochu a pokožkou mi prechádzali vlny chladu. Nakoniec uprie zrak na káble v mojich rukách a z úst mu unikne akýsi posmešný smiech.

            ,,Chodili ste spolu?“ Z Jackovho šokovaného výrazu sa dá usúdiť, že by sám neveril kladnej odpovedi na jeho otázku. Zayn sa rozosmeje na plné kolo a ja ho zostanem pozorovať v nemom úžase. Takže on sa baví? Toto je preňho zábavné?

            ,,Vieš, že ja s nikým nechodím, Jack. Bola to hlúpa otázka.“ Znovu sa zasmeje a neveriacky pokrúti hlavou. ,,Ako keby si ma nepoznal dosť dlhú dobu na to, aby si to nemal možnosť vedieť,“ dodá a opäť pozrie mojim smerom. Mierne sa zamračí, vzápätí sa rozhodujúc, pristúpiť ku mne. Snažím sa pôsobiť vyrovnane, ale keď sa končekmi prstov nechtiac ( alebo to možno spravil náročky ) dotkne tých mojich, mám čo robiť, aby som sa znechutene neodtiahla. Spomeniem si na to, ako násilnícky bozkával moje ústa a krk a taktiež to, aké to bolo nepríjemné. A potom prišiel Louis, ktorý ma vytiahol z kaše... Asi to tak malo byť, asi ma mal zachrániť, ale bol to zlomový moment. Vtedy som si totižto uvedomila, že k nemu cítim čosi neopísateľné a zároveň tak silné.

 Zoberie odo mňa káble a skúsene ich vloží na správne miesto v zariadení.

 ,,Veď práve. Dobre ťa poznám, o to mi ide.“ Na Jackovej tvári sa objaví úškľabok, ktorým mu jasne naznačuje, ako až príliš dobre pozná Zaynove maniere. On sa však iba pousmeje, ostatne ako vždy, a mrkne na mňa spod čiernej štice, ktorá mu akosi podrástla a teraz mu otravuje život tým, že mu neustále padá do tváre. Nuž, aspoň niekto mu otravuje život...

            ,,Dnes som tu mal mať spoločnosť, ale vývoj situácií bol trochu iný, ako som očakával. Myslel som si, že sa budem nudiť, ale Sophie, Boh žehnaj tvojej prítomnosti.“ Prebodne ma pohľadom a jazykom si lačne prejde po spodnej pere, ktorá je trochu popraskaná. ,,Nuda určite nebude.“ Chris akoby nepochopil, že sa nedoťahujeme len zo žartu, sa usmeje a kývne na Zaynove slová.

            ,,Tak to teda nebude, kámo! Slovo nuda pre dnešnú noc ani neexistuje, jasné?“ Zvolá a pristúpi k chladničke, odkiaľ vyberie chladenú fľašu ochutenej vodky. Preboha, kde som sa to ocitla? Pozriem na Jacka, ktorý sa tvári mierne pobavene a o niečo sa mi uľaví. Fajn, je tu on, takže by sa nemalo stať nič závažné. Jack je zodpovedný, dá sa mu veriť. Teda aspoň ja mu verím.

Keď zbadá môj vystrašený výraz tváre, nakloní sa ku mne a šepne mi do ucha: ,,Ideme vypiť?“ Spočiatku to zvážim ako zlý nápad, no nakoniec...veď prečo nie? Ak sa uvoľním, bude to len lepšie a možno aj nebudem vnímať Zaynovu prítomnosť tak intenzívne, ako ju vnímam teraz. Prikývnem a rozhodnem sa ho nasledovať ku Chrisovi, ktorý už nalieva priehľadný alkohol do malých štamprlíkov. Na jazyku si predstavím jej nechutnú chuť a v momente cítim, ako mi zviera žalúdok. Dobre Sophie, to zvládneš...proste to len vypi a nemysli na chuť. Do ruky mi podá poldecák naplnený vodkou až povrch. Znechutene zmraštím tvár a pohárik držím čo najďalej od nosa, aby som necítila jej zápach. Jack sa zasmeje a ja sa zrazu cítim trochu trápne, že z toho robím také drahoty, ale nemôžem si pomôcť. Všetci sú pripravení vypiť obsah štamprlíka, len ja si ho váhavo premeriavam a uvažujem o tom, aký veľký sa mi zdá byť.

