Jednodielovka-Vždy je tu nádej...

Jednodielovka pre Moju Úžasnú Čitateľku :) ...veď ty vieš :)
Nie je to podľa mojich predtsáv...ten koniec,ale nemala som čas dopísať to..tak aspoň takto :) Dúfam,že sa vám to bude aspoň trochu páčiť :) Poteší ma každý komentár :)

Každý pozná ten pocit...ten zdrvujúci pocit,keď vo svojom živote zrazu prídete o človeka,ktorý vás miloval a možno ešte včera vravel,že vás ľúbi.
Ale Niall predsa neodišiel navždy.Vráti sa!Ľúbi ma,viem to.
Že vás neopustí.
O chvíľku príde.Nikdy by ma nedokázal opustiť.Ľúbi ma.Aj ja ťa ľúbim,Niall.
Že zostane navždy s vami.
Vždy ostane...
No vy viete,že v niečon pravdu nemal.
Možno v niečom...
Niekedy sa to v živote stáva.
...som ešte vôbec nažive?
Vraj je to bolestivé.
Neviem... necítim vôbec nič.
Ako keby si ten určitý človek odniesol polovicu vášho srdca spolu s ním.
Odniesol však iba jednu polovicu.Druhá polovica-tá,ktorá zostala mne-ho bude vždy milovať.
A vy ho neviete nájsť,pretože tu už viac nie je.
Neviem,kam sa podel...Ale neopustil ma.Sľúbil mi,že zostane.
Kričíte jeho meno,no on sa neozýva.
Možno len nepočuje...
Neviete,čo sa okolo vás deje.
Kde som to?
Radšej...radšej to ani nechcete vedieť.
Tak dobre.Nechcem to vedieť.

,,Emily...zlatko,obleč si to,dobre?"v Zaynových očiach videla smútok.Nie,nie...bolo to niečo viac...Akoby sa išiel každú chvíľu bez varovania rozplakať.Možno to bolo zúfalstvo.Emily k nemu načiahla ruku a tak sa končekmi prstov dotkla jemnej saténovej látky čiernych šiat.Prečo by sa mala obliecť do čiernych šiat?Je to predsa také smutné.Roztvorila dlaň a nechala šaty prekĺznuť pomedzi prsty.Pôvabne dopadli na zem.

,,Zayn...čo sa to tu deje?Povedz mi..."takmer nespoznala jej vlastný hlas.Bolo to tak dávno,keď naposledy prehovorila.Keď kričala jeho meno...aby ju neopúšťal.Zdalo sa jej to ako večnosť,no stále presviedčala samu seba,že to bol iba sen a že potom...že potom dokáže dýchať.Ďalej žiť..Aspoň predstierať,že žije.Zayn zaklipkal viečkami,no jednej slze sa podarilo uniknúť a skotúľať sa po jeho líci.Emily k nemu načiahla ruku,aby mu tú slzu zotrela.Nesvedčila mu.No potom sa zháčila a vystrašene ustúpila o krok do zadu.Bála sa,že by prejavila nejaké ľudské city.Ona predsa už človek nie je.Skôr by sa prirovnala k telu bez duše,ktoré mechanicky vykonáva iba tie najpotrebnejšie ľudské potreby.Ľudské...aké zvláštne slovo.

,,Zayn?"nevydala zo seba ani hlások.To iba jej pery sa mierne pootvorili a chystali sa prehovoriť.Prekvapilo ju,že už ani nevie,ako funguje systém reči.Zayn zdvyhol svôj pohľad od jeho topánok a pozrel na Emily,ktorá pred ním stála s pootvorenými ústami a zvrašteným obočím.Nemohol si pomôcť,znovu sa rozvlykal.Čierne šaty ležali na podlahe,čakajúce len na Emilyno telo a dážď hlasno bubnoval na strechu domu.Rozhodol sa konať.Zohol sa pre šaty a Emily opatrne potiahol za ruku smerom k nemu.Bál sa,že by jej ublížil...No zároveň vedel,že nič už jej nemôže ublížiť väčšmi,ako realita jej života.Možno bolo predsa len lepšie,keď si utvorila vlastnú predstavu o svojom živote a každý večer vyčkávala Nialla pri stole s teplou večerou,ktorú varila s láskou iba pre neho.No keď neprišiel,povedala si,že sa asi niekde zdržal.Ráno,keď otvorila oči,prišla jej manželská postel,na ktorej spala,zrazu obrovská a prázdna.Rozhádzala periny na jeho strane postele a povedala si,že už odišiel do práce.Usmiala sa a zabalila sa do jeho perín.Predstavovala si jeho vôňu,ktorá kedysi zaplavovala všetky jej zmysly a oberala ju tak o zdravý rozum.Zatvorila oči a spomínala na jeho dotyky.Na jej rozpálenú pokožku,ktorú spôsoboval on vždy tým,keď sa jej dotkol...keď ju pohľadil.Na jeho mäkké pery,na jeho bozky,ktorých sa nikdy nenasýtila.Na jeho hlas.Na to,ako spoločne spievali ich pesničku.Ako sa Niall vždy smial a presviedčal ju,že vie spievať,hoci škriekala ako kocúr pani Fleytzovej.A potom...potom otvorila oči a miestnosť bola prázdna.Jeho vôňa dávno vyprchala a domom sa neozýval ich radostný spev.Už sa nemala na čom a ani s kým smiať.Všetko bolo zbytočné...Život bez neho,bol zbytočný.Ale on sa vráti...nie?
Zayn ju posadil do koženého kresla a opatrne jej navliekol čierne silónky.Následne si prehodil čierne šaty cez koleno a pozrel na ňu spýtavým pohľadom.

