Save Her Life- "End" (2.)

Ahojte :)
Časť som chcela pridať už dávno,ale bola som fakt zanepráznená.
Tak dúfam,že sa vám bude páčiť a troubles pridám ak sa mi podarí koncom tohto týždňa.
Ufff baby ja sa asi ukrižujeeeem! ._.

Stále neviem,koľko ľudí to číta takže... 10 komentárov a bude ďaľšia?


,,Ahoj,to som ja."ozvem sa do telefónu a navliekam na seba biely župan.Na druhom konci telefónnej linky sa ozve prekvapené vydýchnutie.
,,Oh,ahoj Effy.Som rád,že sa mi ozývaš."Až teraz zisťujem,ako dobre mi padne počuť Dylanov hlas.
,,Ja...Viem,je to trápne,ale...Ešte nemám šaty na pohreb."poznamenám a skleslo si sadám na postel.
,,Čože?Dopekla,Eff...mala si na to týždeň a-a pohreb je za tri hodiny.Alebo tvoj plán B je prísť v ošúchaných džínsach?"

,,Vlastne nemám ani ten plán A."hlesnem a jediné,čo sa v telefóne ozýva sú nádychy a výdychy.
,,Fajn.Za desať minút ťa čakám pred tvojím domom."prehlási a z telefónu sa následne ozve iba zapípanie.Vzdychnem a zhodím zo seba župan,takže sa v izbe ocitám nahá.Prejdem k šatníku a vytiahnem z neho čierny sieťkovaný sveter,pod ktorý si zapínam len čiernu podprsenku.K tomu zvolím džínsovú sukňu,ktorá mi zakrýva polovicu stehien.Mokré vlasy si len tak prehrabnem prstami a vychádzam z izby.Zrazu sa zastavím pred schodami a spomeniem si,že som si nevzala kabelku.Zvažujem,či ju vôbec potrebujem,no nakoniec sa aj tak vraciam po ňu.Otvorím ju a vkladám do nej fľašu vodky...nikomu neuškodí,keď si budem pomaly odpíjať.Kabelku si prehodím cez plece a vybieham na schody.Prejdem k botníku a obujem si čierne topánky na podpätku.
,,Kam sa chystáš?"za mojim chrbtom sa ozve otcov hrubý hlas a namiesto toho,aby som odišla bez odpovede,sa otočím k nemu.
,,Idem von s Dylanom."odpovedám a ruku pokladám na kľučku od dverí.
,,Elizabeth,ja...nemyslím si,že Dylan je pre teba tou najvhodnejšou spoločnosťou.Mala by si-"
,,Nikto mi nebude hovoriť,čo mám kurva robiť."poviem skrz zaťaté zuby a opäť sa chytám kľučky.
,,Neznesiem,keď o mojej dcére počúvam samé nezmysly!"zvýši hlas a ja povytiahnem obočie.
,,Napríklad aké?"Viem,toto je malé mestečko a len málo vecí sa dokáže udržať v tajnosti.
,,Elizabeth Stonem je každý deň s iným chlapcom...každý deň s nejakým potetovaným,nezodpovedným faganom!"
,,Počúvaš reči ostatných,no nestaráš sa,prečo to robím!Nikto sa nikdy nestaral!"kričím a otváram dvere.Zrazu ma chytí za ruku a prudko vtiahne späť do domu.
,,Elizabeth!Počúvaj ma,lebo..."
,,Lebo čo?Zbiješ ma tak,ako kedysi mamu?Viem...už je mŕtva dosť dlho.Musí ti to chýbať."vyplujem a pozerám na otcov výraz plný šoku a ľútosti zároveň.
,,Myslel som si,že toto už je za nami.Nie som taký,ako som býval,Elizabeth.Ty to vieš."povie zlomeným hlasom,no ja sa mu vyšmyknem a rezko prejdem na terasu.
,,Jedno je odpustiť,a druhé je zabudnúť.Ty nemáš ani jedno."zabuchnem za sebou dvere a zbadám Dylana opierajúceho sa o dvere auta.Silene sa usmejem a kráčam rovno k nemu.
,,Zase hádka s otcom?"spytuje sa,len čo naštartuje jeho staré BMW.Dúfala som,že s touto témou nezačne.Vo vylievaní srdca nie som veľmi dobrá.
