Lost - Prológ

Ahojte baby,

Ani neviem či tento blog ešte niekto číta alebo ste už naň po takmer roku nečinnosti zabudli. Musím sa vám však priznať, že hoci s blogovaním som si dala pauzu, s písaním som neprestala nikdy. Dokonca vám neviem povedať, koľko príbehov mám uložených v notebooku, vždy keď ma niečo napadne, napíšem to.

Tento príbeh som začala písať tuším už niekedy v Máji a jeho písanie ma veľmi baví. Nie je to ten typ príbehu, aký som zvykla písať. Prečo?

Pretože poviedka Lost nie je fanfiction o One Direction.

Keďže toto je blog práve o poviedkach 1D a vy ho navštevujete (respektíve ste navštevovali) možno práve kvôli tomu, že v poviedkach boli hlavnými postavami chalani. Preto pochopím, ak sa vám do čítania tohto príbehu veľmi nechce, ale myslím, že za pokus nič nedáte, možno len pár minút. Samy uvidíte či vás príbeh zaujme alebo nie.

Zatiaľ mám predpísané len dve kapitoly, tak som sa rozhodla, že dnes pridám prológ a 1.kapitolu a presne o týždeň tu nájdete novú.

Pauza s blogom týmto dňom končí J Snáď vás to teší tak ako mňa.

Lost

Veľmi ľahko sa dalo stratiť v modrých očiach, ktoré často prezradili viac, ako ústa.

Nebola ten typ dievčaťa, ktoré chcelo byť silou mocou zaujímavé a nepochopené.

Hoci sama milovala predstavu, že je úplne odlišná od ostatných.

Často si predstavovala situácie, ktoré nikdy nenastali a samozrejme ani nemohli nastať.

Na čo by bolo snívanie, ak by realita bola taká, akú si vysnívame?

...A predsa chcela aby sa jej sny stali skutočnosťou, možno by bolo ľahšie prestať ustavične snívať.

Nikdy by mu to neprezradila, to že o ňom sníva častejšie ako by mala.

V jej predstavách bol on hlavný hrdina, ktorý ju chápe a ochráni ju pred všetkým zlým.

Chcela k nemu načiahnuť ruky, dotknúť sa jeho tváre.

Pod bruškami prstov cítiť jeho tlčúce srdce.

Len vedieť...

...Že naozaj existuje.

On, ktorý jej rozumie.

On, ktorý ju rozosmeje.

On, ktorý ju vie nahnevať, ako nikto iný.

On, ktorého by najradšej bila, ale súčasne bozkávala.

Chcela s ním robiť všetko.

Dokonca aj obyčajné nič nerobenie dávalo zmysel, ak sedel vedľa nej.

Problém bol v tom, že nemohol.

Nemohol, pretože to všetko bolo v jej predstavách a realita ju desila.

Nemohol, pretože ona pre neho nebola dosť dobrá.

Nemohol, pretože strach víťazil nad citmi.

Nemohol, pretože on nechcel.

Nechcel.

Láska pomaly umierala v jej srdci, oči neprezrádzali nič, ústa boli zavreté.

Mlčala.

Už viac nič nemalo zmysel, akoby bola stratená.

A nebol tu nikto, kto by ju znovu našiel.