 ,,No tak na zdravie!“ Zayn podvihne pohárik ako prvý, pričom očami spočíva na mojej tvári. Víťazoslávne si ho priloží k perám a privrie oči. Jeho tvár sa vôbec nemení, zatiaľ čo tekutina prechádza jeho hrdlom až do žalúdka a zanecháva po sebe hrejivý pocit, ktorý je niekedy až pálivý a ja sa ho nikdy neviem zbaviť. Pohárik položí na stôl a Chrisovi naznačí, aby mu nalial znovu. No fuj...

 Jack ho napodobní, perami naznačí slabé : ,,Na zdravie,“ a obsah sa stráca v jeho ústach presne tak, ako to bolo pri Zaynovi. Viečka pritisnem pevne k sebe a na chvíľu zadržím dych. Okraj skleneného štamprlíka si následne priložím k ústam a snažiac sa ignorovať trpkú chuť alkoholu, čo najrýchlejšie vyprázdňujem jeho obsah.

x x x

Ľavou rukou sa podopriem o stôl a zohnem sa ku fľašiam piva, ktoré ležia na zemi. V hlave cítim, akúsi otupenosť, čo neznačí nič dobré. Povzdychnem a prstami zovriem hrdlo chladenej fľaše, keď tu na svojich bokoch pocítim čiesi dlane. Vystriem sa možno až príliš prudko a prekvapene sa otočím za osobou, ktorá sa ma dotýkala. Zamračím sa, keď pred sebou zbadám stáť Zayna. Jeho oči sa lesknú od množstva alkoholu, ktoré mu prúdi v krvi a pery má roztiahnuté do úškrnu – ostatne ako vždy.

 ,,Minule sme to akosi nedoriešili, čo povieš?“ Pobavenie z jeho tváre priam srší, ako si ma pomaly premeriava odhora nadol. No za to ja viditeľne blednem. Jeho pokojný hlas ma vytáča. Nakloním sa do strany, aby som mu mohla vidieť cez plece a uistiť sa, že Jack ma ešte stále čaká pri vchode na terasu. Dobre...stačí ak sa mu nejako šikovne vyhnem a pri Jackovi ma už otravovať nebude.

 ,,Ja som to doriešila, neviem ako ty...“ zamrmlem mierne neprítomne, očami sledujúc Jackov chrbát. Do zorného uhlu mi však vstúpi čiernovlasý chlapec, ktorého tvár ovládol hnev. Preto mi príde ako dobrý nápad otočiť sa mu chrbtom a viac si Zayna Malika nevšímať. Vykročím smerom k Jackovi, no môj pohyb je zastavený prudkým šklbnutím a zápästím mi v sekunde na to prejde vlna bolesti. Nenávistne pozriem na jeho prsty, ktoré sú pevne obtočené okolo mojej ruky a následne zrak upriem priamo do jeho očí.

            ,,Ja som to teda nedoriešil. Hmm... kde sme to skončili?“ Ukazovákom si prejde cez niekoľko dňové strnisko a potom sa zatvári, ako keby zjedol všetku múdrosť sveta. ,,Ách, už viem,“ odpovie si na vlastnú otázku a jeho stisk silnie. Začínam ľutovať, že som mu odporovala a dovolila si k nemu naozaj veľa. Pristúpi ku mne bližšie. Stisk silnie.

 ,,Myslím, že si ku mne stratila rešpekt,“ povie cez zaťaté zuby, ale tak, aby ho nikto z prítomných nepodozrieval. Prsty zovrie viacej k sebe a ja syknem bolesťou, za čo by som si dala radšej facku. Nemala by som pred ním odhaľovať to, ako veľmi dokážem byť slabá. Moje ústa takmer opustia slová: Ten rešpekt tam nikdy nebol, no našťastie si zahryznem do jazyka a zostávam ticho.

