What is Love?-53.kapitola

Tak,toto je takmer posledná časť :) Ešte The End a Epilóg ;) Dúfam,že sa vám kapitola páčila a tak isto dúfam,že sa vám bude páčiť aj nová poviedka :) Strašne sa bojím,že to nebudete čítať a že ma po konci WIL opustíte :'(
ALE každopádne si užite kapitolu a zanechajte komentáre,ktoré ma nakopnú k ďaľšej časti :)
12 KOMENTÁROV +

O dva mesiace neskôr:

Chloe zaklopala na dvere s číslom 202, v duchu narátala 10 sekúnd a vošla dnu.Nápis na dverách sa jej spočiatku zdal smiešny,dokonca to bola prvá vec od toho osudového incidentu,ktorá ju dokázala rozosmiať.No za tú dobu,čo je tu,si zvykla.
-Zaklopte,narátajte do desať a vstúpte.

,,Dobré ráno,Chloe."za stolom ju už čakal vždy optimistický psychológ Knight.

,,Dobré..."posadila sa do kresla oproti nemu a do ruky uchopila šálku s kávou,ktorá bola na jej každodennom poriadku.

,,Ako sa cítiš?"Táto jeho otázka,ju dokázala vždy vytočiť,no posledné dni iba stroho odpovedala.Bez emócií.

,,Necítim vôbec nič."povedala úprimne a pohľad zapichla do okna,kadiaľ sa do ambulancie drali lenivé lúče slnka.

,,Prečo sa tak cítiš?"Ďaľšia hlúpa otázka.

,,Pretože človeka,ktorého ľúbim už nikdy neuvidím?Alebo preto,že si všetci myslia,že som blázon?Nie som blázon...nie som."prudko sa postavila a šálku položila na stôl.

,,Chloe.Nikto nevraví,že si blázon.Sadni si,prosím."Po chvíli zvažovania,čo by mala urobiť,si napokon sadla späť do kresla.Ruky si zložila v lone a tázavo sa pozrela na Knighta.

,,Chloe...Odmietaš návštevy...odmietaš volať s tvojimi blízkymi.Vlastne nekomunikuješ vôbec s nikým okrem mňa."Mal pravdu.Každý deň sa jej pokúšal niekto dovolať,no ona odmietla prijať hovor.Každý deň mala návštevu,no ona odmietla rozprávať sa s ňou.Chcela začať odznova.Úplne odznova.A tak chcela zabudnúť na všetko.Na všetko a na všetkých.

,,Chcem začať nový život.A prvým krokom k novému životu,je zabudnúť na ten starý."povedala pevne rozhodnutá a až keď sa psychológ Knight pozrel na jej ruky,uvedomila si,že nechty zarýva pevne do kože stehien.

,,Keby si si to náhodou rozmyslela,tak..."po doske stola jej posunul obálky zviazané prírodným špagátom,kde bolo napísané jej meno.Končekmi prstov sa  dotkla obálky a následne ich uchopila do ruky.

,,Vďaka..."šepla a usudzujúc,že sedenie sa blíži ku koncu,sa postavila a prešla ku dverám ambulancie.,,Mimochodom,mali by ste vylepšiť ten nápis na dverách."dodala,keď stisla kľučku a vyšla na chodbu.Prechádzala po dlhej chodbe,až sa dostala do svojej izby,na jej konci.Sadla si na posteľ a obálky položila vedľa seba.Rozviazala malý uzlík,ktorý ich držal pokope a do ruky vzala tú obálku s najstarším dátumom.

12.September,2013
Bonboniera a lístok s nápisom: prepáč...-To myslíš vážne?
-Niall.

Vzdychla a obálku odhodila na koniec postele.Nenazbierala toľko odvahy,aby išla za ním do nemocnice,zistiť ako je na tom a tak mu teda radšej poslala bonbonieru s lístkom Sorry.xx.Tak zbabelé!

