Troubles.-22.kapitola

Viem,trvalo mi to ako lačnému s*ať.Ale akosi som sa zasekla v jednej časti a..a tak.
Podotýkam,že ak čítate Save Her Life a chcete ďaľšiu časť,okomentujte,pretože to nevidím ružovo.

Prajem pekné čítanie.

10+ KOMENTÁROV!A bude ďaľšia.

Nepríjemný zvuk budíka sa rozliehal po izbe,až dokým som sa neprinútila otvoriť oči a vypnúť ho.Posadila som sa a prehrabla strapaté vlasy dozadu,aby mi nezavadzali.Zo skrine som vybrala košelu a šedé rifle,mieriac s tým do kúpeľne.Zavrela som za sebou dvere,zhodila zo seba pyžamo a vošla do sprchy,kde už tiekla teplá voda.Sprcha mi vždy pomohla utriediť si myšlienky a aj keď som nechcela,musela som myslieť na to,čo sa vlastne včera stalo.Vlastne som neurobila nič zlé,len...Dokelu bojím sa,ako to teraz bude.
Zastavila som vodu a obtočila sa uterákom.Pozrela som na umyvadlo,kde zvyčajne stála moja kozmetická taštička,no teraz tam nebola.Musela som si ju nechať na stole v izbe.Otvorila som dvere a spravila krok do izby napravujúc si lem uteráka.



,,Včera tu bol Niall."Louisov hlas prerazil ticho v izbe a ja som od ľaku takmer skolabovala.

,,Čo tu robíš?!"vykríkla som ešte stále dosť prekvapeným tónom hlasu.Ako som predpokladala,Louis sedel na posteli a prepaloval ma nenávistným pohľadom,neodpovedal.

,,Nemáš tu čo robiť,choď preč.A vôbec,to či som Nialla pobozkala,nie je tvoja starosť."hneď ako slová opustili moje ústa,najradšej by som si dala facku.Louis prudko vstal a urobil dva kroky ku mne.

,,Čo spravil?!Sophie,vravel som ti,že sa máš od neho držať ďalej!"

,,Viem,že kedysi bol taký istý ako si teraz ty,Louis.Ale narozdiel od teba,on sa zmenil."povedala som bez najmenšieho strachu a otočila sa na odchod.Zdrapil ma za ruku a znovu ma otočil k nemu.

,,Ja som nikdy neznásilnil dievča."šepol s pohľadom upretým do zeme,pustil mi ruku a odkráčal ku dverám.Ja som zostala stáť na mieste ako obarená a nemohla som uveriť tomu,čo práve vypustil z úst.Nie,nie neverím tomu.Niall by nikdy...Louis si to celé vymyslel.
Keď som si uvedomila,že moja pokožka je už suchá,zo stola som zdrapila kozmetickú taštičku a odkráčala do kúpeľne.Rýchlo som na seba navliekla oblečenie a hnedé vlasy si zopla do voľného vrkoča.
Akonáhle som sa upravila,cez plece som si prehodila zašku a zbehla dole schodmi.Už zo schodiska som počula Louisov a Ianov hlas vychádzajúci z kuchyne.Povzdychla som si a vošla som tam.Ich rozhovor utíchol a obaja ma sledovali pohľadom.Otvorila som chladničku, vybrala odtiaľ krabicu mlieka a položila ju na stôl.Následne som zo skrinky vybrala čiernu umelohmotnú misku a cereálie zabalené v krabici s logom firmy,ktorá ich vyrába.

,,Takže Niall je vylúčený zo zápasu?Nepočul som,žeby bol zranený,alebo tak dačo."ticho prerušil až Ian v snahe nadviazať na predošlú konverzáciu s Louisom.Cereálie som vsypala do misky a tvárila sa lahostajne vzhľadom na ich rozhovor.

,,Nie,nie je zranený.Ale čoskoro bude.Sám sa o to postarám."odvrkol Louis a bez toho,aby som sa na neho pozrela som cítila,ako ma prebodáva pohľadom.Moje predstieranie lahostajnosti mi nevyšlo,keď lyžica s rachotom dopadla na vrch stola a ja som sa nahnevane pozrela na Louisa.Keď sa usmial tým jeho panovačným úsmevom,mala som chuť vstať a hodiť misku s mliekom a cereáliami rovno do jeho ksichtu.Miesto toho som však len siahla po lyžici a naštvane ju hodila do misky.Postavila som sa od stola a zo stoličky zobrala moju tašku.

