Lost- 1.Kapitola

Život bez lásky nemôže existovať. Pretože láska je všade, pomaly nás pohlcuje. Ale ja som sa ju rozhodla ignorovať. Zatvoriť jej dvere pred nosom, postaviť pevné nedobytné hradby. Zahrávanie sa s citmi nie je správne. Ľahko sa môžem popáliť.
Častokrát chutila trpko, možno ako pohár tvrdého alkoholu.

Okolo zápästia sa mi omotala ruka Jale a následne som pocítila trhnutie. Spomalene som sa na ňu otočila. Pár sekúnd som hľadela pred seba, až dokým som nezaostrila na jej červené oči. Na krku sa jej hompáľal štamprlík a v druhej ruke držala fľašu tequily.

,,Kaya, tu si!" Vykríkla možno až príliš nadšene. Hneď som vedela, že je opitá. Zasmiala som sa nad ňou a nenápadne jej vytrhla fľašu z ruky. Takým to štýlom by ju celú vypila.
,,Kde by som akože mala byť? Je to moja párty v mojom dome." Šťuchla som do nej, na čo sa trochu zakolísala. Samozrejme, z tváre jej nemizol pripitý úškľabok.
,,Wohou, sme piči!" Zrazu vykríkla, až jej hlas prehlušil drumku, ktorá vychádzala z reproduktorov. 
,,Nie sme v piči. Teda, ty možno si, ale ja sa na to nejako-..."
,,Nie! Sme piči. Piči alkoholu." Snažila sa mi vysvetliť, pričom rozhadzovala rukami všade okolo seba. V údive som nadvihla obočie, namiesto toho aby som vyprskla do smiechu.
,,Si idiot, Jale." Pokrútila som hlavou a hrdlo fľaše stisla o čosi pevnejšie.
,,Nie. Ja som pič." Toto jej pripomeniem, keď bude triezva. Postavila som sa na špičky v snahe mať prehľad o ľuďoch, ktorý sa nachádzali v mojom dome. Alebo teda v dome mojich rodičov, ktorí si užívali dovolenku v Taliansku. Nie, že by som sa sťažovala...
Hudba hrala hlasno a ľudia sa bavili. Hoci som párty usporadúvala ja, aj tak som tu zazrela niekoľko neznámych tvárí. Nevadilo mi to, nárok na zábavu má predsa každý. Keď som sa pozrela opäť pred seba, Jale viac nestála po mojom boku. Pokrčila som plecami a fľašu tequily položila na skrinku v chodbe. Rozhodla som sa pretancovať až do obývačky, kde bolo najviac ľudí a hudba hrala najhlasnejšie. Hlavou som kývla na pozdrav niekoľko kamarátom zo školy a pridala sa na parket. Úplne som sa odviazala, nechala moje telo, nech si ho prevezmú tóny hudby. Nikto sa so mnou neodvážil tancovať, všetci mali akýsi rešpekt pred mojou uzavretou povahou. Možno som bola trochu iná od ostatných, len málo ľudí ma chápalo. A pritom som nebola zložitá. V škole ma všetci poznali, ale zároveň o mne nevedeli dokopy nič. Nepriateľov som nemala, ale vedela som, že za chrbtom ma ohovára množstvo ľudí. Túžila som nájsť človeka, ktorý by ma chápal, ktorému by som mohla povedať všetko.
Skladba doznela, nastalo pár sekundové ticho prerušované rozhovormi. Zostala som stáť bez menšieho pohybu a pozerať ku dverám kuchyne. Oči, modré ako oceán, ma prepaľovali, až som cítila šteklenie v končekoch prstov. Jeho vysoká postava, ležérne opretá o zárubňu dverí, zapálená cigareta medzi jeho plnými perami. Krémový sveter obopínal dobre stavanú hruď, mohla som rátať počet nádychov a výdychov. Kto je to? Nikdy predtým som ho nevidela. Už - už som chcela vykročiť jeho smerom, keď sa v tom Ianova ruka obtočila okolo môjho pása a ja som ho stratila z dohľadu v skupinke tancujúcich ľudí.
Párkrát som zamrkala, pozerajúc na výrazné črty Ianovej tváre.
,,Ahoj," pozdravil, rukami putujúc po mojom chrbte, až nakoniec zastavili na leme rifľových kraťasov. Dlhšie čierne vlasy mu padali do čela a ladili s očami tmavými ako uhlíky. Ignorovala som fakt, že boli podliate alkoholom a moje zrejme vyzerali rovnako. Prinútila som sa k úsmevu a ruky položila na jeho hruď. Opäť som sa dala do tanca, tentokrát však s Ianom, ktorý bol v domnení, že ma dokonale pozná.