13.September,2013
Inak ak by ťa ešte zaujímalo,mám sa fajn a nie som mŕtvy,ako si si myslela :) Ale...nie je to také,ako som si predstavoval.A všetko najlepšie,Niall!Chceš vedieť,čo sa mi snívalo?
-Niall.

14.September,2013
Fajn,myslím,že asi neodpovieš na môj list,ale určite to chceš vedieť.Predstavoval som si,ako otvorím oči,do tela mi udrie bolesť,ale ty ju zaženieš bozkami.No Ty si tu nebola,čo sa naopak o bolesti povedať nedá...Chýbaš mi.Hneváš sa ešte na  mňa?
-Niall.

Odložila aj tento list a rozhodla sa nič ďaľšie nečítat.Nechcela vedieť o tom,ako trpí.Radšej nech žije v nevedomosti,akoby mal vedieť,že Chloe trpí tiež.Sadla si na gauč a na dialkovom ovladači stisla tlačídko na zapnutie malého televízora.Obrazovka sa rozsvietila a po asi piatich sekundách sa tam objavili reportéri pred nemocnicou.Rýchlo prepla na iný kanál,pretože vedela,že dnes je ten deň.Dnes majú pustiť Nialla z nemocnice.Už nikdy ho nechce vidieť.Spôsobuje jej len bolesť a to viacej neznesie.Opäť pozrela na televízor,kde sa na obrazovke povalovali tučné pandy.Ozvalo sa klopanie na dvere a Chloe automaticky zvolala: ,,Ďalej!" Dvere sa otvorili a dnu vstúpila osoba,ktorú Chloe nemohla odmietnuť,hoci sa nachádzala v starom živote.

,,Mami?"od prekvapenia pootvorila ústa a ovladač upustila z ruky.Vyhrabala sa z gauča a rozbehla sa jej naproti.

,,Chloe."oči sa jej zaliali slzami,keď jej do náruče vpadla jej dcéra.Pohľadila ju po vlasoch a stisla ešte pevnejšie,akoby sa bála,že ak ju pustí,zmizne.

,,Chloe ja...Dlžím ti obrovské ospravedlnenie."teraz sa jej už slzy valili dolu tvárou a cítila obrovské výčitky svedomia.

,,To nič,mami..."pousmiala sa.Nechcela vidieť svoju mamu smutnú a hoci sa o ňu nikdy nestarala ako sa iné matky starali o svoje dcéry,nemala jej to viac za zlé.Urobila chybu a teraz sa ju snaží napraviť.Bolo by nefér,keby ju Chloe poslala kade ľahšie.

,,Dala som výpoveď a tvoj otec bude mať kratšiu pracovnú dobu.Kúpili sme dom a budeme v ňom bývať všetci spoločne.Viac nedovolím,aby si trpela osamote."utrela si slzy a Chloe pohľadila po líci.

,,To je skvelé."kútiky úst sa jej roztiahli do úsmevu a dlaň priložila na dlaň jej matky.Obe sa na seba usmievali.Niekedy sú slová vlastne zbytočné.

,,Kedy ma pustia?"prerušila ticho,ktoré vládlov miestnosti.

,,Kedy budeš chcieť.O tom musíš rozhodnúť ty."z tváre jej nemizol úsmev.Bola šťastná,čo sa o Chloe veľmi povedať nedá.Tu sa mohla schovávať pred okolitým svetom,no keď výjde na denné svetlo,znovu ju realita udrie priamo pod pás a ona spadne na kolená.A to ju desilo.

O dva dni:

,,Máš všetko?"Vo dverách Chloeinej izby stála jej mama a kontrolovala malú cestovnú tašku,v ktorej sa nachádzalo to málo vecí,čo tu mala so sebou.