,,Kam ideš Sophie?Predsa si nič nezjedla."ozval sa Louis s nemiznúcim úsmevom a jeho oči až žiarili pomstou.

,,Kto by dokázal jesť pri pohľade na teba Tomlinson?Už teraz mi je z teba zle."odsekla som cez zaťaté zuby a pokochala sa pohľadom na jeho šokovanú tvár.Ian vyprskol do smiechu a myslím,že si so mnou chcel tľapnúť,no to som už vychádzala z kuchyne.V rýchlosti som si na nohy našuchla kotníkové čižmy a navliekla na seba kabát.Tašku som si prehodila cez chrbát a naštvane kopla do Louisovych vasiek,ktoré sa rozleteli po chodbe.Z obuvníka som schmatla zväzok kľúčov a zabuchla za sebou dvere od domu.Pri mojom aute som zbadala stáť jeho motorku a chvíľku som rozmýšľala,či by mu vadilo,keby som mu ju zhodila.Tento nápad som však hneď zamietla a nasasla do auta,kde mohlo byť tak štyri stupne.Pošúchala som si o seba dlane,v snahe zohriať si ruky a otočila kľúčom v zapalovaní.Kúrenie som dala na maximum,aj keď som si bola istá,že nefunguje od doby,čo som ho kúpila od istej panej.Zapla som rádio a opatrne šoférovala pomedzi ostatné autá.
Za desať minút som už parkovala na mojom zvyčajnom mieste a na moje prekvapenie zbadala stáť Alice blízko futbalovej tribúny.Spomenula som si,že sa mám stretnúť s Alice a Lee v malej kaviarni,kde trávime piatkový podvečer.Mala by som teda vystúpiť z auta a zamávať jej?Alebo je ešte stále urazená?Odopla som si bezpečnostný pás a vystúpila z auta.Alice zaregistrovala môj zvedavý pohľad a nesmelo mi kývla.Urobila som krok k nej,keď pri nej zrazu zastala čierna nablýskaná motorka a ja som hneď spoznala,kto bol na motorke.Zarazene som zostala stáť a pozerať na Louisa,ako si z hlavy skladá prilbu a vešia ju o kormidlo motorky.Alice sa doširoka usmiala a podišla k nemu.Ruku prehodil cez jej rameno a zaviedol k skupinke futbalistov.No,vidím,že Louis sa činí.Nadskočila som od ľaku,keď sa niečie ruky zozadu obmotali okolo môjho pása.Pootočila som hlavu a uvidela Nialla,ako sa usmieva a bradu pokladá do malej medzierky medzi mojim ramenom a krkom.

,,Dobré ráno."šepol mi do ucha a perami sa jemne obtrel o moje ucho.

,,Niall."snažila som sa ho od seba odtlačiť,aby som mu povedala,čo dnes ráno vravel Louis.

,,Phi,uvoľni sa trochu..."napomenul ma,no napokon odo mňa ustúpil.

,,Niall...Louis ťa chce zabiť."povedala som s vážnou tvárou a Niall vzápätí vybuchol do smiechu,ktorý pútal pozornosť takmer všetkých študentov na parkovisku.Pretočila som očami a čakala na chvíľu,kedy ho smiech prejde.

,,Prepáč Phi,ale to sa nedalo.Keby si sa videla,ako si vyzerala..."opäť sa rozosmial.

,,Trhni si Niall."vyštekla som a otočila sa na odchod.
,,Phi,počkaj..."chytil ma za rameno,no ja som len jeho dotyk striasla a vydala sa ku hlavnému vchodu školy.Tašku som hodila do mojej skrinky a vybrala z nej len ičebnicu literatúri.

,,Ahoj Phi."za chrbtom sa mi ozval Leein nesmelý hlas a ja som zavuchla dvierka na skrinke.

,,Eh..Ahoj...Lee."pomaly som sa k nej otočila a zbadala ju opierať sa o skrinky v rade "C".Bolo zvláštne,že som sa cítila neisto,keď som hovorila s mojou najlepšou kamarátkou po nejakom čase.Takže vojnovú sekeru už zakopala?