Zabuchla som za mnou dvere a otáčala v nich kľúčom, zatiaľ čo Ian zachádzal rukami do mojich kraťasov. Musela som si zahryznúť do pery, aby zo mňa nevyšiel hlasný nedočkavý vzdych. Otočila som sa k nemu, chvíľu na mňa hľadel s nezbednou iskrou v očiach. Potichu som sa zasmiala a jeho kútiky úst sa taktiež nadvihli do drobného úsmevu. Slová tu boli zbytočné, stačil jediný pohľad do jeho očí a vedela som, čo práve potreboval.
Potreboval mňa.
Ja som potrebovala jeho.
Vždy to tak bolo.

Zvalil ma na posteľ a začal mi vyzliekať kraťasy spolu s nohavičkami. Na tričko sa vykašlal, išlo mu len o to, čo sa nachádza v spodnej časti môjho tela. Zatvorila som oči a keď sa ma jeho jazyk dotkol tam dolu, prsty som zaryla do matraca mojej postele. Pri každom jeho pohybe sa mi hruď nadvihovala nepravidelne a z mojich pier mi unikali tiché stony. 
K jazyku sa pridal aj jeho prst, pomaly do mňa vnikal, ako keby mu nešlo o nič iné, len utýrať ma k smrti. Nepáčilo sa mi, že tak ľahko ovládal moje telo a ja som sa mu nemohla vzoprieť. Mal nado mnou všetku moc. Vytiahol zo mňa jeho prst a naklonil sa k mojej tvári. Bozkával mi bradu až sa postupne dostával k môjmu krku, ktorý jemne hrýzol a ja som vzdychala strácajúc kontrolu, ktorú mi vzal vlastne hneď, ako ma uvidel. 
Pocítila som náhly tlak, keď do mňa prenikol celou jeho dĺžkou jemne a pomaly. Protiklady nás dvoch.
Bozkával moje pery, prstami sa hral s mojimi vlasmi, zatiaľ čo pomaly prirážal. Zaklonila som hlavu, odovzdávajúc mu všetko, čo som kedy mala. Mohol si so mnou robiť úplne všetko. Mne nezostalo nič.
Zrýchlil tempo, moje vzdychy zosilneli, až som sa dostala úplne na vrchol. 
Myslím, že svojim spôsobom to bolo niečo ako klišé. Fyzicky som bola na vrchole a pritom som nevedela, ako sa postaviť zo dna. On ma tam priviedol a potom zhodil z toho najvyššieho útesu. Nič sa mi nestalo, pri páde mi len puklo srdce.