,,Som rád, že sme sa pochopili. Teraz so mnou poď na drink.“ Dve pivá mi vytrhne z ruky a položí ich na stôl v kuchyni. Vystrašene sa obzriem za Jackom, no ten je zaneprázdnený rozhovorom s akousi ženou odetou do farebných šiat. Znovu mnou šklbne a za ruku ma ťahá preč z kuchyne. Netuším, kam ma vlečie, ale niečo vo mne mi vraví, že to neskončí dobre. Podíde ku vchodovým dverám a s úsmevom ich otvorí, zatiaľ čo ho nechápavo sledujem.

           ,,Dámy prvé." Pravú ruku galantne vystrie pred seba, no u neho je to skôr obávané gesto a nie gesto z úcty k žene. Avšak nenaberiem dosť odvahy na to, aby som mu mohla odporovať.

           ,,Kam chceš ísť?" Pípnem a prejdem cez rám dverí. Pretočí očami a zavrie za nami. Chladný vzduch sa mi pevne zaryje do pokožky.

           ,,Už som to raz povedal a ver mi Sophie, nerád sa opakujem," zamrmle. Možno som to teda prepočula, ale naozaj pochybujem, že už raz povedal, kam ideme. Spomínal drink a ja som bola v tom, že si ho vypijeme v kuchyni. Lenže moje predstavy sa vyparili už vtedy, keď ma postrčil na chladný vzduch. Rýchlymi krokmi prejde k autu a otvorí dvere na strane spolujazdca. Nasucho prehltnem a so strachom pozriem na jeho čierne porsche, v ktorom som sa dávnejšie viezla. Samozrejme, vtedy jazdil opatrne, lenže teraz má v krvi bohvie koľko promile. No...dobre...zase až tak opitý nie je.

           ,,Tak ideš alebo čo?" Zagáni na mňa a následne pozrie na sedadlo, ktoré je prichystané len a len pre mňa. Najradšej by som odtiaľto zutekala, no strach ktorý voči nemu cítim ma prinúti prikývnuť a roztrasenými nohami sa priblížiť k autu. Do nosa mi udrie vôňa kože a peňazí, keď sa posadím do čiernej sedačky a zapášem sa. Tá vôňa mi pripomína nebezpečenstvo, v ktorom som sa ocitla. Kto vie čoho je človek sediaci vedľa mňa schopný. Naštartuje a rýchlosťou vycúva von z dvora, až sa divím, že po sebe nezanechal na príjazdovej ceste veľkú šmuhu. Prsty zaryjem do sedadla, snažiac sa nepozerať pred seba, aby mi z tej rýchlosti neostalo zle. Zayn zrejme spozoruje moju bledú tvár, pretože spomalí a zahne za roh ulice.

           ,,Ty asi nemáš rada rýchlu jazdu, čo?" Zasmeje sa a zrazu jeho tvár pôsobí uvoľnene a bezstarostne. Prstami hravo poklepkáva po volante do rytmu melódie, ktorú si v tichosti sám pre seba pospevuje. Chcem povedať, že nemám rada jazdy s ním, ale môj zdravý rozum mi to nedovolí. Preto len pokrútim hlavou a jeho pery sa roztiahnu ešte do väčšieho úsmevu.

           ,,Dnes sa so mnou nerozprávaš?" Pobavenie v jeho očiach je jasné. Zjavne by mu to až tak neprekážalo, preto potichu prikývnem a dám si záväzok, že dnes už s ním viesť komunikáciu nebudem. Jeho smiech naplní tesné priestory auta a prstami stisne moje pravé koleno. Zazriem naňho a drgnem do jeho ruky na znak toho, že ju má dať preč. Takéto dotyky od neho neznesiem. Na moje prekvapenie neprotestuje a rozhodne sa venovať jazde. Chvalabohu.

Venujem mu nechápavý pohľad, keď zaparkuje pred otvoreným nákupným centrom. Fajn, prisahala som si, že dnes už s ním neprehovorím, ale on mi zjavne nedáva na výber.