,,Smutná labuť..."šepla a pohľadom preskúmala šaty.Možno by v nich pôsobila pôvabne...Ale to vie posúdiť iba Niall.Zayn sa pokúsil usmiať,no jeho pery sa iba skrivyli do smutnej grimasy.

,,Niall...Chcem,aby mi obliekol šaty."S povzdychom jej dlhé šaty prešívané čiernymi kamienkami natiahol cez jej tenučké nohy,až jej napokon obopli úzky pás.Emily si založila ruky na prsiach,aby jej ich nenašuchol vyššie.To má predsa urobiť Niall.

,,Emily..."vzdychol Zayn a hlavou sa oprel o opierku kresla.Hľadal tie správne slová,ktoré by aspoň trocha vystihovali túto situáciu.Najvhodnejšie sa mu však videlo mlčať.Musel sa ale prinútiť,aby jej povedal pravdu.Zase.Zhlboka sa nadýchol a pokračoval.,,Pamätáš si na ten upršaný deň a na veľkú búrku,ktorá si podmanila celučičký Londýn?Bolo to pred týždňom."Emily ticho prikývla.Nevedela,kam tým smeruje.

,,Isto si potom spomínaš na...na nehodu,ktorá sa stala v ten deň.Dážď,búrka,šmyk,náraz."

,,Nie...Nie!Ty klameš!Klameš!On sa vráti!"zúrivo zo seba začala sťahovať silónky a strhávať šaty z nôh.Spomienky na tú noc boli príliž bolestivé.

,,Emily?Ideš sem na chvíľu?Chcem ti ukázať,čo som sa naučil!"Henry-Emilyn brat nadšene volal z vedľajšej izby.Pousmiala sa a urobila krok k obyvačke,keď v tom zazvonil zvonček.Potešila sa,že Niall ide skôr z práce.Aspoň mu nebude musieť zohrievať večeru.Natešená podišla k dverám a s úsmevom otvorila.Na prahu dverí však stáli dvaja policajti.Jeden muž a jedna žena.Boli celý premočení.Pod sebou vytvárali malé mláčky a kvapôčky vody im stále nezbedne stekali po uniformách.

,,Je nám to tak veľmi ľúto..."ozvala sa žena a sklonila hlavu.Nechcela sa prizerať na bolesť v Emilyných očiach.Emily nasucho prehltla a zostala nehybne stáť medzi dverami.
,,Ľúto čo?Čo vám je ľúto!“rozkričala sa.Mala chuť zdrapiť svalnatého policajta za golier a vymlátiť z neho dušu.Čo sa prihodilo?A prečo sa zdráhajú odpovedať jej?
,,Pán Horan..on...“
,,On čo?Povedzte mi,že je v poriadku!No tak,povedzte mi to!“padla na kolená a rozvzlykala sa.Nikdy nechcela prejavovať slabosť,no teraz...Nedokázala sa viac udržať na nohách.Vo svojom živote zažila až príliž veľa zlých vecí.Priala si jediné a to,aby sa za nimi objavil Niall,vtiahol ju do svojej náruče a ujistil ju,že je v poriadku.
,,Naozaj nás to mrzí...“šepla a zúfalo sa pozrela na svojho kolegu.Ale to už predsa vravela!Tak nech jej konečne povie,čo sa naozaj stalo!
Alebo nie....nech radšej mlčí.Mohla by zabuchnúť dvere a presvedčiť sa,že to bol omyl?Že možno myslela iného Nialla?Ľudí s takým istým menom je predsa veľa.Áno,mala by to spraviť hneď teraz!Postaví sa a potom....

,,Neplač...prosím,neplač Emily."Zayn ju zovrel v náruči a jemne ju hladkal po chrbáte.Hruď sa jej dvýhala pod náporom vzlykov a slzy jej stekali dolu tvárou.Všetko to zrazu na ňu doľahlo.Všetok ten smútok,čo toľké dni prehliadala...dúfala,že to všetko si len vymyslela...a že Niall sa vráti.Ale teraz?Dobre si uvedomovala vážnosť situácie.Henry je na vozíčku a Niall..Niall sa viac nevráti.Už nikdy.Ale predsa..mohla by mu dať posledné zbohom,aj keď jej srdce nebolo pripravené rozlúčiť sa s ním.

,,Emily?Ty nejdeš?..."Henry sa vynoril spoza rohu.Keď uvidel jej slzy stekajúce po tvári,odvrátil od Emily zrak.

,,Ja...idem.Idem,Henry,len neviem,či to zvládnem."snažila sa viac neplakať.Pre Henryho.Veď predsa on už nemá nikoho na svete,okrem nej.

,,Budem tam s tebou."pohol sa ku nej a pohľadil ju po líci.Na jeho vek bol až príliž múdry.Pousmiala sa a prikývla.

,,Tak dobre.Pomôžeš mi obliecť si tieto šaty?"Zayn sa na Henryho vďačne usmial,pretože on bol azda jediný,komu Emily ešte dokázala dôverovať.Komu bola ochotná pomôcť...