Chytila som sa za hlavu, v ktorej nepríjemne búšilo. Zdalo sa mi, akoby žalúdok robil nejaké akrobatické kúsky, čím ma privádzal k myšlienkam, ktoré sa na kilometre vzďaľovali od spomienok na včerajší alkohol. Prstami som si prešla cez tvár a pootvorila suché pery. Nadvihla som sa na lakťoch, perina mi skĺzla do lona a ja som hneď pochopila, že je niečo zle. Vyplašene som sa pozrela vedľa seba. Z pod periny vytŕčali havranie pramene vlasov.
,,Doprdele," zanadávala som, žalúdok opäť urobil zopár premetov. Potichu som sa vyhrabala z postele a natiahla na seba nohavičky. Kurva! Ako len môžem byť taká sprostá?! V hlave sa mi začalo vyjasňovať.
Včerajšia párty, alkohol, Ian v mojom dome... Doriti. 
Potrebovala som nájsť Jale alebo niekoho, kto mi vyvráti, že som sa s ním naozaj vyspala. Akoby som mohla?! Prežiť zasa to isté s človekom, ktorého nenávidím? Si taká hlúpa, Kaya.
Viackrát som zažmurkala, aby som zadržala vodopád sĺz, ktoré sa chceli vydrať na povrch. Musela som vypadnúť skôr než sa zobudí. 
Napratala som sa do kraťasov, ktoré ležali vedľa postele a potichu som sa vytratila z izby.
Schádzala som dolu schodmi, v dome panovalo ticho. Chodbou sa ozýval len tlmený zvuk mojich bosých chodidiel dopadajúcich na parkety. Nazrela som do obývačky, no Jale nespala na gauči ako obvykle. Nebol tu nikto, čo ma trochu znepokojilo. Po párty tu vždy zostane pár ľudí s ktorými sa neskôr naraňajkujem a trochu upracem neporiadok z predošlej noci. Na konferenčnom stolíku ležal Samsung s prasknutým displejom. Na prvý pohľad som vedela, že patrí Ianovi. Načiahla som sa poň a ľahko naťukala heslo, ktoré si zrejme nezmenil už dosť dlhú dobu. Nechcela som sa mu hrabať v telefóne, potrebovala som len zavolať Maxovi a zistiť kde sa nachádza. Svoj mobil som mala v izbe a nemohla som riskovať, že zobudím Iana. V kontaktoch som našla jeho číslo a trpezlivo čakala, kedy prijme hovor. Po pár pípnutiach sa ozval jeho hlas.
,,Ian?" Udivene sa opýtal a ja som si hneď vedela predstaviť, ako sa práve teraz zatváril.
,,Nie, Max. To som ja Kaya. Kedy prídeš domov?" Vyzvedala som tlmeným hlasom a na prst som si natáčala prameň čiernych vlasov.
,,Neviem. Kelly ešte nevstala." Pretočila som očami nad tým, že chce vždy počkať na chvíľu, kedy sa jeho frajerka zobudí a bude ho mať po svojom boku. Je to gesto síce romantické, ale po čase nepraktické a otravné.
,,No tak ju zobuď," odvrkla som, možno trochu prehnane. Priznávam, bola som nervózna kvôli tomu čo sa včera udialo. Keď som nervózna, ľudia sa mi radšej vyhýbajú. Ale on bol osobou, ktorej som mohla dôverovať. Vždy mi pomohol.
,,Nebudem ju budiť len preto, že si niečo posrala, Kaya." Vrátil mi späť slovný úder. Prsty som zaťala v päsť, na jazyku som pocítila príval nepríjemných slov.
,,Tak fajn." Vyprskla som a nečakajúc na jeho odpoveď, radšej som zrušila hovor. Telefón som položila na miesto, kde ležal doteraz a naštvane prešla cez obývačku. Odsunula som sklenené dvere od terasy, našuchla si na nohy zničené biele plátenky a stratila sa v rannom šere. Ruky som si zastrčila do tesných vreciek kraťasov a hoci to nebolo veľmi pohodlné, bolo mi to jedno. Cítila som tlak, ako keby mi niečo tlačilo na hruď. Bol to hnev. Pripadala som si ako časovaná bomba, avšak s tým rozdielom, že nikto nikdy nevedel, kedy presne vybuchne a zničí všetko naokolo. Vždy som mala problém so sebaovládaním. Ak ma niekto nahneval alebo som sa jednoducho nevyspala dobre, moje uštipačné slová sa vedeli do nevinných ľudí zabodnúť ako čepeľ noža.