,,Mami,nestresuj."napravila vankúše a pobrala sa na chodbu za ňou.Videla neskrývané nadšenie u svojej mami,keď jej niesla cestovnú tašku.Chloe chápala,že sa nemôže dočkať chvíle,ako spoločne vstúpia do ich nového domu.Kráčali dlhou chodbou a poslednýkrát sa pousmiala nad nápisom na dverách číslo 202.Vyšli zadným vchodom,kde už jej mama mala zaparkovaný čierny jeep.Cestovnú tašku položila do kufra a sadla si za volant.Chloe sa pozrela na bielu budovu,ktorá vyvolávala pokoj v jej duši a taktiež nasadla do auta.Zapásala sa a hlavu si zaborila do mäkkej koženej opierky.Zapla rádio a započúvala sa do pesničky,ktorá jej vyčarovala úsmev na tváry.(Pustite si ju pre lepšiu atmošku ;) )

O pár minút už stáli na prahu vchodových dverí a jej mama sa natiahla po kľučke.Chloe sa ocitla na chodbe,ktorá v nej zbudzovala pocit,že teraz je naozaj doma.

,,Je to tu krásne."končekmi prstov pohľadila sošku mačky,čo bola položená na poličke.Pred veľkým zrkadlom bol rozprestretý krémový koberec a všade navôkol skrinky na topánky,alebo na kabáty.Zelenú bundu zavesila za štítok na čierny vešiak a rozšnúrovala si hnedé vysoké topánky,ktoré uložila do skrinky,kde zbadala všetky svoje staré topánky.Staré topánky v novom dome.Staré spomienky v novom živote.

,,Upiekol som koláč.Dáte si?"z kuchyne sa ozval otcov hlas,čo Chloe rozosmialo.

,,Ak je jedlý,rada ochutnám."podišla k nemu do zelena zariadenej kuchyne a nechala ho,aby ju pohľadil po vlasoch a pobozkal na vrch hlavy.Práve toto jej chýbalo v starom živote.Rodina.

,,Som rád,že si opäť doma."usmial sa a zo šuflíka vybral nožík,ktorým následne pokrájal jahodovú bublaninu.Na tanier jej položil dva kúsky a podal jej ho spolu s vidličkou,aj keď dobre poznal jej zvyk,že koláče jedáva vždy rukou.

,,Dnes som pozval na večeru jedného človeka,ktorého si veľmi vážim."začal jej otec,čo donútilo Chloe prevrátiť očami.Zase príde len nejaký jeho zamestnanec...

,,Kto to je?"jej mama nadvyhla zvedavo obočie a odhryzla si z koláča,ktorý bol mimochodom veľmi chutný.

,,Nechajte sa prekvapiť."zasmial sa a sám ochutnal,či je z časti jeho výtvor jedlý.Nikdy predtým totižto nevaril a aj teraz mu prišla na pomoc suseda.To si však nechal pre seba,ako malé tajomstvo.Z rúry vybral pečené kura a skontroloval ryžu,ktorá sa ešte stále varila.

,,Idem si zložiť veci a keď príde ten "hosť",-vo vzduchu naznačila úvodzovky,za čo si zaslúžila karhavý pohľad otca,-,,tak zídem dole."Pousmiala sa,do ruky uchopila tašku s vecami a rozbehla sa hore schodmi.Chvíľu jej trvalo,kým našla tú správnu izbu a vstúpila dnu.V rohu izby stála veľká biela postel a svetlo prenikalo do izby cez nádherné biele francúzske okná.Farba steny bola krémová a taktiež koberec,na ktorom stála.Skrine boli farby bielo-krémovej.Niečo medzi tým.Prešla popri písacom stole,natretom na hnedo a odhrnula taktiež hnedé záclony.Zadívala sa na ulicu,kde sa bicyklovalo jedno dievčatko,ktoré aj tak za chvíľu zašlo za roh ulice.Tašku položila ku stolu s tým,že sa vybalí zajtra.So záujmom otvorila skrine,kde zbadala svoje staré oblečenie.Hoci jej jednotlivé kusy oblečenia pripomínali určité udalosti,nechcela sa ich vzdať.Dokonca sa nechcela vzdať ani spomienok,na ktoré sa snažila tak ukrutne zabudnúť.Domom sa ozval zvonček,Chloe vzdychla a postavila sa pred zrkadlo.Vlasy jej stratili na lesku,no aspoň už nemala kruhy pod očami.Vbehla do kúpeľne,v nádeji,že tam nájde nejakú kozmetiku,ktorou by sa mohla skrášliť,no nenašla tam nič.Zamračila sa,vodou si opláchla tvár a vlasy prečesala aspoň prstami,keď už hrebeň nemala k dispozícii.Vyšla z izby a pomaly schádzala po schodoch.Z kuchyne počula hlas svojho otca a buchot tanierov.

