Lost - 2.Kapitola

S nádychom som sa odvážila otočiť hlavu jeho smerom. Stál odo mňa len niekoľko centimetrov, jeho telo si doslova žiadalo, aby som sa ho dotýkala. Prestaň! V duchu som si dala facku.
,,Nechceš sa obliecť? Rodičia prídu každú chvíľu." Ukázala som na jeho nahú vypracovanú hruď. Vždy chodieval ráno polonahý a ja som ho súrila, aby sa obliekol. Staré dobré časy. Dobre, možno nie až tak staré...

,,Nechceš radšej upratať?" Pozdvihol obočie a pohľadom si premeral neporiadok. Zazrela som na neho, ale mal pravdu. 
,,Zavolám Mirande." Mávla som rukou a on len pretočil očami.
,,Chceš...niečo na jedenie?" Prečo sa na mňa stále tak pozerá? Znervózňoval ma.
,,Nie, vďaka," odpovedal. Stále si neobliekol tričko.
,,Aj tak by som ti nič nedala," zažartovala som a on sa zasmial. Vzduch medzi nami sa zdal menej ťaživý. Bez menšieho rozmýšľania som prešla okolo neho, prstom kĺzajúc po kuchynskej linke. Do ruky som zobrala poloprázdnu fľašu rumu a poriadne si odpila.
,,Woah, Kaya!" Ian bol prekvapený mojim činom. No a čo? Potrebovala som niečo, čo ma po včerajšku nakopne a ak som mala byť úprimná, jogurt to nebol. V ústach som cítila hnusnú chuť alkoholu, tvárila som sa však, že mi chutí a nepotrebujem ho zapíjať kolou. To Iana vždy fascinovalo. Fľašu som po vzdušnej čiare posunula k nemu a vzápätí som čelila jeho spýtavému pohľadu.
,,Ehm...," odkašľal si, stále pozeral na etiketu fľaše. ,,Neviem či by som mal."
,,Stále priveľmi rozmýšľaš a nekonáš tak, ako to v danom momente cítiš," vyčítala som mu a možno aj to ho vyburcovalo k tomu aby mi z ruky vytrhol fľašu a celý jej obsah spláchol do žalúdka. Páni, nečakala som, že to spraví.
,,Spokojná?" Pery nadvihol do krivého úsmevu, viem že to potreboval zapiť. Potichu som sa zasmiala a podala mu pivo.
,,Kola došla." Netváril sa veľmi nadšene, no aj tak si odo mňa zobral neotvorenú fľašu vychladenej dvanástky.
,,Klin sa klinom vybíja, všakže," poznamenal a v ruke s pivom sa vybral na terasu. Dvere nechal otvorené, možno čakal, že ho budem nasledovať. Ja som tam však stála bez menšieho pohybu, užívajúc si studený vzduch, ktorý unikal z vonka. Zo skrinky som vytiahla krabicu, do ktorej som postupne naložila nevypité fľaše a opatrne ju celú zodvihla. 
,,Do zadku." Nečakala som, že to bude až také ťažké. Steny fliaš narážali do seba, až som sa bála, že sa rozbijú.
,,Potrebuješ pomoc?" Ianova hlava vykukla z poza sklenených dverí. Rýchlo som odmietavo pokrútila hlavou a otočila sa mu chrbtom. Jeho pomoc nepotrebujem. Navyše, nikdy necítil potrebu pomáhať mi.
,,Netrapoš a daj to sem." Pri uchu sa mi ozval jeho hlas a aj keď som sa za to nenávidela, na rukách mi z neho naskákala husia koža. Krabicu mi vytrhol ľahko, proti jeho svalom som nezmohla nič.
,,Kam s tým?" Nadvihol obočie a pozrel sa na schodište.
,,Do mojej izby," odpovedala som a porazenecky mu otvárala dvere, aby mohol prejsť. Krabicu položil na drevený stôl. Periny boli stále rozostlané.
,,Kaya..." Jeho ruka mi pristála na ramene. Pocítila som jemný stisk Ianových prstov. Vždy to na mňa pôsobilo upokojujúco. Zodvihla som k nemu pohľad a čakala, čo povie.
,,Ten včerajšok ma mrzí." Mrzí? V očiach sa mi odrážala bolesť, vedela som to. ,,Teda, nie tak ako.." Rukami si prehrabol vlasy. Bol frustrovaný a možno mierne v rozpakoch. ,,Panebože," vzdychol a pokračoval: ,,sex s tebou ma predsa nikdy nemrzel. Myslel som to tak, že sa to nemalo stať. Vieš, ako keby to už bolo za nami a zrazu ma to opäť zasiahlo v plnej sile a ja...nemôžem na teba len tak zabudnúť." 
,,Takže nemôžeš? Ian, ty si bol ten, ktorý zabudnúť chcel,“ odvrkla som a ustúpila k stene, čím som úplne striasla jeho dotyk. Nemala som v pláne pokračovať v tomto rozhovore. Ian bol kapitolou v mojom živote. Avšak, ukončenou kapitolou. Kľakla som si na zem a krabicu zasunula pod posteľ aby som ju tak skryla pred očami rodičov. Na šiji som cítila teplo Ianovho dychu a práve to bol jeden z dôvodov, prečo som mu povedala, aby odišiel. Potichu zamrmlal niečo na pozdrav a vytratil sa z izby. Ignorovala som fakt, že celý dom vyzeral ako po výbuchu. Utešovala som sa tým, že Miranda to dá nejako do poriadku. Podišla som ku vstavanej skrini a vytiahla odtiaľ čisté tričko s potlačou akejsi rockovej skupiny, ktoré patrilo môjmu bratovi. Cestou do kúpeľne som zhrabla z nočného stolíka aj môj mobil a skontrolovala stav neprijatých hovorov a správ. Ani ma neprekvapilo, keď na displeji svietila nula. To číslo niekedy perfektne vystihovalo môj život.