           ,,Čo tu robíme?" Priznávam, doteraz som aspoň mala predstavy, kam asi tak ideme. Ale toto by ma v živote nenapadlo. Zasmeje sa, keď vidí, ako veľmi ma dokázal vyviezť z miery. Namiesto odpovede vystúpi z auta a jeho pohľad mi naznačil, že to isté mám urobiť aj ja. Bez ďalších otázok ho teda nasledujem do vysvieteného vchodu. Prechádzame okolo rôznych obchodov, zatiaľ čo sa snažím prísť na to, čo tu dopekla robíme. Zayn však vyzerá na to, že presne vie, kam ideme. Zrazu zastane pred luxusným butikom spoločenských šiat a ja vrazím do jeho chrbta. Pobavene ku mne skloní pohľad a vkročí do vnútra. Priznám sa, že práve v tomto butiku som nikdy nebola, pretože už len jeho názov informuje nakupujúcich, že tu minú celú svoju výplatu za hlúpe šaty. Zayn sebavedomo chodí okolo drahých šiat a z času na čas do ruky zoberie vešiak so šatami, ktoré nakoniec aj tak vráti do stojana. Ja stojím stále na jednom mieste a zmätene ho sledujem. Pohľad sa mi stretne s predavačkou, ktorá doslova visí na každom Zaynovom pohybe a asi sa pýta samej seba, prečo je tu práve so mnou, keď nejavím žiadny záujem byť v jeho spoločnosti. To isté sa pýtam aj ja.

           ,,Sophie, čo hovoríš na tieto šaty?" Do vzduchu zodvihne červené krátke šaty, pre ktoré by mnoho dievčat zabíjalo. Ale ja som nikdy nebola na nakupovanie. Podídem k nemu a pozorne si ich prezriem. Z jeho výrazu usúdim, že je potrebné, aby som mu odpovedala, inak by zase kričal.

          ,,Príliš krátke," skonštatujem a pozriem sa na cenovku, ktorá na nich visí na zlatom štítku a keď vidím tú cenu, zatmie sa mi pred očami. ,,A drahé," dodám, na čo sa rozosmeje.

          ,,Beriem ich," povie smerom k predavačke, ktorá uznanlivo prikývne a prijme jeho kreditku. Ani si radšej nechcem predstaviť, akú sumu na nej má. Na obrazovke naskočí cena  990 £ a predavačka z nich odstráni čip. Si strašný blázon, Zayn.

          ,,Nech sa páči." podá mu ich zabalené v taške. Ešte aj tá taška vyzerá draho... Nechápavo na neho pozriem, keď ruku s taškou vystrie pred seba a čaká, že si ju zoberiem. Ani nápad! Neoblečiem si šaty, ktoré kúpil on za jeho peniaze!

           ,,Obleč si ich," prikáže mi a ja pozriem na svoje oblečenie. Biele nohavice, kvetované tričko a rifľová bunda.

          ,,Prečo? Je na tomto snáď niečo zlé?" Rozhodnem sa pre protest. Zlostne na mňa zazrie a tašku mi nasilu vtisne do rúk.

          ,,Tam kam ideme by si nebola vhodne oblečená. Takže si ich obleč, inak ti ich oblečiem ja sám. A to by si asi nechcela." Oprie sa o pult a predavačka zvedavo sleduje, ako sa mienim zachovať. Zlostne odujem spodnú peru a zvrtnem sa k nemu chrbtom, mieriac do kabínky. Za sebou počujem Zaynove tiché vysvetľovanie o tom, ako veľmi dokážem byť voči nemu zaujatá a ja pretočím očami. Odhrniem šedý záves na priestrannej kabínke a šaty zavesím na vešiak. Zastriem za sebou a nahnevane zo seba skopnem čierne baleríny. Najradšej by som mu otrieskala hlavu o nejaký kovový predmet. Vyzlečiem sa a do ruky zoberiem červené šaty na vrchu prešívané striebornými kamienkami. Látka je na dotyk naozaj jemná a príjemná, avšak ako som už povedala, ich dĺžka siaha po polovicu mojich stehien a sú bez rukávov, takže toho odhaľujú viac, ako zahaľujú. Prstami si prečešem dlhé vlasy a prehodím si ich cez ľavé plece. Chodidlami vkĺznem do balerín a cez ruky si prevlečiem rifľovú bundu, aby som nebola až tak odhalená a aby som zároveň nejako zamaskovala ich drahý vzhľad. Biele nohavice a tričko napchám do čiernej kabelky a namrzene sa poberiem k predavačke stojacej za pultom. Zarazím sa, keď tu Zayna nenájdem.