So sklonenou hlavou som kráčala ďalej, na rukách mi z chladu naskákali zimomriavky. Vzduch voňal po daždi. Tú vôňu som nenávidela, ale aspoň trochu upokojila môj žalúdok. Za pár minút som sa ocitla na prístave, ktorý v týchto ranných hodinách pôsobil pokojne. Sadla som si teda na betónovú rímsu a nohy spustila nad hladinu priezračnej nekončiacej sa vody. Mračila som sa do diaľky a sledovala, ako sa mraky postupne dávajú na ústup a na pobrežie Holandska dopadajú prvé slnečné lúče. Pristavené lode sa pokojne pohojdávali spolu s vlnami. Ten zvuk ma upokojoval. Zavrela som oči a chvíľu len načúvala vode.
Preľaknuto som vykríkla, keď sa niečo nechutne páchnuce a mokré dotklo mojej ruky. Vyplašene som sa otočila a v úrovni mojich očí zbadala funiaceho psa, ako sa na mňa pozerá lačným pohľadom. Ružový jazyk vyplazený a až príliš radostné orieškové oči. Labrador.
A vedľa labiek psa sa skveli zablatené janosky. Postupne som dvíhala hlavu a všímala si tmavomodré úzke rifle, čierny opasok, šedé tričko s červenou potlačou a nakoniec tvár chlapca, ktorého som zazrela na mojej párty. Vyzeral presne tak isto ako včera, dokonca medzi perami zvieral nezapálenú cigaretu. Blond vlasy mal mierne rozstrapatené a na očiach čierne slnečné okuliare, takže som sa nemohla pokochať jeho peknými očami.
,,Tessie, ku mne!" Rozkázal tomu psisku, ktoré sa poslušne a ťarbavo pričaptalo k svojmu pánovi. Nemohla som si nevšimnúť, ako šťastne vrtelo chvostom zo strany na stranu. Ak by som mala chvost ja, bol by celú dobu smutne stiahnutý.
,,Prepáč, je len prehnane priateľská," ospravedlnil sa za jeho psa a pristúpil ku mne o krok. Inštinktívne som sa od neho odtiahla a nohy zase spustila nad hladinu.
,,Aký pán, taký pes," zašomrala som, nestarajúc sa o to či to počul. Prekvapil ma jeho úprimný smiech, ktorý sa mi ozval za chrbtom a taktiež ma prekvapilo, keď si sadol vedľa mňa. Nenápadne som pozrela na vzdialenosť medzi nami a trochu som sa odsunula.
,,To máš tú nezapálenú cigaretu ako metaforu?" Spýtala som sa na oko nezaujato. Nechápavo nadvihol obočie a ja som musela priznať, že vyzeral neodolateľne.
,,Nepoznáš Na vine sú hviezdy?" 
,,Ach tak...No, áno poznám. A nie, netrapoším tu po Amsterdame s nezapálenou cigaretou ako nejaký literárny idiot. Len som čakal, kým si sadnem a v kľude si vychutnám dávku nikotínového potešenia." Hneď ako dopovedal, z vrecka na jeansoch vytiahol čierny zapaľovač a priložil si ho ku koncu cigarety. 
,,Ten film mám rada, kniha sa mi až tak nepáčila," prehodila som a on na mňa zaujato pozrel. Prisahala by som, že sa dokonca mierne pousmial.
,,Neviem, nevidel som to a ani nečítal. Stačili mi len srdcervúce citáty kolujúce po facebooku." 
,,Páni, ty si ale romantický typ človeka." Irónia zo mňa priam sršala. Potiahol si z cigarety, hlavu následne nadvihujúc k oblohe. Vyfúkol dym a pokojne si odklepal.
,,Ja som romantik." 
,,To tvrdí každý chlap, ktorý sa snaží dostať dievča do postele. Donesie jej kyticu ruží a potom s ňou má sex." Môj názor som mu naservírovala na striebornom podnose. 
,,Úú, venčíš svoje zlomené srdce, Kaya?" Tak za prvé : zlomené srdce?!  A za druhé: Kaya?!
,,Sotva," odvrkla som a súčasne v sebe potláčala potrebu vytrhnúť mu cigaretu z ruky a vložiť si ju medzi moje pery. ,,Odkiaľ vieš moje meno?" Rozhodla som sa nerozprávať o zlomených srdciach.
,,Kto by nevedel tvoje meno?" Namiesto odpovede mi položil otázku. Pozrela som jeho smerom, hruď sa mu pokojne nadvihovala počas toho, ako sa dobrovoľne zabíjal fajčením. Pes oddychoval vedľa jeho nohy a s vyplazeným jazykom hľadel pred seba.
,,Nikto nevie, čo sa za tým menom skrýva," odpovedala som si viac-menej pre seba. Nohy som si vytiahla späť na rímsu a pomaly sa postavila. Spýtavo na mňa pozrel, na chvíľu som v jeho očiach zbadala akýsi záujem. Nepovedal však nič a po chvíle zo mňa spustil pohľad.
Bez ďalšej výmeny slov som sa pomaly vydala cestou, odkiaľ som sem prišla. Slnečné lúče začínali pomaly zahrievať všetko naokolo, dokonca aj ja som sa trochu uvoľnila, keď mi z tela zmizli zimomriavky.