O dva týždne neskôr

Jale sedela na mojej posteli zahrabaná v spleti perín, zatiaľ čo som stála pri zrkadle a snažila sa urobiť niečo z mojich vlasov. Nohami pohojdávala zo strany na stranu do rytmu pesničky, ktorá hrala z rádia. 
,,Nech ťa Boh chráni, ak budem mať zasa tabak po celom matraci,“ upozornila som ju, keď som v odraze zrkadla zbadala, ako sa snaží ušúľať si cigaretu. Zdvihla ku mne pohľad aby mohla pretočiť očami a ďalej pokračovať vo svojej činnosti. 
,,Vážne tu dnes musím byť?“ Opýtala sa už asi po stýkrát. Zrejme jej odpoveď ako: ,,Áno, musíš,“ nestačila. 
,,Nebudeme tu dlho, sľubujem. Len sa chvíľu popretŕčame dole pri hosťoch v týchto šatách a vypadneme zadným vchodom. Uvidíš, nikto si ani nevšime, že sme zmizli.“ 
,,A to mám ísť do Urbanu akože v latino šatách?“ Pozdvihla obočie. Papierik s tabakom jej skĺzol zo stehna. Hneď ako zbadala kam smeruje môj pohľad, previnilo sa usmiala a nalakovanými nechtami sa snažila vrátiť tabak späť na papierik. 
,,Áno,“ odvetila som jednoducho a pramienok vlasov som si prichytila sponou s veľkou červenou ružou. Pri pohľade do zrkadla som sa zaškerila a Jale tiež. Vyzerala som až príliš nevinne. Vstala som, z vešiaka som zvesila fialové šaty a hodila ich po Jale. Netvárila sa veľmi nadšene, ale taktiež už nič nenamietala a začala sa do nich súkať. 
,,Boha Kaya, vyzerám v nich ako veľryba.“ Počula som jej šomranie, a tak som sa otočila. Šaty s úzkymi ramienkami boli pre ňu ako stvorené. Hlboký výstrih len zvýrazňoval jej obdarený dekolt a krivky. 
,,Vyzeráš perfektne tak nenariekaj.“ Usmiala som sa a sama som sa navliekla do bielych šiat, ktoré mi pozvoľna padali nad kolená.

,,Stále nechápem, ako to robíš. Potom sa nediv, keď skončíš ako rozdvojená osobnosť,“ šomrala, zatiaľ čo rukami prechádzala po jemnej fialovej látke a snažila sa poprieť sama pred sebou, že jej tie šaty nesedia.

,,Neskončím, neboj sa.“ Pokrútila som hlavou, rúžom som prešla po perách a nasilu sa usmiala do zrkadla. Silený úsmev dnes budem používať často.

,,Môžeme?“ Otočila som sa na Jale a vytrhla jej ušúľanú cigaretu, ktorú som hodila do nočného stolíka. Zamračila sa na mňa, ale neprotestovala.

,,Potom si ale zapálim, jasné?“ Ukazovák zabodla do mojej hrudi a bez ďalších slov vyšla na chodbu.