           ,,Pán Malik si odskočil do obchodu naproti. Vraj ho tu máte počkať." Pri slove počkať zvýši intonáciu hlasu a ja pretočím očami. To si od neho nechajú naozaj všetci skákať po hlave? Len za to, že má veľa peňazí a že sa všetkým vyhráža? Rázne vykročím k východu a predavačka šokovane vypískne.

          ,,Slečna! Kam idete? Máte ho počkať tu!" Pridám do kroku ignorujúc jej volania. Teraz mám šancu na útek. Šaty mu potom vrátim hoci aj poštovým holubom, ale vrátim mu ich. Ja ich nechcem, hnusia sa mi. Moje rýchle kroky sa menia na beh, a tak kľučkujem pomedzi nakupujúcich až ku schodom, ktoré vedú na strechu a slúžia ako únikový východ. Nemali by sa používať, ale ja som predsa človek v núdzi, ktorý potrebuje utiecť. Zatlačím do nich a vojdem na šedé schodisko. Svetlo sa automaticky zažne, čím mi osvetlí množstvo schodov predo mnou. Vzdychnem a pomaly po nich stúpam nahor. V taške hľadám mobil, aby som si mohla zavolať taxík. Zamračím sa do obrazovky, keď zistím, že tu nemám ani jednu paličku signálu a vhodím ho späť do kabelky.

          ,,Kam si myslíš, že ideš?" schodiskom sa ozve jeho hlas a ja sa obzriem za seba. Nikoho však nevidím, preto sa prehnem cez zábradlie a zbadám ho stáť úplne dole, pričom predavačka sa nachádza rovno popri jeho boku. Tá zradkyňa! Prikážem mojim nohám, aby sa dali do pohybu a šprintujem hore schodmi. Zayn neváha ani sekundu a vydá sa za mnou. Asi nemusím podotýkať, kto z nás dvoch je rýchlejší. Zatiaľ čo on berie schody po troch a niekedy až po štyroch, ja, v mojich nemožných balerínach, sa ledva vlečiem po jednom. Zastavím sa, aby som si ich vyzula, no to už je pri mne naozaj blízko a ja nemám viac šancu na útek. Jeho prsty oblapia moje zápästia a stisnú ho tak bolestivo, až vykríknem.

           ,,Ty malá!" Zlostne mnou trhne a surovo vlečie dole schodmi. Zayn robí veľké kroky a ja za ním nestíham, takže ma miestami doslova  vláči po dlážke. Do očí sa mi od zúfalosti tlačia slzy, no moja bezmocnosť je zjavná. Pre dnešok vyhral. Zastaví sa na prízemí, kde má položenú tašku s topánkami pre mňa a taktiež ho tam čaká predavačka. Oboch ich nenávidím!

           ,,Obuj si to a už sa neopovažuj viac utekať. A toto hlúpučká Sophie," pritiahne si ma blízko k jeho tvári a medzi palec a ukazovák zovrie moju bradu, ,,budeš ešte poriadne ľutovať." Surovo ma pustí, zatackám sa a chrbtom vrazím do steny. Predavačka na mňa ľútostivo pozrie, akoby až teraz zistila, čo je Zayn zač. Chrbtom dlane si z tváre zotriem kvapôčky slz a bez slova si obujem strieborné štekle na vysokom opätku. Nechcem vedieť, koľko stáli. Schmatne moju ruku a potiahne ma za ním späť medzi ľudí do nákupného centra. Uvedomím si, že baleríny zostali tam. Jeho stisk je o čosi jemnejší a prepletie si so mnou prsty, aby sa poistil, že dnes mu už neujdem.