,,Tak trochu..."myknem plecom a pridám na kúrení.
,,Keď si sa mu otočila chrbtom,rozplakal sa.Ešte som ho nevidel plakať."
,,Je tu zima."nereagujem na jeho poznámku a snažím sa zmeniť tému.Otec má len to,čo si zaslúžil.
,,Aby aj nie...Máš len dierkovaný sveter.Vonku je sneh,Effy."nechápavo pokrúti hlavou a svoju pozornosť opäť venuje volantu.
,,Za chvíľu aj tak zmizne...Všetko raz zmizne."
,,Takže...do akého obchodu máme namierené?"Na Dylanovi milujem to,že sa so mnou nesnaží baviť o tom,čo nechcem riešiť.Proste len zmení tému a hrá so mnou hru,že je všetko v naprostom poriadku.Aj keď nie je.
,,Neviem.Nepamätám si,žeby som niekedy kupovala nejaké slušné šaty."odpoviem pravdivo a moje myšlienky zablúdia k čiernym šatom bez ramienok,ktoré boli pedantne prešívané striebornými kamienkami.Mala som ich na maminom pohrebe,no tie mi aj tak požičala teta Hannah.
,,A máš nejakú predstavu,akoby mali vyzerať?"ozve sa po chvíli ticha a zaparkuje pred nejakým obchodom so svadobnými šatami.
,,Svadobné šaty?Robíš si srandu,však?"vypúlim naňho oči,no on sa len usmeje a vystúpi z auta.Ja zostávam sedieť stále zapásaná v jeho aute a na hrudi si prekrížim ruky.Obíde auto a otvorí mi dvere.
,,Vieš čo...Nie som veľmi na nakupovanie.Choď tam sám a vyber mi niečo,dobre?"
,,Musíš si to vyskúšať,Eff."pretočí očami a nahne sa ku mne,aby mi odopol bezpečnostný pás.Doslova ma vytiahne z auta a chytí za ruku.Prajem si,aby mali zatvorené.Na moju smolu však Dylan poľahky otvorí dvere a spolu so mnou vstupuje dovnútra.Zvonček na dverách sa rozozvučí,čo spôsobí,že predavačka s krátkymi ružovými vlasmi namieri priamo k nám.
,,Dobrý deň,ako vám môžem pomôcť?"usmeje sa a s očakávaním na mňa pozrie.
,,Vlastne asi nemôžete."otočím sa na odchod,no Dylan ma chytí ua ruku a ozve sa.
,,Hľadáme nejaké spoločenské šaty."
,,Poďte za mnou."kývne nám,aby sme ju následovali a zahne do malej miestnosti so zrkadlami a vešiakmi so šatami.Šaty sú usporiadané podľa fatieb a veľkosti.Okrem nás v obchode nikto nie je,a tak sa nám predavačka môže naplno venovať.
,,Na akú slávnosť sa chystáte?"spytuje sa a rukou sa prehrabne medzi vešiakmi.
,,Na pohreb."odbijem ju a odmenou mi je jej šokovaný pohľad.
,,Oh,prepáčte to som netušila."ospravedlňujúco na mňa pozrie a zo stojana vytiahne biele šaty s čiernymi gorálkami v oblasti hrudníka,čo pôsobí ako náhrdelník.Ich dĺžka siaha po kolená,kde sú obšité čoernou čipkou a tak isto je to aj pri rukávoch siahajúcich po lakte.Pás zdobí úzky čierny olasok.Páčia sa mi,majú istý pôvab.
,,Nie sú zlé,ale ani dobré.Nemáte niečo inšie?"Predavačka prikývne a šaty vracia do otáčavého stojana.
,,A čo tieto?"Vytiahne silnomodré šaty s dlĺžkou siahajúcou po polovicu stehien.Majú dlhé rukávy,ktoré by poľahky prilnuli na povrch tela. Vôkol krku je prišitý čierny kožený golier,ktorý sa ťahá po celej dlžke odvážneho výstrihu.
,,Nie."vytrhnem jej ich z ruky a pokladám ich na miesto,kde boli predtým zavesené.Zrazu zazriem niečo čierne a vyťahujem to.Sú to krátke čierne šaty bez ramienok.Čiernu látku na celých šatách pokrýva zložitá čierna čipka.Na boku šiat je strieborný zips,ktorý sa rozprestiera po celej dlžke šiat.Zadok šiat tvorí len priesvitná čierna látka.Sú jednoduché a zároveň pekné.