,,...a nezabudni,keby si čokoľvek potreboval,nájdeš nás tu.Budem ti do smrti vďačný."Chloe prekrútila očami nad slovami jej otca a vstúpila do kuchyne.Zostala stáť ako primrznutá a s otvorenými ústami pozerala na "hosťa",ktorý sa usmial,keď ju zbadal.

,,Ahoj Chloe..."pozdravil ju a nervózne sa pomrvil na stoličke.

,,Niall?"šepla,stále neveriac tomu,že tým hosťom je on.

,,Chloe,nestoj tam tak.Je to neslušné.Radšej si poď sadnúť."popohnala ju mama a usadila vedľa Nialla.Chloe nasucho preglgla a nenápadne sa odsunula na kraj stola.Teda...bolo to asi také nenápadné,že si to všimol každý v miestnosti.Do ruky zobrala vidličku a pustila sa do jedla,ktoré jej len ťažko išlo dolu hrdlom,keďže na sebe stále cítila Niallov pohľad a vždy keď sa letmo obtrel nohou o tú jej,po celom tele jej naskočili zimomriavky a zrazu zabudla,aké je to dotýkať sa ho.Nedotkla sa ho už tak dlho.Takmer tri mesiace nepocítila jeho dotyk na svojom tele.A aké je to pobozkať ho?Cítila sa,akoby ho videla prvý krát,no aj tak to bolo iné.Tento raz ho chcela.Tak veľmi ho chcela.Až keď vidličku zapichla do prázdneho taniera,uvedomila si,že už všetko zjedla,ako všetci ostatný.

,,Chloe,čo keby si Niallovi ukázala našu krásnu terasu?"navrhla jej mama a keď už chcela protestovať,Niall prehovoril.

,,To nie je potrebné,pani Weynová.Ja už aj tak pôjdem."postavil sa od stola a poďakoval za večeru.Chloe usúdila,že bol iný.Bol nahnevaný,možno nedostupný...Nezaujímal sa o ňu.Už ju neľúbil?

,,Dobre.Chloe,choď Nialla odprevadiť ku dverám."Tento raz sa ozval jej otec.Lenivo sa postavila a kráčala popri Niallovi cez chodbu.Bez slova otvorila vchodové dvere a počkala,kým si Niall oblečie kabát a na nohy si našuchne čierne converse.

,,Tak...ďakujem za večeru."oprel sa o zárubňu a pohľad zabodol niekam do neznáma.

,,Neďakuj.Patrilo sa ti nejako odvďačiť.Zachránil si mi život."mykla plecom a ruky si prekrížila na hrudi,keď na ňu zafúkal studený novembrový vietor.

,,Asi áno...tak...Maj sa,Chloe."pozrel na ňu a zvtrol sa na päte,kráčajúc k čiernemu autu.

,,Maj sa."šepla a zavrela za ním dvere skôr,akoby zbadal slzu,ktorá dopadla na jej líce.Takže takto ho bolelo,keď mu nechcela odpustiť?

Ospravedlňujem sa za prípadné chyby,ale nechce sa mi to po mne teraz čítať :)
Nedáte rekord v komentároch?21 je rekord :P a ja viem,že tento príbeh číta viac ľudí,ako len 21 :) Samozrejme nenútim vás :D Urobte ako chcete ;)

Milujem Vás <3