Do vnútra domu som sa prešmykla terasou, zatiaľ čo som tajne dúfala, že Ianov mobil viac nebude ležať na stolíku v obývačke. Keď sa však svetlo odrazilo od rozbitého displeju, zhasla vo mne všetka nádej. Povzdychla som si a z nôh odkopla staré topánky.
,,Jale?" Zvolala som, keď som prechádzala do rozľahlej kuchyne. Odpoveďou mi bolo ticho. No nič, aspoň som to skúsila. Fľaše od alkoholu sa nachádzali takmer všade, dokonca nahradili aj miesto na stole, kde sa vždy skvela mamina váza s voňavými kvetmi. Chytila som sa za hlavu, pretože tento pohľad na alkohol mi nerobil dobre. Zohla som sa k dolnej skrinke a v jej útrobách sa snažila nájsť nejaký sáčok určený na odpadky. Prehrabovala som sa vecami, ktoré som v tomto dome asi ani nikdy nevidela, až dokým sa mi pod ruku nedostal čierny sáčok. Spokojná s hľadaním som ho vytiahla a rozprestrela. Následne som doňho postupne hádzala prázdne fľaše, nedojedené zbytky z porcelánového riadu a rôzne obaly od jedla. Keď bola väčšina bodrela sprataná, kuchyňa konečne nevyzerala ako front v prvej svetovej vojne. Neotvorené fľaše som popresúvala na jednu hromadu, ktorú si neskôr odnesiem do mojej izby. Fajn, teraz by som sa asi mala najesť nech mám v žalúdku aj niečo iné ako zlatú tequilu a pomaranče. Načiahla som sa ku dverám chladničky a lenivo ich otvorila, skenujúc jej obsah. Jogurt, ďalší jogurt, šalát...Miranda by mala skočiť na nákup. Čo už, budem sa musieť uspokojiť s jogur-...
,,Bré ráno, Kaya." Miestnosťou sa rozoznel Ianov hlas. Prsty som spustila z plastového obalu jogurtu a radšej zabuchla dvierka na chladničke. Prešla ma chuť.

Takže takto nejak vypadá prvá kapitola nového príbehu s názvom Lost J Dúfam, že sa vám páčila a o týždeň sa môžete tešiť na ďalšiu. Blog mi neuveriteľne chýbal, preto som strašne rada, že sa znovu môžem podeliť s príbehmi práve s vami! J

Potešilo by ma, ak by ste po sebe zanechali komentár s vašou reakciou, kľudne napíšte aj čo sa vám na príbehu nepáči, pomôže mi to posunúť sa ďalej.

Love you all and thanks for everything! <3

-Andrea Xx