,,Beriem ich."usmejem sa a zamierim ku pokladni,nechávajúc za mnou prekvapenú predavačku a Dylana.Šaty položím na pult a z kabelky vyberám peňaženku,pričom mi pohľad padne na neotvorenú fľašu vodky.
,,Bude to tridsaťpäť dolárov."Prikývnem a z peňaženky vytiahnem posledných štyridsať dolárov a zároveň posledné peniaze,ktoré mám.Predavačka mi šaty zabalí do igelitky s logom svadobného obchodu a do ruky mi podá vydavok päť dolárov.
,,Ďakujeme za nákup."usmeje sa a tašku posunie po pulte rovno ku mne.
,,Nemáte za čo."poviem a poberiem sa k východu.
,,Hovorí sa: Aj ja ďakujem."pošepne mi Dylan a ja len prevrátim očami.
,,Tak som originálna."pokrčím plecami a Dylan so smiechom prikývne.Sadám do jeho auta a pustím rádio pridávajúc na zvuku.Dylan sa posadí za volant a vycúva z parkoviska.
,,Kam teraz?"prekričí hlasnú hudbu a zastavuje na semafóre.Chystám sa odpovedať,aby ma zaviezol domov,no spomeniem si na plnú fľašu v mojej kabelke.
,,Na naše miesto."zavelím a hlavu si opriem o studené okno.Zavriem oči a počúvam burácajúci motor auta po zvyšok cesty.
,,Sme tu."informuje ma Dylan a ja ospalo otvorím oči.Odopnem si pás a otvorím dvere.
,,Ty nejdeš?"zamračím sa a vystúpim.
,,Bude lepšie,keď ťa tu počkám.Nebuď dlho."povie a z vrecka vyťahuje cigaretu.
,,Dobre.Za chvíľku som späť."napokon prikývnem a zabuchujem auto.Vbehnem do podchodu starej budovy a mierim na miesto,kde by som potrafila aj so zavretými očami.Keď však zahnem za roh,zbadám na na zemi sedieť jedine Alexa.
,,Ahoj.Kde sú všetci?"Opatrne si sadám vedľa neho.
,,Pripravujú sa na pohreb."odpovie na moju otázku a svôj pohľad zdvihne na mňa.
,,Ty sa nepripravuješ?"hlesnem a zahryznem si do vnúzornej strany líca.
,,Vlastne som si až doteraz neuvedomil,čo sa okolo mňa celý tento týždeň dialo.Ale to ty asi tiež,keďže si tu."povzdychne a dlaňami si podoprie bradu.
,,Áno,ja...Nie som pripravená na jej odchod.Hoci to tak ostatní nevnímajú,ja si myslím,že odo dneška sa všetko zmení."priznávam a z tašky vyberám krabičiek cigariet a vodku.
,,Máš pravdu,Effy.Počuj...Zayn si o teba robil starosti.Týždeň si bola zatvorená vo svojej izbe a ani si sa nám neozvala."zamračil sa na mňa a potom mu pohľad padol na fľašu,ktorú som držala v ruke.Jeho vrásky na čele sa ešte viac prehlbili.
,,Necítila som sa dobre.Ale už je to v poriadku."zaklamem a otvorím uzáver na fľaši.
,,Myslíš,že by si mala piť pred pohrebom?"spýta sa ustarostene a na ruku mi pokladá tú jeho,aby ma zastavil.
,,Máš pravdu,asi by som nemala.Cassie si to nezaslúži."dám mu za pravdu,a tak vodku odkladám do kabelky.Z krabičky vytiahnem cigaretu a vložím si ju medzi pery.
,,Hm...nemáš zapalovač?"zamrmlem a Alex iba prikývne,hľadajúc ho vo vrecku.O niekoľko sekúnd mi ho podá a ukradne mi jednu cigaretu.
,,No,mala by som ísť.Dylan ma čaká v aute,tak aby sa nenudil."vysvetlím a vstávam z múrika.
,,Nejako si skrotla,Eff."zasmeje sa a taktiež sa postaví.