xxx

Na displej mobilu pozriem asi desiaty krát. Hodina. Ubehlo presne 60 minút a ja stále sedím v tomto hlúpom aute, v hlúpych šatách a s hlupákom vedľa mňa. Bez slova šoféruje rýchlo ako zmyslov zbavený a nezdá sa, že by sa dnes ešte chystal smiať. Celý ten čas sa mračí a ja si vyčítam, že som sa vôbec pokúšala ujsť. Konečne zaparkuje pred klubom, v ktorom som ešte nikdy predtým nebola, no poznám ho z Joeovho rozprávania. Práve tu pretiahol najviac báb...nechutné. Vystúpim z auta a automaticky sa zaradím do radu, no Zayn nado mnou pretočí očami a potiahne ma za ruku. Aha, jasné...kontakty. SBSkár sa milo usmeje a zaželá nám príjemnú zábavu, pričom asi nezaznamenáva môj skleslý výraz. Zayn sa ku mne otočí a pre istotu ma opäť zoberie za ruku, mieriac k baru.

        

   ,,Čo budeš piť?" Wau, on so mnou prehovoril? ...neverím!

          ,,Nič," odvrknem a odvrátim od neho pohľad. Klub je zahalený do modrých svetiel a pozorujem, že barov je tu hneď niekoľko. Tanečný parket je obrovský a taktiež má dve poschodia.

          ,,Dve vodky," oznámi prsatej blondíne za barom a následne ma za pás pritiahne k nemu, odsúvajúc barovú stoličku po jeho boku. Poslušne si na ňu sadnem, aby som ho ešte viac nenaštvala. Rukou sklzne na moje holé stehno a hoci mi to nie je vôbec príjemné, nenaberiem v sebe odvahu odhodiť mu ju. O niekoľko sekúnd predo mnou pristane štamprlík naplnený priesvitnou tekutinou a mne je v tej chvíli dokonale jasné, že ho budem musieť vypiť, ak Zayna nechcem naštvať ešte viac, ako je.

           ,,Čo keby sme začali odznova, Sophie?" Otočí sa na mňa a zvedavo nadvihne havranie obočie. A čo keby si sa ty pridal do ekologického spolku?- pomyslím si a v duchu pretočím očami.

           ,,Fajn," poviem ľahostajne a načiahnem sa pre vodku. Neznášam ho.

           ,,To som rád, že si v sebe objavila stratenú schopnosť rozprávať a taktiež pudy sebazáchovy." Pousmeje sa a kývne na barmanku, aby priniesla ďalšiu rundu.

           ,,Pozri Sophie...Ja viem byť aj milý, ak sa ku mne ľudia vedia správať," objasní mi a ja do seba vlejem pohárik.

          ,,Myslíš tým, ak bez slova splnia každý jeden rozkaz, čo im dáš." Rozhodnem sa protirečiť mu a na moje prekvapenie sa zasmeje a prikývne.

          ,,Presne. A to ty nedokážeš splniť, vieš?" Prstami poklepe po mojom stehne. Potrebujem sa od neho dostať ďalej čo i len na pár minút.

           ,,Musím ísť na záchod," prehlásim a bez dovolenia sa staviam zo stoličky. Ako keby niekto potreboval dovolenie ísť na pokašľaný záchod!

           ,,Odprevadím ťa." Predtým ako sa vydá za mnou, čiahne do mojej kabelky a vyberie odtiaľ mobil, ktorý si zastrčí do vrecka jeansov. Fajn, už mi neverí. Kráčam chodbou, ktorou sme sem prišli a po pravej strane sa nachádza druhá menšia chodba so zrkadlami a s označením pánskych a dámskych záchodov. Zatlačím do modrých dvier a ocitnem sa konečne sama. S povzdychom podídem k umývadlu, o ktoré sa zapriem dlaňami a chvíľu pozerám na jeho dno. Ak by som nešla na nejaký hlúpy večierok umelcov, nič by sa nestalo! A takto? ...Rýchlo zamrkám, aby som sa nerozplakala a prstami si uhladím rozstrapatené vlasy. Ak sa budem snažiť aspoň trochu s ním vychádzať, po chvíli ma odvezie domov a potom sa mu budem starostlivo vyhýbať. Dobre, to neznie zložito. Zhlboka sa nadýchnem a vyjdem zo záchodov. Avšak Zayn ma tu nečaká, ako mi sľúbil. Rozhliadnem sa naokolo a keď ho nezbadám, usúdim, že najlepšie bude ak sa vrátim k baru a tam na neho počkám. A tak sa začnem pretláčať pomedzi ľudí čo najopatrnejšie, kabelku si tisnúc viac k telu. Pohľadom prechádzam po tvárach ľudí a zrazu sa môj pohľad stretne so známymi šedými očami patriacimi len jedinej osobe. Sedí v boxe úplne v rohu a pozoruje ma. Srdce mi podskočí a rýchlymi krokmi sa vyberiem rovno k nemu, kým ma Zayn nevidí.