,,Prídeš dnes večer?"spýtala sa a kľúčik strčila do zámky,v snahe otočiť s ním,aj keď vyzeral ako zaseknutý.

,,Áno,prídem.Počuj...Odkedy sa Alice ťahá s futbalistami?"možno som bola až príliž zvedavá.Lee sa však iba zamračila a lovila v pamäti,ako to všetko bolo.

,,Joe ju zavolal na jeden tréning,kde sa vraj úžasne bavila."Lee pretočila očami a pokračovala ,,Po tréningu sa bavila s futbalistami a ...teraz tam chodí prakticky každý deň."

,,Počkať...Môj brat ju zavolal?Páni,doteraz som nevedela,či vie,že nejaká Alice existuje.

,,Čo bolo medzi tebou a Louisom?"

,,Nič."možno som odpovedala až príliž rýchlo,a tak aby ma nepodozrievala z lži,dodala som : ,,Bolo to vlastne všetko trochu divné.Ja...trochu som sa ho bála,ale-..."

,,Ublížil ti?"spomenula som si na včerajší večer,ako som rozbila fotku Angely a napadlo ma,že možno som ublížila ja jemu.

,,Nie,len..To je jedno.Uvidíme sa dnes v kaviarni.O piatej?"zahovorila som tému našej konverzácie a postavila sa k rohu chodby.

,,O piatej."potvrdila a usmiala sa predtým,ako sa jej konečne podarilo odomknúť skrinku.Literatúru som zovrela v ruke a vydala sa na druhé poschodie,presnejšie do učebne 218.Literatúra bola vždy môj obľúbený predmet,no ako sa do mojej skupiny pridal Louis,nejako som k nej začala mať odpor.A keď si predstavím,že pri mne bude sedieť...Vstúpila som do triedy a zamierila k poslednej lavici,ktorá bola zatiaľ prázdna.Usadila som sa na stoličku s pokriveným operadlom a nalistovala na strane 49.Akurát som čítala nejakú nezrozumiteľnú poučku,keď na triede buchli dvere a za stôl sa usadil profesor.Zmetene som pozrela na prázdne miesto vedľa seba.Kde je Louis?Možno...možno už nepotrebuje doháňať učivo z nižšieho ročníka.Samozrejme,hneď sa cítim lepšie,keď tu nie je.

,,Takže naposledy sme skončili pri románe Pýcha a-..."jeho monológ bol prerušený otvorením dvier a následne buchotom Louisovej tréningovej tašky.Akoby nič prešiel pomedzi lavice a pokojne sa usadil vedľa mňa.Na lavicu položil kopačky špinavé od umelej trávy a tašku hodil k svojim nohám.

,,Pán Tomlinson...Nechceli by ste mi niečo povedať?"ozval sa profesor a s jeho hlasom sa zrak ostatných študentov presunul na Louisa.

,,Ehm...Prepáčte,zabudol som si knihu."odvetil lahostajne a znudene sa oprel lakťom o lavicu.

,,To je všetko?"profesor povytiahol obočie a niečo si zapísal do zošita.

,,A tiež nemám zošit."naštvane som sa na neho otočila.Čo to robí?!Chce ho úplne vyprovokovať,alebo čo?!

,,Po hodine ostanete tu,dobre?"profesor sa samoľúbo usmial a pokračoval v tom,čo začal rozprávať ešte predtým,ako ho Louis vyrušil.

,,Preskočilo ti?Nemáš na práci nič inšie ako rozčulovať profesora?"šepla som nahnevane,no Louis sa len usmial.

,,Čo keby si tú učebnicu dala do stredu?"odbil ma a načiahol sa po ňu.

,,Aj tak ti ju netreba."zašomrala som,no nechala som ju v strede lavice.Louis prevrátil očami a znudene začal oberať z jeho kopačiek umelú trávu.Venovala som mu nahnevaný pohľad a učebnicu zase presunula predo mňa.

,,Pozri sa na jeho uši.Vidíš aké dlhé dokážu byť chlpy?"šepol a s tichým chichotom na zem odhodil posledné stebielko trávy.

,,Prestaň!"otočila som sa na neho a bojovala s nutkaním zhodiť ho zo stoličky.