Na točitých schodoch boli okolo zábradlia naťahané biele kábliky so svetielkami a v obývačke hrala spoločenská hudba na celý dom. Počula som, ako Jale otrávene čosi prehodila, no nevenovala som jej veľa pozornosti. Potrebovala som sa sústrediť na to ako sa tvárim a či sa mi na tvári pohráva ten stupidný hraný úsmev. Neznášala som mamine akcie, ale musela som na ne chodiť, aby mala o mne dobrú mienku. Predstierala som, že sa zaujímam o jej snobské večierky plné snobských ľudí so snobskými rečami. Utešovala som sa tým, že čoskoro odtiaľto vypadnem.

Z poza rohu sa vyrútila moja mama v šatách telovej farby. Na rozdiel odo mňa mala svetlé vlasy, vôbec nie také tmavé, ako ja. Naširoko sa usmiala, keď uvidela Jale stáť vedľa mňa a roztvorila náruč, aby ju mohla objať.

,,Vitaj Jale, som rada, že si k nám zavítala. Kaya ti iste povedala o úžasnej atmosfére.“ Rozhliadla sa okolo seba a zasnene pozrela na živú kapelu, ktorá si rozkladala aparatúru priamo na terase. Na záhrade sa už potĺkalo mnoho ľudí so šampanským v ruke. Bože, bolo mi z toho zle. Drgla som do Jale, aby jej pritakala a len tak tam ticho nestála.

,,Oh, áno...Áno, Kaya mi o vašich večierkoch veľa rozprávala.“ Zazubila sa až príliš kŕčovito a ja som musela potláčať úsmev. Bola nemožná a preto som ju tak zbožňovala. Mojej mame však táto odpoveď stačila, ospravedlnila sa a išla sa venovať iným, dôležitejším hosťom. Vzápätí okolo nás prešiel akýsi chlapec odetý do čiernych nohavíc a bielej košele, ktorá mu obopínala perfektne vypracované ruky. Držal podnos so šampanským a chlebíčkami čo ráno robila Miranda. Počula som ju nadávať na krevety. Všimla som si, ako sa na neho Jale pozerá, priam ho žrala pohľadom. Zasmiala som sa a nadviazala som s ním očný kontakt. Zdvorilo sa usmial a podišiel ku nám.

,,Dobrý večer dámy, zoberte si šampanské, nech nie ste o suchu.“ Nečakal na náš súhlas, rovno nám podával pohár so šampanským a s jahodou na jeho okraji.

,,Nechaj si tie zdvorilostné scény.“ Mávla som rukou a dodala: ,,Táto snobská spoločnosť nebaví nikoho, iba moju mamu.“ Čašník sa zasmial a v lícach sa mu tak vytvorili jamky. Milovala som tento typ úsmevu a aj zvuk úprimného smiechu.

,,Máš pravdu,“ povedal. Viac mi netykal.

,,Som Kaya,“ predstavila som sa a následne ukázala na Jale stojacu vedľa mňa. Neustále sa ošívala a už len z jej postoja som mohla usúdiť, že sa necítila vo svojej koži. ,,A toto je moja dobrá kamarátka Jale.“

,,Som Ethan a živým sa zo snobských večierkov tvojej mami.“ Mala som voči nemu isté sympatie. Bol fešák, milý a navyše aj veľmi úprimný.

,,Nuž, aspoň na niečo sú dobré, však?“ Pokrčila som plecami a chystala sa odpiť si zo šampanského, keď ma v tom otec poťukal po pleci a ja som musela šampanské vrátiť späť na podnos. Bože.

,,Ahoj oci,“ zazubila som sa a pozrela do tváre staršieho, avšak stále atraktívneho muža. Zaiskrilo mu v očiach, keď si premeral moje vkusné šaty.

,,Ahoj Kaya, som rád, že si tu a prezentuješ našu rodinu. Poď, chcem ťa s niekým zoznámiť.“ Zaťahal ma za ruku a následne už ma viedol k skupinke ľudí v oblekoch. Boli to pre mňa neznáme tváre, až na jednu. 

Tak baby, ďalšia kapitola na svete, síce nie až taká dlhá, ale všetko má svoj čas :) Snáď sa páčila...V ďalšej sa už pomaly dostaneme k hlavnému deju!

A ozaj, ak poznáte niekoho, kto by si príbeh rád prečítal, bola by som rada, ak by ste ho navigovali rovno sem :P Ďakujem.

Nová kapitola bude pravdepodobne nabudpci týždeň, možno aj skôr :)

Komentáre ma potešia :)

-Love you,   Andrea Xx