,,Nie,len som vyčerpaná.Zajtra to už opäť budem ja,to sa neboj.Veď vieš...om neskrotná."uistím ho a spolu kráčame k Dylanovmu autu.
,,Tak sa ešte vidíme..."rozlúči sa so mnou mávnutím a so sklesnutou hlavou odchádza druhou cestou,ako ja.Sadám späť do auta a zazipsovávam kabelku.
,,Vyzeráš triezvo."skonštatuje Dylan a naštaruje.
,,Zvážila som to a rozhodla sa piť až po pohrebe.Zavezieš ma domov?"
,,Hej,len...Ty vieš...Vieš kto zabil Cassie,však?"Šokovane naňho pozriem a náhle myšlienky sa mi preháňajú hlavou jedna cez druhú.
,,Samozrejeme,že nie."vydýchnem,no zdá sa,akoby si nebol istý,či mi má veriť.
,,Keby si vedela...povedala by si mi to,však?Effy,mne môžeš veriť.Vždy tu budem pre teba."Možno odo mňa očakával nejakú odpoveď,no ja som sa len nervózne usmiala a hlavu si oprela o operadlo.
                      ***
Dylan ma vysadil pred domom a potom hneď odišiel,aby mal čas pripraviť sa na pohreb.Keď som potichu kráčala po schodoch do mojej izby,započula som otca,ako hemoce so stoličkou v jeho izbe.Myslím,že aj on počul nejaký môj sebemenší pohyb,a tak zaregistroval moju prítomnosť.Myšlienkami sa vraciam späť do súčastnosti,späť k zrkadlu,kde sa odráža môj obraz.Vlasy mám jemne natočené a zopnuté na lavej strane.Neviem,či to nepôsobí až príliž elegantne.Šaty priliehajú na telo a zvýrazňujú tak moje krivky.Naozaj sa mi páčia.Už sa stačí iba obuť a môžem vyraziť.Prejdem k stolu a zoberiem zlatú retiazku,ktorú mi Cassie darovala na šestnáste narodeniny.Je plná taktiež zlatých príveskov,ktoré majú rôzne tvary,vždy znamenajú nejaký môj zážitok prežitý od maminej smrti.Povzdychnem a pripnem si ju na zápästie.Cez šaty si prehodím čierny sveter na gombíky,aby som nezamrzla,kým bude kňaz odriekať slová venované Cassie.Spod stola uchmatnem čierne topánky na podpätku a obujem si ich.Pohľad mi padne na telefón ležiaci na stole,no aj tak sa rozhodnem nechať ho tam.
,,Eliza,už je čas!"počujem otcov hlas prichádzajúci od schodov.Prikývnem,hoci ma nemá šancu vidieť a výjdem z izby.Schody schádzam pomaly,akoby som tým mohla oddialiť pohreb.Viem,že sa začne tak či tak v presne stanovenú hodinu.Začína o piatej a teraz sú tri hodiny,takže je najvyšší čas vyraziť,aby sme stihli prísť do prístavu,kde sa má pohreb konať.Je to tak hodinu cesty.
,,Vyzeráš pekne Eliz."okomentuje otec môj vzhľad a pomalým krokom sa vydáva ku dverám.Naozaj by som ocenila,keby ma prestal volať Elizabeth.Poberiem sa za ním a zamknem za sebou dvere od domu.Bývam predsa v meste s  najväčšou kriminalitou.
Cesta ubehla pomerne rýchlo a hlavne v tichosti.Viem,že je tu niečo,čo má otec na srdci a mne sa to nebude páčiť,no zrejme je až taký ohladuplný,že mi to povie po pohrebe.Zbadám lavice usporiadané rovnomerne za sebou a stolík na ktorom sú pozapalované sviečky.Vyzujem sa z vysokých opätkov a kráčam do druhej lavice.Chodidlá sa mi zabátajú medzi malé zrniečka piesku a v pozadí tohto všetkého voda oceánu naráža o pobrežie,pousmejem sa.Cassie by to tu milovala,viem že áno.
,,Ahoj,Effy.Veľa pre mňa znamená,že si prišla."za mojim chrbtom sa ozval ženský hlas a ja som podľa neho hneď spoznala pani Montginstovú,Cassienu mamu.