           ,,Louis!" Zvolám, no môj hlas zanikne v tónoch hlasnej hudby a on odvracia zrak k ryšavovlasému dievčaťu, ktoré sedí vedľa neho a ruku má položenú na jeho rozkroku. Aké nechutné...Hoci ma pichá pri srdci, keď ho tam takto vidím s tou štetkou, on je moja posledná záchrana. Pristúpim k ich boxu a postavím sa do jeho zorného bodu. Dievča sa ani neobťažuje dať tú ruku preč.

           ,,Louis, som tu so Zaynom a-..."

           ,,Viem, videl som, ako ťa obchytkáva pri bare. A čo má byť?" Jeho tón hlasu je odmeraný, čím sa puklina na mojom srdci iba rozšíri.

           ,,Nechcem tu s ním byť. Louis, prosím...pomôž mi." Prosebne naňho pozriem a on zachytí moje zmodrané zápästie. Stuhne, no po uplynutí niekoľkých sekúnd he to opäť odmeraný Louis.

           ,,Nie je to môj problém, Sophie. Pomôž si sama," odvrkne a do rúk berie prso dievčaťa, ktorá slastne vzdychne, keď ho stisne. Fuj.

           ,,Louis ale...Ty si...My-..." Vzlyk preruší slová, ktoré aj tak nedávali zmysel. No on sa na mňa otočí a pozrie rovno do mojich očí. Srdce sa mi nekontrolovateľne rozbúši iba pri jeho pohľade.

           ,,Neexistuje žiadne 'my'. Ja som Louis a ty si Sophie. A spolu sme nič. Skončili sme spolu, nespomínaš?" Jeho slová bolia tak veľmi, akoby som bosými nohami stúpala po ostrých črepoch. Myslím, že to bola najhoršia bolesť, akú som kedy zažila.

So slzami v očiach sa mu otočím chrbtom a nasmerujem k baru, kde už sedí Zayn. Vidí, že niečo nie je v poriadku, no jediné, čo sa spýta je: ,,Chceš aby som ťa odviezol domov?" A potom jeho pohľad padne na Louisa, ktorý bozkáva pekné ryšavé dievča. Bez slova prikývnem, vráti mi mobil a jemne ma berie za ruku, vychádzajúc z klubu.

           ,,To je mi ľúto." Kývne hlavou dozadu, narážajúc na Louisa. Som prekvapená úprimnosťou, ktorá je počuť na jeho hlase. A dokonca aj tým, ako ústretovo sa ku mne zachoval.

           ,,Aj mne." Po líci sa mi skotúľa prvá slza, ako nastúpim do auta a hlavu si opriem o studené sklo okna.

***

Tak baby, dlhá kapitola je tu (7 strán vo worde písaných 12kou!!! , môj rekord :D ) Ospravedlňujem sa, že ste na ňu museli tak dlho čakať, ale snáď sa to oplatilo :)

Ak to ešte čítate, bola by som naozaj úprimne rada za komentáre :)

Zaujímajú ma vaše názory na Louisa, Sophie, Zayna aaaa to by mohlo byť všetko :D

Jáj a inak! čo hovoríte na nový vzhľad blogu? :) Páči/ Nepáči?

V ďalšej kapitole bude pravdepodobne aj Louisov pohľad, ako to vnímal on.