,,Len sa pozri,prosím."rukou si zakryl ústa a odvrátil od neho pohľad s narastajúcim smiechom.Nedobrovoľne som sa pozrela na profesora,ktorý hovoril o Jane Eyrovej a ukradomky pozrela na jeho uši.Pousmiala som sa a sklonila hlavu,aby Louis nevidel,že som tak urobila.

,,Panebože,to neskosí ani kosačkou."povedal znechutene a ja som sa potichu zasmiala.

,,Takže si sa pozrela."povedal a znovu sa rozosmial prehadzujúc poznámku,že by sa mu tam tá kosačka zrejme zasekla.Neochotne som sa pridala k jeho smiechu a neregistrovala tak,že polovica triedy sa otáča naším smerom.

,,Slečna Cluscherová,po hodine sa zastavte v riaditeľni spolu s pánom Tomlinsonom.Myslím,že vás smiech hneď prejde."zahryzla som si do pery,aby som sa nezačala znovu smiať a Louis sklonil hlavu a usmial sa na mňa.Nebol to ten úsmev,ktorým ma vždy neskutočne vytočil.Tento úsmev bol šibalský a zároveň taký...úprimný.

,,Slečna Cluscherová pôjde do riaditeľne."Louis sa zatváril šokovane a kopačky hodil do tašky.

,,Kvôli tebe,ty idiot."zamračila som sa a zrazu som si uvedomila,čo tento chlapec spravil.Ja,vzorná študentka s výborným prospechom pôjdem do riaditeľne?Asi ho zabijem.
Zazvonilo na koniec hodiny a Louis sa s úsmevom zdvihol zo stoličky.

,,Poďte slečna Cluscherová,ideme do riaditeľne."Pretočila som očiami a do ruky zobrala literatúru.

,,No tak,Sophie.Netvrár sa tak kyslo.Nikdy si netúžila skúsiť tie mäkké kožené kreslá v riaditeľni?Môžem ti dosvedčiť,že sú vážne pohodlné.Raz by som ťa tam chcel pre-..."

,,Louis,dosť!"zabočili sme za roh a ocitli sa pred čalúnenými dverami riaditeľne.Louis zaklepal a vošiel dnu.Zahanbene som kráčala za ním.

,,Slečna Cluscherová,najlepšia žiačka našej školy a..Vitajte pán Tomlinson,ako dlho ste ma už nepoctili vašou dtahocenou návštevou?"riaditeľ sedel na otáčavom kresle a pre nás boli pripravená biela kožená pohovka.Usadili sme sa a ja som musela uznať,že Louis mal v jej pohodlnosti pravdu.

,,Myslím,že už sú to dva týždne."odvetil Louis sediaci vedľa mňa a riaditeľ zamyslene prikývol.

,,Hej,hádam máš pravdu.Takže,predpokladám,že v tomto maléry sa ocitáte vďaka Tomlinsonovi,pravda slečna  Cluscherová?"

,,Áno,zatiahol som ju do toho ja,pán Nikolson.Nechajte ju prosím ísť."ozval sa opäť Louis a ja som na neho prekvapene pohrela.Nikdy by som si nepomyslela,že by toto pre mňa Louis spravil.Viem,že ma do toho zatiahol,ale nesiem za to takú istú zodpovednosť ako on.

,,Nie,Louis.Nemusíš to robiť.Pravdou je,pán Nikolson,že v tomto probléme sme na tom rovnako a ak nám pridelíte trest,obaja ho vykonáme."protestovala som a Louis sa na mňa krátko pousmial.Riaditeľ prikývol a zo šuflíka pod stolom vytiahol dve sieťky na vlasy,ktoré nám posunul.

,,Dva týždne vypomôžete v kuchyni.Po škole."objasnil nám,keď sme sa na neho nechápavo pozreli.,,Teraz môžte odísť a dúfam,že už sa to nebude viac opakovať."dokončil a pokynul nám,aby sme opustili jeho kanceláriu.Zhrabla som sieťku a pobrala sa von.Louis za nami zatvoril dvere a skonštatoval.

,,No,stále je to lepšie,ako týždeň upratovať šatne po futbalistoch."Povzdychla som,no keď si Louis na vlasy nasadil sieťku,hlasno som sa rozosmiala.Zvláštne...ešte ráno som ho mala chuť udrieť miskou po hlave.