,,Samozrejme,že som prišla.Je to tu naozaj veľmi pekné."Cassiena mama sa nezmenila od posledného razu,čo som ju videla.Teda,pribudli kruhy pod očami z nedostatku spánku a červené oči od plaču.Viem,akú bolesť prežíva.Nie je ľahké vyrovnať sa so stratou blízkeho.
,,Tvôj otec mi spomínal,že sa nemáš najlepšie..."podotkne a z malej kabelky vytiahne vreckovku.
,,Áno,je to ťažké.Mohla by som prosím ešte raz vidieť Cassie?"poprosím a Cassiena mama ihneď prikývne.
,,Poď za mnou."povie a vykročí k malej budove,ktorá inokedy slúži ako kancelárie a mne príde morbídne,že Cassieno telo leží na ich pracovnom stole,alebo tak nejak.Pani Montginstová otvorí vstupné dvere a rukou mi pokynie,aby som ju následovala hore schodmi.Dostaneme sa na druhé poschodie,keď zastane pred dverami s číslom 43.
,,Nechám ťa.Rozlúč sa s ňou a potom príď von,dobre?"Vidím,ako sa jej oči zalievajú slzami a napokom sa otočí a odchádza zase ku schodom.Zrazu sa však zastaví a bez toho,aby sa otočila ku mne,povie: ,,Effy,vždy si bola ako moja druhá dcéra.Budeš ma navštevovať aj keď už tu Cassie nie je?"
,,Samozrejme.Veď aj vy ste mne boli ako mama,ktorú už nemám."uistím ju a siaham po kľučke.
,,Vďaka,Effy."Poďakuje,hoci by som mala ja poďakovať jej, a schádza na prvý schod.Zhlboka sa nadýchnem a vstúpim do miestnosti.Zbadám truhlu ležať na stole a zrazu sa bojím podísť bližšie.Cítim vinu,ktorá sa rozlieva celým mojim telom a smútok,ktorý nedokážem zastaviť.Prinútim sa urobiť jeden krok vpred a vidím farbu jej ohnivo červených vlasov zapletených do vrkoča.Niekedy som mala pocit,že ju poznám lepšie,ako samú seba.Znovu urobím jeden krok a potom ďalší a ďalší,až zastanem rovno pred jej ležiacim telom.Na vlasoch má biely veniec upletený zo sedmikrások a jej krásne biele šaty mi vyrazia dych.Sú svadobné?Na ústa si pritisnem ruku,aby som potlačila vzlyk,no slzám ich priebeh nedokážem zastaviť.Jej bledá tvár nepôsobí nijako odstrašujúco,ba práve naopak.Pôsobí pôvabne.Jej krása je nadpozemská.Načiahnem k nej ruku a dotknem sa jej prstov.Ani nedokážem popísať chlad,ktorý z nej vyžaruje.Retiazka sa ošuchne o jej chladnú pokožku a pár príveskov zaštrngá.Spomeniem si na deň,kedy mi darovala posledný prívesok na nej.Bolo to nedávno,asi pred mesiacom.Prívesok je v tvare boxerskej rukavice,pretože som ten deň povedala,že sa bijem sama za seba.Cassie sa rozosmiala a prisahala,že už sa ma nikdy nepokúsi ochrániť.Možno to myslela vážne a možno len zo žartu.To sa už nikdy nedozviem.Prezriem si retiazku a zrazu si uvedomím,že niečo nie je tak,ako by malo byť.Táto retiazka nikdy nebola iba moja.Bola predovšetkým Cassiena.Zvesím si ju z ruky a odtrhnem z nej jeden prívesok v tvare srdca,ktorý si strčím za lem podprsenky,keďže niekde inde by sa mohol stratiť.Následne retiazku obtočím okolo Cassienej ľadovej ruky a zapnem jej ju.Zamračím sa a napravím jej prameň vlasov,ktorý jej spadá do tváre.Vždy sa hnevala na neposlušné pramene vlasov.Ako hovorievala,každý vlas sám za seba.Pohladím ju po líci a skloním sa k nej,aby som sa pokochala pohľadom na retiazku.Pristane jej viac,ako mne.
,,Ty si ma nikdy neopustila,Cassie.To ja som opustila teba,keď si kričala o pomoc.Nikdy si to neodpustím."